Švédske upratovanie pred smrťou Čo s porcelánom a so soškami po babke, ktoré nikto nechce? Návod, ako nezaťažiť príbuzných po vlastnej smrti

Keď pred desiatimi rokmi vypratával šesťdesiatnik Peter zo Žiliny rodičovský dom, na vyhodenie všetkých vecí potreboval dva veľké kovové kontajnery.

Medzi vyhodenými predmetmi sa ocitli ešte jeho staré drevené lyže či mladícke oblečenie. Kontajnery zaplnil starý nábytok, koberce aj spotrebiče. Jeho rodičia počas dlhých rokov nevyhadzovali nič, predmety sa v dome kopili.

Peter hovorí, že po otcovej smrti nebol čas triediť to a ponúkať, pretože potrebovali rýchlo predať dom.

„Mama predtým volala známym a ponúkala im veci ako knihy či porcelán. Chodila s tým do záložne aj starožitností,“ opisuje pre Postoj podnikateľ.

V kontajneroch však skončilo takmer všetko okrem fotografií a osobných predmetov, ku ktorým mali citový vzťah.

Podľa Petra sa dediči musia vyrovnávať so zapratanými domami a môže to byť pre všetkých veľký problém.

„Nie je jednoduché v dnešnej dobe vziať si dva týždne dovolenky a vypratávať veci, navyše je to finančne zaťažujúce,“ hodnotí.

Priznáva, že sám má slabosť na knihy či klasické CD, a nechce si predstaviť, ako zbierky bude vypratávať raz jeho syn. „Toto je hodnota pre mňa, ale myslím si, že mladšia generácia už pre to nebude mať pochopenie.“

Najmä v garážach či pivniciach sa nenápadne kopia veci, s ktorými je potom problém. Foto: unsplash.com

Peter tiež spomína, ako vypratávali veci aj po svokrovcoch, ktorí zbierali keramiku a mali ju vystavenú v kuchyni. „Všetko sa to vyhodilo, lebo čo s tými krčiažkami? Je to pekné, ale nie je čas s tým niekam chodiť a ponúkať to, keď to už aj tak nikto nechce,“ vysvetľuje.

Aj na sociálnych sieťach sa ľudia pýtajú, ako vypratať veci po zosnulom. Pre mnohých je hlboká väzba k zosnulému veľkou brzdou.

Nedokážu si predstaviť, že veci po jeho smrti jednoducho rozdajú, vyhodia či ponúknu na predaj. Zároveň vedia, že tie veci nepotrebujú a nemajú na ne ani miesto.

„Pred troma mesiacmi mi odišla maminka. Nedokážem jej veci vyhodiť, nedokážem si predstaviť, že ich dám preč. Chcela by som jej byt nechať najradšej navždy tak, ako je,“ napísala anonymne na sociálnu sieť mladá žena.

Nasledovali rady, ako si môže upratať postupne či podľa spísaného zoznamu.

Cieľom nie je vyhodiť všetko

S problémom, ktorý rieši na Slovensku takmer každá rodina po pohrebe, sa už racionálne popasovali Švédi.

Už dlho majú zaujímavý koncept predsmrtného upratovania, ktoré označujú jedným slovom – döstädning.

Podstatou je odpratanie nepotrebných vecí, reorganizácia a upratanie domova vtedy, keď pocítia, že ich odchod sa blíži. 

Nemusí sa to pritom týkať len tej najstaršej generácie. Aj mladším ročníkom totiž môže tento proces podstatne zjednodušiť život.

U starších ľudí nemusí byť problémom len nábytok, koberce či staré obrazy. Často roky skladujú aj nefunkčné spotrebiče, starý riad, niekoľkoročné zaváraniny, potraviny po záruke či nepoužité lieky. Odložené majú aj rôzne potravinové obaly a hŕbu oblečenia, ktoré nikto nenosí.

Robí videá o upratovaníPoriadku sa venujem pätnásť minút denne a zásadne nie cez víkendy. Tlak na vianočné upratovanie je zbytočne veľký

Zuzana Hanusová

Švédka Margareta Magnussonová, autorka knihy Švédske umenie smrteľne vážneho upratovania, napísala, že značná časť vecí, ktoré ľudia vlastnia, sa v živote povaľuje pravdepodobne tak dlho, že nie je možné vnímať ich hodnotu.

„Niektorí ľudia sa so smrťou nevedia zmieriť. A práve po nich zvyčajne ostáva poriadny chaos.“

Keď zomrela autorkina mama, nechala jej na svojich veciach odkazy – drobné správy a pokyny, ktoré určovali, čo s nimi robiť.

„Pokyny neboli priamo adresované mne, ale aj tak mi boli útechou. Cítila som, že mama stojí po mojom boku. Sama urobila časť práce, ktorá nás čakala po jej smrti. Bola som vďačná a poslúžilo mi to ako skvelý príklad toho, ako prevziať zodpovednosť za svoje veci a nehodiť bremeno posmrtného triedenia a upratovania po svojich milovaných.“

Cieľom podľa jej slov nie je vyhodiť všetko, ale nechať si niečo výnimočné, čo nebude zavadzať. 

Cieľom nie je zbaviť sa všetkého. Fotografie sú cenná časť nášho dedičstva a spomienok. Foto: unsplash.com

Martin Nemeček, ktorý študoval vo Švédsku a zaoberal sa témou smrti, sa s týmto konceptom osobne stretol a pozdáva sa mu.

„Spája sa mi to s dvomi slovami – zodpovednosť a ľahkosť bytia. Pre Švédov je to normálna vec a spôsob, ako fungovať vo svojich domácnostiach. Nehovorím, že to robia všetci,“ opisuje pre Postoj.

V čase, keď písal diplomovú prácu, sa rozprával s ľuďmi, ktorí práve pochovávali svojich blízkych.

„Mnohí z nich mi hovorili o tejto skúsenosti. Rozprávali sa o tom v rodine a vedeli, čo chcú, aby sa urobilo s ich vecami, už vopred, tak urobili rozhodnutie za svojich dedičov.“

Nemeček hovorí, že toto rozhodnutie sa u nás odkladá na neskôr a je jednoduchšie vôbec to neriešiť a nechať všetky veci tak. „Ale rozhodnutie nezmizne, keď sa pominieme. To potom bude musieť za nás urobiť niekto iný,“ upozorňuje.

Prírodné pochovávanie pod korunami stromovPozostalí už nechcú nosiť vence ani stavať pomníky

Jana Holubčíková

Opisuje aj svoju skúsenosť s babkou, ktorá žila sama v štvorizbovom byte a veci sa jej tam hromadili. „Odkladala si všetko, nikdy nič nepotrebovala, ale našli sme tam všeličo.“

Nemeček si myslí, že upratovať skôr ako po smrti je možné kedykoľvek, aj v mladšom veku. Je podľa neho jednoduchšie žiť s menej vecami.

„Aj keď som mladý, chcem mať istotu, že keď sa pominiem, moji rodičia napríklad budú vedieť, kde mám uložené svoje heslá,“ uvádza príklad.

Martin Nemeček študoval inovácie a podnikanie a k téme smrti sa dostal skrze ročníkový projekt. Na Slovensku zriadil neziskový web potom.sk, ktorý pomáha ľuďom s praktickými vecami po strate blízkeho. Čiastočne si pri tom pomohol práve švédskym konceptom.

Smrteľné upratovanie nie je smutné

Švédska spisovateľka Margareta Magnussonová vo svojej knihe odporúča začať upratovať v pivnici, na povale či pri vchodových dverách, práve tieto miesta spolu s garážami sú „skvelé“ na dočasné odkladanie prebytočných vecí.

Radí nezačínať fotkami, listami či osobnými dokumentmi. Tvrdí, že pri nich sa dá najlepšie zaseknúť, a preto túto časť odporúča nechať až na koniec.

„Cieľom nie je odpratať veci, vďaka ktorým je život príjemný a pohodlný,“ upozorňuje vo svojej knihe, ktorá sa takmer pred desiatimi rokmi stala v USA bestsellerom.

Dáva tiež návod, ako sa ohľaduplne rozprávať so staršími ľuďmi o ich majetku. Možno im klásť napríklad tieto otázky: Máte veľa pekných vecí, uvažovali ste o tom, čo sa s nimi bude neskôr diať? Robia vám všetky tieto veci ešte stále radosť? Ak by sme sa zbavili časti vecí, ktoré ste za tie roky nahromadili, uľahčilo by vám to život?

Dnes už existujú služby, ktoré upracú byt či dom, odnesú staré veci, avšak ide o platenú službu a často nie malú. 

Lacnejšie je preto postupne triediť a rátať s tým, že „smrteľne vážne upratovanie“ trvá naozaj veľmi dlho, ako o tom píše autorka knihy.

Metóda KonMariUdržuj poriadok a poriadok udrží teba 

Stanislava Horváthová 

„Je ohromujúce a zároveň aj trochu čudné, aké množstvo vecí za svoj život nahromadíme. Šialená konzumná spoločnosť, v ktorej všetci žijeme, nám nakoniec zničí planétu, ale nemusí zničiť aj vzťah s tými, ktorí tu po nás ostanú.“

Okrem vecí rieši autorka aj to, či mať v staršom veku psa a čo s ním, ak jeho majiteľ náhle zomrie. Priznáva, že ak by mala mať v pokročilom veku zviera, chcela by, aby bolo staré. „Ak vás prežije, možno tým narobíte problémy svojim blízkym.“

V čase, keď písala knihu, mala autorka viac ako 80 rokov.

Sama si často kládla otázku: „Ak toto odložím, spraví to niekoho, koho poznám, šťastnejším?“

Aj keď sa rozhodovala, či vec vyhodí, na chvíľu sa vždy zastavila nad spomienkou či pocitom, a to bez ohľadu na to, či boli dobré alebo zlé.

„Chcem vnímať, že aj to je jedna zo súčastí môjho príbehu, môjho života.“