Malý precedens sme už zažili Pamätáte si, keď túžili za registrované partnerstvá v ústave hlasovať so Smerom naši liberáli?

Nečakané schválenie novely ústavy aj nás v Postoji prekvapilo – pravda, na rozdiel od niektorých našich kolegov v iných denníkoch to bolo prekvapenie skôr príjemné. Od začiatku sme totiž argumentovali v prospech tejto novely.

Nielen preto, že sme výhrady o tom, že Slovensko sa jej prijatím akosi ocitne „mimo Európy“, kde už nebudú platiť medzinárodné zmluvy, považovali za nezmyselné, ale aj preto, že samotný obsah navrhovanej novely je dobrý.

Od národnej zvrchovanosti cez práva rodičov rozhodovať o výchove svojich detí v oblastiach intimity a sexuality, posilnenie práv osvojovaných detí, aby spočinuli u manželov, zákaz surogácie až po uznávanie dvoch biologicky definovaných pohlaví, ktorým sa navyše zaručuje rovnosť pri odmeňovaní za vykonanú prácu.

Proces prijímania tejto novely sprevádzali paradoxy. Odporcovia napríklad argumentovali, že jej prijatie nič nezmení a všetko bude ako doteraz, teda že je to vlastne zbytočné.

A súčasne dodávali, že novela „ublíži ľuďom na Slovensku, spochybní miesto Slovenska v Európskej únii a jej právnom priestore“ – takto to doslova povedal napríklad Michal Šimečka tesne po úspešnom hlasovaní.

Ďalším paradoxom boli na jednej strane vyhlásenia o tom, že so Smerom (či „s mafiou“) sa nehlasuje, ktoré však tak celkom nekorešpondovali s realitou. V priamom prenose sme to videli iba dva dni pred hlasovaním o novele ústavy, keď poslanci za Progresívne Slovensko podporili – áno, spolu so Smerom, s Hlasom a SNS – zrušenie sviatku Sedembolestnej Panny Márie ako dňa pracovného pokoja v budúcom roku.

PS spolu so SmeromPozor, padajú falošné princípy

Lukáš Obšitník

Ľavičiari – a je jedno, či ide o tých starých alebo tých v progresívnom šate – nás pravidelne presviedčajú o tom, že zásady pre nich platia len do momentu, kým im vyhovujú.

Jozef Majchrák pred letom, keď bola novela ústavy horúcou témou, napísal zaujímavú úvahu: „Ak by progresívci mali možnosť s Ficovou podporou presadiť registrované partnerstvá alebo čokoľvek iné zo svojho programu, neváhali by ani sekundu.“

Ťažko si predstaviť, že by to bolo inak. A dokonca máme aj jednu indíciu z minulosti, ktorá to potvrdzuje.

V roku 2014 sa prijímala ústavná definícia manželstva ako jedinečného zväzku muža a ženy. Novelu vtedy podporilo 102 poslancov, a to celý klub Smeru s výnimkou Ľuboša Blahu, celý klub KDH a jednotlivci z SDKÚ a OĽaNO.

Na rozdiel od dneška, vtedy sa u Matoviča hlasovať podľa vlastného svedomia a presvedčenia ešte smelo.

V prijímacom procese však bol na stole aj pozmeňujúci návrh poslanca Martina Poliačika, ktorý mal do ústavy ukotviť právo na registrované partnerstvo. Návrh vtedy podporilo iba pätnásť poslancov – saskári, pár jednotlivcov z Obyčajných ľudí a jeden poslanec Mosta. Smer sa k tomu nepridal.

Pripomeňme, že v roku 2014 ešte Progresívne Slovensko neexistovalo, no samotný Poliačik sa tri roky nato stal zakladajúcim členom tejto strany, ktorú aj zastupoval v parlamente.

Poliačik, teda opozičný poslanec, predložil návrh na doplnenie ústavy v duchu svojho hodnotového nastavenia s vedomím, že jeho prípadné schválenie nevyhnutne závisí aj od podpory Smeru, ktorý mal v tom čase v parlamente 83 poslancov. 

Jeho pozmeňovák napokon neprešiel, ale ak by sa to bolo stalo, vari by liberáli novelu – spoločne s pragmaticky uvažujúcim Smerom – neboli podporili? Veď ukotvenie registrovaných partnerstiev do ústavy by bol v eticko-kultúrnej oblasti ich najväčší politický úspech.

Pravdaže, každé porovnanie trochu kríva. Zámer doplniť ústavu zo strany liberálov bol v čase, keď už bola otvorená a boli si vedomí, že bez Smeru by úspešní neboli.

Dnešní progresívci síce môžu tvrdiť, že oni by so Smerom určite za progresívne partnerstvá nehlasovali. Lebo veď legitimizácia zla a princípy.

Ale kto im to uverí?