Profesor matematiky z University of Washington To, čo sa deje na amerických univerzitách, mi pripomína časy socializmu

Na University of Washington pôsobí vyše dvadsať rokov, má tam skvelé podmienky na vedu, ale zároveň hovorí o odvrátenej stránke: o tom, ako americké univerzity v posledných rokoch nedokázali čeliť študentskému násiliu na svojej pôde, a z vlastnej skúsenosti hovorí, prečo si profesori musia dávať pozor na každé slovo aj na udeľovanie horších známok.

Peter Horák-Hönig v rozhovore pre Postoj spomína aj na svoje stretnutia s Paulom Erdősom, jedným z najväčších matematikov 20. storočia, napĺňajúcim všetky predsudky o matematických génioch, ktorí nevedia fungovať v reálnom živote.

Peter Horák-Hönig je významný slovenský matematik, ktorý sa od 80. rokov pohybuje v medzinárodnom prostredí, vyučoval na STU v Bratislave, v rokoch 1995 – 2003 pracoval na Kuwait University, od roku 2003 pôsobí v USA na University of Washington Tacoma, špecializuje sa na diskrétnu matematiku a teoretickú informatiku, je autorom okolo sto vedeckých prác.

Atentát na Charlieho Kirka vyvolal v univerzitnom priestore obrovské vášne. Hovorilo sa o bode zlomu či dokonca hrozbe občianskej vojny. V tom čase ste boli ešte na Slovensku. Do akej Ameriky ste sa v týchto dňoch vrátili?

Obavy z občianskej vojny boli silne prehnané. Stúpenci Charlieho Kirka neboli nikdy militantní. Neviem o tom, že by boli niekedy usporiadali protestnú demonštráciu, už vôbec nie násilnú. Po atentáte sa na mnohých miestach v krajine konali „vigílie“, teda večerné pobožnosti, často vonku pri sviečkach.

Nebol to ani žiadny bod zlomu. Charlie Kirk opakovane zdôrazňoval, že za svoju najdôležitejšiu úlohu považuje návrat slobody slova a otvorenej diskusie do univerzitných kampusov. A ja osobne dúfam, že tento trend bude naďalej pokračovať.

A napokon, ešte pred mojím návratom na univerzitu vytlačili atentát na Kirka z titulných strán nové udalosti, momentálne je to dohoda medzi Izraelom a Hamasom.

Zavítal Kirk aj na vašu univerzitu?

Áno, na našej University of Washington (UW) bol vlani v máji. V tom čase sa v našom kampuse konali protiizraelské protesty a ich organizátori žiadali univerzitu, aby neumožnila Kirkovi vystúpiť. Univerzita im nevyhovela a postarala sa aj o dostatočnú ochranu, ak by došlo k pokusom násilne prerušiť jeho vystúpenie. Kirk dostal k dispozícii budovu, kam sa vošlo asi tisíc ľudí, ďalšie stovky sa nedostali dnu.

No násilie zo strany propalestínskych študentov sme napokon zažili. Na jeseň, deň pred zasadaním správnej rady univerzity, ktorá sa mala zaoberať protestmi v kampuse, postriekali vtedajšej prezidentke univerzity auto a dom rôznymi heslami typu, že má krv na rukách alebo že podporuje genocídu.

Ako univerzita reagovala?

Najskôr vysvetlím kontext. UW je veľká univerzita, ktorá má vo svojich troch kampusoch vyše 60-tisíc študentov. Pravidelne sa v rebríčkoch umiestňuje v druhej desiatke najlepších univerzít na svete.

Zároveň v Seattli sídlia Amazon, Microsoft a Boeing, ktoré patria podľa indexu Dow Jones medzi tridsať najväčších amerických firiem.

Tieto a ďalšie veľké firmy v meste neustále hľadajú špičkových zamestnancov, a preto majú eminentný záujem, aby univerzita produkovala čo najlepších absolventov, a poskytujú jej značné sumy vo forme grantov a darov.

No a títo rebelujúci študenti žiadali, aby univerzita prerušila spoluprácu s Boeingom.

Prečo?

Lebo má nejaké kontrakty s Izraelom. Boeing dal len na zariadenie jedného laboratória desať miliónov dolárov.

Teraz v máji protestujúci študenti podpaľovali kontajnery, ale čo bolo horšie, zabarikádovali sa v budove, kde bolo toto laboratórium, ničili tam majetok a vybavenie. Celková škoda na drahých zariadeniach od Boeingu a majetku dosiahla výšku milión dolárov. Bola privolaná polícia, ktorá zatkla tridsať študentov. 

Univerzita ich vylúčila?

Univerzita zatiaľ suspendovala 21 študentov, teda im prerušila štúdium. Za normálnych okolností by študenti, ktorí sa dopustili násilia, podpaľačstva či ničenia majetku v takejto hodnote, mali čeliť aj právnym následkom. Zatiaľ však o žiadnych záveroch nevieme, nehovorí sa ani o náhrade škody.

Ale rád by som sa ešte vrátil k Charliemu Kirkovi, lebo ma prekvapili niektoré reakcie na atentát.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ktoré máte na mysli?

Len pár momentov po jeho smrti na NBC, ľavicovej televíznej stanici, zľahčoval komentátor Matthew Dowd atentát slovami, že možno ho trafil niekto z jeho podporovateľov, kto od radosti vystrelil do vzduchu, a potom povedal: „Nenávistné myšlienky vedú k nenávistným slovám, tie k nenávistným činom.“ Teda že samotný Kirk si bol na vine.

To už bolo priveľa aj na NBC, ktorá s Dowdom následne ukončila spoluprácu.

Veľmi ma zarazila aj reakcia známeho profesora práva z Harvardu Laurencea Triba, ktorý dva dni po zatknutí atentátnika, keď sa o jeho motívoch veľa nevedelo, na X napísal: „Zjavný Kirkov vrah sa zdá byť ultra MAGA, čo narúša snahu MAGA zvaliť vinu za túto tragédiu na liberálov.“

Obávam sa, že takýmito vyhláseniami akademický svet stráca vážnosť a autoritu. (Tribe svoj post po búrlivej protireakcii neskôr zmazal a ospravedlnil sa – pozn. red.) 

Nie sú takéto vyhlásenia výsledkom toho, že ľudia progresívneho razenia tvoria na univerzitách dominantnú kultúru, v ktorej sa ľahko prepadne skupinovému mysleniu?

Týmto sme sa dostali k obrovskému problému amerických univerzít. Mnohí akademici, mám na mysli najmä humanitné a spoločenské predmety, tu vštepujú študentom nielen vedu, ale aj ideológiu. 

Jednoducho neučia kritickému mysleniu, ale prezentujú iba názor, ktorý považujú za jediný správny. Študenti potom podvedome tento spôsob myslenia preberajú.

Poviem to na príklade. Pár dní po tom, čo v roku 2016 Trump porazil Hillary Clinton, som hovoril so študentom, ktorý mi v zjavnom šoku z výsledku volieb povedal: „Vôbec nechápem, ako je možné, že Hillary Clinton nedostala 99 percent hlasov.“ Spomínal obavy, že Trump zatkne politických odporcov a čo bude s LGBTI komunitou.

Ako ste reagovali?

Hoci som matematik, raz za semester som si v každom predmete urobil desaťminútové politologické okienko, prečo je v demokratických voľbách nemožné, aby niekto dostal 99 percent hlasov.

Zacitoval som študentom výrok, ktorý sa prisudzuje Voltairovi: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale do smrti budem brániť vaše právo povedať to.“

Teda že je potrebné hájiť slobodu slova a slobodnú diskusiu. Zdôraznil som im motto Nullius in verba, ktoré si pri svojom založení v roku 1662 vybrala Anglická akadémia vied. Nullius in verba doslova znamená „Na slovo nikoho“, čo by sa dalo hovorovo preložiť ako „Never nikomu len tak na slovo“.

Motto teda vyjadruje záväzok k vede založenej na dôkazoch – neprijímať tvrdenia bez dôkazov bez ohľadu na autoritu, ktorá za nimi stojí.

Záverom som to aplikoval na voľby. Odporučil som študentom, aby si pri každej téme, na ktorej im záleží – nech ide o potraty, ilegálnu migráciu, ekonomiku –, vypočuli argumenty oboch strán a len potom si na základe faktov sami vytvorili vlastný názor, nie bez rozmýšľania prebrali cudzí názor.

Presne v tomto bola sila Kirka a slabina progresívneho prostredia.

Teda že Kirk pestoval diskusiu a „správny spôsob robenia politiky“, ako to vyzdvihol liberálny komentátor Ezra Klein z New York Times?

Pre mladých ľudí je prirodzené diskutovať a práve Charlie Kirk, ktorý sa pohyboval najmä na univerzitách, im to umožňoval. Dokonca žiadal, aby tí, ktorí s ním nesúhlasia, boli v diskusii uprednostnení. Kirk bol výborný a charizmatický diskutér, vedel pracovať s davom. Na jeho prednášky chodili tisíce ľudí.

Progresívne prostredie nič také neponúkalo. Ak mal niekto odlišný názor, bol obvinený z hate speach, z nenávistného prejavu. A bolo po diskusii ešte prv, než sa začala.

Netýkalo sa to však len humanitných odborov na niektorých univerzitách?

Vo väčšine áno, ale nie výlučne. Nezávislá organizácia FIRE (americká nezisková organizácia zameraná na slobodu prejavu – pozn. red.), ktorá skúma dodržiavanie slobody prejavu v kampusoch, urobila už šiesty rok po sebe prieskum na masovej vzorke 70-tisíc študentov z 250 univerzít. Vyšiel z toho znepokojujúci záver.

Väčšina študentov uviedla, že sa cíti nepríjemne, keď má s profesorom verejne nesúhlasiť v kontroverznej politickej téme. Takmer tridsať percent študentov uviedlo, že sa autocenzurujú niekoľkokrát do týždňa alebo takmer každý deň počas rozhovorov s profesormi.

No a takmer štvrtina študentov sa autocenzuruje niekoľkokrát do týždňa alebo takmer každý deň počas rozhovorov so svojimi rovesníkmi.

Študenti sa teda boja hovoriť otvorene aj medzi sebou?

Priznám sa, to ma zo všetkého zarazilo najviac. Opäť uvediem len čísla z prieskumu. 

O niečo viac ako štvrtina študentov uviedla, že je pravdepodobné alebo veľmi pravdepodobné, že študent nahlási iného študenta administratívy za vyslovenie niečoho kontroverzného. Tretina študentov uviedla, že je pravdepodobné alebo veľmi pravdepodobné, že študent nahlási profesora administratíve za vyslovenie niečoho kontroverzného.

Samozrejme, to, čo je kontroverzné, určuje na univerzite tamojšia administratíva. To pripomína časy, ktoré sme žili za socializmu, keď sa človek bál povedať niečo „kontroverzné“.

Ale nebol súčasťou tohto problému aj samotný Kirk? Dal predsa vytvoriť takzvaný professor watchlist a vyzýval študentov, aby mu posielali mená profesorov, ktorí podporujú progresívnu ideológiu a diskriminujú konzervatívnych študentov. Mená týchto profesorov potom uverejňoval na akomsi zozname. Nie je aj to útok na univerzitné hodnoty, len z druhého brehu?

O danom zozname profesorov počujem prvýkrát. Podľa môjho názoru by žiadny profesor – pre dobro študenta – nemal učiť ideológiu, ani progresívnu, ani pravicovú. Študent má počuť o základných ideách oboch smerov a diskutovať v triede o ich prednostiach a nedostatkoch. Teda trénovať si kritické myslenie.

Považujem za samozrejmosť, že profesor by mal pri hodnotení študenta zobrať do úvahy len jeho vedomosti a schopnosť obhajovať svoj názor. 

Na profesorov vyššie opísaného typu by sa preto malo upozorniť.

Ale naozaj takou formou, že ich budú nahlasovať na nejaké zoznamy, ktoré sa zverejňujú na internete jedným ideologickým táborom, teda nejde o žiadnu autoritu, ale viac to môže pripomínať hon, tentoraz hon na ľavicových profesorov?

Mohlo by sa to diať tak, že študenti by išli za vedúcim katedry alebo dekanom. Čo však v prípade, keď oni s tým nemajú problém a dokonca aj vyučujú tým istým spôsobom?

Určite sa mi nepáči, ak mená do zoznamu dodávajú študenti, ktorí môžu byť voči profesorovi zaujatí pre známku, ktorú od neho dostali.

Učíte matematiku, ktorá by mala byť z princípu uchránená od ideológie. Cítite tlak wokizmu aj vo svojom odbore?

V roku 2009 sa mi stalo niečo nepríjemné. Na jednej prednáške som vysvetľoval študentom komplikovanejší algoritmus. Na odľahčenie atmosféry som povedal, že v našej rodine sa jeho zjednodušená forma dedí z otca na zaťa, ale ja ho teraz prezradím, aby som im uľahčil počítanie.

Bola to parafráza sto rokov starého vtipu z nemeckej univerzity v Göttingene, kde vtedy pracovali azda tí najlepší matematici a fyzici, veľa cudzincov tam absolvovalo postgraduálne štúdium, a to vrátane Oppenheimera.

Keďže sa im to prostredie páčilo, brali si za manželky dcéry svojich profesorov. Tam vznikol vtip, že talent sa dedí z otca na zaťa.

Niekto zo študentov sa na mňa pre vtip sťažoval a to sa dostalo až na úroveň univerzitnej administratívy.

Ako vlastne znelo obvinenie?

Bol som obvinený, že dievčatá nepovažujem za rovnako matematicky nadané ako chlapcov.

Nestačilo vysvetlenie, že išlo o vtip?

Mne sa zdá, že ak poviete, že nadanie sa dedí z otca na zaťa alebo z matky na nevestu, nemôže to byť ani nič iné než vtip.

Záležitosť sa vyšetrovala, boli vypočutí aj študenti z iných mojich prednášok, či som sa aj tam nevyjadril podobne. Niektorí z nich, pravdepodobne nie dobre prospievajúci, mi podsunuli i nepravdivé tvrdenia.

Ako sa to skončilo?

Dopadlo to v môj prospech, ale celé to bolo veľmi nepríjemné. Ťahalo sa to mesiace, bez právnika by som to nebol zvládol.

Naša univerzita má rozsiahly právny dokument Kódex akademickej obce, ktorý vymedzuje práva a povinnosti vysokoškolských učiteľov a univerzitného vedenia. Tento kódex chráni učiteľov pred neopodstatnenými obvineniami. Aby som ho neinterpretoval mylne, potreboval som právnika.

Bola to však veľká lekcia, odvtedy si svoje prednášky nahrávam, audio aj video. Okrem toho som prijal ďalšie preventívne opatrenie.

So študentmi sa stretávam výlučne vo verejných priestoroch. Posledných šestnásť rokov nebol žiaden študent alebo študentka v mojej kancelárii.

To preto, aby ste sa napríklad vyhli obvineniu z obťažovania?

Napríklad. Robím všetko, aby som minimalizoval možnosť ďalšej podobnej situácie. Veľmi sa mi páčilo, ako to pred časom u vás v Postoji pomenoval profesor z Chicaga Ľuboš Pástor, keď okrem iného vysvetlil, prečo je rád, že skúšky sa robia písomne a nie ústne.

Možno to vyznie paradoxne, ale spätne som za nahrávanie prednášok veľmi vďačný.

Ľuboš Pástor z Chicagskej univerzityMám šťastie, že pôsobím na univerzite, ktorá ma chráni pred ideológiou

Martin Hanus

Prečo?

Lebo vďaka tomu vzrástla moja popularita medzi študentmi. (Smiech.) Keď niečomu nerozumejú alebo z dákeho dôvodu zmeškajú prednášku, môžu si ju ešte raz vypočuť. Dokonca som bol tuším päťkrát nominovaný na najlepšieho učiteľa v rámci celého kampusu.

Už ste nečelili inému obvineniu?

Do roku 2021 som bol v tom, že robím všetko dobre, ale potom som bol znova dvakrát obvinený študentmi. Vždy išlo o rovnaký model.

Študent, ktorý akademicky neprospieval, hľadal vinu na strane profesora. Nahlásil administrátorom, že sa k nemu správam a hodnotím ho inak ako ostatných. Narážal tým na to, že patrí do niektorej z menšín. Podľa mňa aj ľuďom v administratíve bolo zrejmé, že študent nemá v rukách žiadne vecné argumenty.

Začali však formálne vyšetrovanie, napokon, pri danom type obvinenia im ani nič iné nezostávalo. Aj tieto vyšetrovania sa tiahli dlhší čas, muselo sa postupovať podľa kódexu, ale v obidvoch prípadoch som si bol celý čas istý, že sa proces skončí v môj prospech. A tak sa aj stalo.

Čo robí takéto prostredie so psychikou aj s hodnotením učiteľov? Znižujú sa nároky na známky?

Áno, niektorí učitelia pri známkovaní študentov poľavili, aby sa vyhli prípadným nepríjemnostiam a zlému hodnoteniu od študentov.

Na druhej strane za posledných 75 rokov vylúčili na našej univerzite len troch učiteľov, ktorí mali definitívu. V každom z týchto prípadov išlo o porušenie zákona.

Takže sa nie je čoho až tak báť?

To zas nie, pretože takéto obvinenia a vyšetrovania môžu mať negatívny dosah na váš kariérny rast a finančné ohodnotenie. Napríklad môžete mať problém pri žiadosti o definitívu alebo profesúru, pri zvyšovaní platu alebo udelení sabatikalu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Odkedy nastúpil Trump, jeho administratíva išla do veľkého konfliktu s viacerými univerzitami ako Harvard či Columbia. Trump má na ne páku, pretože univerzity sú financované aj cez veľké federálne programy. Čo si myslíte o tejto Trumpovej politike voči univerzitám?

Ten tlak sa týka najmä dvoch oblastí a za seba poviem, že v týchto prípadoch s prístupom federálnej administratívy súhlasím.

Skúste byť konkrétnejší.

Niektoré univerzity neriešili násilné propalestínske protesty, zároveň dostatočne nechránili svojich židovských študentov. Niektorí z nich z obavy o bezpečnosť nechodili do školy alebo aj opustili univerzitu.

Univerzita má pritom urobiť všetko pre to, aby sa tam každý študent cítil vítaný a v bezpečí. Zdá sa, že najhoršia situácia bola na Columbia University, ktorá musela v rámci súdneho vyrovnania zaplatiť 220 miliónov dolárov.

Druhou oblasťou sú takzvané programy DEI (programy tzv. rozmanitosti, rovnosti a inklúzie; skratka DEI je odvodená zo slov diversity, equity, inclusion – pozn. red.), ktoré sa týkajú prijímania študentov a pracovníkov na univerzity.

Trump sa totiž snaží v rámci možností federálnej vlády donútiť univerzity, aby pracovníci a študenti boli prijímaní podľa schopností. Napokon, čo sa týka študentov, v roku 2023 prijal Najvyšší súd rozhodnutie vo veci študenti verzus Harvard, ktoré pri prijímačkách na vysoké školy zakazuje uplatňovať rasové kritériá.

Teda vysoké školy majú prijímať študentov výlučne na základe ich schopností. Tento verdikt bol jedným z najdôležitejších tromfov proti progresivizmu a v boji o ďalšie smerovanie USA. Napriek tomu sa ho viacero univerzít usiluje obísť, na čo Trumpova administratíva reaguje tým, že obmedzuje ich federálne financovanie.

Mnohí to však považujú za zásah do univerzitnej slobody. Nevidíte v tom riziko, že po podobnom nástroji siahne ďalšia administratíva, ktorá si bude zas pod hrozbou krátenia federálnych zdrojov vynucovať znovuzavedenie programov DEI? 

Keďže DEI bol jedným z dôvodov, prečo demokrati prehrali v minuloročných voľbách, neverím, že by niektorá z ďalších administratív ešte prijala DEI ako súčasť svojho programu. Môže však tento nástroj použiť na presadenie iných svojich priorít.

Mnohokrát vyskúšaný scenár hovorí, že na presadenie vlastných záujmov je vhodné nájsť si nepriateľa. Komunisti si vybrali USA a kapitalizmus, progresívci si za nepriateľa zvolili bielych mužov.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, všetkých bielych mužov bez výnimky. A tak vznikli pojmy ako white privilege, white supremacy, teda „privilegovaní bieli muži“, „nadradenosť bielych mužov“. Niečo ako novodobá forma rasizmu.

Aj mne pár jednotlivcov povedalo, že som privilegovaný, hoci o mojom živote nevedeli nič. Netušili, akým privilégiom bolo prežiť značnú časť života v socializme. (Úsmev.)

V roku 2002 som sa rozhodol vrátiť do USA. Mal som šťastie a vyhral som konkurz na University of Washington. Pri rokovaní o podmienkach som trval na tom, že ak ma nezamestnajú s definitívou, ponuku odmietnem.

Prečo?

Ak nemáte definitívu, ste na časovo obmedzenom kontrakte, ktorý vám nemusia obnoviť. Na profesúru som však musel rok počkať, dekan chcel vedieť, ako učím a ako sa zapojím do administratívnych povinností, čo bola férová podmienka.

Myslím si však, že ak by som nebol „privilegovaný“ biely muž, možno by žiadne obvinenia, a tým ani vyšetrovania neboli.

Pozadie Trumpovho druhého víťazstvaPrečo sledujeme začiatok konca progresivizmu v USA

Peter Horák-Hönig

Jedno ozajstné privilégium ste predsa len mali, len nijako nesúviselo s rasou. Hoci ste v mladosti žili v socializme, mali ste šťastie, že ste sa mohli zoznámiť s Paulom Erdősom, Maďarom, ktorý bol jedným z najväčších matematikov 20. storočia, čo vám pootvorilo dvere na Západ.

To máte pravdu. Hovorí sa, že zatiaľ čo spevák populárnej hudby chce obdiv davu, vedec chce uznanie piatich ľudí a vie ich mená. A na mojom zozname piatich bol Paul Erdős päťkrát.

Kedy ste sa s ním stretli prvýkrát?

Keďže Erdős neustále cestoval po celom svete, občas zavítal aj do Bratislavy. Niekedy v roku 1982 ma akademik Schwartz a môj školiteľ profesor Znam zobrali na večeru s Erdősom. Za celý večer som nepovedal ani slovo, len som počúval „starých“ pánov. Nebolo divu, že keď som sa v Bratislave s Erdősom stretol o pár týždňov, nepamätal si ma.

Bavili sme sa už len o matematike a ja som vedel, že najlepší spôsob, ak ho chcem naučiť svoje meno, je vyriešiť niektorú z jeho hypotéz.

A to sa zjavne podarilo.

Erdős použil svoju typickú metódu, pýtal sa ma, na čom pracujem, oťukával si ma, ako ďaleko môže zájsť. Spomínal niektoré svoje problémy, ktoré považoval za dôležité vyriešiť.

Do roka sa mi podarilo vyriešiť tri z týchto hypotéz. A to zároveň vyriešilo problém so zapamätaním si môjho mena. (Úsmev.)

Čo v matematickom svete znamená vyriešiť Erdősov problém?

V matematike je veľa otázok, na ktoré ľudia stále nepoznajú odpoveď, niektoré z nich sú staršie viac než dvetisíc rokov.

Poviem príklad. Prvočíselné dvojčatá sú dvojicou prvočísel, ktoré sa líšia o dva, teda 3, 5 alebo 5, 7, či 11, 13. Grécky matematik Euklides, ktorý žil tristo rokov pred Kristom, dokázal, že existuje nekonečne veľa prvočísel, teda že neexistuje najväčšie prvočíslo. 

Dodnes je nezodpovedaná otázka, či existuje nekonečne veľa prvočíselných dvojčiat. Keď toto vyriešite, postavia vám pomník. (Smiech.)

Erdős vám teda dával vyriešiť tisícky rokov staré úlohy?

Nie, Erdősove problémy neboli staré otázky, ale hypotézy, ktoré on sformuloval.

A sám ich nevedel vyriešiť?

Áno, ale to, že ich vyriešil niekto iný, ani náhodou neznamená, že je lepší ako Erdős. 

Hypotézy, ktoré sformuloval Erdős, patria do hlavného smeru vývoja matematiky a je dôležité sa nimi zaoberať.

Vyriešiť Erdősov problém bolo teda vecou prestíže. On dokonca k niektorým z hypotéz pripísal aj odmenu za ich vyriešenie. Výškou odmeny Erdős hovoril, aká ťažká je podľa neho daná hypotéza. Najvyššia suma, ktorú pripísal k problému, bola desaťtisíc dolárov.

Ten už niekto vyriešil?

Zatiaľ nie.

Vráťme sa ešte do 80. rokov. Čo pre vás vtedy znamenalo vyriešiť Erdősov problém?

Veľké sebauspokojenie a vieru, že som si správne vybral, čo chcem v živote robiť.

Vďaka vyriešeniu Erdősových problémov som v roku 1987 dostal pozvanie od matematika Alexa Rosu, strávil som u neho na kanadskej McMaster University pol roka, spoločne sme pracovali na matematických otázkach, ktoré nás oboch zaujímali. Počas pobytu som bol na konferencii v Montreale, kde som hovoril o vyriešení Erdősových problémov. Po prednáške som dostal pozvanie z univerzity vo Vancouveri a v Calgary, matematický svet sa mi tak začínal otvárať.

Nebol som zďaleka jediný, kto vďaka vyriešeniu Erdősových problémov dostal pozvanie na dlhodobý pobyt alebo aj trvalé miesto.

Erdős bol pre nás neuveriteľný fenomén. Meral len čosi vyše 160 centimetrov, vážil asi päťdesiat kíl a hovoril potichu, no len čo sa ozval, všetci zbystrili pozornosť. Mimo matematiky bol celkom nepraktický, ale nemal s tým žiaden problém. Vždy sa našiel niekto, kto mu pomohol.

Napĺňal teda predsudok o matematickom géniovi, ktorý je v praktickom živote nepoužiteľný.

Rozhodne to neplatí o každom veľkom matematikovi, ale on bol naozaj najnepraktickejšou osobou, akú som kedy stretol. Neustále sa presúval z univerzity na univerzitu a z konferencie na konferenciu. Každý hostiteľ vedel, že sa o Erdősa musí postarať zo všetkých stránok.

Napriek tomu to robili radi, keďže Erdős matematicky elektrizoval ľudí okolo seba. Každému, kto ho oslovil, sa plne venoval, aj začínajúcemu študentovi. Jeho vášeň pre matematiku bola nevyčerpateľná, žil len pre ňu a takto fungoval aj dvadsať hodín denne.

Ralph Faudree spomínal, že keď bol Erdős raz u neho na návšteve, strhla sa v noci búrka. Erdős prišiel za Faudreem do spálne, zobudil ho a oznámil mu, že cez otvorené okno sa leje do izby voda a bolo by potrebné niečo urobiť.

Táto nepraktickosť bola zaiste aj dôsledkom extrémne starostlivej výchovy jeho rodičov, Erdős si prvýkrát v živote zaviazal topánky, až keď mal jedenásť rokov.

Aj vy ste ho raz hostili, aká to bola skúsenosť?

Áno, bol u mňa tri dni, dlhšie by som to asi intelektuálne nebol zvládol. (Úsmev.) Bolo to v roku 1994, prišli sme ku mne domov neskoro v noci, povedal svoju legendárnu vetu „my brain is open“ a začali sme robiť matematiku.

Erdős spával iba tri-štyri hodiny denne, ale mňa o druhej ráno už zmáhala únava. Preto som si šiel dať studenú sprchu a pri tom som dostal nápad, ako vyriešiť problém, na ktorom sme pracovali. Len potom som smel ísť do postele. (Úsmev.)

Takto intenzívne sme pracovali ďalšie dva dni. Bol to neopakovateľný zážitok, no dlhšie by som to nebol zvládol, hoci som bol od neho temer o štyridsať rokov mladší.

Asi rok pred jeho smrťou bola v Prahe konferencia. Stál som pri tabuli, už som bol pripravený predniesť svoj príspevok, keď v tom celú sálu organizátor požiadal, aby sme ešte počkali, lebo prednášku si chce vypočuť aj Paul Erdős.

Tak sme čakali asi dve minúty, kým pomalým krokom prišiel do sály. Prednášku som zakončil formuláciou jedného problému, na čo Erdős povedal, že nad tým bude premýšľať. Čo viac si môžete želať?

Ako vlastne takýto génius vnímal sám seba?

Keď bol u mňa, spýtal som sa ho, kto je na jeho zozname piatich matematikov, ktorých uznanie oceňuje. Chvíľu otáľal a napokon povedal: „To predsa nie je dôležité. Jediné, na čom záleží, je to, či si o päťsto rokov budú ľudia pamätať niektorý z mojich matematických výsledkov.“

Takúto reálnu ambíciu môže mať iba málo ľudí. Aj preto je pre mňa Erdős najväčšou osobnosťou, akú som kedy v živote stretol.

Pôsobíte už desaťročia v zahraničí, vyše dvadsať rokov na University of Washington, dá sa špičková matematika robiť aj na Slovensku?

Zrejme nedá, ak by ste boli iba na Slovensku a nikam by ste necestovali. Ak však máte pravidelný kontakt s matematikmi vo svete, stretávate sa s nimi na konferenciách alebo hosťujete na ich univerzite, môžete robiť špičkovú matematiku na Slovensku alebo kdekoľvek vo svete.

Nadaní ľudia dostávajú zvyčajne ponuky najlepších univerzít, aby na nich natrvalo pracovali. Mnohí z nich si vyberú práve top univerzitu v USA, a to pre ich všeobecnú kvalitu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak sme predtým hovorili o preideologizovanosti amerických univerzít, stále platí, že sú vďaka „neideologickým“ odborom vynikajúcim prostredím pre vedu.

Rodičia Paula Allena, ktorý spolu s Billom Gatesom spoluzakladal Microsoft, pracovali ako knihovníci. Allen na ich pamiatku poskytol našej univerzite taký veľký finančný dar, že máme najlepšiu univerzitnú knižnicu v celých Spojených štátoch.

Z matematického hľadiska mám teda ideálne pracovné podmienky a je len na mne, ako ich využijem.

Na Slovensku po novom zavádzame matematiku ako povinný maturitný predmet, súvisí to s tým, že postavenie matematiky upadlo. Je to podľa vás správny krok?

Matematika je najlepším prostriedkom na kultiváciu správneho logického myslenia. Správne logicky myslieť nepotrebujú len matematici, ale aj fyzici, chemici, lekári alebo právnici. Napokon, správne logické myslenie zrejme nikomu neublíži. (Úsmev.)

Ak niekto vie rozmýšľať v abstraktných súvislostiach a v abstraktných modeloch, oveľa ľahšie sa mu rozmýšľa o konkrétnych situáciách.

Ale možno vás odpoveďou prekvapím, viem, že v Postoji ste sa zastali povinnej maturity…

… ste teda proti?

Som za slobodnú voľbu.

Prihováral by som sa za to, aby v poslednom ročníku strednej školy študenti diskutovali s odbornými poradcami, ktorí by im vysvetlili, ako vyzerá trh práce. Teda aká je možnosť zamestnať sa s diplomom z etnografie oproti trebárs diplomu z bioinžinierstva.

Momentálne je však veľmi ťažké predvídať, aký vplyv bude mať umelá inteligencia na pracovný trh.

Jedna vec sú zákony trhu, druhá vec je upadajúci záujem žiakov o matematiku, u nás z nej maturuje už len desať percent detí a ten úpadok vzdelávania cítia aj na vysokých školách. Povinná matematika nie je zázračným liekom, len má vytvoriť istý protitlak voči trendom.

Rozumiem, ale ak sa to spraví nasilu, neviem, či to bude na niečo dobré. Som za to, aby si študent sám uvedomil, čo je pre neho užitočné a potrebné. Napríklad že potrebuje kultivovať svoje logické myslenie.

Je podľa vás v silách základných a stredných škôl, aby matematika získala na istej atraktivite? Lebo vlastne vždy bola nepopulárna, je to mozgová drina.

K tomu sa naozaj neviem vyjadriť, keďže som sa nikdy nevenoval pedagogike matematiky na danom stupni škôl.

Už ste hovorili o matematike ako najlepšom prostriedku na kultivovanie logického myslenia, v čom je podľa vás ešte výnimočná?

Jej výnimočnosť sa týka viacerých prípadov, spomeniem len dva. Veľkou prednosťou matematiky je možnosť vytvoriť kvantitatívny model.

Darwin skúmaním množstva zhromaždených údajov a vďaka svojej genialite sformuloval slávny princíp vývoja druhov.

Tento model je kvalitatívny, a preto nedovoľuje predpovedať, ako sa druhy budú vyvíjať v budúcnosti, iba vysvetľuje doterajší vývoj.

Ale z kvantitatívneho opisu nebeských telies dokážeme predpovedať polohu planét v každom čase: kedy sa vráti Haleyho kométa, ktorá kométa preletí okolo Zeme a už ju nikdy neuvidíme, kedy bude zatmenie Slnka.

Matematici a fyzici vidia výnimočnosť matematiky najmä v jej nepochopiteľnej účinnosti.

Einstein tento fakt vyjadril slovami: „Ako je možné, že matematika, produkt ľudského myslenia nezávislý od životnej skúsenosti, tak skvele opisuje objekty fyzikálnej reality?“

Einstein dodával, že účinnosť matematiky pri opisovaní prírody pôsobí až záhadne.

Eugene Wigner, tiež laureát Nobelovej ceny za fyziku, to formuloval takto: „Zázrak toho, ako sa jazyk matematiky hodí na formuláciu fyzikálnych zákonov, je úžasný dar, ktorému nerozumieme a ktorý si ani nezaslúžime.“ Wigner to pripisoval Stvoriteľovi.

Zjednodušene povedané, záhadnú účinnosť matematiky možno zhrnúť do otázky: Objavujeme matematiku podobne ako prírodné zákony alebo ju vynachádzame – teda je čisto produktom ľudskej mysle?

Vaša odpoveď?

Samozrejme, týmto sa už dostávame k filozofii, čo je mimo rámca tohto typu rozhovoru. Ak by však čitatelia mali záujem dozvedieť sa o tejto téme viac, odporúčam knihu Mario Livio: Je Bůh matematik?, ktorá je prístupná širokému okruhu čitateľov. 

V tomto momente musím skončiť, aby sa okato neprejavila choroba z povolania u profesorov, teda vysvetľovať veci, ktoré ich zaujímajú, a myslia si, že to musí zaujímať všetkých. Zdá sa, že choroba je neliečiteľná, určite u mňa. (Úsmev.)