O víťaznej knihe Anasoft litera 2025 Asi ju nestrávi každý, je to náročný čitateľský proces, ale niečo na tej knihe je

Tá súťaž je fajn, hoci súťažiť v umeleckých disciplínach je vždy trochu zvláštne, to nie sú športové preteky, kde sa dá merať, spočítavať či vážiť. Vždy je to závislé aj od toho, aké umelecké preferencie majú členovia poroty. 

Ale to je súčasť tejto hry. 

Anasoft litera je aj pekný príklad toho, keď súkromná firma nepropaguje svoje meno cez šport či influencerov, ale cez literatúru. Ona zastrešuje aj celý proces a za dvadsať rokov existencie si táto literárna cena získala kredit – a nás čitateľov už dve desaťročia nabáda, aby sme čítali súčasnú slovenskú literatúru.

Od roku 2020 v Postoji vždy píšem pár slov o svojom čitateľskom zážitku z víťaznej knižky Anasoft litery, nesnažím sa o žiadnu literárnokritickú recenziu, na to sú povolanejší.

Písala som už teda o piatich víťazných knihách a z toho štyri napísali ženy, jednu muž. Predtým boli ocenenia inak rozložené medzi mužmi a ženami. Od roku 2006 do roku 2019 získalo cenu štrnásť mužov a desať žien (išlo v podstate o trinásť mužov, lebo Pavel Vilikovský bodoval dvakrát).

No posledných päť rokov je to inak. Jedenkrát vyhral muž, a to Stanislav Rakús v roku 2022.

Priznávam, v niečom mi tie knihy ženských autoriek začali medzi sebou splývať, lebo často sa tam riešili podobné témy, aj keď, samozrejme, každá víťazná autorka mala svoj osobitý rukopis.

Tajne som dúfala, že tentoraz by opäť mohol získať ocenenie autor, teda muž, aby sa to dajako rozriedilo.

Ale víťazkou je opäť žena. Tentoraz Alexandra Salmela a jej kniha 56, či? Vydal ju Aspekt, teda „feministická vzdelávacia a publikačná organizácia“.

Vôbec nechcem teraz spochybňovať ctenú porotu ani ju podozrievať z akejsi pozitívnej diskriminácie. Napokon porotu tvorilo päť ľudí, z toho boli len dve ženy, takže určite hlavnú rolu pri posudzovaní zohrali umelecké kvality diela.

Trochu predpokladám, že po tej knihe siahnu najmä ženy, a najmä pre ne je aj napísaná. Ale asi je to logické, lebo možno už tento druh literatúry čítajú najmä ženy a okrem nich už potom len literárni kritici a historici. Ale možno sa mýlim, kiežby.

O čo v tej knihe ide? Téma je napohľad veľmi jednoduchá, až banálna a človek ju často nájde aj v umelecky menej ambicióznych ženských románoch.

Ženu nechá jej drahý, nie je to už najmladšia žena, tak okolo štyridsiatky, má už aj deti a v úvode knihy sme informovaní, že túto ženu práve nechal jej drahý.

Teda muž, do ktorého sa vášnivo zamilovala a kvôli ktorému zavrhla aj bývalého drahého, s ktorým má zrejme tie deti. Je to len načrtnuté, žiadne veľké podrobnosti. Nevieme, či šlo o manželstvo alebo iba partnerstvo, je tu teda drahý a bývalý drahý, vlastne vo chvíli, keď ženu spoznávame, má už dvoch bývalých drahých. Je opustená, zradená a jeden rok bude z toho úplne zrútená.

Rozpadol sa jej svet, stráca hrdosť, sebaúctu, je nahnevaná, ponížená, frustrovaná, až postupne sa z toho začína zviechať a začne racionálnejšie analyzovať, čo sa stalo.

Vlastne veľmi banálny príbeh.

Ale poňatý dosť sofistikovane. Čitateľ môže byť na začiatku aj zmätený. Ale isté očakávania boli vzbudené.

Kto je tá prvožena z poviedky číslo 0, ktorá cestuje v silvestrovský večer vlakom naprieč Európou za mužom, tým jediným a pravým? Ale nestretáva ho, tušíme, že rozchod je definitívny.

A tak „naplnila prázdnotu vo svojom vnútri dymom pred staničnou halou. Špak do popolníka a nasledujúci vlak“.

A potom celá jedna biela strana, len dolu s krátkou otázkou: „A čo nasledujúci deň?“

Ďalšia čistá strana a dole otázka: „Nasledujúci rok?“

A ešte jedna čistá strana a dole otázka: „Nasledujúci život?“

To nie sú zápisky tínedžerky, ale zrelej ženy okolo štyridsiatky, ktorá sa vášnivo zamilovala, začala s ním nový život, ale ten muž asi nemal v pláne dlhodobý vzťah. A tak sa jedného dňa vyparil.

A tej žene sa zrútil svet. Nie je to veľmi mravoučný príbeh, veď tá žena zrejme tiež urobila veľa chýb, nebola dokonalá, navyše je tam veľa vulgarizmov a ani autorka nemala v pláne dávať nejaké mravné ponaučenia. Ale napokon sa to tam nenápadne objaví. Lebo takáto skúsenosť človeka prelieči.

Nie je podstatné, či autorka píše o vlastnej skúsenosti, hoci ona sa s touto témou – ako potlačiť JA v literatúre a nepredvádzať svetu svoje traumy – pohráva a to je aj vzrušujúce. Odmieta písať ako JA, to nie je ani jednoduché v tejto situácii, keď je žena na dne, keď je zahanbená, ponížená, zradená, a tak je tu radšej ONA. Aj preto sú poviedky mapujúce jeden ťažký rok vždy s hrdinkou, ktorá má iné meno. Je to taká priznaná hra s čitateľom.

No niekomu sa to môže javiť ako vtipné, originálne a niekoho to môže zmiasť či odradiť.

Autorka víťaznej knihy Alexandra Salmela. Foto: Juraj Starovecký

Ak sa čitateľ nevzdá a vydrží pri čítaní, v kapitole číslo 39 mu autorka bližšie vysvetlí svoj koncept.

To písanie je autoterapeutický proces a jeho pointa je v tom, že „štrukturalizuje a rámcuje – ľudovo povedané – dáva do laty“ život jednej ženy, ktorej sa to začalo vymykať z rúk.  

A tak si v tomto roku uloží za cieľ: „každý týždeň napísať jednu poviedku, záznam, fragment, proste akýchkoľvek text, ktorý odzrkadľuje (tak sa vyjadrí z nutnosti, keďže sa jej v rýchlosti nepodarí z pamäti vyloviť slovo REFLEKTOVAŤ) pocity a nálady dominujúce tomu-ktorému týždňu“.

Bude sa teda usilovať „zmapovať posuny v stavoch svojej mysle v priebehu celého toho roka“.

No a ešte sa dozvieme, že „je jej na grc z autofiktívnej sračkoidnej self-help-pseudoliteratúry, v nikoho JA nevidí nič tak špeciálne cenného, aby jeho obsah bolo nutné vytrubovať do celého sveta, najmä nie v pôvodnej, literárne nijako neupravovanej podobe“.

Má vraj „plné zuby príbehov rozprávaných v prvej osobe, ktorých rozprávačské JA sa vyžívajú vo vŕtaní sa vo vlastných egách, že sa jej zhnusila ad absurdum nadužívaná technika striedania naratívnych perspektív, najmä keď polovica z nich nemá inú funkciu ako pertraktovať po všetkých stránkach úžasné, uvedomelé, liberálne, nonkonformné, bláblábláblá názory autora...“

Nuž, ako metóda je to vtipné, ale, samozrejme, to scudzovanie je tak trochu naoko, ale dobre, je to originálny prístup, vyhraňujúci sa voči autorom, ktorých „rozprávačské JA“ sa vyžívajú vo vŕtaní vo vlastných egách.

Aj táto kniha je vlastne o tom istom, ale aspoň je tam odstup, sebairónia a umelecký talent.

Aj keď úprimne priznávam, že asi v polovici knihy som mala vážnu čitateľskú krízu, už ma tá hra a tie opisy frustrovanej ženy, ktorú nechal drahý, a ešte sa k tomu objavil covid, teda osamelosť na entú, začínali aj nudiť. A zvažovala som, či budem čítať ďalej.

Otravovali ma aj vulgarizmy a zase som sa musela – ako aj pri iných ženských víťazkách Anasoft litery – pýtať, prečo je toho tak veľa. Isto, chápem, že keď je človek v sračkách, a teraz mi ani slušný výraz nenapadá, vytiahne aj vulgárne slová, ale občas ma to odpudzovalo.

A občas bolo aj únavné dookola čítať o tom, ako sa jedna dospelá žena, matka nevie odpútať od svojho bývalého. Ale pozitívne bolo, že tu aspoň nebola žiadna naivná pozitivistická snaha ukázať, že každé trápenie ťa posilní a že tej žene sa vlastne nič lepšie nemohlo stať a že teraz bude zase o niečo silnejšia.

Je to pád na dno a nepomáhajú ani všetky možné druhy jogy, ani násilné pokusy o socializáciu, ktoré prinášajú skôr trápne momenty, a aj sebaúcta je biedna. Dokonca ani ako matka teraz nepatrí do kategórie tých najlepších, lebo má hlavu plnú svojho trápenia.

Autorka je kruto úprimná, ale veľmi jej funguje irónia a sebairónia.

Lebo napriek celej tej ľudskej dráme zradenej ženy je to často veľmi smiešne.

Autorka sa prirodzene cíti zrejme v skupine takých mestských kultúrne zameraných liberálov, ktorí sú všade doma, a je to taká bratislavská či tamperská kaviareň, lebo autorka žije vo Fínsku. Ale zároveň má autorka nad svojou skupinou aj nadhľad.

Napríklad keď zistí, že jej bývalý, pre ktorého sa rok tak hrozne trápi, má novú frajerku, spokojne konštatuje, že po boku novej partnerky je z neho muž v úpadku, lebo porušil kánon. Sedí v aute v bundičke s firemným logom, prežúvajúc trojuholníkový sendvič, ako dezert zhltne čokoládovú tyčinku a potom si namiesto jointa zapáli normálnu krabičkovú cigaretu. Odmilovaná žena sa zrazu pýta, kam sa podel jej gurmán, jej antiglobalistický aktivista, bojovník za lepší svet, kde je dnes ten, čo chcel byť vždy sám sebou a kráčať vlastnou cestou, „to sem ho doviedla sebareflexia, joga a meditácia?“

Ale neostane to len pri irónii, žena za ten rok dôjde aj na rôzne dôležité veci, ktoré sa týkajú aj jej chýb.

Nie sú to úplne banálne zistenia, v závere je kniha celkom vzrušujúca a má pre čitateľa, ktorý možno bol kdesi v polovici už aj unavený, príjemné zvraty.

Nečakajte žiadny lacný happyend, žiadny návrat bývalého drahého, len prijatie situácie a akýsi realistický vhľad do toho, čo a ako sa udialo.

A padnú aj vety, že život pokračuje a pre jedného ubziknutého vtáčika sa svet nezrúti. A dokonca padnú aj slová, že to bol vlastne skvelý rok.

A nebola by to autorka, aby nebola aj v tom akoby dobrom závere irónia. Jednu z posledných poviedok tvoria zoznamy, aké si mnohí z nás robíme, čo treba vybaviť, v čom sa zmeniť, čo už nerobiť a čo, naopak, praktizovať. Sú tam aj také otrepané veci, ktoré si opakujú mnohí z nás, ako že „sústreď sa na vzťahy“, „pýtaj sa a počúvaj“, „stop prokrastinácii“, „zavolaj otcovi“, „nezlenivieť“.

A to už čitateľa napadne, že tá žena je z toho vonku, že už žije, cíti, túži, plánuje.

Ako čitatelia oceníme v tom zozname aj úplne posledné predsavzatie: „nebuď vulgárna (kultúra reči, rečová kultúra)“.

Situácia sa znormalizovala a autorka cíti, že spektrum literárnych ONA je už možné na konci zlúčiť do jednej postavy. Hoci nejde to ľahko. Sama si kladie otázky: Nebodaj má strach? Z čoho? Z odhalenia? Až na kožu? Na nahé miesto? Trápne? Nie je to taký verejný... mentálny striptíz? Možno, tak trochu, vlastne brutálne, zapisuje autorka do poslednej kapitoly s číslom 56.

A zvažuje aj to, či by nebolo lepšie o istých veciach pomlčať. Autoterapia? „Auto-veci sú nebezpečné. Také tie nekonečne trápne: Kukajte všetci, toto som ja...“

Ale napokon autorka asi došla k záveru, že je to predsa len aj umenie, nie čistá autoterapia, že jednoducho ovláda literárne remeslo tak, aby tie svoje zápisky posunula aj iným očiam, že to je aj na knihu. A tá kniha potom dostala Anasoft literu.

Určite to nie je kniha pre veľa čitateľov, mnohých to unaví, odradí, budú šomrať, kde je príbeh, kde sú hlavní hrdinovia, furt len nejaká žena s iným menom a čudnými zážitkami. A knihu položia s pokrútením hlavy, čo to tí porotcovia vybrali za knihu.

Ale niečo na tej knihe je. Možno vás rozčúli, že zrelá žena, matka dvoch detí dokáže takto padnúť dole, je to tvrdá skúsenosť a tá hrdinka je k sebe aj úprimná. Príde aj na to, že všetko zlé nie je len v tom ľahkovážnom chlapovi, ktorý ju opustil. Že je to celé komplikovanejšie. 

A je tam aj táto dôležitá veta: „To, že ti niekto ublížil, ešte neznamená, že ty si dobrý človek.“

A tak kniha ukazuje aj niečo iné ako jeden príbeh jednej ženy, ktorá sa zviecha zo zrady partnera. Kto pozorne číta, pochopí. 

Alexandra Salmela (nar. 1980 v Bratislave) vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínsku filológiu a literatúru na Karlovej univerzite v Prahe. Žije vo Fínsku v Tampere. Publikuje vo fínčine i v slovenčine. Jej románová prvotina 27 čiže Smrť robí umelca získala Cenu denníka Helsingin Sanomat. V slovenčine sa dostala do finále ceny Anasoft litera rovnako ako román Antihrdina. Pri preklade prvého románu spolupracovala so Silviou Žilinskou, ďalšie texty sú už výlučne autorskými prekladmi. Spolu s ilustrátorkou Martinou Matlovičovou tvorí knihy pre deti: Žirafia mama a iné príšery, Strom, Fantazmagorický kamarát. Do literárnej i rozhlasovej podoby prepísala prvé dve série populárneho animovaného seriálu Mimi a Líza. Zaujímajú ju hranice všemožného druhu, presuny fyzické i duševné, forma a jazyk. Príležitostne sa venuje dráme a performačným umeniam. Vo voľnom čase kráča.

Zdroj: kniha Alexandra Salmela: 56, či?