Milan Nič Aj po svojom študentskom proteste proti Vladimírovi Mináčovi som musel počúvať konšpirácie, že nás niekto zneužil a manipuloval

V polovici decembra 1989 sa v relácii Televízneho klubu mladých odohrala diskusia, ktorá vyvolala veľké kontroverzie a početné reakcie.

Sedemnásťročný študent bratislavského gymnázia Milan Nič vystúpil proti národnému umelcovi Vladimírovi Mináčovi, čím zmenil priebeh relácie a možno aj Mináčove kariérne ponovembrové vyhliadky. Podľa pôvodnej dramaturgie mal 67-ročný prominentný prozaik, esejista a predseda Matice slovenskej, obklopený mladými literátmi, hovoriť o národnom povedomí.

Mináč sa svojou charizmou, tvorbou aj istou intelektuálnou nezávislosťou vynímal z radu prednovembrových sivých komunistických aparátčikov, preto aj v revolučnom čase zjavne veril, že môže pomýšľať na dobrú pozíciu aj po páde komunistického režimu.

Lenže relácia, ktorá mu mala pomôcť v upevnení imidžu, sa od 19:30 minúty zvrtla. Po slovách študenta Petra Kubíka, ktorý vypočítal Mináčove funkcie, sa ujal slova Milan Nič, ktorý povedal, že revolúcia nás naučila vrátiť sa k svedomiu, preto sa treba vyjadriť aj ku kultúre, ktorá bola doteraz dehonestovaná a normalizovaná.

Nič poukázal na to, že Mináč stál na čele Matice slovenskej od roku 1974, kým iní spisovatelia ako Dominik Tatarka, Hana Ponická, Katarína Lazarová, Zora Jesenská či Milan Hamada museli z kultúry odísť.

Po úvodných slovách uvoľnil Ničovi svoje miesto spevák Richard Müller, študent sa tak ocitol za jedným stolom naproti Mináčovi a citoval z čerstvého prejavu Milana Hamadu, ktorý pripomenul, ako Mináč na začiatku normalizácie prekrútil jeho slová, falošne ho obvinil a odsúdil na likvidáciu.

Milan Nič zdôraznil, že na základe takýchto útokov, na ktorých sa podieľal aj Mináč, prichádzali ľudia z kultúry ako Hamada o svoje zamestnanie. Študent svoj prejav zakončil apelom na Mináča, aby už neprevracal kabáty a našiel v sebe česť odísť v správnej chvíli.

Zjavne nervózny Mináč reagoval: „Chcem odpovedať na stoku, ktorú ste mi naliali na hlavu, nehnevajte sa, to nie sú fakty, to je istý výklad faktov. Čo to držíte v ruke? Pána Hamadu? Pán Hamada je zaujatý, nehnevajte sa, pán Hamada sa so mnou hádal desať rokov, tak aj ja som sa s ním hádal, a dovolíte aj mne mať svoj názor.“

V štúdiu vládlo veľké napätie, Mináča sa vehementne zastal v tom čase 30-ročný publicista Gustáv Murín, ktorý Ničovi vyčítal, že zaťal do Mináča valašku, a emotívne zvolal: „To je odstrel!“

O pozadí tejto konfrontácie sme po 36 rokoch hovorili s Milanom Ničom, ktorý dnes pôsobí v Berlíne ako analytik Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku (Deutsche Gesellschaft für auswärtige Politik, DGAP).
 

Ako sa vlastne stalo, že 17-ročný študent bratislavského gymnázia Milan Nič sa ocitol v televíznom štúdiu za jedným stolom s národným umelcom Vladimírom Mináčom? 

Bolo to prozaické. Produkčná Televízneho klubu mladých mala kontakt na mňa aj na Petra Kubíka, pretože na našom gymnáziu už niekedy pol roka či rok predtým natáčali jedno vydanie Televízneho klubu mladých. Týkalo sa to spoločenskej témy, ktorá nejako súvisela s národným povedomím, a zaujalo ich, že študenti matematického gymnázia sa zaujímajú o dejiny a iné témy.

V decembri 1989, to už bola teda nová doba, nás oslovili s tým, či sa dokážeme zorganizovať a prísť do štúdia. Dali nám to vedieť asi jeden či dva dni predtým. Dozvedeli sme sa, že tam bude aj Vladimír Mináč, preto sme si povedali, že to treba využiť a priamo pred kamerami mu povedať, prečo by sa už nemal stavať do čela demokratického pohybu, keď celé desaťročia zastával významné pozície v komunistickej nomenklatúre.

Napokon sme sa zorganizovali trochu po inej linke, teda stretkárska partia.

Aká to bola partia?

Išlo o katolícke stretká mladých, ktoré fungovali tak, že študenti gymnázií ako Gamča, teda Gymnázium na Grösslingovej ulici, alebo Gymnázia Juraja Hronca sa navzájom viac spoznali a skamarátili, chodili sme spolu na stanovačky a lyžovačky, poznali sme sa z programu na púťach. 

Viacerí ľudia z týchto stretiek boli vlastne zakladajúcou generáciou Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska. A keďže sme vedeli, že v štúdiu sa nebudeme rozprávať o matematike, ale spoločnosti, a teda o témach, ktorými sme žili aj na našich stretkách, organizovali sme sa po tejto línii.

Ako teda vyzerala príprava na polemiku s Mináčom?

Mali sme jednu rýchlu poradu, na ktorej sme si rozdelili úlohy. Peter Kubík bol už prvák na vysokej škole, ja som bol ešte gymnazistom maturantom. Peter mal za úlohu zozbierať informácie o všetkých Mináčových funkciách od normalizácie, počas ktorej muselo veľa ľudí z kultúry odísť.

Nebol internet, takže už neviem, či to Peter zisťoval v knižnici alebo mal doma encyklopédiu, v každom prípade prišiel s napísanými poznámkami. Ja som sa sústredil na niektorých zakázaných spisovateľov, ktorí v tých dňoch prichádzali na tribúny na námestia a zrazu sa o nich mohlo hovoriť. Pripravil som si argumenty, ktoré by som potom mohol v štúdiu použiť. Ale v skutočnosti to bolo postavené na spontánnosti, žiadnu premyslenú choreografiu sme nemali.

Ale z priebehu diskusie sa zdalo, že ste chceli hromadne vstať a na protest proti Mináčovi opustiť štúdio, nie?

Túto formu protestu som presadzoval ja, chcel som, aby sme po svojom vystúpení odišli zo štúdia a s národným umelcom, ktorý mal byť hlavnou postavou relácie a pozitívnym príkladom, sa ďalej nerozprávali. No ostatní z môjho návrhu nemali dobrý pocit.

Vaše vystúpenie však bolo premyslené, vedeli ste, čo povedať, odvolávali ste sa na Tatarku, citovali ste Hamadu, bolo zrejmé, že ako 17-ročný ste o tej dobe vedeli. Čo vás formovalo okrem príslušnosti k stretkám?

Najvýraznejší vplyv na mňa mal Laco Szalay, otec môjho spolužiaka Tomáša Szalaya, dnešného poslanca za SaS.

Laco Szalay len nedávno zomrel, koncom 60. rokov bol šéfredaktorom humoristického Roháča, ktorého v rámci normalizácie prepustili zo všetkých funkcií, striedal manuálne zamestnania. Spoznali sme sa v katolíckom prostredí, neskôr stál pri zakladaní KDH a bol prvým šéfredaktorom Slovenského denníka. Od neho som veľa počúval o tom, ako prebiehala normalizácia, o spisovateľoch, ktorí nemohli publikovať, dostával som knihy.

Zároveň sme boli v tých prvých ponovembrových týždňoch naplno angažovaní, na gymnáziu sme založili štrajkový výbor, sledovali sme protesty študentov, počúvali sme Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky a nezávislé správy z Československa a Poľska. Mali sme teda širší prehľad o tom, čo sa deje aj v okolí.

Z dnešného pohľadu je zaujímavé, že keby nebolo bývalo vášho vystúpenia, tá relácia by očividne bola mala celkom iný priebeh a Mináč by tam bol rečnil o téme národného povedomia. Aj po vašej ostrej kritike sa Mináča vehementne zastal Gustáv Murín, no vaše vystúpenie sa zjavne nepáčilo ani prítomným novinárom tridsiatnikom, Karolovi Ježíkovi a Robertovi Kotianovi. Zrejme to bolo dané tým, že Mináč bol síce kultúrnou tvárou režimu, no súčasne mal veľkú intelektuálnu charizmu aj istú nezávislosť, napríklad v roku 1988 sa zastal ekologickej iniciatívy Bratislava nahlas, za čo ho kritizovala aj stranícka Pravda. Zdá sa, že tí ostatní v ňom chceli vidieť národnú autoritu, ktorá by nemala padnúť spolu s režimom. Ako ste to vnímali? 

Vladimír Mináč bol naozaj pre novinárov, ktorí sedeli s nami v štúdiu a boli o generáciu starší, legendou. No pre nás bol čelným funkcionárom v kultúre komunistického režimu. Áno, patril k umierneným, na konci režimu hral aj zaujímavú rolu, my sme však chceli pripomenúť, aké funkcie zastával pred rokom 1968, ale najmä po ňom, keď sa normalizovali inštitúcie, médiá a kultúra.

Chceli sme povedať, že tento muž nemá nárok byť akýmsi kultúrnym otcom v novom spoločenskom pohybe. Nešlo nám teda o revanš, len o vyjadrenie, že niektorí čelní predstavitelia sa zdiskreditovali a nemali by sa snažiť vtesnať do pózy, že ďalej tvoria normu a sú národnými autoritami.

Spätne mi napadá, či sme tam ako študenti, ktorí boli vtedy na čele protestov, neboli zavolaní aj preto, aby sme jeho rolu národnej autority, o ktorú sa pokúšal, ešte legitimizovali.

Až neskôr po tej relácii sa ku mne dostala informácia, že existoval nejaký plán, aby sa Mináč dostal do čela Národnej rady. Tá vtedy totiž mala 150 volených poslancov v absurdných voľbách Národného frontu, jedným z nich bol aj sám Mináč.

No a títo poslanci si mali voliť nové vedenie a predsedu. A podľa tohto plánu sa rátalo s tým, že začiatkom roka 1990 bude zvolený práve Mináč ako taký umiernený a prijateľný komunista. Táto relácia, ktorá mu mala poslúžiť na budovanie imidžu, to vraj napokon prekazila.

V čase relácie ste o týchto chýroch niečo vedeli?

Nie, vôbec.

Ani sme si neuvedomovali, že sme sa vlastne ocitli na jeho domácej pôde.

Relácia sa totiž nenahrávala v štúdiu Slovenskej televízie, ale v refektári dnešného františkánskeho kláštora v Bratislave, kde vtedy bolo sídlo predsedu Matice slovenskej. Vladimír Mináč ako predseda Matice tak vlastne hostil celú reláciu.

To nám síce nedošlo, ale už pred reláciou nám bolo jasné, že on je jej hlavnou postavou. Boli sme nervózni, vedeli sme, že chceme predostrieť svoje argumenty, nevedeli sme, kedy dostaneme slovo a či sa to podarí, celé to bolo čaro priameho prenosu. Panovali tam stres a napätie.

Peter Kubík najskôr prečítal všetky Mináčove funkcie a vyjadril prekvapenie, že je s nami v štúdiu, ale nepovedal jeho meno. To ma prekvapilo, bol to vlastne impulz, prečo som začal zostra. Pamätám si iba, že keď som to zo seba dostal, mal som totálnu hmlu. Ani som poriadne nevnímal, čo sa deje ani ako sa volám. (Úsmev.)

Mrzelo ma, ako ľahko ma Mináč dostal na svojich otázkach, čo som od neho čítal. Ja som v tom čase čítal inú literatúru, cez Jána Čarnogurského a Fera Mikloška sa k nám do rodiny dostali samizdaty, pašovaná literatúra zo zahraničia, Škvorecký či Tatarka, Mňačko. Mináča som dobehol až neskôr, keď som naplno pochopil, akú plebejskú karikatúru urobil zo slovenských dejín.

Svojím vystúpením ste tak pokazili scenár diskusie, trochu to pripomenulo piatkovú diskusiu Roberta Fica so študentmi v Poprade, kde sa mu to vymklo. Mináča ste veľmi vytočili.

Kolegovia vnímali, ako počas nášho vystúpenia sčervenel. Bolo mu jasné, že to bude o ňom, vôbec to nečakal. Aj kameraman zachytil v detaile, aký bol nervózny.

Keď sme my mladí odišli, hovorili mi, videl si, veď on tam išiel odpadnúť, niektorí mi vyčítali, že som bol taký radikálny.

Už onedlho bol váš vtedajší kritický postoj k Mináčovi normálnou vecou. Prekvapilo vás, že v decembri 1989 to tak väčšina ešte nevidela?

Áno, v našom prostredí to však bola jasná vec. Boli sme z alternatívneho katolíckeho spoločenstva, stáli sme proti systému, ktorý potláčal slobodu, zakazoval spolčovanie mladých okolo kostola, nebola náboženská sloboda. Aj moji rodičia boli súčasťou katolíckych spoločenstiev.

Otec sa zúčastnil na Sviečkovej manifestácii v marci 1988, zobral ma na Hviezdoslavovo námestie, kde mi povedal, už nechoď ďalej, keby si ťa zapísali, nezoberú ťa na vysokú školu, musíš ostať tu, ďalej nesmieš.

No zažil som policajný zásah, ktorý som videl z bočnej ulice, vedel som: to sú oni, to sme my. Keď sa to v novembri 1989 prelomilo, našej skupine mladých bolo všetko jasné. Ľudia, ktorí reprezentovali komunistický režim a utláčali ostatných, by nemali zotrvať vo funkciách. A bolo treba povedať, že cisár je nahý. V tom čase to však ešte bolo také opatrnícke, akoby sa to nepatrilo.

Mináč sa pokúšal o transformáciu, aká sa mnohým aj podarila, z komunistu na národniara.

Áno, to bola téza, ktorá sa razila už v prvých týždňoch po 17. novembri: to nič, že bol čelný komunista, ale aspoň bol dobrý Slovák. Už pomaly štartovalo politické hnutie za zvýraznenie slovenskej identity v Československu, silnel pohyb za spravodlivú federáciu, na jar 1990 bola demonštrácia za posilnenie slovenčiny.

Mináč práve v tom štúdiu vystupoval ako bard národnej kultúry, ktorý aj počas komunizmu držal ochrannú ruku nad slovenskou kultúrou. Ale takéto vnímanie sa nám zdalo úplne pomýlené.

Preto som tam poukazoval na normalizovaných spisovateľov a velikánov našej kultúry ako Tatarka. Ich vytesnenie sa dialo s vedomím a so súhlasom Mináča, ako teda mohol preplávať z jedného režimu do nového pod heslom starostlivosti o slovenskú kultúru v nových demokratických podmienkach? To bolo umelé, zmanipulované, to nám nešlo do hlavy a chceli sme to pomenovať.

Aké reakcie nasledovali po relácii a ako ste ich ako 17-ročný znášali?

Vychádzali kritické články v novinách, napádali nás ako študentov. Nevedeli, ako sme sa volali, až dovtedy, kým mi v denníku Pravda neuverejnili reakciu, až tak sa moje meno dostalo na verejnosť. Šéfom kultúrnej rubriky Pravdy bol Drahoslav Machala, otec súčasného šéfa služobného úradu ministerstva kultúry. Článok bolo vtedy treba doniesť do redakcie, ja som sa teda s pánom Machalom stretol, bol veľmi milý, povedal, že môj text zverejní a napíše k tomu polemický text.

V prvých dňoch ma ľudia zastavovali na ulici, osobne som mal z toho zmätok. Pre mňa bolo dôležité, že ma rodičia podržali, aj moji spolužiaci po článku v Pravde spontánne napísali list na moju obranu, kde sa ohradili proti invektívam, ktorým som čelil.

Po niekoľkých mesiacoch som ani poriadne nevedel vyhodnotiť, či som to prehnal alebo nie, a veľmi som sa na seba hneval, že som nevedel rýchlo reagovať na Mináčovu otázku o jeho diele. Mal som mu povedať, že k Dúchaniu do pahrieb som sa ešte nedostal, lebo som čítal zakázanú literatúru, a teraz robím dúchanie v štúdiu. (Smiech.)

Treba povedať, že tie odsudzujúce reakcie mali istú logiku. Nielen tí, ktorí boli na výslní, ale aj radoví komunisti sa báli niečoho, čomu sa hovorilo hon na čarodejnice, teda revanšu.

Rýchlo sa preto zorganizoval odpor voči prvým prejavom adresnej kritiky, teda aj voči nám.

Mediálna kritika v Pravde aj inde bola vedená aj normálnymi ľudskými obavami, aby to nezašlo ďaleko, preto všelikde zaznievalo, nerobte to kovbojsky, nerobte morálne popravy, to bola vlastne asi najväčšia výhrada.

A asi ma to aj najviac prekvapilo. Vôbec som nechcel organizovať morálnu popravu, len povedať, že cisár, ktorého tam oslavovali v štúdiu, je nahý.

Bolo v poriadku, že sa ho tam viacerí zastali, išlo vlastne o oslavu plurality názorov, ktorá sa práve začínala a keď aj študent maturant mohol otvorene povedať, čo si myslí.

A ja som naozaj nemal bázeň pred národnými autoritami, ktoré neboli pre nás skutočnými autoritami. Pre mňa boli stotožnení s totalitným režimom, ktorý robil rôzne zločiny a svinstvá, o ktorých sa konečne mohlo hovoriť.

Takisto sa mi javilo ako absurdné, že sa oslavoval niekto, kto je na výslní, hoci len pár dní predtým na tribúne hovoril niekto z normalizovaných – presne takí ľudia z kultúry mali sedieť v štúdiu ako autority, nie Vladimír Mináč. Mal som teda pocit, že sa hneď na začiatku pácha nejaká krivda.

V týchto dňoch sa veľa hovorí o stredoškolákoch z Popradu a ich najskôr odloženej a potom reálnej diskusii s premiérom Robertom Ficom. Tie formy protestu boli rôzne, od vulgarizmu, ktorý napísal študent Michal kriedou, cez oblečenie v čiernom a odchod desiatok študentov so štrngajúcimi kľúčmi. Ten protestný odchod študentov, ktorí predtým kládli kritické otázky, vám nepripomína vašu formu protestu proti Mináčovi?

Jasné, sú tam podobnosti. Ako som už povedal, ja som chcel odísť, moderátorka nás však zavolala k stolu a presvedčila, aby sme diskutovali.

Najviac mi v pamäti utkvel ani nie tak ten nejaký mediálny lynč, ale to úplné podceňovanie a konšpiračné teórie: kto vás zneužil, kto za tým musel byť, kto vám to podsunul, ako keby 17-roční ľudia nemali vlastný názor a štýl.

To isté vidíme aj teraz, ako sa to opakuje voči študentom z Popradu. Napokon, strana Smer a jej podhubie má celkom blízko ku komunistickému režimu a k etatistickému princípu.

Aj vtedy sa teória, že niekto bol za tým a že to bol organizovaný útok na Mináča, neustále objavovala. Jej najznámejším zástancom bol Gustáv Murín, ktorý sedel v tom štúdiu; ten veril rôznym konšpiráciám ešte predtým, než sa to stalo mohutným trendom.

To, že popradskí študenti prišli na diskusiu v čiernom, mi takisto veľmi pripomína naše gymnaziálne časy koncom 80. rokov. Na Gamči sme sa vtedy dohodli, že v deň výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie prídeme v čiernom, len jeden z nás bol v červenom. A tak sme chodili po škole. Pre mňa je zaujímavé, že aj v ére internetu a umelej inteligencie napadne mladým práve tento symbol, tomu tlieskam.

Čo sa týka toho študenta s kriedou, isteže aj to chcelo odvahu. My v štúdiu sme vtedy vedeli, že nebudeme vulgárni a nemôžeme to prehnať. Chceli sme byť slušní a dôrazní.