Z írskej cesty Prečo sa katolícky kňaz premenil na autora desatora transhnutia?

Na misii OSN v Sierre Leone sa stal svedkom masových popráv, pracoval pre Vysokého komisára OSN pre ľudské práva a iné medzinárodné ľudskoprávne štruktúry. Okrem toho sa začal rýchlo angažovať za práva LGBTIQA+ osôb, v rokoch 2016 – 2024 bol riaditeľom Agentúry EÚ pre základné práva so sídlom vo Viedni a momentálne je komisárom Rady Európy pre ľudské práva.

Je si plne vedomý toho, že sa stal kľúčovým aktérom vo viacerých zásadných globálnych debatách našej doby: „Úloha komisára je dnes obzvlášť dôležitá, keďže v súčasnosti nejde len o porušovanie ľudských práv, ale aj o odmietanie celého systému.“
Zo svojej novej pozície sa nenápadný Ír už neraz dostal do konfliktu s britskými úradmi: keď britský najvyšší súd rozhodol, že pojem „žena“ musí byť definovaný biologicky, O’Flaherty vyjadril obavy, že transsexuáli by mohli byť odteraz vylúčení z verejných priestorov alebo nútení do verejného outingu.

A keď nazval zákaz teroristickej skupiny Palestine Action neprimeraným obmedzením slobody zhromažďovania, nová britská ministerka vnútra Shabana Mahmoodová sa doňho pustila osobne: štrasburský komisár takýmito intervenciami podľa Mahmoodovej podkopáva kurz labouristickej vlády za zotrvanie Veľkej Británie v Európskom dohovore o ľudských právach, kým britská opozícia ho chce pre azylovú otázku vypovedať.

Takmer som odpadol, keď som sa dozvedel, že tento špičkový právnik s ľudskoprávnymi profesúrami po celom svete je vysvätený katolícky kňaz.

To irituje o to viac, že O’Flaherty bol jedným z hlavných autorov Jogjakartských zásad z rokov 2006-2007.

Yogykarta Principles boli kľúčovým dokumentom na presadenie nových transrodových práv. Niektoré požiadavky z právne nezáväzného papiera sú na prvý pohľad uletené: napríklad dodatok k zásade 31 rozšírenej verzie YP+10 vyzýva štáty, aby raz a navždy skončili s registráciou pohlavia vo všetkých právnych dokumentoch vrátane rodných listov a pasov.

 O’Flaherty pochádza z poprednej galwayskej pohrebníckej dynastie.

Ale iné zásady z teplučkej indonézskej Jogjakarty si našli svoju cestu do medzinárodných dokumentov a napokon aj do národného práva.

Myšlienka, že bývalý katolícky kňaz Dr. Michael O’Flaherty si ako lead drafter a apporteur Jogjakartských zásad napísal svoje nové vylepšené desatoro, mi neprestala vŕtať v hlave.

O jeho kňazskej minulosti je známe veľmi málo.

Dotyčný iba raz – v mediálnom rozhovore z roku 2011 – vyslovil túto vetu: „Ja mám vieru. Stále sa považujem za katolíka, za dobrého, za zlého, za zmäteného alebo jasného ako každá iná osoba.“

A tak som sa v tomto týždni vydal do metropoly írskeho pobrežia Atlantiku, do jeho rodného mesta Galwaya.

Verejne dostupné informácie o službe tohto kňaza v galwayskej diecéze takmer neexistujú, dokonca nie je známe ani presné obdobie jeho kňazstva, bolo to v rokoch 1987 – 1992 alebo možno aj značne kratšie.

Dozvedel som sa, že O’Flaherty pochádza z poprednej galwayskej pohrebníckej dynastie.

Jeho otec Patrick aj jeho starý otec Michael boli primátormi Galwaya, jeho prastarý otec Patrick tu dokonca počas írskej vojny za nezávislosť pochoval národného hrdinu: 28-ročného kňaza Michaela Griffina, ktorého zavraždili zlopovestné britské pomocné jednotky Blacks and Tans.

Keďže pohreb národne uvedomelého otca Griffina v novembri 1920 je míľnikom národnej pamäti a Blacks and Tans podľa nepotvrdenej informácie potom z pomsty zabili pradeda európskeho ľudskoprávneho komisára, možno oprávnene hovoriť o slávnom rode.

Casey bol stúpencom teológie oslobodenia a neskôr odsunutý na misiu do Latinskej Ameriky.

Potom to začalo byť nepríjemné: hoci som sa predstavoval ako brat v katolíckej viere, diecéza Galway, jeho rodná farnosť v mestskej časti Salthill, a pohrebná služba O’Flaherty Funeral Directors, ktorú vedie vo štvrtej generácii jeho sestra Cathriona, mi odmietli poskytnúť akékoľvek informácie.

Kompetentní kňazi mi v emailovej korešpondencii nechceli ani prezradiť, v ktorej farnosti otec Michael na konci osemdesiatych rokov slúžil.

Niekde sa píše, že sa okrem iného venoval väzňom, to bolo všetko.

Ešte menej príjemná bola pre mňa kolízia s írskym katolicizmom. Vnímam kdesi hlboko katolícke Írsko ako krajinu, ktorá odpadla od viery.

Odpadli írski kňazi, ktorí po celé generácie páchali najzvrátenejšie sexuálne zločiny, a vo veľmi krátkom čase odpadol v tejto rýchlo bohatnúcej krajine aj ľud.

V prípade kňaza O’Flahertyho je jedna chúlostivá jedna vec: slúžil pod biskupom Eamonom Caseym – sexuálnym predátorom, ktorého hrob bol odstránený z krypty galwayskej katedrály.

Casey bol stúpencom teológie oslobodenia, pravdepodobne krátko po odchode O’Flahertyho z kňazskej služby bol odsunutý na misiu do Latinskej Ameriky.

Dôvod: prevalilo sa, že mal syna s bývalou americkou milenkou.

Široká verejnosť sa až po smrti bývalého biskupa v roku 2017 dozvedela, že Casey sa zrejme dopustil aj zločinov voči malým deťom vrátane znásilnenia vlastnej netere.

Mohlo to spôsobiť detstvo v prostredí, v ktorom počul nemálo pohrebných rečí – veď o mŕtvych len v dobrom.

Z dnešného pohľadu sa zdá zvláštne, že O’Flaherty v spomínanom rozhovore pochválil svojho biskupa ako „pozoruhodného lídra, ktorý prejavil vášeň pre sociálnu spravodlivosť, aká tu podľa mňa nikdy predtým nebola“.

Aj keď O’Flaherty v roku 2011 nemusel a pravdepodobne ani nemohol vedieť o Caseyho pedofilnej skazenosti, aj tak prekvapuje, že svojmu dávno odvolanému biskupovi stále verejne vyznával vernosť.

Ako mi potvrdil kamarát, ktorý s vtedajším riaditeľom agentúry EÚ pre základné práva absolvoval krátky rozhovor, O’Flaherty ľudom rád lichotí.

Mohlo to spôsobiť detstvo v prostredí, v ktorom počul nemálo pohrebných rečí – veď o mŕtvych len v dobrom.

Nuž a tak som v pondelok večer zablúdil do uličky, v ktorej náš ľudskoprávny komisár vyrastal, do Upper Dominick.

Miestna rieka Corrib je dlhá len 15 kilometrov, vrhá sa však do oceánu ako divoká rieka z Vysokého Kaukazu. V Upper Dominick dnes existuje aj nočný život, nachádzajú sa tam štyri nočné bary, a keď dve mladé lesbičky v Monroe’s Tavern tlieskali do rytmu živej írskej hudby, svedčilo to nielen o osviežujúcej írskosti v hudbe, ale aj o výsledku boja jedného miestneho rodáka proti diskriminácii sexuálnych menšín.
Hneď po príchode som videl prechádzať pohrebný voz O’Flahertyovcov.

Bol to čierny mercedes s veľkoryso sklenenou zadnou časťou, v ktorej bola rakva vystavená vo vyvýšenej polohe a osvetlená žiarivo zlatým svetlom.

Pôsobilo to dôstojne, s nádychom tichej pompéznosti: tiež by som chcel byť pochovaný O’Flahertyovcami.
Otázku, čo motivuje čerstvo vysväteného kňaza, aby sa preorientoval na kariéru obhajcu a presadzovateľa ľudských práv, som položil až na druhý deň.

V utorok som sa vypytoval ľudí v Upper Dominick a na okolí.

Ak boli O’Flahertyovci v Galwaye niečo ako Kennedyovci v Amerike, tak sláva rodu už z veľkej časti vybledla. Dokonca aj mnohí zo staršej generácie poznajú už len tú pohrebnú službu.

My dvaja sme v istom momente odbočili úplne iným smerom.

Šedivejúci kaderník nevie nič, zrelý poštár počul len dačo o „humanistovi“ a bielovlasá vrátnička z jezuitskej školy sčervenie a povie, že „nikdy o ňom nepočula“. 

Starká zo susedstva si pamätá, ako chlapec Michael behával po štvrti, „ale to bolo tak dááávno, blondiak to bol“.
Prechádzal som po rušnej nábrežnej promenáde smerom k Atlantiku, do mestskej časti Salthill. Michael O’Flaherty sa narodil v Salthille, odtiaľ pochádzala jeho matka.

Odchytil som pred farským úradom farára, ktorý mi v emaile povedal, že sa nemôže vyjadrovať. Teraz mi neušiel.

Farár je približne rovnako starý ako O’Flaherty a poznal ho vraj celkom dobre. Naznačuje rukami križovatku a vysvetlí: „Musíte si to predstaviť tak, že my dvaja sme v istom momente odbočili úplne iným smerom.“

Pýtam sa: „Ale prečo nikto nechce o jeho službe rozprávať, bolo tam niečo zlé?“

Farár rozhodne pokrúti hlavou: „Nebolo tam nič zlé“, O’Flaherty bol vraj svojho času „úspešným“ kňazom.

Čo sa týka sexuálneho zneužívania za Caseyho, „nie sú známe žiadne jeho implikácie“. Opatrne dodá: „Pokiaľ viem.“

Je to jeho džob – a môj džob je jazdiť na pohrebnom voze.

Pýtam sa spolukňaza O’Flahertyho, či si autor Jogjakartských zásad našiel v ľudských „nové kňazstvo“.

Starý farár sa mierne usmeje a odpovie: „To ste povedali vy!“
Slnko, dážď, slnko, dážď a napokon, čo by kameňom dohodil od Upper Dominick, stojím pred nenápadnou nízkou novostavbou s akýmsi upokojujúcim účinkom, pred pohrebnou službou O’Flaherty Funeral Directors.

Na parkovisku čakajú smútiaci príbuzní v dvoch malých autách, motory nechali zapnuté. Keď švagor ľudskoprávneho komisára vybieha z domu, odchytím aj jeho a dostanem ďalšiu odpoveď.

„Nuž, Michael má svoje názory...“

Na tom nie je nič zlé ani dobré, je to jednoducho tak.

Švagor vie, aké zásadné ľudskoprávne debaty vedie Michael O’Flaherty, zvlášť s Veľkou Britániou.

„Je to jeho džob – a môj džob je jazdiť na pohrebnom voze.“

Rozlúči sa a vyjde do dažďa k smútiacim rodinám.