Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K veci Komentáre a názory
13. jún 2013

K VECI: Čo je horšie, individualizmus alebo kolektivizmus?

942417_460614854022200_1884006638_n-text.jpg Otázka: Čo je horšie, individualizmus alebo kolektivizmus? Odpoveď: Áno. Aj keď kolektivizmus a individualizmus nie sú výlučne modernou záležitosťou, sú pre modernu charakteristické. Oba redukujú či odmietajú Boha v prospech...

Otázka: Čo je horšie, individualizmus alebo kolektivizmus? Odpoveď: Áno. Aj keď kolektivizmus a individualizmus nie sú výlučne modernou záležitosťou, sú pre modernu charakteristické. Oba redukujú či odmietajú Boha v prospech nadradenosti skupiny alebo individuálneho ja. Nech už však moderna vyzerá akokoľvek módne, bez Boha sa vracia k pohanstvu.

Zoberme si správy zo Sýrie: desaťtisíce mŕtvych, kanibalizmus a znásilnenia, ktoré povstalecké jednotky využívajú na podrobenie si podporovateľov vlády. Aspoň niektorí z týchto povstalcov tak ukazujú, že sú schopní rovnakej taktiky ako Asadov režim.

My Američania vieme, že sme sami schopní brutality, viď napr. My Lai a Abú Ghrajb.

"Kolektivizmus aj individualizmus redukujú či odmietajú Boha v prospech nadradenosti skupiny alebo individuálneho ja. Nech už však moderna vyzerá akokoľvek módne, bez Boha sa vracia k pohanstvu."

Zdieľať

Je však našou kultúrnou črtou, že brutalitu ako napríklad tú v Sýrii, považujeme za nesmierne odpornú. David Goldman tento odpor vysvetľuje tým, že je dôsledkom židovsko-kresťanského odmietnutia pohanstva:

Kresťanský západ povolal pohanov z prehistórie na základe autority Boha, ktorého láska sa vzťahuje na každého jednotlivca, aby ako jednotlivci opustili kolektívnu identitu kmeňa a namiesto nej prijali individuálnu identitu kresťanských konvertitov. Ostrú hranicu, ktorá delí predmodernú kolektívnu identitu od zmluvnej identity západného jednotlivca, možno najjasnejšie vidieť v otázke brutality. Pohanské kmene necítia žiadne výčitky svedomia, keď mučia príslušníkov iných skupín a znesväcujú ich mŕtvoly; západné spoločnosti neprejdú okolo takýchto skutkov bez krajného rozhorčenia. Nemôžeme ich dokonca ani pozorovať z diaľky bez toho, aby sme cítili, že sa nás zmocňuje rozhorčenie. 

Reakcia na brutalitu v našej spoločnosti je priamym prípadne pretrvávajúcim dôsledkom židovskej a kresťanskej viery. Kde si Božia láska získava srdcia a mysle (a niekedy aj u ľudí a na miestach bez zjavného dotyku zo strany židovstva a kresťanstva), tam sú ľudia vnímaní ako osoby a brutalita sa odmieta. Účinky tejto lásky načas pretrvávajú aj v spoločnostiach, ktoré vo veľkej miere na Boha zabudli.

Rôznorodosť v kresťanstve, uniformita v modernom kolektíve

Najhoršie nočné mory v bývalej kresťanskej ríši plynuli z tejto pokrivenej, kolektivizovanej lásky k patria zvanej nacionalizmus, ktorá národ vnímala ako modlu. Nacisti priviedli nacionalistickú modloslužbu do dokonalosti tým, že nahradili kresťanstvo uctievaním prírody a inými pohanskými praktikami.

Keď Boha, na ktorého bola kedysi západná civilizácia nedokonale orientovaná, nahradíme kolektívnou orientáciou na človeka, riskujeme pád do pohanstva. Keď sa rozhodneme pre pohanstvo, nemôžeme utiecť pred kolektívom – kmeň, národ, štát – a otvárame možnosť, že nastanú obrovské hrôzy.

"V Kristovom tele je každá časť jedinečná a správne chápaná rôznorodosť prekvitá. V modernom kolektíve je rovnosť všetkým a to, o čo ide, je uniformita."

Zdieľať

Ako upozornil emeritný pápež Benedikt, pečať pohanstva nachádzajúceho sa v moderných post-kresťanských spoločnostiach je zvlášť trvanlivá.

Blahoslavený John Henry Newman videl pravdepodobnú trajektóriu moderny už v 19. storočí. Chesterton ju charakterizoval ako formu duševnej choroby, prvé štádium šialenstva, ktoré si Goldman všíma v Sýrii.

C.S. Lewis ho podrobne vysvetľuje vo svojej eseji „Membership“ (Členstvo). Dáva do protikladu, aké je to byť časťou Kristovho tela, s členstvom v modernom kolektíve. V Kristovom tele je každá časť jedinečná a správne chápaná rôznorodosť prekvitá. Spoločnosť je podstatná, ale rovnosť nie je to, o čo tu ide.

V modernom kolektíve je rovnosť všetkým a to, o čo ide, je uniformita.

Inzercia

Nemôže byť všetko iba o politike

Lewis, ktorý písal počas 2. svetovej vojny, chápal, že pre porážku nacizmu je potrebné spoločné úsilie. Varoval však pred tým, aby sa kolektív nesprávne chápal ako cieľ, a nie ako dočasný prostriedok. A názorne vysvetlil, kde je miesto politiky:

Chorá spoločnosť musí veľa myslieť na svoju politiku, tak ako chorý človek musí veľa myslieť na svoje trávenie; ignorovať túto vec by mohlo byť osudnou zbabelosťou... Ak však jeden alebo druhý začne považovať tieto témy za prirodzenú potravu pre myslenie – ak jeden alebo druhý zabudne, že na tieto veci myslíme len preto, aby sme boli schopní myslieť na niečo iné – potom to, čo sme robili kvôli zdraviu, sa samo stalo novou a smrteľnou chorobou.

"Individualizmus? Ukazuje sa, že trochu inou cestou vedie k tomu istému cieľu, cez triumf autonómneho ja uprostred diktátu relativizmu. Bez Boha relativista čoskoro hľadá autoritu a zmysel v štáte."

Zdieľať

Lewis bol dosť veľký realista a chápal, že moderný kolektív tak skoro nezmizne. Demokratické formy vlády boli podľa neho v padnutom svete jediným dostupným prostriedkom, ako zabrániť vzniku tyranskej vlády jednotlivca alebo menšiny. Vedel však, že demokracia môže so svojím dôrazom na rovnosť viesť k falošnému chápaniu členstva v kolektíve, ktoré je rovnako tyranské a otupujúce.

V týchto pohanských časoch prezident, ktorého strana vypískala návrh o zmienke o Bohu v jej programe, otvára svoju reč pre Plánované rodičovstvo slovami: „Mrzí ma, že som včera nemohol byť na večierku. Pochopil som, že to bolo trochu divoké. (Smiech.)“ Ani len nespomenie eugeniku a potraty – čo sú zakladajúce aj súčasné príčiny existencie tohto združenia – a zvoláva Božie požehnanie na potratový priemysel. Väčšina ľudí, ktorí vidia fotografie potratených detí, vedia, že prezident požehnal brutalitu. 

A individualizmus? Ukazuje sa, že trochu inou cestou vedie k tomu istému cieľu, cez triumf autonómneho ja uprostred diktátu relativizmu. Bez Boha relativista čoskoro hľadá autoritu a zmysel v štáte.

Keď chýba vedomie spoločných cieľov

Naša politika nás z tohto stavu nevytrhne. V roku 1960 ešte páter John Courtney Murray mohol napísať:

My v Amerike sme boli pred katastrofou ideologických strán uchránení. Katastrofou sú preto, lebo kde takéto strany existujú, z moci sa stáva akýsi zvláštny druh ceny. Boj o moc je straníckym zápasom o prostriedky na zničenie protichodnej ideológie. Ktosi poznamenal, že len v rozpadajúcej sa spoločnosti sa z politiky stáva spor o cieľoch; v skutočnosti by mala byť sporom o prostriedkoch k cieľom, o ktorých panuje dostatočne jednomyseľná zhoda.

Teraz sme v stave, ktorý Murray popísal. Naše spoločné chápanie najzákladnejších otázok – čo je to ľudská osoba, či existuje Bohom stvorený poriadok, ktorému by sme sa mali podriadiť – sa rozpadlo a obom stranám zostali hlboké patológie.

Jedinou odpoveďou na dualizmus kolektivizmu a individualizmu, jedinou únikovou cestou pred modernou, ktorá sa zmenila na pohanstvo, je obnova viery naprieč celou spoločnosťou v nemennú pravdu o osobnom, milujúcom Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba. Bez nej bude naša politika stále viac smerovať k svojmu koncu, bude smrteľným zápasom o základné princípy a ciele, a nie prostriedkom – s ďalšími brutálnymi dôsledkami.

Joseph Wood 
Autor vyučuje v Institute of World Politics vo Washingtone.

Pôvodný text: One or Many?, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Odporúčame

K VECI: Spoločnosti sa nerozpadajú, ak majú zdravé rodiny

K VECI: Spoločnosti sa nerozpadajú, ak majú zdravé rodiny

happy-family-text.jpg Moji synovia vyrástli v bohatej komunite vzdialenej od najväčšieho amerického mesta polhodinu cesty vlakom. Školy sú tu dobré, no so ženou sme sa veľmi rýchlo zhodli, že nepresunieme zodpovednosť, ktorá po práve patrí nám, výlučne na učiteľov. Da...

K VECI: Neschopný služby?

K VECI: Neschopný služby?

neschopny_sluzby.jpg Marginalizácia veriacich, ktorí berú svoju vieru vážne, postupuje míľovými krokmi. Najzákladnejšou úlohou vlády je „zabezpečiť spoločnú obranu.“ Spôsob, akým si vláda plní túto povinnosť, hovorí veľa o jej širších cieľoch a metódach. Niektoré z ta...

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.