Čínsko-japonská kríza Tokio by zasiahlo do vojny o Taiwan, Peking hovorí o šokujúcich slovách

Čína a Japonsko sa len pár týždňov po nástupe novej japonskej premiérky Saeme Takaičiovej ocitli uprostred diplomatickej krízy. Sprevádza ju vyhrotená rétorika a Japonsko dokonca rozhodlo o rozmiestnení rakiet na ostrovoch Senkaku.

Spúšťačom boli úvahy, ktoré Takaičiová vyjadrila počas zasadnutia rozpočtového výboru parlamentu začiatkom novembra.

Konzervatívna premiérka sa pokúšala definovať podmienky, ktoré by mohli predstavovať „situáciu ohrozujúcu prežitie“, teda zákonnú hranicu, ktorá umožňuje japonským silám sebaobrany konať podľa bezpečnostných zákonov z roku 2015.

Japonsko po druhej svetovej vojne prijalo hlboko pacifistickú ústavu, ktorá mu de facto zakazovala viesť vojnu aj v situáciách, keď by bol napadnutý japonský spojenec mimo japonského územia. Túto veľmi reštriktívnu politiku Tokio pred desiatimi rokmi upravilo.

„Nebola by to situácia ohrozujúca prežitie, ak by išlo len o zoradenie civilných lodí, aby sa sťažila plavba,“ uvažovala o možnej čínskej blokáde okolo Taiwanu. „Ale ak ide o vojnové lode s použitím vojenskej sily, potom si myslím, že to môže byť dôležité,“ povedala.

Japonská premiérka pritom podotkla, že každý takýto incident by vláda dôrazne osve zvážila, ale už len možnosť, že by Japonsko k budúcej taiwanskej kríze pristúpilo ako k možnému casus belli, viedla k ostrej reakcii Pekingu.

Čína protestuje

„Je šokujúce, že súčasní japonskí lídri verejne vyslali nesprávny signál o pokuse o vojenskú intervenciu v taiwanskej otázke, povedali veci, ktoré nemali povedať, a prekročili červenú čiaru, ktorej sa nemali dotknúť,“ vyhlásil čínsky minister zahraničných vecí Wang I.

Peking kvôli premiérkiným slovám poslal list generálnemu tajomníkovi OSN Guterresovi, v ktorom protestoval proti „hrubému porušeniu medzinárodného práva“. Ešte radikálnejšie boli čínske vládne médiá, ktoré sa vyhrážali, že Japonsko bude „trpieť následkami svojich vlastných zlých činov“.

Čína na znak protestu varovala svojich občanov pred návštevami Japonska, zrušila asi tucet koncertov japonských hudobníkov a odložené muselo byť aj premietanie dvoch japonských filmov, ktoré sa mali dostať do čínskych kín.

Zákaz dovozu japonských rýb a morských plodov viedol k vlne solidarity na Taiwane, kde prezident Lai zverejnil fotografiu, ako je japonské sushi.

New York Times stavia taiwanskú podporu aj do kontextu pekinského zákazu dovozu taiwanských ananásov v roku 2021. „Japonsko si v tom roku objednalo rekordných 19 000 ton tohto ovocia a premiér Šinzó Abe – politický mentor pani Takaičiovej – pózoval s taiwanským ananásom,“ pripomína americký denník.

Zelená ČínaČo stojí za dominanciou Pekingu v postfosílnych technológiách

Erik Potocký

Otázka bezpečnosti

Zatiaľ čo ešte pred pár rokmi by v Japonsku len málokto súhlasil s premiérkinými slovami, dnes sa potreba možno aj vojenskej podpory Taiwanu stáva čoraz populárnejšou.

Podľa prieskumu Kyodo News z polovice novembra 49 percent respondentov podporilo premiérkin postoj, že prípadná taiwanská kríza môže predstavovať situáciu ohrozujúcu prežitie Japonska, oproti 44 percentám, ktoré boli proti.

Približne 75 percent Japoncov má pozitívny vzťah k Taiwanu, zatiaľ čo Čínu vidí takmer 90 percent negatívne.

Ostré reakcie zo strany Číny navyše vyvolali aj protireakciu v Japonsku, kde minister obrany oznámil rozmiestnenie batérie protivzdušnej obrany na ostrove Jonaguni. Ostrov patriaci k súostroviu Rjúkju je najzápadnejším bodom Japonska a od Taiwanu je vzdialený menej než 120 kilometrov.

Čína krok označila za pokus „vyprovokovať vojenský stret“.

Rozmiestnenie rakiet si, naopak, našlo sympatie na Taiwane, kde ho vidia ako krok k odstrašeniu čínskeho útoku.

„Posilnenie príslušných vojenských zariadení Japonskom je v podstate užitočné pre udržanie bezpečnosti v Taiwanskom prielive,“ vyhlásil taiwanský zástupca ministra zahraničných vecí Francois Wu. „Takže je to samozrejme užitočné pre naše národné záujmy, keďže Japonsko nemá žiadne teritoriálne ambície ani nepriateľstvo voči Taiwanu.“

Dve čínsko-japonské vojny

Čínsko-japonské animozity siahajú hlboko do minulosti a aj samotná nezávislosť Taiwanu je aspoň nepriamo dôsledkom dvoch sino-japonských vojen v 19. a 20. storočí.

Taiwan sa súčasťou Číny stal pomerne neskoro. Ostrov pôvodne obývalo austronézske obyvateľstvo príbuzné skôr Malajzijcom, Filipíncom či Polynézanom než Číňanom. Až v 17. storočí, keď sa ho pokúšali kolonizovať Portugalčania a Španieli, sa na Taiwan dostal väčší počet čínskych robotníkov a s nimi aj čínsky vplyv.

V priebehu 17. a 18. storočia (pôvodne mandžuská) dynastia Qing ostrov postupne dobyla a ovládala ho až do straty ostrova po porážke v prvej čínsko-japonskej vojne v roku 1895.

V druhej čínsko-japonskej vojne sa Čína vtedy pod vládou strany Kuomintang (KMT) dokázala Japonsku ubrániť za cenu obrovských strát. Osem rokov vojny však vyčerpalo vládne sily, a keď Japoncami obsadené Mandžusko na konci vojny dobyla ruská Červená armáda, neodovzdala ho silám pod vedením Čankajšeka z Kuomintangu, ale čínskym komunistom.

Tým sa už v posledných rokoch pred koncom vojny podarilo úspešne vytvoriť bunky v okupovanom zázemí. A hoci aj oni občas zvádzali boje s okupantmi, komunistický vodca Mao šikovne vyčkával a nechal svojich dvoch nepriateľov, Japoncov a Kuomintang, navzájom sa vyčerpať.

Ku koncu vojny tak jednotky KMT vyhrali vojnu, ale dýchali z posledného, zatiaľ čo komunisti dokázali ťažiť zo znechutenia z korupcie, dlhej vojny aj autokratických manierov nacionalistov. Komunisti nacionalistov na pevnine rýchlo vytlačili, len na Taiwane zaistilo námorníctvo lojálne ku KMT prežitie Čankajšekovho režimu.

Vláda na Taiwane prvé desaťročia po konci občianskej vojny zostávala medzinárodne uznanou vládou celej Číny, ale postupne začala strácať medzinárodnú podporu a v roku 1971 ju v OSN nahradili pekinskí komunisti. Odvtedy väčšina štátov sveta považuje vládu v Pekingu za legitímnu vládu celej Číny.

Nech kvitnú len červené kvetyCena za nezhodu so zákonmi je pre menšiny v Číne vysoká

Robert Carle

Japonský záujem?

Taiwan v tom čase ešte nebol demokraciou, ale po transformácii v 90. rokoch si malý de facto štát dokázal získať sympatie veľkej časti nielen japonskej verejnosti.

„Ak sa Peking rozhodne zjednotiť Taiwan silou, strategický záujem Japonska, hlboká spriaznenosť s Taiwančanmi a bezpečnostná aliancia so Spojenými štátmi prinútia Tokio brániť svojho južného suseda. Pre Japonsko je mier v Taiwanskom prielive otázkou národného prežitia,“ tvrdí Ryan C. Bercaw pre magazín The Diplomat.

Bercaw pripomína, že japonská národná bezpečnostná stratégia hlása, že „Taiwan je mimoriadne dôležitým partnerom a vzácnym priateľom Japonska, s ktorým spoločne vyznávate základné hodnoty“ a že „mier a stabilita v Taiwanskom prielive sú nevyhnutným prvkom bezpečnosti a prosperity medzinárodného spoločenstva“.

Jedným z dôvodov významu Taiwanu pre Japonsko je geografia. Taiwan leží uprostred Taiwanského a Luzonského prielivu, ktorými vedú námorné trasy zásobujúce Japonsko všetkými kľúčovými surovinami.

„Japonsko patrí medzi krajiny s najvyššou spotrebou energie na svete. V roku 2022 sa Japonsko spoliehalo na dovoz 97 percent svojej výroby energie, pričom dovoz tvorila predovšetkým surová ropa a skvapalnený zemný plyn (LNG),“ pripomína Bercaw. Drvivá väčšina týchto energonosičov pochádza z Blízkeho východu a asi 80 percent z nich sa do Japonska dopraví cez Taiwanskú úžinu.

Peking vie o japonskej zraniteľnosti

Aj Číňania dobre vedia, že kontrola Taiwanu premení mocenské pomery vo Východočínskom mori výraznejšie v prospech Číny.

„Len čo sa Taiwan znovu zjednotí s pevninskou Čínou, japonské námorné komunikačné trasy sa úplne dostanú do dosahu čínskych stíhačiek a bombardérov... Japonská hospodárska aktivita a vojnový potenciál budú v podstate zničené... blokády môžu spôsobiť zníženie námornej dopravy a dokonca môžu spôsobiť hladomor na japonských ostrovoch,“ cituje Bercaw príručku čínskej ľudovooslobodzovacej armády.

Zároveň by sa výrazne zhoršila obranyschopnosť ostrovov Senkaku, ktoré si Čína pod názvom Diaoyu nárokuje. A čínske ambície by mohli siahať ešte ďalej.

Komunistická Čína tento rok zriadila nový študijný program takzvaných „Rjúkju-štúdií“, ktorý má za úlohu „skúmať“ toto japonské súostrovie (a zvýrazniť jeho historické väzby s Čínou).

Vládny denník Global Times v novembrovom článku siahol po stredoveku, aby naznačil, že ostrovy Rjúkju sú viac čínske než japonské: „Už v roku 1372 dynastia Ming (1368 – 1644) formálne nadviazala s kráľovstvom Rjúkju tributárny vzťah: Rjúkju uznávalo čínsku cisársku autoritu a riadilo sa čínskym kalendárom, zatiaľ čo Čína sa k Rjúkju správala s výnimočnou štedrosťou v rámci svojej politiky ‚veľa dávaj, málo žiadaj‘,“ hlása čínska propaganda.

Denník Global Times pritom obvinil Spojené štáty a Japonsko, že „urýchľujú premenu ostrovov Rjúkju na ‚vojenskú pevnosť‘“, a tvrdí, že „od roku 1879 až do súčasnosti historické a právne spory o zvrchovanosť ostrovov Rjúkju nikdy neprestali“.