„Obávam sa, že moja protistrana sa mi bude snažiť dať nálepku, že som príliš konzervatívna alebo že som smeráčka. To by sa im najviac hodilo,“ hovorí starostka Karlovej Vsi, vyštudovaná lekárka a matka šiestich detí, ktorá sa po 12 rokoch starostovania rozhodla kandidovať za primátorku Bratislavy a vyzvať na súboj Matúša Valla.
Jeho úradovanie dlhodobo kritizuje a tvrdí, že primátor Vallo má viacero tvárí. „Je viacero starostov a poslancov, ktorí majú na veci vlastný názor, ale pragmaticky sa radšej nevyjadrujú. Vedia, že keď poviete svoj názor, tak musíte čakať, že môžete byť za to aj potrestaný,“ vraví Čahojová.
V rozhovore vysvetľuje, čo rozhodlo o jej kandidatúre, ako chce bez peňazí poraziť úradujúceho primátora, čo by hneď po nástupe do úradu zmenila aj čo na Vallovi oceňuje.
Okrem iného hovorí aj to, prečo sa v minulosti nestala volebnou líderkou koalície Igora Matoviča, čo si myslí o vláde Roberta Fica aj prečo by brala kandidatúru Jozefa Ráža ako koaličnú službu primátorovi Vallovi. A dokáže konzervatívna žena v Bratislave poraziť progresívneho muža?
Nie, to nebol jednorazový akt, ale dlhodobý proces. Napokon, o mojej kandidatúre sa hovorilo už pred štyrmi rokmi. Napriek tomu ma táto iniciatíva prekvapila.
S iniciátorom výzvy som sa veľmi nepoznala, no vždy keď som ho stretla na niektorých verejných podujatiach v poslednom roku, nabádal ma, aby som išla kandidovať.
Naposledy sa ma spýtal, či by som s podobnou iniciatívou súhlasila, a ja som nebola proti. Nebol to rozhodujúci moment, pre ktorý som sa rozhodla kandidovať.
Potešilo ma to, hoci ma to aj zaväzuje. Sú tam mnohé osobnosti, ktoré si veľmi vážim, pritom poznám svoje limity a viem, že nedokážem naplniť očakávania všetkých. Veľmi by ma mrzelo, keby som niekoho sklamala.
Ale som rada, že to nie je jednonázorové spektrum. Obávam sa, že moja protistrana sa mi bude snažiť dať nálepku, že som príliš konzervatívna alebo že som smeráčka. To by sa im hodilo do karát.
Ja by som to takto nevidela. Bolo to oveľa rôznorodejšie politické spektrum a som veľmi vďačná za podporu od týchto ľudí, vážim si ju.
Protikandidát súčasného vedenia mesta sa musí snažiť o hlasy celého politického spektra; od pravičiarov po ľavičiarov, od konzervatívcov cez liberálov až po tých progresívnych. Nemusia sa všetci stotožňovať s tým, čo sa na magistráte deje. Stojím o hlasy všetkých, ktorí to s Bratislavou myslia dobre.
Starostovanie nie je jednoduché. Je to obrovská zodpovednosť a ťažká práca dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni, aj počas dovolenky. Človek, ktorý vie, čo to znamená, a myslí aj na svoj osobný život, sa normálne do takejto funkcie nehrnie. Nerobila som to ani ja, lebo som sa necítila na podobnú úlohu dosť zrelá.
Pánovi Vallovi som dala šancu, ale po ôsmich rokoch vedenia mesta si myslím, že už vyčerpal svoj čas. Mal dostatok priestoru pretaviť svoje vízie do praxe.
To je aj fakt. Niečo sa tu vysadilo, niečo kvitne, máme nové električky. Mnohé priority však ostali bez výsledku. Ako dlhoročná mestská poslankyňa aj ako starostka sa denne stretávam so skutočnými problémami Bratislavy, ktoré sú skryté za touto pozlátkou a dlhodobo sa neriešia. Len ich tlačíme pred sebou.
Magistrát nekomunikuje, a to ani na odborných komisiách mesta. Rozhodnutia sa neraz dozvedáme ako poslední spolu s verejnosťou bez možnosti ovplyvniť výsledok, zatiaľ čo poslanci z tímu pána primátora na miestnej úrovni chcú vedieť o každom kroku nášho úradu, a to hneď.
Je to rozvoj, ktorý všetci potrebujeme, no deje sa nekoordinovane. Ak sa tu niečo koordinuje, sú to aktivity veľkých silných hráčov, ktorí presne vedia, čo chcú.
Áno. Z toho vyplývajú problémy mesta, ktoré ich až tak veľmi nezaujímajú. Symbolicky sa niečo rieši, niečo sa aj dohodne a vyrokuje, ale ten vzťah nie je vyrovnaný.
V zásade áno. Mesto pri nich ťahá za kratší koniec. Oni vždy vedia, čo chcú, a na svoje riešenie si dokážu počkať. V meste prehrávame jednu pozíciu za druhou.
Vidíme to v prípade Nového Lida v Petržalke. Developeri mohli reálne stavať už niekoľko rokov, ale počkali si na priaznivú situáciu, aby dostali výhodnú zámenu pozemkov, ktorú potrebovali na to, aby svoje projekty realizovali s ešte väčším ziskom. Mesto si však za to nevybojovalo dostatočnú protihodnotu.
Veľmi zrozumiteľným prípadom je aj planetárium na mieste bývalého PKO. Developeri cieľavedome pracujú vo svoj prospech. Česť výnimkám, ktoré myslia aj na verejný záujem.

Samozrejme, že nie. Nie som odporkyňa bratislavského rozvoja, ale vždy budem vyžadovať, aby ich projekty zohľadňovali verejný záujem a dodržiavali platné pravidlá.
Chcem byť poctivá.
Vo všetkom.
Má viacero tvárí. Jednu na zastupiteľstve, druhú vo vedení mesta. Dve tváre som videla aj na výjazdovom rokovaní vlády a následne na tlačovej konferencii. Jeho úspechom je, že jednu zo svojich tvárí predal bratislavskej verejnosti. Ja mám na rozdiel od neho tvár len jednu.

Dana Čahojová. Foto: Postoj/Andrej Lojan
Konštruktívnu.
Nemyslím si, že pán Ráž pôjde do tejto kandidatúry. Prečo by sa z najvyšších priečok politiky vracal do komunálu? To nemá nijakú logiku.
Tiež si nemyslím, že by koalícia počítala s jeho úspechom. Nie je možné, aby voľby v Bratislave vyhral kandidát zo súčasného vládneho zoskupenia. Oni to musia veľmi dobre vedieť.
Ak by napriek tomu pána Ráža do súboja postavili, považovala by som to za istú koordináciu so súčasným primátorom. Je totiž jasné, že takáto kandidatúra by prospela hlavne jemu.
Nie, nebola na to príležitosť. Ale môj názor o podobnej priateľskej službe primátorovi už určite zachytil.
V Bratislave sú rôzne typy voličov od tých krajných z jednej aj z druhej strany až po stredových. Nemyslím si, že je na mieste rozdeľovať Bratislavčanov podľa politického presvedčenia. Preto som nikdy nevstúpila do žiadnej politickej strany, hoci som ponuky mala. Niekedy aj bizarné. Snažila som sa udržať si svoju nezávislosť.
Pre väčšiu mieru osobnej slobody, hoci to nie je vždy pohodlné. Na veci ste sám a nemáte niekoho, kto by vám pomohol kryť chrbát. Pre výkon poslankyne a starostky je to tiež lepšie, pretože politické strany majú niekedy trochu iné pohnútky.
Svoju službu beriem tak, že ju vykonávam pre všetkých obyvateľov bez ohľadu na to, či sú stúpenci PS, Smeru alebo napríklad KDH. Som presvedčená, že máme slúžiť všetkým obyvateľom a návštevníkom Bratislavy bez rozdielu.
Nestojím o politický konflikt a nechcem ani Bratislavčanov stavať proti sebe. Sama sa u nás v Karlovej Vsi dvanásť rokov snažím o zmierenie. Neviem, nakoľko sa mi to darí, ale myslím, že po mojej predchodkyni, mimochodom, zo Smeru, sa situácia upokojila.
Momentálne máme na magistráte centrálu politickej strany s veľmi úzkymi väzbami na ďalšie politické strany, momentálne opozičné, čo sa prenáša aj do napätia medzi súčasnou vládou a vedením hlavného mesta.
Myslím si, že ten vzťah by mal byť konštruktívny a pracovný bez ohľadu na politiku. Tá by mala ísť bokom, lebo potom to nie je dobré pre nikoho. Možno by sa to zopakovalo v opačnom garde, ak by sa primátorom stal pán Ráž a prípadným budúcim premiérom pán Šimečka. Ak by to fungovalo tak ako teraz, opäť by to bolo zlé pre Bratislavu.
Áno, pozval ma. Dnes som rada, že to nevyšlo.
Tak sa rozhodol pán Matovič. Mal v závere dve alternatívy – pani Šofranko a mňa. Tesne pred jeho rozhodnutím sme mali veľmi dôverný rozhovor, po ktorom si to vyhodnotil tak, že pani Šofranko bude lepšia jednotka. A čas ukázal, že to bolo správne. Ja by som pre neho nebola bývala dobrá voľba.
Možno to povedať aj tak.
Veľmi rada.
Ak mi niekto dôveruje, nebudem sa na nikoho hnevať, ak ma bude podporovať. Opakujem, nie som a ani som nikdy nebola členkou žiadnej politickej strany. Chcem byť primátorkou pre všetkých bez rozdielu, či by ma podporilo hnutie Igora Matoviča, alebo ktokoľvek iný.
To by bolo veľmi ťažké. V Bratislave sa tomu hovorí bozk smrti. Toto by súčasnému vedeniu mesta vyhovovalo najviac, dať mi nálepku smeráckej kandidátky. Ten, kto má historickú pamäť, však vie, že som v Karlovej Vsi pred rokmi porazila práve kandidátku Smeru.
Najradšej by som nešla. Dúfala som, že to urobí niekto iný. Nechcela som, aby to bolo vnímané ako súčasť predvolebnej kampane, keďže som už vtedy zvažovala, či vyzvem pána Valla, no ešte som nebola pevne rozhodnutá. Nechcela som, aby to niekto s mojou kandidatúrou vôbec spájal alebo v tom videl populizmus.
Určite nie. Zaznamenala som to na sociálnych sieťach. Dúfala som, že to umyje niekto iný. Ten nápis bol fakt strašný, a to ešte na pamätníku Novembra.

Dana Čahojová. Foto: Postoj/Andrej Lojan
V roku 1989 som sa ako veľmi mladá zúčastňovala na verejných zhromaždeniach a pochodoch a bola to úplne iná emócia. Jednoznačne sme vystupovali proti násiliu. Usmievali sme sa na policajtov, ktorých sme sa aj báli. No podávali sme si s nimi ruky a volali ich, aby sa k nám pridali. Dnes sa takto rozdeľujeme?
Ten nápis sa ma osobne hlboko dotkol. Násilie ma desí.
Všimla som si to na profile pani Vitálošovej. V ten deň som išla cez mesto na pohreb. Hodila som do kufra auta metlu, vedro a minerálku s tým, že keď sa z pohrebu budem vracať a ešte vždy to tam bude, umyjem to. Nešla som tam teda cielene, len cestou späť som sa zastavila. Veľmi som dúfala, že sa dovtedy nájde niekto, kto to dá do poriadku.
Na mieste mi poďakoval jeden pán, ktorý prechádzal okolo.
Že naša tolerancia je väčšinou len póza. Bez ohľadu na to, o aký tábor ide, chceme len od tých druhých, aby boli tolerantní.
Možno to svedčí aj o našej frustrácii a vnútornom nepokoji, ktoré sociálne médiá ešte znásobujú. Necítime sa dobre, lebo keby sme sa tak cítili, asi by sme boli k sebe trochu lepší. To ma trápi.
Musíme pracovať na tom, aby sa šírila medzi ľuďmi nádej a dobroprajnosť, aspoň v našom bezprostrednom okolí. Dívať sa ľuďom do očí a prijímať každého bez rozdielu. Správať sa aj k tým, s ktorými nesúhlasíme, ako k ľuďom.
Naposledy som sa zúčastňovala na protestoch Za slušné Slovensko. S niektorými protestmi sympatizujem, s niektorými nie. Som v prvom rade starostka a nemám veľa časových rezerv chodiť na protesty.
Naposledy som bola 17. novembra na verejnej spomienke na Rudnayovom námestí pred Dómom svätého Martina a na bohoslužbe na pamiatku za obete komunizmu.
Slovensko je vo veľmi ťažkej situácii a to, kto je za to zodpovedný, je vždy predmetom konfliktu medzi opozíciou a koalíciou. Nie sme hlúpy národ, no sami sme si mnohé pokazili. Každý má na rováši, Mečiar, vlády SDKÚ, Matoviča, Hegera a, samozrejme, aj všetky vlády pána Fica. Hľadajme v prvom rade smeti vo vlastných očiach a potom brvno v tých cudzích.
Samozrejme, že áno. Mám na nich veľmi ťažké srdce v mnohých ohľadoch, ale obvineniami voči tejto či minulej vláde sa už viac nezapodievam. Nevidím v tom zmysel. Snažím sa robiť si svoju prácu poctivo tak, aby som ja takýmto obvineniam nikdy nečelila.
Isteže pridala. Z tejto novely nikto zo samospráv nebol nadšený, vnímali sme to veľmi kriticky. Bezpečnosť a jej vnímanie verejnosťou je dôležitý faktor kvality života. To, že sa ňou aj pán primátor tak intenzívne zaoberá, je pochopiteľné a správne.
Ale aj keď vládna koalícia opäť zmenila Trestný poriadok, veľa to s pocitom vnímania bezpečnosti v Bratislave neurobí. Kým sa nezvýši počet príslušníkov mestskej či štátnej polície tam, kde by ich ľudia potrebovali vidieť, a verejný priestor vyzerá tak, ako vyzerá, na pocite bezpečia obyvateľov to nič nezmení.
Bratislava má stále viac a viac peňazí. Čoraz viac aj míňa a kupuje si voličov dočasnými peknými, no drahými vecami. Z roka na rok sa zadlžuje. Tieto dlžoby musíme raz aj splatiť.
Je pre mňa prekvapujúce, že blízki politickí spolupracovníci pána primátora – SaS a PS – majú iný meter na vládu a iný na hospodárenie politicky spriateleného magistrátu. Prečo aj od primátora hlavného mesta nežiadajú rovnaký prístup k verejným financiám ako od vlády?
Je to len hra s číslami. Moja kritika hospodárenia mesta je férová. V skutočných absolútnych číslach dlh Bratislavy stále narastá a je to problém. Konsolidácia sa nekončí, príjmy samospráv budú klesať a tieto dlhy bude treba splácať. Je veľmi ľahkovážne brať si teraz ďalšie úvery.
Navyše nás aj Najvyšší kontrolný úrad upozornil na to, že magistrát mesta sa s číslami zadlženosti hrá, pretože presúva niektoré dlhy na mestské organizácie, napríklad na dopravný podnik, aby to dobre vyzeralo.
Tiež si treba uvedomiť, že mesto má aj ďalšie úvery, ktoré sa do dlhovej služby nezapočítavajú. Sú to pôžičky od štátu. Náhodou sa zmení legislatíva a čo potom? Zvládlo by mesto takú situáciu?

Dana Čahojová. Foto: Postoj/Andrej Lojan
Ako prvé je potrebné začať šetriť na vlastnej prevádzke mesta. Hneď potom musia začať pracovať odborné tímy na strategických rozhodnutiach, ktoré musia byť do budúcna záväzné, aby sa nemohli meniť po každých voľbách.
To nie je jednoduché. Máme predsa Zákonník práce. Avšak my presne nevieme, koľko má magistrát zamestnancov. Zriadili sa nové mestské organizácie. Určite má mesto dohodárov, no nevieme, koľko ich je a za akých podmienok pre mesto pracujú.
Sú aj organizácie, ktoré mestu dodávajú služby, ako napríklad jazykové kurzy či osobný koučing. Na tom všetkom sa dá šetriť hneď. Neviem, či sme si nevolili takých skvelých ľudí na magistrát, ktorí by to všetko zvládli aj bez podobných barličiek alebo by si to minimálne mohli vo voľnom čase zaplatiť zo svojho.
Máme nefunkčný územný plán. Vznikajú izolované urbanistické celky, ktoré nie sú funkčne napojené na zvyšok mesta. Príkladom je lávka do Eurovey z petržalského Lida, ktorá bude slúžiť predovšetkým Lidu, nie všetkým Petržalčanom.
Je to len detail, ale vrátila by som 15-minútový lístok v MHD. Je absurdné, aby rodičia vozili deti do školy dve-tri zastávky. Ideálne by bolo, keby deti do 15 rokov vôbec nemuseli platiť cestovné.
Čo sa týka rozvoja cyklotrás, musia sa konzultovať s dotknutými mestskými časťami, ktorých sa to týka, a, samozrejme, s dopravnou komisiou. Pri Vajanského nábreží sa nič z toho nestalo. Nesmieme ani v týchto témach obchádzať zastupiteľstvo.
Veď boli témy, do ktorých sa primátor pustil a získal si podporu celého zastupiteľstva, ako napríklad pri zavedení jednotného regulovaného parkovania. Tu ho treba pochváliť aj za jeho odvahu, aj za razanciu, s ktorou do toho išiel napriek všetkým problémom.
Myslím si, že nepodcenil úlohu mestských častí a komunikáciu so starostami. Na tom pohorel primátor Nesrovnal. Tohto sa Vallo snažil vyvarovať.
Samozrejme, Námestie slobody je krásne. Som vďačná aj za podobu dúbravsko-karloveskej radiály, ktorá sa ukončila v čase, keď naše vzťahy ešte ako-tak fungovali. Hoci ju pripravil primátorov predchodca, nebolo to ľahké. Vidíme, aké boli problémy v Petržalke. Aj u nás mohli nastať konflikty, no my sme to zvládli spolu bez pobúrenia verejnosti.
Rekonštrukcia je nedokonalá, no neškandalizujem ju, nie je to môj štýl.
Je to politický súboj, z mojej strany to vôbec nie je osobné. Keď sa stretneme, nemám problém pozrieť sa mu do očí, usmiať sa a podať mu ruku. Z jeho strany to však rovnako necítim.
Znášam naozaj veľmi tvrdé osobné útoky v karloveskom zastupiteľstve. Je to práca jeho politického tímu. Neberiem to osobne ani vzťahovačne. Naopak to asi neplatí. Napriek tomu nie som človek, ktorý nechce spolupracovať.

Problém meniť zásadné veci je vždy, či máte svoje vlastné zastupiteľstvo, alebo také, ktoré ide proti vám. No nemyslím si, že úplne jednofarebné zastupiteľstvo je výhra. Je vždy zdravšie, keď sú na zastupiteľstve rozdielne názory, ako keď sa niekto bojí prejaviť svoj názor.
V Karlovej Vsi mám veľmi silnú opozíciu v tíme pána primátora. Sleduje každý jeden náš krok, pomaly každé euro. To, že nás to spomaľuje a že mi potvrdzujú uznesenia, ktoré sú pre mestskú časť nevýhodné, to je nepríjemné, ale dá sa s tým nejako žiť. Som však rada, že sme aj vďaka tomu na seba veľmi prísni. To o meste neplatí.
Áno, bolo to tvrdé, sú však momenty, keď zostanem prekvapená, ako niektorí bývalí aktivisti mohli za niektoré veci zahlasovať. Je to smutný pohľad.
Pánovi primátorovi vyhovuje, že tam nie je žiaden kritický hlas, žiadna polemika či spochybnenie. Má svoju väčšinu, ktorá sa na nič nepýta, teda minimálne nie verejne. Ľudia pri ňom podliehajú autocenzúre.
Je nás len zopár, ktorí sa verejne vyjadrujeme aj kriticky. Myslím si, že je viacero starostov alebo poslancov, ktorí majú na veci svoj vlastný názor, ale pragmaticky sa radšej nevyjadrujú. Vedia, že by to mohlo mať dosah na ich prácu. Keď poviete svoj názor, tak musíte čakať, že môžete byť za to aj potrestaný.

Dana Čahojová. Foto: Postoj/Andrej Lojan
Nemôžem ani nechcem kritizovať všetko, čo sa za Valla robí. Nebolo by to fér. Mesto má však aj veľké problémy a stávajú sa veci, ktoré by sa stávať nemali, no v médiách sa neobjavuje takmer nič. Pri Vallovi cítim nenáležitú mediálnu ochranu mainstreamu. Mestu jeho ochrana neprospieva.
Mali by sme byť v kritike konzistentní, nebyť kritickí len k tým, ktorí sa mi nepáčia. Predsa byť zdravo kritický je v prospech veci.
Situácia sa sťažila aj pánovi primátorovi. Politická reklama na sociálnych sieťach už nie je možná a musí tak hľadať nové cesty.
Na kampaň využijem všetky svoje dostupné možnosti, zručnosti, pomoc ľudí, ktorí mi veria, ktorí ma chcú podporiť a sú ochotní nezištne prispieť k mojej kampani aj tak, že za to nebudú platení.
Neviem, či to je vôbec možné z titulu ich postavenia. Takto neuvažujem ani nepracujem. Ak som niekoho doteraz svojou prácou presvedčila, budem rada, ak za mňa utrúsi dobré slovo tam, kde treba.
Nestojí za mnou žiaden mecenáš. Prvé výdavky si zatiaľ hradím sama, ale určite budem potrebovať pomoc. Mám zriadený transparentný účet a budem vďačná za každú pomoc.
Sťažila som si to, že kandidujem ako nezávislá, ale aj Dávid porazil Goliáša. Chápem, že pán primátor má úplne iné možnosti, má na magistráte celý aparát svojej politickej strany, ktorá mu slúži a ktorú v súboji určite využije, ale aj študenti na Národnej triede v Prahe išli proti ozbrojencom s holými rukami a zmenili režim. Nie je to nemožné.
Môj postoj k vizuálnemu smogu všetci poznajú a ja ho nijako nebudem meniť. Určite neplánujem použiť bilbordy, ale moja tvár niekde vyvesená byť musí. Bez toho nie je možné získať poznateľnosť. Budem sa to snažiť maximálne redukovať.
Zvažujem skôr legálne bigboardy, hoci ma to neteší. Staviam na práci v mestských častiach, kde formujeme tímy, ktoré budú viesť svoje lokálne kampane. Ak niekto z nich použije aj bilbordy s mojou tvárou, nebudem tomu brániť, hoci ja ich neplánujem.
Nebudem sa vyhýbať stretnutiam s verejnosťou, lebo za najpresvedčivejšiu kampaň považujem stretnutia s ľuďmi zoči-voči. Samozrejme, pokiaľ mi to dovolí práca, budem prítomná osobne v teréne, v uliciach mesta.
Áno, toto je naším cieľom. Nejakých spolupracovníkov sme vám už predstavili, ďalší sa hlásia. Spolu formujeme pracovné tímy. Základné pracovné dokumenty už máme hotové.
Uvidíme, pracujeme na tom, ale nevylučujem to.
Nemyslím si to. Na práci v komunále by sa podľa mňa nemalo odrážať, či ste konzervatívec alebo liberál. Dennodenné problémy ľudí sú rovnaké bez ohľadu na vaše ideologické presvedčenie.
Preto som sa na to podujala, aby som to dokázala.
Platí to naďalej. (Úsmev.) Mám pocit, že celý život plávam proti prúdu, čelím prekážkam a výzvam, ktoré mi prináša život do cesty, a toto je jedna z nich. Ale nerozhodovala som sa ľahkovážne.
Moja rodina ma vždy podporovala.
Človeka, o ktorom si myslím, že bude pokračovať v nastavených trendoch a bude pracovať so skutočným záujmom pre Karlovu Ves.
Ešte to meno nepoviem, ale som už na deväťdesiat percent rozhodnutá, kto to bude.
Kandidatúru ešte neoznámil, takže neviem. Napriek tomu som aj župnou poslankyňou, sledujem prácu župy a nemám súčasnému vedeniu župy veľmi čo vyčítať. Župa funguje obdivuhodne a mohlo by si z toho zobrať príklad aj mesto.