Reformovaná farárka po strate svojho syna Boh je so mnou, ale nie som schopná rozprávať sa s ním tak ako predtým

Je reformovanou farárkou a biblistkou, pôsobí pri Košiciach. Vlani prišla o 14-ročného syna, ktorého počas prechádzky zrazilo auto.

„Čakala som, že sa stane zázrak a môj syn sa vylieči, aj keď to bolo beznádejné. Keď mi ho odviezla sanitka, ja som sa vtedy celú noc modlila, bola som vo svojej Getsemanskej záhrade, kde som prosila o život svojho syna, ale jednoducho sa to nestalo,“ opisuje Andrea Korečková.

Rozprávali sme sa aj o jej povolaní, o postavení žien v cirkvi i o tom, ako funguje jej manželstvo s evanjelickým farárom.

Na webe máte blog. Zverejnili ste na ňom niekoľko veľmi osobných listov pre svojho syna, ktorý tragicky zomrel. Prečo ste sa rozhodli hovoriť o svojom smútku verejne?

Mojou prvou pohnútkou bolo dostať zo seba to, čo prežívam. Nechcela som to písať ako farárka, chcela som písať ako mama.

V čase, keď mi odišiel môj Filipko, odišlo aj pár blízkych ľudí, potom prišla vojna na Ukrajine a tam som videla jednu matku, ktorá bezmocne stála pri sanitke a pozerala sa, ako jej zachraňujú dieťa. Veľmi dobre som vedela, ako sa cíti. Tú scénu som si sama prežila.

Z médií som sa potom dozvedela, že to dieťa zomrelo. A vtedy mi napadlo, že zrejme tých matiek, ktoré prichádzajú o deti, bude viac. A preto som sa rozhodla uverejniť pár listov v nádeji, že to azda niekomu pomôže. To bola taká druhá pohnútka.

Aj keď je za tým otázka, komu môže pomôcť emočné utrpenie matky, keď tam nie je nijaký odkaz na niečo pozitívne v zmysle: Urob toto a pocítiš úľavu.

Akú máte odozvu?

Ozývajú sa mi cudzí ľudia, ktorí si to prečítajú a napíšu, že ich to niekam posunulo. Niektorí sa so mnou chcú stretnúť, s niektorými sa už stretávam.

Pomáha vám vaše povolanie v tom, aby ste tú situáciu zvládli lepšie ako iné mamy? Keď príde človek o dieťa, farár je ten, kto ho utešuje a povzbudzuje skrze vieru. 

Dôležitou barličkou, ktorú vnímam, je, že raz príde čas, keď sa stretnem so svojím synom.

Viera mi pomáha v tom, že Kristus bol prvotinou vzkriesenia, a preto aj my raz budeme vzkriesení. Týmto žijem. A to mi pomáha aj pri vyrovnávaní sa s ďalšími úmrtiami ľudí, ktorí mi boli veľmi blízki.

Ale to, čo mi ľudia hovoria, že „neboj sa, Boh ti pomôže, vylieči ti rany“, to ide akosi mimo mňa, pretože aj keď si uvedomujem Božiu blízkosť pri sebe, Boží hlas, ktorý sa mi prihovára, na druhej strane je mi ťažko rozprávať sa s Bohom, pretože som čakala inú reakciu z Božej strany.

Ako to myslíte?

Čakala som, že sa stane zázrak a môj syn sa vylieči, aj keď to bolo beznádejné.

Keď mi ho odviezla sanitka, ja som sa vtedy celú noc modlila, bola som vo svojej Getsemanskej záhrade, kde som prosila o život svojho syna, ale jednoducho sa to nestalo. V tom očakávaní sa prejavuje naše človečenstvo.

A preto sa môj vzťah k Bohu istým spôsobom zmenil. Z rozhovorov s odborníkmi na smútkovú terapiu viem, že je normálne, že žiaľ má svoje vývojové stupne. Aj žalmisti prežívali svoje vnútorné krízy, aj oni sa hádali, neboli schopní rozprávať sa s Pánom Bohom. Je to ľudské.

V čom mi moja viera takisto pomáha, je, že viem, že je Boh so mnou. Ale nie som schopná rozprávať sa s ním tak ako predtým. Moja priateľka tento stav nazvala „neprofesionálna ľudskosť“.

Často sa stáva, že rodičia, ktorí prídu o svoje dieťa, vyčítajú Bohu to, čo sa stalo. Niektorí sa od neho úplne odvrátia.

Reakcie sú rôzne. Myslím si, že keby sme sa boli po mesiaci z toho nejakým spôsobom otriasli a povedali si, však sa nič nestalo, že nám odišiel 14-ročný syn, stretneme sa s ním v nebi a bude nám super, to sa mi nezdá ľudské. Aj slzy, aj smútok sú našou výbavou.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako na túto smutnú udalosť zareagovali vaši farníci?

Ešte v ten večer, keď sme utekali za synom do nemocnice, som videla v našej skupine na Facebooku výzvu na modlitby, aby sa modlil cirkevný zbor. Komunikovali so mnou aj ľudia zo zboru, kde som slúžila predtým. Mnohí boli aj napriek mrazivému počasiu na pohrebe.

Ja som mala ročný sabatikal, počas ktorého som sa z toho potrebovala nejakým spôsobom dostať, a ľudia so mnou stále komunikovali a boli veľmi podporní.

Veľmi si uvedomujem na tej skupinovej dynamike, že tí ľudia to so mnou znášajú aj teraz po roku a pol a že sú voči mne jednak súcitní a jednak podporní. Som im nesmierne vďačná.

Kolegyňa, ktorá ma zastupovala v nedeľu po Filipkovej smrti, mi povedala, že atmosféra v kostole bola mrazivá, ľudia akoby boli bývali obarení. Na druhej strane istým spôsobom to hovorí o tom, čo ich učím: sme jedno telo. Keď jeden plače, plačú aj ostatní.

Keď dokážeme byť citliví nielen v komunite, v ktorej žijeme, dokážeme byť citliví aj mimo hraníc cirkevného zboru. O tom je celé kresťanstvo – máme byť služobníkmi, nie tými, ktorí chcú mať moc v rukách.

Rodičia, ktorí prídu o dieťa, v súčasnosti využívajú aj podpornú psychologickú pomoc, ktorá je už čoraz viac dostupná. Využili ste ju aj vy?

Mám svoju mentorku, ktorá je odborníčkou vo svojom fachu. Hneď po tragédii si usporiadala diár tak, aby mi mohla každý deň zavolať, a to mi veľmi pomohlo. V tom čase som potrebovala počuť niekoho, kto je mimo kresťanských kruhov a dá priestor krvácaniu mojej duše.

Ako sa máte teraz po vyše roku?

Prichádza jeseň a s ňou aj náročnejšie obdobie...

Majú ženy farárky nejakú komunitu, v ktorej sa môžete zdôverovať a ste prepojené?

Neviem, či by som to nazvala komunitou. Mám kolegyne, s ktorými si voláme a rozprávame sa a zdôverujeme sa navzájom.

Od marca sme sa začali stretávať raz mesačne pri čítaní a vykladaní biblickej knihy, robíme to aj s prekladom a ideme až do koreňov. A čo odtiaľ vyťahujeme, je ako keby logos terapia, liečba slovom. Tam sa snažíme vytvoriť bezpečný priestor a rozprávať sa o tom, čo nás trápi.

Ja mám svoju mentorku, s ktorou sa rozprávam o veciach, o ktorých sa nemôžem rozprávať so svojimi farníkmi. Potom mám komunitu žien, s ktorými cvičím kalanetiku.

V obci, kde pôsobím, vo Vyšnom Čaji, som vymyslela Čaj o pol siedmej a tam sa stretávame raz do mesiaca, dáme si čaj a máme tam aj biblický výklad, modlíme sa spolu. Potom máme takzvané Páračky, kam chodia staršie ženy.

Ako ste sa dostali k svojmu povolaniu farárky?

V detstve som pozorovala nášho farára, ktorý kázal a vykonával svoje povolanie, a ja som rozmýšľala, či by som to vedela robiť aj ja. Predstavovala som si, ako pracujem s deťmi, ako vykladám biblické texty. Začala som premýšľať, či existuje nejaká škola pre farárky, pretože doba bola taká, že sa končil komunizmus a o tom som nič nevedela.

Utvrdenie prišlo jednu jeseň, keď sme zbierali zemiaky, mala som šestnásť rokov. Vtedy som začula hlas: Poď študovať teológiu. (Úsmev.)

Potom som sa začala intenzívnejšie pýtať, či máme nejaké farárky, ani som nevedela, ako taká farárka vyzerá.

Po strednej poľnohospodárskej škole v Michalovciach som si povedala, že skúsim teológiu v Bratislave. Bola to moja jediná prihláška na vysokú školu.

Ako ste v tom veku vnímali Bibliu, čo pre vás znamenala?

Keďže som z kresťanskej rodiny a bola som vedená najmä starou mamou, mali sme učebnice reformovaného náboženstva, kde boli skrátené biblické príbehy, ktoré som mala niekoľkokrát prečítané. Túto učebnicu som si začala čítať ešte ako 9-ročná.

Stará mama mi potom posúvala ďalšie texty, napríklad Mojžišov životopis.

V Biblii som začala Markovým evanjeliom, lebo mi bolo povedané, že je to najľahšie. Prešla som na ďalšie evanjeliá a postupne na celý Nový zákon.

Z východu ste sa presunuli kvôli štúdiu na západ. Cítili ste, že je to pre vás ten pravý smer?

Áno. Tam som sa začala špecializovať, pretože teológia má niekoľko oblastí. Ja som hneď vedela, že to bude biblistika. Ale nevedela som, či to bude Stará zmluva alebo Nová, či gréčtina alebo hebrejčina.

Ale nakoniec v druhom ročníku som sa rozhodla, že sa budem venovať gréčtine a svetu Novej zmluvy.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Používate aj teraz aktívne gréčtinu?

Čítam si Novú zmluvu po grécky, keď si chystám kázanie, pracujem s pôvodným textom.

Ale nie som filologička, tí sú špeciálne trénovaní na všelijaké nuansy v textoch.

Na fakulte vás ako ženu budúcu farárku vnímali rovnako ako muža budúceho kňaza?

Moji spolužiaci mi naznačovali, že nie je dobré byť ženou farárkou, pretože pán Ježiš si zvolil učeníkov. Ale ja som vedela, že keď sme tu, musí byť nejaký dôvod, že aj nás ženy chcú ordinovať na rozdiel od katolíkov.

Takže pre mňa to bola hodená rukavica, chcela som vedieť, čo hovorí Biblia. Pomohla mi práve gréčtina a originálny text. Dozvedela som sa, že prvou učeníčkou, prvou apoštolkou bola Mária Magdaléna, lebo Ježiš jej hovorí: Choď a povedz to bratom.

Od októbra tohto roka sú na synode biskupov Katolíckej cirkvi už aj ženy, ktoré majú hlasovacie právo. Doteraz tam vystupovali len ako expertky. Je dobré, že ženy sú viac prizývané do dôležitých rozhodnutí?

Áno. Z toho máme veľkú radosť, pretože každý z nás je vnímavý, respektíve citlivý na niečo iné. Vzájomná spolupráca môže veci posúvať správnym smerom. Rodové uprednostňovanie, ako to dokazujú aj dejiny, spôsobuje nerovnováhu v spoločenstve, ako aj v spoločnosti.

Moja priateľka učí katolíckych kňazov a hovorí, že je troška smutné, že je vzdelaná žena a ľudia, ktorých vyškolí, sa dostanú na vyššie pozície, ale nedosiahnu také vzdelanie, aké má ona.

A oni potom rozhodujú o vyššie vzdelaných ženách a ich pôsobení na fakultách, vysviackach či kánonickej misii.

Žena farárka má na starosti aj rodinu, deti, stará sa o domácnosť a zároveň je k dispozícii aj svojmu zboru. Asi je náročné byť farárka, matka aj manželka, teda skĺbiť to všetko dokopy.

Je, veľmi. (Úsmev.)

Toto ste brali na začiatku svojej cesty do úvahy?

Beriem to ako súčasť práce a súčasne si myslím, že všetko závisí od našej výbavy, nastavenia, postojov alebo od hraníc, aké si postavíme.

Myslím si, že veľa závisí aj od darov, ktoré má človek v sebe. Napríklad keď máme duchovné dary na prácu s deťmi, tak sa môžeme viac venovať deťom. To isté platí aj v ďalších oblastiach farárskeho povolania.

Mňa osobne baví byť s ľuďmi, chcem sa s nimi stretávať a rozprávať. A ak s tým budú oni súhlasiť, tak sa môžeme spoločne posúvať ďalej.

Vo vašom prípade je zaujímavé aj to, že máte manžela evanjelického farára. Dá sa zladiť manželstvo dvoch farárov, ktorí sú v dvoch odlišných cirkvách?

Vôbec som nerozmýšľala, či chcem farára alebo nie. A potom, keď som prišla na fakultu, tak som videla manželské páry. Tie mali isté vzory správania z domu a podľa toho fungovali.

S mužom sme si museli postupne nastaviť pravidlá, ktoré by vyhovovali nám. Obaja sme vedeli, že raz musí potiahnuť v domácnosti on, raz ja. Inak by to nebolo dobré. Krachlo by aj manželstvo, keby sme sa o tom spolu nerozprávali a vzájomne sa neťahali.

Je to bežná kombinácia, evanjelický farár a reformovaná farárka?

Tých kombinácií na Slovensku je málo. Je málo párov, ktoré sú takto miešané. Nám bolo povedané, že manželstvo farárov z dvoch rôznych cirkví bude náročné. A že to ani nemusí dopadnúť dobre. Také sme dostali požehnanie na cestu. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Cirkev je často terčom rôznych zovšeobecnení, chyba jednotlivca sa pripisuje všetkým. Napríklad keď sa medializuje prípad sexuálneho zneužívania kňazom, ľudia hromadne odsúdia celú cirkev.

O jednom takom prípade som si čítala na internete, zaujímali ma aj komentáre. Dozvedela som sa, že všetci kňazi a všetci farári sú, prepáčte za výraz, „buzeranti“, sú na peniaze, leniví a nič nerobia. Hovorím si: Och, čo všetko som sa o sebe dozvedela?

Často premýšľam nad tým, či si ľudia uvedomujú, čo spôsobujú svojimi slovami. Faktom je, že medzi katolíckymi kňazmi mám priateľov, sú to dobrí a obetaví služobníci. V negatívnej kritike sa však vezieme všetci.

Dôležitou súčasťou vášho povolania je aj kázanie. Ako vzniká vaša kázeň?

Tým, že som biblistka a rada pracujem s pôvodným slovom, začínam zvyčajne originálnym textom, gréckym alebo hebrejským. Čítam si ho a dosť využívam aj gramatiku v texte, ktorá je veľmi kľúčová. Keď sa človek pozrie na ten text z gramatickej perspektívy, tie veci už vyskakujú.

Keď píšem kázeň, najprv si čítam text a pozerám sa na to, čo ma osloví ako prvé, čo som schopná reflektovať. Na fakulte nás učili, že ak daný text neprehovorí k tomu, kto ho chce vykladať, tak to nemá význam, pretože ho ten človek ani nedokáže sprostredkovať.

Pozerám sa teda, kde sa ten text prihovára mne, a potom si vyberiem komentáre. Zistím, čo k tomu hovoria biblisti.

Keď píšem danú kázeň, snažím sa, aby bola podaná úplne jednoducho, aby sa prihovorila ľuďom, ktorí na to dokážu reagovať vo svojich kontextoch, vo svojich životných príbehoch.

Kázeň špecifikujem na konkrétne spoločenstvo.

Ako zistíte, že kázeň skutočne „udrela po hlavičke“? Vidíte to na výraze ľudí, dostávate od nich spätnú väzbu?

Tým, že očami komunikujem s ľuďmi, vidím, že buď prikyvujú, alebo krútia očami. Minule som hovorila o patriarchovi Jákobovi, o tom, aký dôležitý je základ v rodine, že mama je kľúčová prvé tri roky, podľa niektorých až päť rokov, a potom na rad prichádza otec. A keď sa čosi vyvŕbi, človek nemá stabilné miesto celý život, je citovo deprimovaný.

Troška som to aktualizovala a videla som na otcoch, že si uvedomujú svoje medzery. A mamy prikyvovali. Čiže v tej kázni so mnou žijú.

Trocha spätnej väzby dostávam od svojich cirkevníkov hneď pri kostole. Povedia: „Tak, pani farárka, dnes ste nám dali,“ alebo že to bolo oslovujúce, alebo nepovedia nič. (Smiech.)

U katolíkov, hlavne v malých dedinských farnostiach, vídať čoraz menej detí, v niektorých chrámoch ani nemá kto miništrovať, tínedžeri sa neukážu ani v nedeľu. Vy takisto pôsobíte v malej dedine, aká je situácia u vás?

Chodia aj deti. Samozrejme, bolo by dobré, keby ich chodilo ešte viac, čo je ďalšia hodená rukavica pri práci s deťmi. Máme detskú besiedku, deti majú svojich učiteľov, svoje aktivity. Snažíme sa im prispôsobovať evanjelium tak, aby tomu rozumeli svojím spôsobom. 

Rímskokatolícky farár mi nedávno povedal, že si v škole všimol, že reformované deti často poznajú biblické postavy lepšie než tie katolícke. Ako deti zoznamujete s Bibliou, aby to pre ne nebola len povinnosť?

U nás sa deti stretávajú na detskej besiedke, ktorá beží v čase ako nedeľné služby Božie. Po celý rok majú nosnú tému, ktorej sa pod vedením skúsených vedúcich venujú.

Majú detským spôsobom podaný príbeh, k nemu sú nejaké kreatívne činnosti, niečo si kreslia, vyfarbujú, sú tam aj pohybové aktivity. Učia sa biblický veršík, ktorý vyplýva z daného biblického textu, a učia sa spievať.

Každú nedeľu pred odchodom na detskú besiedku sa ich pred celým zborom pýtam, čo sa učili. Cieľom je, aby si deti dokázali zapamätať preberanú látku, ale aj to, aby si starší uvedomovali, že aj deti majú v kostole svoje miesto a prestavujú budúcnosť cirkevného zboru.

Sú nositeľmi tej najvzácnejšej tradície, o ktorej hovorí už apoštol Pavol: „Odovzdal som vám, čo som sám prijal.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

To skúšanie pred všetkými vyzerá byť veľmi vážne. Nemajú z toho deti stres? Predsa len, vystupujú pred celým vaším cirkevným zborom.

Niektoré deti so mnou troška vedú takú tichú vojnu. (Smiech.) Povedia si: Tej farárke aj tak nič nepovieme. A potom sú tam také, ktoré rady hovoria, čo sa naučili. Pred odchodom na detskú besiedku im kladiem ruky na hlávku a dávam požehnanie a každému zašepkám osobité povzbudenie, ocenenie, uistenie.

Stáva sa vám, že narazíte na nejakú zlú interpretáciu Biblie, ktorá môže človeku až ublížiť, keď si ju vyloží zle?

Určite áno. Preto je to vzdelávanie v cirkvi veľmi dôležité. Pretože z Biblie dokáže vytiahnuť všeličo. A potom to aj použiť proti človeku. A ten, kto je citlivejší, nemá v sebe vybudované nástroje, akým spôsobom si to overiť a zistiť – je to tak, nie je to tak. Uverí napríklad tomu, že Boh ho odsudzuje a posiela do pekla, lebo je iný než ostatní. Čo je, samozrejme, nezmysel.

O čom ste naposledy kázali?

O Ráchab, ktorá bola neviestka, po našom prostitútka. Pochopila, kto je Boh, aký je nekonečný vo svojej láske a starostlivosti. Omnoho neskôr sa dostala do Ježišovho rodokmeňa a stala sa Ježišovou prababičkou.

Ježiš hovorí: „Prišiel som volať hriešnikov. Nie dokonalých.“ Keby sme na tomto ako cirkev postavili svoje poslanie, že sme tu kvôli službe tým, ktorí to najviac potrebujú, cirkev by bola inde.

Ježiš je ten, ktorý prišiel a stále prichádza za tými, ktorí sú v spoločnosti najnižšie. A im to skôr dochádzalo. Ježiš hovoril tým „svätým“: Hriešnici vás predchádzajú do kráľovstva Božieho.

Ich duša bola taká vyprahnutá, tak veľmi potrebovali vnímať Božiu lásku, Božie pohladenie na duši, pretože to nedostávali od svojich najbližších. Ježiš im dal pozornosť, vyzdvihol ich osobnostne a dal im nový zmysel života.

Neviestke, ktorá bola na pokraji spoločnosti, povedal: Choď a nehreš viac, tvoja viera ťa uzdravila. Tým jej hovorí: Ty máš svoje miesto v spoločnosti, máš ešte niečo dať tomuto svetu, ty môžeš žiť z môjho odpustenia a môžeš aj iným hovoriť o tom, kto je Boh.

Mali by sme viac hlásať odpustenie. Lebo Ježiš prišiel, aby nám odpustil, nie aby nás poslal do pekla, aby nás úplne znemožnil.