Nariadenie o digitálnych službách a Chat Control EÚ to s kontrolou internetu myslí vážne. So slobodou prejavu a s právom na súkromie veľmi nie

„Predstavte si, že sa jedného dňa zobudíte a váš hlas v online svete – vaše myšlienky, názory – ktosi umlčí. Byrokrati, ktorých si nik demokraticky nezvolil. Toto je realita, ktorú môže vytvoriť nariadenie Európskej únie o digitálnych službách,“ tvrdí riaditeľ americkej konzervatívnej neziskovky ADF Paul Coleman.

Zákon s názvom Digital Services Act (DSA) vstúpil do platnosti v roku 2022. Hovorí o zodpovednosti poskytovateľov digitálnych služieb, moderovaní obsahu a transparentnosti a týka sa sociálnych sietí, online obchodov, vyhľadávačov či pornostránok. Čím viac používateľov, tým väčšia záťaž.

Jednoducho povedané, Európska únia začala brať poskytovateľov online služieb ako vydavateľov, ktorí sú zodpovední za obsah na svojich platformách.

Je to pochopiteľná zmena, keďže Big Tech neprevádzkujú len pasívne fóra. Vytvárajú algoritmy, ktoré obsah aktívne triedia, zvýrazňujú či potláčajú s cieľom zisku. Istá miera zodpovednosti im patrí.

Ale kritici si myslia, že v mene skultúrňovania divokého západu, ktorým sa stal dnešný internet, EÚ pretláča totalitné praktiky. Namiesto nového šerifa má do mesta prísť Veľký brat.

„Hoci tvrdí, že chce vytvoriť bezpečný online priestor, DSA je jedným z najnebezpečnejších nástrojov cenzúry v digitálnej ére,“ varuje Coleman s tým, že tento zákon dáva Európskej komisii moc presadzovať takzvané moderovanie obsahu pod hrozbou veľkých pokút.

EÚ ako globálny cenzor

Coleman tvrdí, že keďže v nariadení chýbajú jasné definície, „vaše názory na život, manželstvo, rodinu či čokoľvek iné môžu skončiť s označením nelegálny obsah, a teda cenzurované“. Nezákonnosť obsahu sa má preto odvíjať od výkladu aktuálneho práva ľubovoľného členského štátu EÚ.

„Ak zverejníte niečo, čo Nemecko považuje za urážlivé, môže to byť odstránené vo všetkých krajinách Únie,“ tvrdí.

ADF preto s vyše stovkou expertov pripravila otvorený list, ktorým Európsku komisiu žiada o prehodnotenie problematických bodov (pre Postoj ho zhrnul kolega Lukáč).

Nariadenie o digitálnych službáchVyše sto expertov varuje Európsku komisiu pred vplyvom legislatívy EÚ na slobodu slova

Michal Lukáč

Prečo sa americká neziskovka tak zaujíma o európsku legislatívu?

Ako v liste varujú odborníci, svojím nárokom na sprísnenie moderovania obsahu môže ovplyvniť celý svet a vytvoriť nebezpečný precedens.

Európsky trh je stále veľmi dôležitý, takže technologické firmy sa tu budú chcieť udržať. Skúsenosti ukazujú, že tieto spoločnosti s cenzúrou zväčša nemajú principiálny problém.

Pokiaľ im to uľahčí život a hlavne ušetrí výdavky, podvolia sa tým najprísnejším nárokom (v tomto scenári tým európskym), aby nemuseli vytvárať viacero verzií obsahu pre rôzne trhy s rôznymi zákonmi.

Podľa správy republikánov z Výboru pre súdnictvo Snemovne reprezentantov USA z júla 2025 sa tak už deje.

„Široká definícia nelegálneho obsahu umožňuje, aby sa najobmedzujúcejšie ustanovenia týkajúce sa prejavu v jednej krajine EÚ zaviedli ako štandard v celej Únii a potenciálne na celom svete,“ píše sa v liste.

Ale nie je to celé len pravicový alarmizmus?

Najprv si spravíme odbočku, ktorá pomôže pochopiť prístup EÚ ku kontrole internetu.

Chat Control po ixtý raz

Aj mnohí iní kritici hovorievajú o EÚ v duchu ADF ako o cenzorovi či ašpirujúcom hegemónovi v ideologických témach.

Európskej únii slúži ku cti, že má – často ako jediný globálny hráč – chuť riešiť problémy digitálneho sveta. V roku 2023 sa blysla svetovo prvým komplexným zákonom o umelej inteligencii. Ešte v roku 2016 obmedzila zber a spracovanie osobných dát často skloňovaným GDPR.

V Bruseli sa však niekedy zabúda na princíp dvakrát meraj a raz rež.

Mnohí odborníci (napr. tu) varovali, že problematický zákon s prezývkou Chat Control (oficiálny názov je Nariadenie o prevencii a boji proti sexuálnemu zneužívaniu detí), ktorý má v prvom rade brániť zneužívaniu detí v online priestore, narobí viac škody než úžitku. Deti neochráni a kriminálnikom život neskomplikuje.

Zvlášť problematickým bolo povinné sledovanie správ v zariadení používateľa ešte pred ich zašifrovaním (tzv. client-side scanning). Ak by poskytovateľ digitálnej služby vyhodnotil správu ako potenciálne škodlivú, poslal by ju úradom. Tento krok by významne oslabil kyberbezpečnosť dostupnú pre bežného človeka aj profesionálov (novinárov, whistleblowerov).

No hlasovanie o zákone, ktorý by spustil bezprecedentné špehovanie európskych občanov vlastnou vládou, malo v októbri aj tak prebehnúť. Nemecko však pre výhrady hlasovanie zablokovalo.

Začiatkom novembra magazín Tech Radar informoval, že tento zákon „je opäť na stole zákonodarcov EÚ – a odborníci na ochranu súkromia sa naďalej obávajú“.

Podporovatelia na čele s autorskou krajinou Dánskom sa pokúšali presadiť rôzne obdoby tohto zákona už tri roky. No až teraz sa dánskemu predsedníctvu Rady EÚ poradilo prísť s verziou, ktorá bola prijateľná aj pre väčšinu členských štátov.

Hlavnou zmenou bolo, že skenovanie súkromných chatov pred zašifrovaním má byť dobrovoľné.

Sloboda slova v EurópeEÚ chce vznik centralizovanej databázy nahlásených nenávistných prejavov

Michal Lukáč

Prešli zmeny, problémy zostávajú

Malo to však háčik. V článku 4 nového textu sa písalo, že ak poskytovatelia digitálnych služieb „objavia riziko využívania služby na účely sexuálneho zneužívania detí (...), musia prijať všetky primerané opatrenia na zmiernenie tohto rizika“.

Bývalý nemecký europoslanec a aktivista za digitálnu slobodu Patrick Breyer to pre Tech Radar opísal ako „politické zavádzanie najvyššieho stupňa“. Podľa neho tento článok otvára zadné vrátka, ktorými by sa mohlo vrátiť vymáhanie povinného skenovania.

Ako informuje Breyer na X, do textu sa po kritických hlasoch nakoniec pridala ešte veta: „Žiadna časť tohto nariadenia by sa nemala vykladať tak, že poskytovateľom ukladá povinnosť detekcie.“

Takto upravený zákon schválila Rada EÚ minulú stredu.

Môže sa zdať, najväčšie riziko je (nateraz) zažehnané. No aj keď Brusel masové sledovanie svojich občanov priamo neprikázal, v skutočnosti ho legitimizoval. Mnohí by pritom čakali, že EÚ bude svojich občanov pred podobnými praktikami chrániť, nie na ne nabádať. Niektorí kritici zas hovoria o salámovej metóde.

Nehovoriac o tom, že ďalšie problematické časti v zákone zostávajú. Ako píše Breyer na svojom webe:

1. Dobrovoľné skenovanie sa má týkať aj obrázkov, textu aj metadát, čo „umožňuje výrazne chybovú analýzu textov cez kľúčové slová s cieľom odhaliť grooming (manipulatívne nadväzovanie vzťahu so zraniteľnou osobou, napr. dieťaťom, pozn. red.). Algoritmus nedokáže rozlíšiť vtip, sarkazmus a trestný čin. To vedie k masívnym falošným hláseniam a obmedzuje slobodu prejavu“.

2. Povolenie používania AI na posudzovanie neznámeho obsahu. Tieto nástroje sú notoricky nespoľahlivé.

3. Overovanie veku pomocou preukazu totožnosti či skenu tváre na vytvorenie e-mailového či messengerového účtu. Je to hrozba pre whistleblowerov, novinárov či iných ľudí, ktorí potrebujú anonymitu.

4. Zákaz používať služby ako WhatsApp, Instagram či online hry pre používateľov do 17 rokov.

Je zrejmé, že EÚ sa týmto snaží riešiť reálne problémy, ktoré plynú z moderných technológií. Ale takisto je zrejmé, že z týchto riešení plynú nové problémy.

Aj podľa správy Európskej komisie z tohto roka, ktorá vychádza z analýzy nahlasovania nezašifrovaných konverzácií, sa nedá dokázať, že masové sledovanie súkromia je efektívnym nástrojom.

Pre nedostatok dát totiž podľa správy nevedno, či poskytovanie súkromných informácií prevádzkovateľmi digitálnych služieb nejako prispieva k odsúdeniu kriminálnikov. A taktiež že v nahlasovaní dát je chaos, ktorý EÚ nedokáže vyriešiť, a že algoritmy, ktoré majú automaticky označovať nebezpečný obsah v súkromných konverzáciách, majú vysokú chybovosť, 13 až 20 percent (podľa iných zdrojov to môže byť ešte viac).

„Prevádzkovatelia neposkytli žiadne informácie o tom, či technológie nasadili (...) spôsobom, ktorý najmenej narúša súkromie,“ píše sa v správe.

Aj napriek týmto výrazným nedostatkom zákon prešiel.

AI a digitálne súkromieUmelá inteligencia akceleruje všetko. Aj špehovanie

Juraj Valach

Úmyselná cenzúra? Je to zložité...

Na začiatku septembra sa v americkej Snemovni reprezentantov konalo zasadnutie Výboru pre súdnictvo s názvom Európska hrozba pre americkú slobodu prejavu a inovácie. Podnietila ho práve diskusia okolo DSA.

Podľa Mariany Olaizoly Rosenblat píšucej pre newyorský think-tank NYU Stern Center for Business and Human Rights sa zasadnutie zvrhlo na „politické divadlo“ a problematiku nijako zvlášť neosvetlilo.

Ako však upozorňuje Rosenblat, stretnutiu predchádzali dva listy, pod ktoré sa podpísalo 30 expertov z Európy a USA. Odborníci v nich tvrdia, že cieľom DSA je hlavne poskytnúť používateľom práva zoči-voči nekontrolovanej moci veľkých platforiem. Napríklad možnosťou odmietnuť cielenú reklamu, ktorá môže byť vysoko manipulatívna.

Upozorňujú, že Európska komisia uvádza, že „ak je obsah nezákonný iba v danom členskom štáte, všeobecným pravidlom by malo byť odstrániť ho iba na území, na ktorom je nezákonný“. No súhlasia, že pojem „všeobecné pravidlo“ je trochu vágny. Aby sa predišlo cenzúre obsahu v USA podľa európskych zákonov, experti navrhujú politickú dohodu medzi oboma stranami, ktorá by to ošetrila.

Čo sa týka potláčania slobody prejavu, je to o niečo zložitejšie.

Ako sme už spomenuli, kritika ADF vychádza hlavne z toho, že termíny ako dezinformácia či hate-speech sú príliš vágne, takže je ľahké zneužiť ich na kontrolovanie slobody slova.

Experti tomu sčasti dávajú za pravdu. Určité veci podľa zákonov členských štátov nemôže povedať nik. Napríklad podnecovať na násilie či schvaľovať teroristický čin. To podlieha cenzúre.

Ako sa píše v DSA, tento zákon veľkým platformám ukladá povinnosť „venovať osobitnú pozornosť tomu, ako sa ich služby používajú na šírenie zavádzajúceho alebo klamlivého obsahu vrátane dezinformácií“.

Takýto obsah však môže byť zákonný – čiže v súlade so slobodou prejavu, ktorú Únia garantuje. Inak povedané, šíriť nepresné, zavádzajúce či politicky nekorektné informácie nie je ilegálne. Ilegálne by bolo cenzurovať ich.

Experti uznávajú, že DSA v tomto prípade môže byť zneužité na potlačenie legálneho obsahu, čo by bolo v rozpore so základnými princípmi EÚ a s explicitnými požiadavkami nariadenia, ktoré vyžaduje, aby sa vždy postupovalo v súlade so slobodou prejavu.

Preto navrhujú, aby sa v DSA jasnejšie zakotvilo, že poskytovatelia online služieb musia v takýchto prípadoch postupovať nezávisle od obsahu. To znamená, aby sa zamerali na mechanizmy, ktoré napomáhajú šíreniu dezinformácií a hate-speech (napríklad algoritmy, ktoré uprednostňujú kontroverzný obsah vyvolávajúci nahnevané reakcie), nie na cenzúru konkrétnych vyjadrení.

Rosenblat preto uzatvára, že „opisovať DSA ako ‚zákon cenzúry‘ je veľmi zavádzajúce“.

Dáta sú nová ropaGooglu, Facebooku a spol. každý z nás ročne zarába stovky dolárov

Juraj Valach

Netransparentná transparentnosť

Podľa DSA musí platforma používateľovi vysvetliť, prečo jeho obsah obmedzuje či maže, a svoje rozhodnutia nahrať do databázy transparentnosti. V nej by mali byť verejne dostupné všetky rozhodnutia o moderovaní online služieb.

Aj keď to znie dobre, transparentnosť je práve to, čo tejto databáze chýba.

Podľa štúdie think-tanku Information Technology & Innovation Foundation, ktorá sa zamerala len na 31. júla 2024, je najčastejšou špecifikovanou príčinou odstránenia či obmedzenia obsahu „ilegálny či škodlivý prejav“, čo predstavuje 1,4 milióna prípadov (druhou je pornografia či sexuálny obsah, cca 600-tisíc).

No oveľa viac prípadov, až 54 miliónov, dostalo v databáze transparentnosti odôvodnenie „rozsah služieb platformy“ (scope of platform service).

„Platformy môžu zvoliť túto kategóriu, ak sa rozhodnú, že moderovaný obsah porušuje ich pravidlá komunity alebo podmienky používania, napríklad obsah v nepodporovanom jazyku obsahujúci nahotu alebo odkazujúci na zakázané tovary alebo služby,“ píše sa v štúdii.

Drvivá väčšina moderovania obsahu v európskom priestore spadá pod túto priširokú kategóriu. Inak povedané, vo viac ako 90 percentách prípadov vôbec nevieme, prečo cenzor udrel.

Čo sa týka druhej najčastejšej kategórie „ilegálny či škodlivý prejav“, podľa autorov štúdie „v databáze transparentnosti DSA nie sú žiadne údaje, ktoré by naznačovali, či platformy odstránili obsah pre porušenie svojich vlastných podmienok používania alebo európskeho práva“.

Preto „je ťažké určiť vplyv DSA a iných európskych nariadení na globálne moderovanie obsahu a slobodu prejavu“.

WhatsApp a bezpečnosťStačilo prijať nesprávne video a hacker mohol ovládnuť smartfón. Máme sa obávať?

Juraj Valach

Čo je väčším problémom?

Platformy cenzurovali pred DSA a cenzurujú aj za DSA. Predsa len najčastejšie udávanou príčinou je porušenie ich pravidiel, nie zákonov Únie. Do akej miery nová európska legislatíva prispieva k potláčaniu slobody slova, je ťažké povedať, ale rozhodne sa to nedá vylúčiť.

Napríklad je možné predstaviť si scenár, keď sociálne siete upravia svoje pravidlá podľa požiadaviek DSA, aby sa vyhli pokutám. Snaha o zmenšovanie systémového rizika (napríklad šírenie dezinformácií), ktorú vyžadujú európske zákony, sa preloží do pravidiel komunity danej platformy. Tie zrazu zakážu určitý obsah, ktorý je podľa práva legálny, no môže prispievať k nežiaducim dôsledkom, ktoré platforma musí podľa nariadení Bruselu minimalizovať.

Inými slovami, EÚ možno nechce šliapať po slobode prejavu, no svojimi nárokmi k tomu môže viesť súkromné spoločnosti.

Pozrime sa na to teda z druhého konca.

Analýza think-tanku Future of Free Speech z roku 2024 skúmala odstránený obsah z Facebooku a Youtubu vo Francúzsku, v Nemecku a vo Švédsku. V tom období bolo DSA už plne platné.

„Z odstránených komentárov preskúmaných na rôznych platformách a v rôznych krajinách bolo v závislosti od vzorky 87,5 percenta až 99,7 percenta legálne prípustných,“ tvrdia autori. Prichádzajú tak k logickému záveru, že navzdory prevládajúcemu naratívu „prílišné odstraňovanie legálneho obsahu môže byť väčším problémom ako nedostatočné odstraňovanie nelegálneho obsahu“.

Spomínaný Patrick Breyer v rozhovore pre The European Conservative z minulého roku možno trafil klinec po hlavičke.

„Problémom je, že DSA nechráni slobodu prejavu. Veľké online platformy používajú chybné filtre, aby cenzurovali náš prejav, a dokonca ručne odstraňujú úplne legálny obsah,“ tvrdí.

V zhode s Rosenblat môžeme uznať, že cieľom DSA nie je priamo potláčať slobodu slova, no to ešte neznamená, že robí dostatok na jej ochranu. Alebo že svojimi nárokmi na skultúrňovanie digitálneho obsahu nevytvorí nežiaduce externality.

Cenzúra je reálny problém, možno väčší ako hoaxy či hate-speech.

Kým sa Únia nebude venovať ochrane slobody slova s podobnou vervou, s akou číha na dezinformácie a nenávistný prejav, kritici budú naďalej zvoniť na poplach. A zakaždým oprávnene.