O starnúcich mužoch Neviem, ako chutí deväťmilimetrová guľka v bruchu, ale rozpad mozgu už poznám

Jednak na mňa doľahlo, že som tento týždeň súrne musel dokončiť daňové priznanie za rok 2024, no niekoľkodňové zratúvanie neobvykle zložitých ciest do destinácií ako jemenská hranica, afganská hranica, marocká hranica, Azory, Špicbergy, Rusko a Čína mi do hlbokej noci perforovalo hlavu.

A jednak som si v posledných týždňoch a mesiacoch čoraz istejší, že moje kognitívne schopnosti idú dole vodou.

Podľa jednej štúdie mozgu som presne vo veku, keď pamäť začína vyprázdňovať svoje úložiská, ale podľa inej štúdie mal by som byť chránený tým, že neustále prepínam medzi niekoľkými jazykmi – čo je vraj pre mozog veľmi prospešné.

Mne to však už veľmi nepomáha: zabúdam mená, názvy a slovíčka, ktoré som ešte včera vedel, množia sa mi preklepy, ktorých som sa donedávna nedopúšťal, no a stáva sa už aj to, že keď sa dopracujem ku koncu textu, zabudnem doň napísať pripravenú pointu.

Ak som realistický, tak sa mi v lepšom prípade podarí spomaliť rozpad mozgu.

Fyzicky som stále prekvapivo silný, život, jedlo a pitie mi stále chutia, ešte som neprešiel na dôchodcovské porcie a s chuťou chcem ešte vyraziť do sveta, stokrát.

Práca ma baví, ale musel som už prijať fakt, že v oblasti myslenia, hovorenia a písania som dosiahol hranice svojich možností.

Lepšie to so mnou už nebude.

Fico by mal zvážiť sviatosti, sú veľkou útechou.

V tejto pokorujúcej nálade vo mne rezonoval nedávny výrok Roberta Fica, ktorý v kontexte veta prezidenta Pellegriniho proti zákonu o zrušení Úradu na ochranu oznamovateľov začal z ničoho nič rozprávať o svojom zranení.

Povedal doslova: „Peter Pellegrini nevie, čo to je posielať ľudí do väzby bez dôkazov alebo ako chutí deväťmilimetrová guľka v bruchu. Prezident SR v mojich očiach zlyhal nie pre zákon, ale preto, lebo sa postavil na stranu ľudí, ktorí nás zatvárali a na nás strieľali.“

Chuť deväťmilimetrovej guľky v bruchu – z toho kričalo, že máte zraneného premiéra.

Zraneného starnúceho muža, ktorý nemá atentát spracovaný, ktorý s trpkosťou vníma chýbajúci súcit mnohých krajanov so svojím utrpením a ktorý čoraz neracionálnejšie sám zraňuje.

Fico má 61, ja 53.

On sa tiež rozpadáva, kognitívne a fyzicky bude na tom lepšie ako ja, no duchovne možno horšie: lebo ja vo svojej zraniteľnosti prijímam pomoc katolíckych sviatostí a on podľa mojich informácií nie.

Mal by to zvážiť, sviatosti sú veľkou útechou.

Včera na vianočnom večierku som bol ako vždy jedným z tých, čo zostali najdlhšie.

To znamená: medzi mladými.

Asi rovnako ako ten Fico mám pocit, že tým snehovým vločkám nerozumiem.

Ako je umením stúpať na vrchol, je umením aj z neho zostupovať.

Veď sú to ľudia, ktorí si vážne myslia, že gesto zošikmujúce oči, pre ktoré Miss Fínska prišla o titul, je nielen sprosté, nevhodné a nevtipné, ale aj skutočne rasistické.

Napriek tomu bolo mi dobre. Len som ľutoval, že jediný zostávajúci kolega z mojej generácie nesedel s nami, ale pobehoval po miestnosti a upratoval.

Na ceste domov som mu napísal správu, v ktorej som sa mu zveril so svojím utrpením.

On bol ešte hore a krátko po polnoci mi odpísal.

„Martin, ty si parádny, aj ja som už v polčase rozpadu a asi to na mňa padá, dávam si tri, maximálne štyri roky. Sú tu nové hviezdy. Ako sa vraví: on musí rásť a mňa musí ubúdať.“ 

Veľkorysá zrelosť kolegu ma dojala.

Potom ešte pekne dodal: „Myslím, že tak ako je umením stúpať na vrchol, je umením aj z neho zostupovať. Aj keď to býva ešte nebezpečnejšie ako samotný výstup.“

Budem sa snažiť o dôstojný zostup.