Ľuboš Pástor z Chicagskej univerzity Mám šťastie, že pôsobím na univerzite, ktorá ma chráni pred ideológiou

Hoci je v Nemecku či v USA najvyššia inflácia za posledných 30 rokov, neočakáva, že nás bude vysoká inflácia trápiť dlhé roky, pretože centrálne banky majú nástroje, ako ju skrotiť. Hovorí tiež, že napriek pomalšiemu rozbehu robí slovenská vláda počas pandémie v princípe dobrú ekonomickú politiku.

V rozhovore pre Postoj tiež opisuje, čo robí s americkými univerzitami aj biznisom takzvaná woke ideológia, ktorú spoločnosti vnútila radikálna ľavica. „Táto ideológia úžasne zjednodušuje pohľad na svet, pretože každého človeka definuje podľa troch základných charakteristík: či ste muž alebo žena, biely alebo čierny, akú máte sexuálnu orientáciu. Tak ako v marxizme, aj tu sú utláčatelia a utláčaní,“ hovorí Pástor.

Ľuboš Pástor je profesorom finančnej ekonómie na Univerzite v Chicagu, publikuje v špičkových odborných časopisoch, univerzita ho viackrát špeciálne ocenila ako pedagóga, aktívne sa tiež podieľal na tvorbe nových akciových indexov, tzv. CRSP Indexes, podľa ktorých je riadený aj najväčší podielový fond na svete. Od roku 2015 je členom Bankovej rady NBS. Pôvodom je z Košíc, s manželkou žijú v Chicagu, majú štyri deti.

Po dlhých rokoch až desaťročiach čelíme fenoménu inflácie, v štátoch ako Nemecko je najvyššia za posledných 30 rokov, u nás bola naposledy tak vysoko, keď sme vstupovali do EÚ. Mnohí ekonómovia aj Európska centrálna banka (ECB) upokojujú, že za týmto rastom je súbeh faktorov, ktoré sú dočasné. Ani vy si nemyslíte, že vstupujeme do veku vysokej inflácie?

Aj v USA je najvyššia inflácia za posledných 30 rokov, posledné hodnoty boli vyše 6 percent, v eurozóne sme v priemere pod piatimi percentami. Osobne si myslím, že ide o dočasný jav. Inflácia zrejme v priebehu roka poklesne, ale ostane nad úrovňou, na akú sme boli posledné desaťročie zvyknutí.

Napokon, pre ECB bolo dlho problémom dostať sa k inflačnému cieľu, ktorý je na úrovni dvoch percent, teraz budeme chvíľu nad dvomi percentami.

S postupným poklesom inflácie rátate aj preto, že inflácia v službách, ktorá tvorí veľkú časť jadrovej inflácie, je stále nízka okolo jedného percenta, takže keď pominú dočasné faktory, tak sa to vyrovná?

Som jednoducho presvedčený, že centrálne banky dokážu vyššiu infláciu skrotiť. Jej terajšia úroveň im neprekáža, lebo sa vyrovnáva príliš nízka inflácia minulých rokov. Ale ak by z toho začal byť problém, centrálne banky disponujú nástrojmi, aby ju dostali na úroveň okolo dvoch percent.

V ekonomike hrá vždy rolu aj psychológia ľudí, neraz veľmi iracionálna. Už teraz vychádzajú články, ktoré odporúčajú ľuďom, aby si pre rast cien pýtali od zamestnávateľov vyššie mzdy. Nemôže sa stať, že táto psychológia očakávania dlhodobo vyššej inflácie roztočí inflačnú špirálu, čo zas donúti centrálne banky, aby razantne zvýšili úrokové miery?

Mzdy rastú už teraz a porastú naďalej. Lenže k tomu okrem inflačných očakávaní prispieva aj fakt, že máme nedostatok zamestnancov, ktorý pandémia ešte zvýraznila. V niektorých štátoch odchádzali ľudia vo zvýšenej miere do predčasného dôchodku, či už v dôsledku covidu, alebo z dôvodu, že si vďaka nárastu cien akcií nasporili.

Očakávam, že prechodné obdobie s vyššou infláciou bude trvať rok-dva, ale ak by malo trvať dlhšie, centrálne banky majú nástroje, ako ju znižovať.

Keď pred zhruba 40 rokmi dosiahla inflácia v USA dvojciferné hodnoty, guvernér Fedu Paul Volcker nechal zvýšiť úrokové miery na asi 20 percent, čo bolo pre ekonomický život veľmi drsné, no po pár rokoch infláciu skrotil. Teraz takýto extrém zaiste nehrozí, ale nemôže sa stať, že po dekáde mimoriadne nízkych až nulových úrokových mier príde tak trochu šok?

Najbližšie roky sa neobávam dvojcifernej inflácie ani dvojciferných úrokových mier v Európe. Ale, samozrejme, ak centrálne banky v reakcii na vyššiu infláciu zvýšia úrokové miery, spomalí to aj ekonomickú aktivitu. To všetko musia centrálne banky pri svojom rozhodovaní zvažovať. Som však presvedčený, že to nebude také bolestivé ako zápas s infláciou v 70. a 80. rokoch, keď zvýšenie úrokových mier vyvolalo prudkú recesiu.   

Čo teda urobia centrálne banky, aby na skrotenie inflácie až príliš nezvyšovali úrokové miery?

USA sú v tomto pred ECB. Fed naznačil, že trochu skôr prestane s nákupmi aktív, než plánoval. To bude teda prvý krok, po ktorom sa zvýšia aj úrokové miery. Podobný vývoj očakávam s istým časovým odstupom aj v Európe. Ale sú tu aj ďalšie nástroje napríklad makroprudenciálnej politiky, kde môže centrálna banka pritvrdiť alebo uvoľniť podmienky na získavanie úverov.

Teda inak povedané, nerátate so žiadnou drámou, skôr len s takým mäkkým pristávaním?

Prekvapenia v ekonomike, ktorú tvoria ľudia so svojím správaním, sa nedajú nikdy vylúčiť, ale s drámou naozaj nerátam.

V poslednej dekáde si mnohí ľudia na Slovensku, ktorí nemali úspory ani kapitál, kupovali vďaka veľmi nízkym úrokom byty aj domy, na ktoré by v ére pred finančnou krízou pre výšku úrokov ani nepomysleli. Keby sa zvyšovali úrokové miery, hoci nie radikálne, ale predsa citeľne, viacerí by pre zvýšené splátky mohli tvrdo dopadnúť. Nemôže reakcia centrálnych bánk na vyššiu infláciu priniesť otras pre isté skupiny obyvateľstva?

Skôr či neskôr aj na Slovensku spomalia v raste a možno aj o niečo poklesnú ceny nehnuteľností, to je presne oblasť, ktorú v NBS pozorne sledujeme. Nemám však z toho veľké obavy.

Prečo?

Predstavte si, že niekto si pred tromi rokmi kúpil byt, mal na to len tesne, pri danej úrokovej miere si to však trúfol. Odvtedy ceny bytov aj domov prudko vzrástli, teda ak ste si niečo kúpili za 100-tisíc eur, teraz to má hodnotu možno aj 130-tisíc. Takže aj v prípade, že už nedokážete splácať úver pri vyššej úrokovej miere, môžete nehnuteľnosť predať aj so ziskom a kúpiť si niečo dostupnejšie...

 ... ale keby ceny nehnuteľností značne klesli, na predaji nemusíte zarobiť.

Nemusíte, ale sotva klesnú tak prudko, aby to väčšine domácností spôsobilo problémy. Na Slovensku sme totiž v posledných rokoch zaznamenali taký prudký nárast cien nehnuteľností, že neočakávam, že by klesli späť na úroveň, kde boli pred tromi-štyrmi rokmi.

U nás ľudia nemajú mentalitu investovania ako v USA. Čo by ste v tomto čase odporučili Slovákom, ak majú aspoň nejaké voľné zdroje na investovanie?

Netreba sa báť investovať do rizikovejších aktív, napríklad do investičných fondov. Na to, aby ste mohli investovať do akciového alebo indexového fondu, netreba ani veľa peňazí, stačí niekoľko stovák eur. Nekupoval by som akcie individuálne, uprednostnil by som diverzifikovaný fond, čo je dlhodobo dobrá investícia. Treba rátať aj s dočasnou stratou, keďže tieto aktíva kolíšu aj smerom nadol, ale dlhodobo sa to vypláca.

Veľkou témou je rastúca nerovnosť na Západe. Kritici centrálnych bánk a kvantitatívneho uvoľňovania tvrdia, že k nej prispievajú aj centrálne banky, pretože v ére nízkej inflácie, nízkych úrokov a súčasne vysokého dopytu po nehnuteľnostiach sa darí bohatým, ktorí skupujú nehnuteľnosti či investujú do rastúcich akcií.

Veľmi záleží na tom, o akom type nerovnosti hovoríme. Ak je reč o nerovnosti bohatstva, nesporne platí, že nízke úrokové miery ju zvyšujú, pretože ak stláčame nadol úrokové miery, stúpajú ceny nehnuteľností, akcií a dlhopisov, z čoho viac profitujú bohatí.

Ale ak je reč o nerovnosti príjmov či spotreby, vôbec nie je jasné, či vzrastá, dokonca to môže byť naopak. Pri nízkych úrokových mierach bohatí nezarábajú na výnosoch ako predtým, ich nízka úroveň skôr vyhovuje chudobnejším, ktorí nemajú nainvestované a navyše si neraz potrebujú požičať.

Ak sa teraz zdvihne inflácia, nebude to problém pre chudobnejšiu časť obyvateľstva?

Keďže spolu s cenami rastú aj mzdy, nemusí to byť problém. Práve v tejto skupine ľudí rastú mzdy posledné dva roky najrýchlejšie, určite to platí v USA.

Súvisí to so zvyšovaním minimálnej mzdy alebo skôr s nedostatkom pracovných miest v nízkokvalifikovaných zamestnaniach?

Je to spojené práve s tým nedostatkom pracovných síl, takže zvyšovanie minimálnej mzdy už nie je ani potrebné, pretože samotný trh dvíha tie najnižšie mzdy smerom nahor.

V USA chýbajú ľudia, ktorí pracujú v reštauráciách, roznášajú balíky, jazdia s taxíkmi, teda máme problém s nedostatkom takých pracovných miest, kde zamestnanci prichádzajú do intenzívneho styku so zákazníkom. V dôsledku pandémie sa tak znižuje príjmová nerovnosť.

Znamená to, že pod vplyvom pandémie stúpajú mzdy menej kvalifikovaných pracovníkov výraznejšie než profesií s univerzitným diplomom?

Presne tak, môžem to ilustrovať na príklade našej univerzity: príjmy nás učiteľov išli za posledné dva roky nahor o asi dve-tri percentá, zatiaľ čo príjmy niektorých zamestnancov s nižšou kvalifikáciou vzrástli aj o 15-20 percent.        

Vráťme sa ešte ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu. V minulej dekáde, keď ho vo viacerých štátoch či ekonomických blokoch odštartovali centrálne banky, to bol veľký svetový experiment. Najväčšími kritikmi boli nemeckí ekonómovia, najmä experti okolo Bundesbanky, ktorí sa veľmi obávali, že sa tým vypustí džin inflácie. Ako spätne hodnotíte tento experiment?

Ako úspech. Robili sme aj štúdiu, v ktorej sme sa pozreli na 54 ekonomických výskumných článkov, ktoré analyzovali efektívnosť tejto politiky. Naša metaanalýza ukázala, že kvantitatívne uvoľňovanie bolo úspešné v podpore ekonomického rastu aj v tom, že sme sa vyhli deflácii.

Najväčšia obava, že táto politika povedie k nadmernej inflácii, sa nenaplnila. V Európe sa kvantitatívne uvoľňovanie rozbehlo v roku 2015, predtým v USA a Japonsku, nikde však nedošlo k vysokej inflácii. Napokon, aj jej súčasný rast je skôr dôsledkom pandémie, toho, že po lockdownoch narástol dopyt, okrem toho tu bol veľký fiškálny stimul, najmä v USA. Ani preto nie je náhodou, že v USA je teraz vyššia inflácia než v Európe, keďže ten americký stimul bol masívnejší.

Priniesol experiment kvantitatívneho uvoľňovania zásadne nový poznatok ekonomickej vede, pre ktorý sa budú prepisovať učebnice ekonómie?

Vďaka tomu experimentu dnes vidíme, že centrálne banky majú ešte širšiu paletu nástrojov, než sme si predtým mysleli. Keď opäť dôjde k nejakej kríze, centrálne banky nebudú zďaleka bezzubé.

Dá sa s istým zveličením povedať, že sme vlastne vynašli niečo ako perpetuum mobile?

(Úsmev.) Obávam sa, že až takýto zázrak to nie je. Ale je pravdou, že máme nový nástroj, ktorým dokážeme efektívne zmierňovať krízy, ekonomické cykly aj boomy. Samozrejme, stále treba byť v strehu, menovú politiku, ktorú ste uvoľnili, je neskôr potrebné opäť pritiahnuť a dbať na zmierňovanie celého cyklu, nielen recesií, ale aj boomov.

Ale možno konštatovať, že nemeckí bundesbankári túto debatu intelektuálne prehrali?

Takto silno by som to nepovedal. Tí, ktorí na samom začiatku kvantitatívneho uvoľňovania tvrdili, že vyvolá vysokú infláciu, prehrali, keďže prešlo šesť rokov bez nadmernej inflácie. Ale ak chce dnes niekto tvrdiť, že kvantitatívne uvoľňovanie prispieva k rastu inflácie, tak má pravdu, lebo je to jeden zo štyroch-piatich faktorov.

V apríli 2020 ste boli iniciátorom výzvy slovenských ekonómov, aby nová vláda konala po nástupe pandémie rýchlejšie a razantne, inak sa v porovnaní s inými ekonomicky prepadneme. Ak sa na to pozeráte s odstupom: na akú známku zvláda slovenská vláda ekonomickú politiku v pandémii?

Nerád by som ju známkoval, pretože sa ocitla vo veľmi zložitej situácii. Slovensko malo smolu, že voľby sa konali práve v čase, keď sa začal vo veľkom šíriť koronavírus. Vláda preto nemala šancu pripraviť sa, ale vstúpila hneď do stredu rýchlo tečúcej rieky.

Preto o niečo dlhšie trvalo zavedenie ekonomických opatrení na podporu ekonomiky. Ale keď sa toho chopili, robili to v princípe dobre. Výkon slovenskej ekonomiky počas pandémie je porovnateľný s okolitými krajinami, sme na tom o niečo lepšie ako Česko, o čosi slabšie než Maďarsko či Poľsko.

Ktoré z tých opatrení boli rozhodujúce?

Celkový kokteil opatrení bol zvolený správne, určite by som vyzdvihol kurzarbeit a bankové záruky.

Pôvodne sme si mysleli, že covid bude záležitosťou maximálne dvoch-troch sezón, no už je jasné, že nás bude trápiť značne dlhšie, napokon, aj v slušne zaočkovaných štátoch musia vlády prijímať rôzne typy opatrení až lockdownov. Čo spraví pandémia so štruktúrou ekonomiky?

Už teraz vidíme, že štruktúra sa mení, ľudia viac pracujú z domu, viac nakupujú cez internet, tieto trendy sa budú naďalej prehlbovať a mnohé zmeny, ktoré vytvorila či urýchlila pandémia, zostanú s nami dlhodobo, lebo ľuďom sa budú páčiť.

Hovoríte o možno príjemnejších stránkach zmeny, aké budú negatíva?

Je ťažšie robiť inovácie, keď sa ľudia nestretávajú osobne, ale komunikujú cez rôzne videoplatformy ako my dvaja teraz. Cez Zoom sa dobre spolupracuje na niečom, čo je už rozbehnuté, a ešte k tomu s ľuďmi, ktorých už poznáte.

Problémom je, že sa ťažšie nadväzujú nové kontakty a ťažšie sa začínajú nové projekty. Našu spoločnosť to dobehne o niekoľko rokov, keď možno zistíme, že čelíme deficitu inovatívnych projektov.

Je pravdou, že niekedy tie najlepšie nápady vznikajú v neformálnych, možno chodbových diskusiách vo firme. Už dnes má mladá generácia v západných štátoch väčšiu averziu k podnikateľskému riziku, je možné, že to prehĺbi akúsi myšlienkovú pohodlnosť?

U niektorých to prehĺbi pohodlnosť, iných to však zas nakopne k tomu, aby vzali na seba nové riziko. Vždy, keď sa mení štruktúra ekonomiky, otvárajú sa aj príležitosti pre nové nápady a nové biznisy.

Už teraz po celom svete vznikajú a ešte vzniknú tisíce nových firiem, ktoré budú poskytovať služby, aké budú vyhovovať novej štruktúre ekonomiky. Na tejto zmene sa dá veľmi dobre zbohatnúť, čo je pre mnohých veľkou motiváciou, aby to skúsili. Teda v tej zmene štruktúry vidím viac pozitív než negatív.

Čo to urobí s ekonómiou, najmä s ekonomickým myslením? Po druhej svetovej vojne sa striedali rôzne vlny, raz prevládali keynesiáni, potom bola v móde škola Miltona Friedmana. Dnes získavajú opäť prevahu novokeynesiáni, keďže štát a jeho ingerencia hrajú od finančnej krízy a teraz počas pandémie kľúčovú rolu. Zostane to tak ešte nadlho?

Pandémia určite posilnila rolu štátu v ekonomike, je totiž príkladom externality, ktorú sám trh nevyrieši. Trh nezabráni šíreniu covidu, to sa dá obmedziť len vládnymi zásahmi, na tom sa zhodujú ekonómovia sprava aj zľava. Nejde len o pandémiu, ale aj o najväčšie problémy, ktorým ľudstvo čelí, ako klimatická zmena. To všetko je problémom externalít, kde sa nedá očakávať, že ich vyrieši trh. Preto je potrebné uznať, že potrebujeme reguláciu vlády. Za posledné roky sa tak ekonomická veda celkom prirodzene naklonila viac k novokeynesiánstvu.

 ... čo asi pretrvá...

… myslím, že aj desaťročia.

Aj vy ako profesor ekonómie na povestnom Chicagu ste sa viac priblížili k novokeynesiánom?

My nie sme ideologickou inštitúciou, mám medzi sebou kolegov profesorov, ktorí majú odlišné názory na všetko možné a ktorých názory sa navyše stále vyvíjajú. Ja sám si viac ako predtým uvedomujem rolu štátu a nutnosť štátnych zásahov, keď zlyhá trh, a to práve v oblastiach ako klimatická zmena a pandémia.

Hovoríte, že nie ste ideologickou inštitúciou a vnútri máte názorovú pestrosť. Aj zo Slovenska však sledujeme, ako sa americké univerzity dostávajú pod čoraz väčší nápor wokizmu, kde hlučná menšina v mene svojej ideológie zastrašuje inak zmýšľajúcich. Vaša univerzita sa vždy trochu líšila od priemernej americkej univerzity, platí však sloboda bádania či sloboda slova v Chicagu ešte aj v decembri 2021?

Áno, a som veľmi rád, že to tak je. Naša univerzita bola založená ako inštitúcia, kde slobodu prejavu berieme ako fundamentálnu hodnotu. Máme nového rektora, ktorý nastúpil pred pár mesiacmi, a ten sa tiež vyjadril, že stojí za týmito hodnotami našej univerzity.

Prečo akurát Chicago odoláva tomu silnému náporu?

Je to sčasti tradícia a sčasti je to tak vďaka kľúčovým dokumentom univerzity. Máme napríklad takzvaný The Kalven Report, v ktorom sa jasne deklaruje, že univerzita sama osebe nemá zastávať politický názor, ale má chrániť jednotlivcov – učiteľov, profesorov, študentov –, aby mohli slobodne hovoriť aj rozmýšľať. Iný náš dokument zase deklaruje, že nemožno diskriminovať pri najímaní pracovníkov, ďalší hovorí o slobode prejavu.

Ochraňuje nás teda to, že na rozdiel od iných univerzít to máme explicitne napísané. V tomto étose sme v rámci USA unikátni, ale aj iné univerzity sa snažia preberať tieto chicagske princípy.

Teda súčasnému wokizmu odolávate preto, že ste si garancie univerzitnej slobody spísali pred desaťročiami na papier?

Áno, to bolo veľmi dôležité, vďaka tomu sa to dá stále vydržať, ale či to tak bude večne, naozaj neviem. Na univerzitu môže prísť nový rektor a nový senát, ktorý sa rozhodne dané dokumenty nahradiť novými, no zatiaľ sa držíme osvedčených princípov. Nádejou je, že mnohí ľudia už cítia, že wokizmus sa rozmohol až príliš, preto sa neváhajú vyjadriť na podporu nášho systému.

Vo vašom odbore ekonómie sa wokizmus prejavuje, alebo na rozdiel od iných humanitných odborov to až tak necítiť?

U nás to skutočne až tak veľmi necítiť. Konkrétne vo finančnej ekonómii, ktorej sa najviac venujem, to neriešime, ale tu a tam aj u nás natrafím na štúdie, ktoré dospievajú k politicky korektným výsledkom, a nie som si úplne istý, či im môžem veriť. Ale našťastie toho nie je veľa, možno tak päť percent ekonomického výskumu.

Vlani ste v rozhovore pre Denník N spomínali prípad svojho kolegu z katedry Haralda Uhliga, ktorý sa v tweete vyjadril, že nesúhlasí s požiadavkou hnutia Black Lives Matter, aby sa peniaze určené pre policajný zbor presmerovali inam. Pre túto nevinnú vetu čelil váš kolega obvineniu z rasizmu, bol tlak na to, aby odstúpil. Ako to celé dopadlo?

Univerzita zostavila komisiu, ktorá dospela k názoru, že môj kolega neurobil nič zlé a zostal vo všetkých svojich funkciách. Odvtedy sme však mali aj ďalšie prípady.

Aké napríklad?

Môjho univerzitného kolegu geofyzika Doriana Abbota pozvala univerzita Massachusetts Institute of Technology (MIT) na prednášku, na ktorej mal hovoriť o klimatických zmenách. Abbot však v lete tohto roku napísal článok pre Newsweek, kde sa vyjadril v tom zmysle, že univerzity by mali najímať ľudí podľa vedomostí, výsledkov a kvality ich práce, a nie podľa farby pleti a pohlavia.

To vyzerá ako samozrejmosť, pretože takto univerzity tradične fungovali a väčšina Američanov sa s týmto princípom stotožňuje. Ale hlasná menšina wokistov, ktorá to vidí inak, vytvorila nátlak na MIT a šéf katedry, ktorý ho na prednášku pozval, ju následne zrušil. To je rušenie na najvyššej úrovni.

Takže to bolo ďalšie víťazstvo wokistov?

Iba malé, lebo proti tomuto rozhodnutiu MIT sa zdvihol protest. Jeden inštitút v Princetone pozval Abbota, aby urobil prednášku na tú istú tému na virtuálnej platforme. Zaregistrovali sa na ňu tisíce ľudí vrátane mňa. Už len zo solidarity sme chceli dať jasne najavo, že nesúhlasíme s tým, aby boli ľudia rušení za svoje názory, najmä ak ide o názory, ktoré zdieľa väčšina Američanov.

Bol to pekný zážitok, Abbot rozprával o živote na iných planétach a počúvalo ho oveľa viac ľudí, než by ich prišlo na prednášku na MIT. Malo to aj ďalšie dozvuky, na MIT predsa pracujú špičkoví ľudia, mnohých to tiež znepokojilo. Určite tam medzi nimi prebiehajú diskusie, či to bolo správne rozhodnutie.

Z USA už prichádzajú rôzne príbehy, ako napríklad študent či študentka inej pleti obviní učiteľa z rasovej diskriminácie, lebo napríklad neprejde skúškou, a potom sa tým musia zaoberať rôzne komisie a učitelia sa hája, že nie sú rasisti. V Chicagu sa s tým stretávate, alebo si dávate veľký pozor pri odôvodňovaní známok, aby neprišlo k takémuto obvineniu?

Zatiaľ ma našťastie takto nikto neobvinil. Určite nám pomáha aj to, že skúšky u nás sú písomné, nie ústne. Vopred sú tak známe kritériá hodnotenia, takže je ťažké obviniť profesora z niečoho subjektívneho. Ale iste, možnosť výčitky z rasizmu je neustále v ovzduší.

Nedávno prešla Amerika súdnym procesom, kde jeden tínedžer Kyle Rittenhouse ako 17-ročný zastrelil v sebaobrane dvoch ľudí v meste Kenosha vo Wisconsine. Bolo to počas masových protestov proti brutalite polície, kde sa do istej miery aj rabovalo. Rittenhouse bol postavený pred súd, ktorý posudzoval, či je vinný z vraždy dvoch ľudí. Dvanásťčlenná porota sa po niekoľkých dňoch jednomyseľne uzniesla, že je nevinný vo všetkých bodoch, z ktorých bol obžalovaný.

Keď ho oslobodili, niekoľko vysokopostavených ľudí univerzít – často tí, ktorí zodpovedajú za diverzitu a inklúziu – vydalo pobúrené stanoviská, rozposlali e-maily na celú univerzitu s tým, aké je to celé smutné a kde môžu ľudia vyhľadať psychologickú pomoc.

Vicekancelár Kalifornskej univerzity v Irvine Douglas Haynes, ktorý má na starosti oblasť rovnosti, diverzity a inklúzie, napríklad tvrdil, že uzavretie tohto prípadu zviditeľnilo systematický rasizmus v krajine a verdikt poroty dokazuje, že spoločnosti nezáleží na živote černochov ani ich spojencov a podobne.

Samozrejme, profesor Haynes má ako jednotlivec nárok na takéto politické názory. Lenže on sa takto vyjadril z pozície vicekancelára univerzity, ako keby celá univerzita spochybňovala právny proces v krajine.

V Amerike majú krajná ľavica aj krajná pravica problém so základmi fungovania USA. Kým krajná pravica spochybňuje výsledky posledných volieb, čo vyústilo do útoku na Kapitol, krajná ľavica zas spochybňuje výsledok jednomyseľného rozhodnutia súdnej poroty. Človeku ako ja, ktorý stojí niekde uprostred, neostáva nič iné, len krútiť hlavou, kde sme sa to vlastne ocitli.

Tieto tlaky vytvára na amerických univerzitách hlučná menšina študentov aj za pomoci niektorých médií. Máte aj v Chicagu takúto hlučnú menšinu, pred ktorou sa musíte mať na pozore?

Máme, ale u nás na biznis škole, kde vyučujem, je ich veľmi málo. Skôr sú na bakalárskom štúdiu, ale je ich menej než na iných univerzitách. Kľúčové však je, že my ako učitelia a profesori vieme, že univerzita nás ochráni, pokiaľ neurobíme niečo, čo by bolo naozaj stupídne.

Vaši chicagski kolegovia z humanitných oborov môžu teda pred študentmi hovoriť bez nadmernej autocenzúry?

Povedal by som to takto: sú na tom určite lepšie než ich kolegovia z humanitných odborov na iných univerzitách, ale nie sú na tom tak dobre ako ja na biznis škole. Aj na našej univerzite totiž máme katedry, ako napríklad katedra hudby alebo histórie, ktoré porušili „The Kalven Report“ a zaujali politické stanoviská k niektorým udalostiam v USA. To je problém, lebo tým sťažujú situáciu ľuďom, ktorí na katedre pracujú.

Keď sa trebárs univerzita alebo katedra oficiálne vyjadrí, že Slnko obieha okolo Zeme, tak ako výskumník nemáte motiváciu skúmať, či to tak naozaj je, pretože ak, nedajbože, zistíte, že nie, nabúrate si kariérne príležitosti, nepovýšia vás alebo vám nezvýšia plat. Jednoducho keď líder univerzity alebo firmy vydá politické stanovisko, zamestnancom neostáva nič iné, než skloniť hlavu a držať krok.

Čo sa týka biznisu, už aj na Slovensku vieme, že niektorí zamestnanci nadnárodných firiem museli mlčať alebo si museli dať pozor, keď sa ich firma zapojila do akejsi módnej ideologickej aktivity. Naraz tak hrozí, že extrémistom sa stane aj človek s celkom umiernenými názormi. V USA je to už vypuklý problém, otázka znie, či tí ľudia z vedení firiem tomu naozaj veria, lebo vyšli z tých univerzít, kde to vstrebali. Alebo je to skôr tak, že sa tomu iba veľmi pragmaticky prispôsobujú?

Podľa mňa si to menšina úprimne myslí a väčšina to robí z oportunistických dôvodov. Určite platí, že mnohí, ktorí prešli humanitnými smermi na univerzitách, si tieto praktiky zobrali so sebou. Z ich strany je to vecou presvedčenia. Ale z veľkej časti je za tým oportunizmus. Je to vlastne novodobý ústupok, ktorý robí veľký biznis voči ľavici.

Ľavica vždy spôsobovala záujmom biznisu nepríjemnosti, počas finančnej krízy v roku 2008 sa to len zintenzívnilo. Vtedy zosilneli hlasy po socializme, biznis cítil potrebu chrániť sa pred radikálnou ľavicou a napokon našiel spôsob, ktorým vie ľavici poskytnúť niečo iné a zapáčiť sa jej, a tým je práve wokizmus.

Na oplátku biznis dostáva ochranu pred socializmom, je to vlastne výmena niečo za niečo: my budeme propagovať vašu filozofiu a vy nám zas dáte pokoj so svojimi socialistickými predstavami a prestanete ohrozovať našu ziskovosť. Asi ste si všimli, že hnutie Occupy Wall Street už nie je v popredí, táto agenda sa viac-menej vytratila.

Tlaky jedného druhu tak nahradili tlaky iného druhu, biznis si jednoducho vybral, čo považuje za menšie zlo z hľadiska svojich záujmov.

Kapitalisti sa teda stali wokistami preto, aby sa ľavica stala viac kapitalistickou. Amerika je však rozdelená pol na pol, mnohí konzervatívnejší spotrebitelia to sledujú s veľkou nevôľou. Neriskujú firmy, že časť spotrebiteľov sa od nich odvráti?

Riskujú, ale zatiaľ si vyrátali, že im to takto vychádza lepšie. Sčasti ich do toho tlačia aj ich mladí zamestnanci. A samozrejme, veľkú rolu zohráva aj to, že momentálne vládnu v Amerike demokrati, ktorí držia Biely dom, kongres.

Biznis sa obáva, že im navýšia dane, a technologickí giganti sa zas boja, že ich rozbijú na viacero menších firiem. Takže ten kalkul biznisu hovorí, že tým demokratom musí niečo dať, aby mu neublížili. Ale ako som už povedal, nie je to čisto cynická záležitosť, viacerí z biznisu tomu úprimne veria a tiež sú tu mnohí takí, ktorí z wokizmu osobne profitujú.

Ako to myslíte?

Táto ideológia úžasne zjednodušuje pohľad na svet, pretože každého človeka definuje podľa troch základných charakteristík: či ste muž alebo žena, biely alebo čierny, akú máte sexuálnu orientáciu. Tak ako v marxizme, aj tu sú utláčatelia a utláčaní, a ak ste na strane utláčaných, vyhovuje vám to, lebo to zlepšuje vaše kariérne možnosti. Mnohí to hlásajú, lebo im to jednoducho vyhovuje.

Ak hovoríte, že univerzite v Chicagu sa napriek všetkým tlakom zvonka darí odolávať, sú aj biznismeni, ktorí tomuto počuteľne vzdorujú?

Takých prípadov je málo, keďže veľkému biznisu to vyhovuje. Ono to má ešte ďalší rozmer. Ak ste šéfom veľkej firmy, ktorej hlavným cieľom bolo donedávna maximalizovať zisky vašej firmy, a zrazu máte možnosť vyjadrovať sa k veľkým spoločenským otázkam, naberáte nový status a väčšiu moc, preto je vás aj ťažšie brať na zodpovednosť za vaše biznisové výsledky.

Keď sa totiž tvárite, že ako firma pomáhate celej spoločnosti, tak aj v prípade, že nedosahujete ktovieaké finančné výsledky, môžete sa hájiť argumentom: pozrite sa, kde všade a akými aktivitami pomáhame.

Ak máte totiž zodpovednosť voči všetkým, nemáte vlastne zodpovednosť voči nikomu. To je možno ďalší dôvod, prečo tlak zo strany biznisu, aby sa to celé skončilo, nijako zvlášť nevidieť.

V Amerike je momentálne až patologická situácia, ktorú ste už naznačili: Na jednej strane stojí Donald Trump, ktorý utvrdzuje konzervatívnych voličov v presvedčení, že voľby vyhral on a Biden mu ukradol prezidentské kreslo. Na druhej strane v celkovej kultúre či na univerzitách vládne wokistická ideológia, ktorá zamoruje spoločnosť a útočí na základné slobody. Napokon aj my na Slovensku už o Amerike zmýšľame trochu inak než počas komunizmu či krátko po jeho páde, keď bola stelesnením slobody a demokracie. Nerozmýšľate niekedy, či sa z Ameriky nevrátite na slobodnejšie Slovensko?

Už mi to zišlo na um. Ale našťastie pôsobím na univerzite, kde mám svoju slobodu, a pôsobím v odbore, ktorého sa tieto ideologické vojny takmer netýkajú. Som rád, že môžem stáť mimo tohto bojiska.

Takže keď wokizmus dorazí aj do Chicaga, budeme sa tešiť z návratu špičkového profesora finančnej ekonómie?

(Smiech.) V takom prípade by som sa určite vážnejšie zamyslel aj spolu s manželkou.

Viem, že máte štyri deti, v akom sú veku?

Od 8 do 18 rokov.

Prejavuje sa wokizmus aj na ich školách?  

Áno. Nezdá sa mi, že by moje deti dostávali úplne nezaujatý pohľad na spoločnosť.

Potom je asi neraz úlohou rodičov, aby im to dovysvetlili.

Presne tak, aj my doma s manželkou sa s nimi snažíme pri večeri alebo pri obede o tom zhovárať, aby sme zistili, čo si myslia, a tiež im ponúkame pohľad z inej perspektívy, nech si samy dotvoria vlastný názor.

Čomu teda v praxi čelia americké deti?

Prekvapilo ma, že počas školského roka môžu mať dva aj tri dni zasvätené svätej trojici „diversity, equity, inclusion“ (diverzita, rovnosť, inklúzia – pozn. red.). To je deň, keď štandardná výučba odpadá a všetci sa schádzajú v auditóriu, kde im vysvetľujú, aká je táto svätá trojica dôležitá. (Úsmev.)

Túto svätú trojicu im prezentujú učitelia alebo prichádza niekto zvonka?

Buď učitelia, alebo administrátori. Netreba zabúdať, že každá americká škola má niekoľko ľudí, ktorých zamestnaním je venovať sa diverzite, rovnosti, inklúzii. Práve oni často pripravujú takéto dni diverzity.

Trochu mi to pripomína naše každoročné oslavy Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na základných školách z 80. rokov, keď sme si v jeden deň v roku všetci nasadili pionierske šatky a strávili sme ho oslavou Sovietskeho zväzu a komunistických ideálov. A to boli tiež hodnoty, ktoré sa na prvý pohľad zdali byť pre ľudstvo prospešnými.

Teraz sa tie hodnoty posunuli, určite sa prezentujú kultivovanejším spôsobom, ani si nemyslím, že tým moje deti nejako trpia. Ale určite to nedáva vyvážený pohľad na spoločnosť a jej problémy.

Titulná fotka Maňo Štrauch, ďalšie fotografie Fero Múčka.