Hviezdna chvíľa Nežnej revolúcie Odpor komunistickej strany zlomil generálny štrajk

Téma Nežnej revolúcie, ako na Slovensku označujeme udalosti vedúce v novembri a decembri 1989 k pádu komunistického režimu, tradične v spoločnosti rezonuje v dňoch okolo 17. novembra. 

Zrušenie pracovného voľna na tento štátny sviatok spôsobilo, že sa táto mimoriadne významná udalosť moderných slovenských dejín paradoxne dostala do centra diskusií viac, ako to bolo počas predchádzajúcich rokov.

Významných udalostí, ktoré zohrali v procese pádu komunistického režimu kľúčovú úlohu, bolo v novembrových a decembrových dňoch roku 1989 viacero – pochod bratislavských študentov 16. novembra 1989, udalosti na Národnej triede v Prahe 17. novembra, vznik štrajkových výborov, mítingy na námestiach, prvé vysielanie diskusie v Štúdiu dialóg, politické rokovania „okrúhlych stolov“, vytvorenie vlád „národného porozumenia“, pochod Ahoj, Európa! či voľba chartistu Václava Havla za prezidenta.

Ale len málo z nich v sebe tak silno spája charakter a étos Nežnej revolúcie ako generálny štrajk z 27. novembra 1989. Spojil totiž fenomén mobilizácie občianskej spoločnosti vyjadrenej zaplnením námestí v mestách po celom štáte s presahom do kľúčovej politickej požiadavky novembrových dní: zrušenia článku 4 Ústavy ČSSR, ktorý hovoril o vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti.

Milan NičAj po svojom študentskom proteste proti Vladimírovi Mináčovi som musel počúvať konšpirácie, že nás niekto zneužil a manipuloval

Martin Hanus

Od štrajkových výborov ku generálnemu štrajku

Prvým prejavom aktívneho občianskeho postoja voči komunistickému režimu počas Nežnej revolúcie sa stalo vyhlásenie štrajkov. Bezprostredne po brutálnom potlačení demonštrácie pražských študentov 17. novembra 1989 na Národnej triede to boli najmä herci z divadiel a študenti, ktorí začali vytvárať štrajkové výbory.

Herci v bratislavských divadlách zrušili predstavenia už 19. novembra 1989. V prípade študentov na Slovensku vznikol prvý štrajkový výbor už 20. novembra 1989 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vytvorili ho študenti, zmobilizovaní vlastným pochodom 16. novembra 1989. Ďalšie školy a divadlá sa pridávali v rýchlom slede a štrajky sa šírili aj do úradov a podnikov.

Keďže počet štrajkových výborov rýchlo narastal, prirodzene vznikla aj myšlienka zorganizovať generálny štrajk. V dokumentoch sa táto myšlienka spomína už v prvých dňoch Nežnej revolúcie paralelne so vznikom štrajkových výborov vrátane dátumu a času, v ktorom sa neskôr aj reálne uskutočnil.

Myšlienka generálneho štrajku silno rezonovala aj medzi členmi komunistickej strany a jej vedenia – a stelesňovala ich najväčšie obavy. Práve týmto spôsobom totiž komunisti vo februári 1948 mobilizovali svojich prívržencov, najmä robotníkov, aby podporili Gottwaldovo vedenie KSČ a jeho požiadavky na rekonštrukciu vlády. Generálny štrajk z 24. februára 1948 mal nezastupiteľné miesto v naratíve o „víťaznom februári“.

V roku 1989 však bola iná situácia. Podpora generálneho štrajku vychádzala z prostredia študentského hnutia a občianskych platforiem Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum. Sprvu sa šírila improvizovane – ústnym podaním či prostredníctvom letákov a výziev, ktoré občania podpisovali.

Vo Vyhlásení vysokoškolských študentov z 21. novembra 1989 ju medzi prvými sformuloval Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl, ktorý vyzval „všetkých občanov, ktorým nie je ľahostajný súčasný stav našej spoločnosti, aby vyjadrili svoju vôľu generálnym štrajkom dňa 27. 11. 1989 od 12. do 14.00 h“.

Už od 20. novembra sa plnili námestia českých a slovenských miest tisíckami ľudí vyjadrujúcimi podporu požiadavkám zmien, ako ich formulovali Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu. Tak sa revolučné tribúny stali miestom, z ktorého znela výzva na generálny štrajk. Myšlienku štrajku propagovali aktivisti VPN na mítingoch (ako sa nazývali podvečerné demonštrácie ľudí na námestiach) aj počas televízneho vystúpenia v Štúdiu dialóg a rýchlo sa tak stala „neformálnym referendom o vedúcej úlohe strany“.

Plagát pozývajúci na generálny štrajk v novembri 1989. Zdroj: Slovenský národný archív

Aj z tohto dôvodu chceli komunisti akcii zabrániť. Rozsiahla kampaň proti štrajku prebiehala v médiách, ktoré boli pod priamym vplyvom komunistickej strany – a tých bola ešte niekoľko dní po 17. novembri drvivá väčšina. Generálny štrajk prezentovali ako deštrukčnú aktivitu, ktorá narúša výrobu, dopravu, zásobovanie a privádza štát do ekonomických strát a hospodárskych ťažkostí.

Odpoveď na tento naratív sformuloval jeden z lídrov Verejnosti proti násiliu Milan Kňažko počas mítingu na Námestí SNP: „Generálny štrajk – hovoria nám, hlavne robotníkom, aby sme neštrajkovali, že potrebujeme len pokojnú prácu. My sme však 40 rokov pokojne pracovali a nikdy sme neštrajkovali. A všetci vidíme, k čomu nás to doviedlo. Generálny štrajk nie je rozvratom, nie je chaosom, nie je plytvaním. Generálny štrajk je znak solidarity, symbol príslušnosti k hnutiu, ktoré žiada zásadné zmeny.“

Mýtus o jednote strany a ľudu sa zrútil

Generálny štrajk sa na celom území vtedajšieho Československa začal napoludnie 27. novembra a trval dve hodiny. Mal rôzne formy. Najčastejšou boli manifestačné stretnutia občanov, ktorí zastavili prácu, na námestiach veľkých miest alebo pred veľkými podnikmi.

Zamestnanci podnikov, v ktorých by bol odchod z pracoviska a zastavenie výroby ohrozil produkciu, resp. dodávku nevyhnutných služieb, sa k štrajku pripojili deklaratórne alebo symbolicky obmedzili jeho dĺžku na niekoľko minút. Atmosféru týchto prelomových hodín dotváralo húkanie sirén, trúbenie áut a zvonenie kostolných zvonov.

Štrajkujúci pod heslami „Žiadne násilie“ a „Koniec vlády jednej strany“ jasne formulovali aj požiadavky na slobodné voľby a zrušenie vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti. Odhaduje sa, že na generálnom štrajku sa aktívne zúčastnili približne tri štvrtiny obyvateľov Československa.

Stal sa triumfom občianskych hnutí a jeho úspech bol jedným zo zlomových momentov Nežnej revolúcie. Zároveň rozhodol o rezignácii komunistickej strany. Ukázal, že napriek maximálnemu úsiliu sa jej nepodarilo ľudí odradiť od účasti. Naopak, tí spontánne a masovo vyjadrili podporu spoločenským zmenám. Jeden zo zahraničných novinárov komentoval výsledok generálneho štrajku slovami: „Mýtus o jednote strany a ľudu sa zrútil.“

Úspech generálneho štrajku viedol k presadeniu kľúčovej politickej požiadavky Nežnej revolúcie: odstráneniu vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa v spoločnosti z ústavy.

Federálne zhromaždenie k tomuto kroku pristúpilo 29. novembra 1989, čím sa otvorila cesta k politickým rokovaniam a budovaniu pluralitného politického prostredia. Je až úsmevné, že poslanci parlamentu zvolení počas vlády komunistického režimu rozhodli o vypustení ústavného článku 4 jednohlasne – rovnako, ako keď v roku 1960 tento článok do ústavy zaviedli...

Šéf ÚPN Jerguš SivošUrčite máme na to, aby sme vybudovali veľké Múzeum totality

Martin HanusJozef Majchrák

Výsledok štrajku rezonoval nielen medzi špičkami KSČ. Ešte aj Štátna bezpečnosť, politická tajná polícia komunistického režimu, ktorá sa pred generálnym štrajkom snažila robiť opatrenia proti nemu, po ňom zaznamenala dokonca neochotu tajných spolupracovníkov informovať a postupne sa snažila dištancovať od vedenia KSČ a prispôsobiť sa novým podmienkam.

Keď komunistická strana navrhla ako prvú rekonštrukciu vlády začiatkom decembra „vládu 15 : 5 “ (z 20 ministrov malo byť 15 členov KSČ!), študenti a občianske hnutia ihneď hovorili o potrebe druhého generálneho štrajku. Pod týmto tlakom vláda okamžite podala demisiu. Výsledkom boli rokovania v Prahe a „vláda národného porozumenia“, ktorá vznikla 10. decembra a v ktorej už komunisti nemali prevahu.

Práve na tieto udalosti by sme nemali zabúdať pri hodnotení Nežnej revolúcie a pádu komunistického režimu. Viac než čokoľvek iné nám predstavujú unikátnu a autentickú dobovú atmosféru, plnú nadšenia, spontánnosti, spolupatričnosti a pozitívnej energie, bez ktorých by nebolo bývalo možné presadiť také zásadné politické a spoločenské zmeny, akými boli možnosť slobodných volieb a politickej plurality, odstránenie cenzúry v médiách a železnej opony na hraniciach či uplatňovanie občianskych práv a náboženských slobôd v praxi.