Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
01. máj 2021

K veci

K novému a úplne inému Tocquevillovi

Jeden z klasických pozorovateľov demokracie o viacerých spôsoboch, ako sa môže zvrhnúť.

K novému a úplne inému Tocquevillovi

Portrét Alexisa de Tocquevilla od maliara Théodora Chassériaua z roku 1850. Reprofoto - Wikimedia Commons

Alexis de Tocqueville cestoval v 30-tych rokoch 19. storočia po Spojených štátoch. Bolo to v čase, keď táto krajina mala ešte stále duchovne a filozoficky blízko k svojim zakladateľom, no rýchlo sa menila a rozširovala. Tento Francúz zhrnul svoje postrehy v diele Demokracia v Amerike, ktoré je dodnes asi najprenikavejším komentárom k americkej republike.

Tocqueville ponúkol obrovské množstvo hlbokých postrehov o Amerike. Keď sa spýtal jedného amerického námorníka, prečo nie sú americké lode stavané tak, aby vydržali dlhé roky (tak ako európske), ten prejavil veľkú vieru v pokrok. S náznakom pohŕdania vyhlásil, že „spôsob plavby sa každým dňom zlepšuje takým tempom,” že aj najlepšie lode by boli čoskoro nanič. Plánovaná životnosť prišla do Ameriky veľmi skoro.

Tocqueville si všimol, že katolícki kňazi v Amerike sa v tomto období „stránili verejných záležitostí.” „Menej sa venujú dodržiavaniu cirkevných zvyklostí a viac uprednostňujú myšlienku zákona pred jeho literou.“

Tento sklon bol možno aj príčinou toho, čo sa neskôr v Cirkvi začalo nazývať „amerikanizmus“. Tocqueville však vnímal katolicizmus v Amerike tak, že je na vzostupe, lebo mnohí ľudia tu mali „skrytý sklon“, vďaka ktorému chovali „tajný obdiv“ voči jednote Cirkvi.

Demokracia v Amerike sa pokúšala nielen pochopiť Ameriku, ale mala aj širší cieľ: preskúmať dôsledky veľkého historického prechodu od aristokracie k rovnosti, ktorý sa uskutočnil na Západe. Amerika bola v popredí tejto novej éry, prípadová štúdia novej „demokratickej revolúcie“.

Tocqueville obdivoval rovnosť a jej potenciál. Videl však aj jej nebezpečenstvá.

Videl význam dogmatických či základných presvedčení pre jednotlivcov i pre politické spoločenstvo: „ak neexistuje jednota názorov medzi ľuďmi, nedokážu jednotne konať.“ Najdôležitejším z týchto presvedčení je náboženská viera.

V každej krajine budú náboženské autority, či už budú uznávané alebo nie. Vždy budeme mať svojich bohov. Tocqueville sa však obával, že ako bude rovnosť naberať obrátky, náboženské predpisy nahradí mienka más – a stane sa dogmou. Moc masových názorov „preniká do duší prostredníctvom akéhosi veľmi silného tlaku, ktorý vyvíja kolektívna myseľ na rozum jednotlivca.”

Mienka más, akákoľvek je nestála či dokonca prchavá, sa v demokracii stáva akousi vierou. Toto je nebezpečné, lebo „ak sa zničí náboženstvo nejakého národa, najinteligentnejších bytostí sa zmocnia pochybnosti a polovica ostatných je paralyzovaná.” Tento stav „určite vyčerpáva dušu, rozkladá silu vôle a pripravuje občanov na otroctvo.”

V časoch rovnosti číhajú aj iné nebezpečenstvá. Rovnosť dáva ľuďom túžbu po slobodných inštitúciách, aj keď sa tým posilňuje individualizmus a výlučná starosť o súkromné záujmy.

Tocqueville vnímal dva spôsoby, akými môže táto kombinácia viesť k strate slobody. Prvým je anarchia. Tá je však nepravdepodobná, lebo ľudia väčšinou jednoducho nechcú žiť v chaose.

Nepozorovanejší a pravdepodobnejší spôsob straty slobody spočíva v paradoxe: keď si ľudia žiadajú viac individuálnej autonómie, žiadajú si aj silnú ústrednú vládu, aby zabezpečila, že im blížni nebudú zasahovať do ich milovaných práv.

Despotizmus, ktorý Tocqueville predvídal u slobodných národov v časoch rovnosti, nebol tyraniou absolutistických monarchov. Vládne „nespočetný dav rovnakých a rovných ľudí, ktorí sa zahľadení do seba bez odpočinku ženú za drobnými a všednými radosťami, ktorými zapĺňajú svoju dušu.“ Takíto ľudia sú cudzinci, „ľahostajní k osudu ostatných.“

Inzercia

Táto despotická vláda nie je otvorene krutá. Podobá sa skôr na pána učiteľa: „je absolútna, dôsledná, starostlivá, prezieravá a láskavá. Podobala by sa na moc otcovskú…, ale usiluje sa držať [ľudí] naveky v detstve… Ochotne pracuje na ich šťastí, ale chce byť jeho jediným pôvodcom a sudcom.”

Jej účinky na občanov sú však zničujúce:

„neláme vôľu, ale ju otupuje, ohýba a usmerňuje; zriedkakedy núti k činom, ale neprestajne sa proti nim stavia; neničí, ale zabraňuje zrodu; nezotročuje, ale prekáža, potláča, vyčerpáva, otupuje, ohlupuje a napokon z každého národa urobí stádo ustráchaných a pracovitých ovečiek, ktorých pastierom je vláda.“

Jej poddaní prejavujú svoju ľudskú prirodzenosť rozumných, politických a spoločenských živočíchov iba príležitostne, keď si volia svojich zástupcov. Tieto krátke chvíle jej uplatnenia však „nezabránia tomu, aby postupne nestratili schopnosť myslieť, cítiť a konať sami za seba a aby postupne neklesli pod úroveň ľudstva.”

Je to biedny stav, ktorý na Západe prevažuje v mnohých spoločenských oblastiach, vrátane akadémie, médií, ekonomiky, umenia, a podľa mnohých aj v našej politike.

V súčasnosti sa nachádzame v bode, ktorý pápež Benedikt XVI. nazval nové pohanstvo, zatvrdené voči možnosti akejkoľvek dogmy, ktorá by obmedzovala našu autonómiu – inými slovami, voči akémukoľvek morálnemu poriadku, ktorý si nevytvoríme sami, a voči Bohu, ktorý nás miluje a žiada od nás, aby sme ho s vierou prijali pre svoju spásu.

Dnes odmietame rozum a ničíme jazyk, ktorý ho vyjadruje. Slepo rušíme to, čo sa nám nepáči. A nenechávame sa do tohto stavu iba privádzať. Dychtivo ho vyhľadávame.

Tocqueville dokázal jasne hovoriť o veku rovnosti preto, lebo v jeho čase bol racionálny a smeroval k svojmu vlastnému dobru. Naše časy akoby neboli oddané ničomu, chýba im racionalita a podstata, a preto je ťažké ich pochopiť a racionálne sa nimi zaoberať.

Tento stav sa pokúšali diagnostikovať mnohí pozorovatelia, pričom niektorí z nich vychádzali aj z Tocquevilla, no zatiaľ žiadny s jeho tajomnou predvídavosťou. Naša doba potrebuje nového Tocquevilla. A pastierov, ktorí budú dosť silní na to, aby nás vyviedli z bezbožných ilúzií o rovnosti k strateným dogmatickým pravdám.

Dr. Joseph Wood vyučuje v Inštitúte pre svetovú politiku vo Washingtone D.C. a v Akadémii Kána.

Pôvodný článok v angličtine si nájdete TU. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame