Komédie, pozemská a božská Keď už nerozumiete aktuálnemu spravodajstvu, začítajte sa do Danteho

Nebolo to však prvýkrát, čo som nedokázal ponúknuť nič súvislé. Táto situácia trvá už asi 15 rokov. Ako vojenský a zahraničnopolitický funkcionár školený počas studenej vojny som zistil, že sa nedokážem adaptovať na skutočnosti 21. storočia.

Okolo roku 2012 alebo 2015 som si uvedomil, že keby ste ma nahnali do Oválnej pracovne (ktorej výzdoba bola vtedy už iná než za vlády Georgea W. Busha, ale ešte nebola príliš pozlátená) a povedali: „Dobre, mudrlant, teraz povedz prezidentovi, čo má robiť s [doplňte príslušný región alebo zahraničný problém],“ nemal by som čo povedať. To isté platí aj dnes.

Začiatkom januára 2017 sa prebudila francúzska ambasáda vo Washingtone a uvedomila si, že po ôsmich veselých rokoch s Obamovou partiou nepozná nikoho, kto by bol pravdepodobne vymenovaný do novej Trumpovej administratívy. Tieto kontakty boli vyhodené s pokojným, ba až radostným očakávaním permanentne „transformovanej“ Ameriky, aby som použil Obamov výraz. Pre Francúzov to bol un problème sérieux.

Ambasáda zjavne poslala do Paríža naliehavý telegram s otázkou, či niekto nepozná nejakých republikánov z minulosti, ktorí by boli ochotní obnoviť kontakty. Jasným signálom zúfalstva bolo to, že na inauguračný večierok pozvali aj mňa (vlastne som nebol ani republikán, ale chápete). Hviezdou večera bol vtedy Rudy Giuliani. Videl som známe tváre, ktoré boli prekvapené rovnako ako ja, že som náhle opäť à la mode.

Následne som odmietol veľmi skusmú otázku na možnú pozíciu v Trumpovej administratíve. Potom už žiadne pozvánky na francúzsku ambasádu neprišli.

Neodmietol som preto, že by som bol povýšenecký „nikdy Trumpovec“, ale preto, že som vo vzácnej chvíli sebauvedomenia pochopil, že svetu washingtonskej politiky už nemám čo ponúknuť.

Uvedomil som si, že aj v Bushovej administratíve som prispieval hlavne tým, že som prítomných príležitostne požiadal: „Pripomeňte mi, o čo sa snažíme?“ V roku 2017 sa zdalo, že nemá zmysel klásť ani túto otázku.

Vtedy som mal už celkom rozpracovanú doktorskú prácu z filozofie. Práca v armáde a v zahraničnej politike mala za tie roky taký účinok, že môj záujem udržiavala pri základných otázkach o tom, k akým nemenným pravdám by sme sa mohli dostať v tomto živote.

To znamená, že aktívny život u mňa iba zintenzívnil túžbu po živote kontemplatívnom. A to nielen v zmysle stiahnutia sa zo ziskového zamestnania s materiálnymi výhodami, ale aj v zmysle úplného stiahnutia sa zo sveta.

Preto tu, v polovici tisícky slov, ktoré som dostal na tento článok, sa milý čitateľ asi pýta: kam smeruje táto autobiografická spomienka v končiacom sa vianočnom období?

Smeruje k Sokratovi, Platónovi, Aristotelovi, svätému Augustínovi, svätému Tomášovi Akvinskému a dielam iných filozofov, o ktorých rád vypisujem.

Možno trochu prekvapivo však smeruje aj k Dantemu. V tejto chvíli náš editor možno zdvihol obočie, lebo o Dantem čo-to vie. Preto si budem dávať pozor.

Môj priateľ a mentor na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Amerike, Dr. Kevin White, vyučuje kurzy o Dantem a filozofii a ja som mal to šťastie, že som jeden z týchto kurzov absolvoval. Je to vynikajúci tomista a na Katolíckej univerzite v Amerike vyučuje vyše 30 rokov.

White (ktorý náhodou vlastní úplnú zbierku časopisu Idler, veľkého projektu, ktorý edituje iný prispievateľ do TCT, David Warren) svojich študentov povzbudzuje, aby sa naučili po taliansky a čítali Danteho každý deň. V tomto novom roku si z jeho rady beriem k srdcu aspoň jej druhú časť.

Znovu si čítam Božskú komédiu a momentálne mám za sebou niekoľko spevov Pekla. Snažím sa neponáhľať, ale ani neotáľať, lebo White takisto informuje svojich študentov o legendárnom výroku, že po smrti pôjde človek tam, kde prestal čítať Božskú komédiu. Potrebujem sa rýchlo dostať do Očistca a potom šikovne do Raja. Človek nikdy nevie.

Okrem toho je opakované čítanie pôžitok. A Dante poznal tomistickú filozofiu. Božská komédia obsahuje obrovské množstvo odkazov na starobylú literatúru a históriu, a preto sú pre nás, ktorí sme menej vzdelaní v týchto veciach, nevyhnutnosťou poznámky.

Mojou obľúbenou verziou je krásny preklad Roberta a Jean Hollanderovcov (z prekladu Dorothy L. Sayersovej som čítal iba Očistec a ten je tiež vynikajúci). Jean sa venovala skôr jazyku a Robert robil poznámky.

V prvom kruhu Pekla, v Limbe, vedie Danteho jeho sprievodca Vergílius na stretnutie s pohanskými básnikmi a filozofmi, ktorým chýbala viera, ale inak zomreli bez hriechu. Nie je to raj a blažené nazeranie, ale ani zďaleka to nie je také zlé, ako budú nižšie kruhy.

V Limbe sa nachádza „vznešený hrad“, kde prebýva 35 duší. Hollander poznamenáva, že z týchto tridsiatich piatich boli v pozemskom živote tri pätiny kontemplatívnych a dve pätiny aktívnych.

Dante teda uznáva, že filozofický či kontemplatívny život privádza ľudí bez viery na pokraj večnosti, no aj aktívny život má svoje zásluhy.

Aristoteles považoval za pravý telos ľudí (čiže za cieľ, pre ktorý sme stvorení, pozn. autora) blaženosť ako kontempláciu božského v dokonalosti rozumovej cnosti, hoci prijímal aj dobro politického života, lebo väčšina ľudí nemôže žiť tento telos úplne. Cicero videl dobro vo filozofickom živote aj v aktívnych úlohách politického a vojenského vedenia, pričom prednosť dával tomu druhému ako vznešenejšiemu.

Svätý Augustín a svätý Tomáš Akvinský prijímali potrebu aktivity zoči-voči nevyhnutnej povinnosti. Riadili sa však Kristovým napomenutím, že Mária si vybrala lepší podiel ako Marta (ktorá bola vo svojej aktivite predsa len v lepšom stave ako bezhriešni, ale neveriaci pohanskí kontemplatívci).

Jeden veľmi blízky priateľ, ktorý ma dobre pozná, mi navrhol, aby som sa v novom roku sústreďoval na písanie vecí, ktoré ľuďom jednoducho pomôžu. Tak teda s tým začínam: čítajte Danteho. Ten svoju Komédiu zapĺňa príkladmi všetkých možných spôsobov života.

Na to sa dosť oplatí pamätať aktívnym ľuďom, ktorí sa ocitajú v zmätku zo súčasných novinových titulkov a okolností.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár. 

Joseph R. Wood je odborný asistent na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Amerike. Je to filozof pútnik a ľahko dostupný pustovník.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.