Policajná duchovná, ktorá oznamuje tragické úmrtia Ráno sa manželia rozlúčia a plánujú spolu kávu. Prídeme my a povieme, že si ju už nikdy nedajú

Hovorí, že správa o smrti musí byť oznámená zreteľne a osobne. „Musíme povedať, akokoľvek je to náročné a ťažké, že ten človek zomrel. Lebo v emóciách to mnohí nie sú schopní počuť.“

Opisuje, ako túto smutnú správu povedať pozostalým, čomu sa treba vyhnúť, a vysvetľuje, prečo by úmrtie nikdy neoznamovala sama a len vo dverách.

V rozhovore pre Postoj vysvetľuje aj to, prečo nie je vhodné rozprávať sa hneď o Pánu Bohu a prečo by deti v tej najťažšej chvíli nemali vidieť reakcie svojich rodičov. 

Jana Tabačková pred rokmi pôsobila ako kalvínska farárka v cirkevnom zbore, aktuálne je policajnou duchovnou Úradu ekumenickej pastoračnej služby na Krajskom riaditeľstve v Košiciach. Má hodnosť podplukovníka.

Ako ste sa dostali k svojej práci?

Prvá ponuka prišla, keď som bola kaplánka, a vtedy som ešte netušila, že existuje niečo ako policajný duchovný. Túžila som skôr pôsobiť v nemocnici.

Ďalšia ponuka prišla po pätnástich rokoch, keď som už bola farárkou. Vnímala som, že ku mne hovorí Pán Boh, tak ako v Izaiášovi: Koho pošlem, kto nám pôjde? A ja som vedela, že musím tak ako malé dieťa v škole dvihnúť ruku a povedať: Tu som ja, pošli mňa.

Súčasťou vašej práce je, že osobne oznamujete pozostalým, že ich blízky zomrel pri nešťastí, dopravnej nehode či sa rozhodol ukončiť svoj život, odborne tomu hovoríte „vyrozumievanie“.

Keď som prijala túto prácu, myslela som si, že budem robiť len duchovnú a psychologickú starostlivosť o policajtov, hasičov a ich rodinných príslušníkov.

Netušila som, že to bude zahŕňať aj vyrozumievanie a že to bude také náročné. Vtedy som pochopila, kam ma vlastne Pán Boh posiela.

Keď policajti zaklopú na dvere, tušíme, že nám idú povedať niečo závažné. Policajti nezvyknú oznamovať dobré správy. Buď ste niečo spravili a nie je to v poriadku, alebo prídu oznámiť niečo smutné. 

Prečo nemôžu takéto správy zatelefonovať?

Pretože nevieme, kde sa ten človek nachádza, nevieme, čo v tej chvíli robí, v akej je situácii, a nevidíme ani jeho reakcie a tie môžu byť rôzne.

Ráno sa manželia rozlúčia, tešia sa, že si spolu dajú poobede kávu. Ale potom prídeme my a povieme, že si tú kávu spolu už nikdy nedajú.

Doslova ľuďom zoberieme úsmev z tváre, niekedy na veľmi dlhý čas.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Každá tragédia je iná, postretne rôznych ľudí. Existuje nejaký manuál, ako sa o tom rozprávať, čo treba spraviť?

Existuje taký základ, ktorého sa držíme. Napríklad čo robiť, keď sa vo dverách objaví dieťa. 

Alebo ako rýchlo zistiť, či je to naozaj žena, ktorej zomrel manžel.

Je dôležité vojsť do priestoru, nezostať pred dverami a povedať tú správu bez toho, aby sme dali nejakú nádej, že to môže byť inak.

Ako to myslíte?

Nemôžeme pozostalým dať nádej, aby si mysleli, že ich blízky je v nemocnici, že žije, lebo ľudia sa radi chytajú aj slamky.

Musíme povedať, akokoľvek je to náročné a ťažké, že ich príbuzný mal nehodu a zomrel.

Toto musí byť zreteľne povedané, aby to počuli aj v emóciách. Lebo mnohí to nie sú schopní počuť. 

Stretávate sa aj s tým, že vám nechcú veriť? 

Je to veľmi častá reakcia.

Bežne sa stáva, že nás začnú presviedčať, že sa to nestalo. Manželka povie: Môj muž je najlepší vodič na svete, neexistuje, že by mal nehodu. A hovoria to veľmi presvedčivo. 

Čo v takom prípade robíte?

Poviem, že mi je to ľúto, a musím im to zopakovať. Vtedy je dobré mať isté záchytné body, ako je napríklad ŠPZ auta. Poviem, aké mal auto, a príbuzných sprítomním, aby sa vrátili do reality.

Počítame so životom, nie so smrťou niekoho milovaného. Preto sa snažíme pozostalým tieto chvíle čo najviac uľahčiť.

Keď ani to nefunguje, tak sa začneme rozprávať o dovolenke, ale o tej osobe hovorím už v minulom čase, aby si pozostalí začali uvedomovať, že si to nevymýšľame.

Môžete také správy oznamovať aj sama? 

Sama by som do toho nikdy nešla. Nikdy neviete, čo sa stane. Aj keby tam bol len jeden človek, jeho reakcie môžu byť akékoľvek.

Stalo sa, že pri vyrozumievaní dcéra začala obviňovať mamu, že môže za smrť otca. V tej chvíli je zbytočné povedať dcére, že zraňuje mamu, ale pomôže zobrať ju do vedľajšej izby. A pri kom by ste vtedy sedeli? Pri mame alebo pri dcére? Preto musíme byť aspoň dvaja.

Ako dlho trvá vyrozumievanie? Je to nejako limitované alebo tam zostávate podľa potreby?

Po prvej reakcii zisťujeme, koho k pozostalému môžeme zavolať, a pýtame sa aj na jeho zdravotný stav, či sa na niečo lieči. 

Odchádzame, až keď nás niekto vystrieda. Príde napríklad sestra či suseda.

Keď k ľuďom prichádzate, pomáha, že im poviete, že ste duchovná?

Predstavím sa im. Mám to aj na uniforme. Ale ľudia niekedy až spätne riešia, kto tam bol, nepamätajú si to presne.

V týchto chvíľach sa málokedy riešia duchovné veci.
 
Ale bola som raz za mamičkou, ktorej zomrel v aute manžel aj dve deti. Jej reakcia bola: Boh dal, Boh vzal. Je hlboko veriaca a bolo to niečo, čím si pomohla. To dostalo aj mňa.

Ale žiadne duchovné veci sme už potom neriešili, potrebovali sme, aby bola stabilizovaná a dokázala dýchať. 

Stáva sa často, že ľudia pri tom kolabujú?

Väčšinou sa ľudia doslova zosunú. Rozprávame sa a zrazu sedia na zemi. Aj preto sa to nedá povedať len niekde na chodbe pred dverami.

Kým sa presúvame dnu, im už v hlave bežia otázky: Čo sa stalo? Prečo prišli policajti? Ale kým nesedíme, nepovieme to. Dávame na nich pozor, pretože sa ocitajú v situácii, na ktorú sa nikto z nás nepripravuje.

Nechceme si predstaviť, ako budeme reagovať na takúto správu. Počítame so životom, nie so smrťou niekoho milovaného. Preto sa snažíme pozostalým tieto chvíle čo najviac uľahčiť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Sú dovolené dotyky či objatie? 

Určite áno, to pomáha, je to úplne normálne. Ten človek si to aj vypýta, nemá problém objať mňa či kolegu policajta, ktorý je tam so mnou. 
 
Pamätám si paniu, ktorej našli obesených synov, držala ma dlho za ruky a nechcela pustiť. Akoby sa držala života.

Môžeme ľudí aj pohladkať, zotrieť slzu.

Keď si dá policajt uniformu, neznamená to, že si zo seba zoblieka človeka. 

Na čo myslíte, keď idete povedať rodine to najhoršie? Ako sa na to pripravujete?

V počiatočnej fáze myslím prakticky – ako to povedať, či mám o tom dosť informácií – a druhá línia je, že sa modlím za toho človeka a prosím Pána Boha, nech mi v tej chvíli dá to, čo potrebujem odovzdať.

On vie, čo ten človek potrebuje počuť. Ja ho nepoznám. Pán Boh áno. Na toto sa spolieham.

Musí byť veľmi ťažké povedať rodičom, že prišli o dieťa. 

Poplačem si s nimi. Aj Pán Ježiš povedal: Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi.

Veľmi záleží na tom, za akých okolností dieťa odišlo. Mali sme veľa prípadov, keď sa svoj život mladí ľudia rozhodli ukončiť sami.

Rodičia tomu nedokážu uveriť, pýtajú sa, či to ich dieťa naozaj urobilo, či boli zlí rodičia, či ho zle vychovali. 

Pre rodičov je to strašná strata. Ak nie je stopercentná istota, že to bola samovražda, poviem rodičom, že sa to ešte bude vyšetrovať. 

A potom sú tam aj súrodenci, často takisto deti. Pri vyrozumievaní to nemôžeme povedať naraz rodičom aj im.

Prečo?

Lebo dieťa si bude pamätať len tú reakciu mamy. A potom to bude preň oveľa horšie. Bude dvojnásobne traumatizované. 

Reformovaná farárka po strate svojho synaBoh je so mnou, ale nie som schopná rozprávať sa s ním tak ako predtým

Jana Holubčíková

Čo sa deje, keď už oznámite, čo sa stalo, a čakáte, kým vás niekto vystrieda? 

Snažím sa, aby sa emócie upokojili, aby ľudia spomínali na pekné veci, ktoré zažili, aby hovorili, aký bol ten človek, aký život spolu mali.

Je dôležité, aby sa čím skôr začal proces zmierovania.

Ľuďom pomáha aj to, keď riešime praktické veci. Pozrieme sa, či zosnulý nechal list na rozlúčku.

Zmeriame tlak, kontrolujeme, či človek dýcha. Pretože v tej chvíli emócie vypnú racio a potrebujú niekoho, kto im s tým pomôže.

Jedna pani, ktorej syn spáchal samovraždu, so mnou komunikovala, ale prestávala dýchať, tak som si k nej sadla, držala ma za ruku a dýchala so mnou. 

V Žalme 90 je napísané: „... a tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ Chce nám tým žalmista povedať, že máme myslieť na smrť, aby sme lepšie žili svoj život? Prečo máme rátať svoje dni?

Smrť tu stále je, je prirodzenou súčasťou nášho života a máme počítať s tým, že raz príde deň, keď sa budeme musieť rozlúčiť s niekým, kto nám je vzácny a je pre nás dôležitý.

Keď s ňou počítame, nemusí byť pre nás zákonite taká bolestná.

Spomína niekto, keď za ním prídete, Boha? 

Jeden pán mal takú emocionálnu reakciu, že si kľakol na kolená a začal s Pánom Bohom vyjednávať. Pýtal sa ho, prečo to spravil, a videla som, že sa modlí, že kričí svoju bolesť do neba.

Do toho nevstupujem, lebo na to sa nedá nájsť odpoveď, prečo to dieťa zomrelo alebo prečo sa to stalo. 

A ak sa vysloví otázka prečo, nie je hanba povedať, že neviem. Vždy je lepšie priznať to ako zraniť odpoveďou, ktorú by v tej chvíli príbuzní neprijali.

Veriaci žijú s nádejou, že po smrti ich čaká večný život. Pomáha im to vyrovnať sa so smrťou blízkeho ľahšie?

Neviem, či to veriaci majú ľahšie. Vtedy ani nie je priestor riešiť to, sú to hraničné situácie. Keď sme tam, každý chce, aby sa mu blízky vrátil. Hlavne vtedy, ak tam boli pekné vzťahy. 

Viac ako na viere v tej chvíli záleží na vzťahoch. Riešia to, že blízky odišiel a nechal ich tu.

Kedysi som so sebou brávala aj malú Bibliu, ktorú som nechávala aj s telefónnym číslom. Ale tam bolo riziko, že môžem u pozostalých vzbudiť hnev na Pána Boha. A preto som to aj prestala robiť.

Vycítila som, že to nie je úplne to, čo je potrebné. Verím, že Pán Boh si nájde cestu, akou sa k nim Biblia ešte dostane. Nechcem, aby im pohľad na Božie slovo pripomínal bolestné okamihy.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ľudia sa často po smrti blízkych pýtajú, prečo to Boh dopustil. 

Niekedy sa to opýtajú vo vyhrotenej situácii, ale ja nie som Pán Boh, aby som vedela, prečo sa to stalo.

Môžem mať iba dohady. Pán Boh vie, prečo to robí, a treba sa naučiť spoliehať sa na neho.

Keď sa veľmi dožadujú odpovede, vtedy len poviem: Dôveruj Pánu Bohu, on vie prečo. A príde chvíľa, keď dostaneme odpovede na všetky svoje otázky.

Čo ešte pomáha?

Dať si čas, nech nedovolia, aby na nich niekto tlačil, že už toľko neplač, že už prestaň tak smútiť alebo dokonca že si majú nájsť nového partnera.

Pán Boh je úžasný v tom, že nás neopustí, aj keď my budeme ticho. On vníma našu bolesť.

Prejavujme si navzájom náklonnosť. A robme to dnes, teraz. Lebo zajtra si možno nebudeme mať s kým dať tú obyčajnú kávu.

V knihe Zjavenia svätého Jána je napísané, že Pán Boh všetky naše slzy zotrie, a v Žalme 56, že naše slzy vkladá do nádoby a má spočítanú každú jednu našu slzu.

Je s nami. Ak s ním práve nekomunikujeme, pretože nám bolesť zatvorila ústa, neznamená to, že od nás odišiel. 

Má práca človeka, ktorý vyrozumieva, nejaký špeciálny názov?

Kolegu raz v novinách označili ako anjela smrti, to sa nám nepáčilo. Možno viac by sa hodilo sprievodca bolesťou. 

Vaša správa úplne zmení ľuďom život, vidíte ich silné emócie, plačete s nimi. Ako toto všetko vplýva na vás?

Poplačem si. Mám manžela, ktorý ma objíme a povzbudí, vypočuje. To je pre mňa dôležité. Mať oporu doma, vo svojom najbližšom človeku, v manželovi.

Viem, že on aj moje deti sa za mňa modlia a v myšlienkach mi dávajú silu. Lebo vyrozumievať odchádzam veľmi často vnútorne vystrašená.

Snažím sa to odovzdávať Bohu, modlím sa za tých ľudí, ktorým sa o pár minút budem musieť pozrieť do očí, aby to zvládli.

Po vyrozumievaní mi pomôže, keď si ten príbeh napíšem. Len tak pre seba. Budujem si vzácne priateľstvá a vnímam ich ako obrovský dar od Pána Boha.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vyrozumievanie je súčasťou práce policajtov. Môžu to aj odmietnuť s tým, že sa na to necítia?

Áno, alebo požiadajú, aby som šla s nimi, lebo treba vyrozumieť napríklad úmrtie mladého človeka alebo dieťaťa a to je ťažké. Alebo práve oni sami niekoho v rodine stratili.

O vyrozumievaní prednášate začínajúcim policajtom. Aké sú ich reakcie?

Každý nový policajt, ktorý prejde pomaturitným vzdelávaním v Košiciach, má prednášku o tom, ako vyrozumievať úmrtie, pretože nemôžem byť vždy s nimi. Ja mám napríklad na starosti Košický kraj a často ani nie je možné, aby som prišla.

Začínajúcich policajtov sa na začiatku pýtam, či počítali s tým, že v tomto povolaní budú mať k smrti bližšie a že napríklad budú musieť zvesiť samovraha či sa dotýkať mŕtvoly. 

Mnohí s tým nepočítali, nevedeli, že aj toto je úloha policajta. Niektorí sa tomu vyhýbajú celú svoju službu. 

Čo vás táto práca za tie roky naučila?

Že máme tak málo času na tomto svete. Bežne sa zahlcujeme balastom a prázdnymi rečami o počasí či o zlej politickej situácii.

Potrebujeme ísť do hĺbky. Keď sa niekoho opýtame, ako sa má, tá otázka má byť o tom, že to naozaj chceme vedieť. A keď vidíme, že sa niekto nemá dobre, tak sa spýtajme, čo ho trápi.

Pani, ktorej zomrel pri nehode manžel aj deti, mi povedala, že nestratila len ich, ale prestali sa jej ozývať kamarátky. Zrazu si od nej držali odstup.

Ľudia často nevedia, ako sa rozprávať o smrti, čo sa môžu pýtať, čo nie. Boja sa, aby pozostalého znova netraumatizovali, nezranili, a je pre nich často pohodlnejšie, keď sa o tom nebudú rozprávať vôbec alebo sa budú rozprávať len o počasí. Nestrácajme drahocenný čas.

Život je taký krehký, preto ak môžeme byť niekomu blízko, ak nás potrebuje, skúsme sa prihlásiť – tu som. A som tu pre teba.

Prejavujme si navzájom náklonnosť. A robme to dnes, teraz. Lebo zajtra si možno nebudeme mať s kým dať tú obyčajnú kávu.