Keď postfaktuálny liberalizmus valcuje

Keď postfaktuálny liberalizmus valcuje

Pozeráte, čo všetko sa pokladá v Nemecku za konzervatívnu provokáciu, a neveríte, kam sa podel zmysel pre realitu. Problémom nie sú rozvody, ale to, ak si niekto želá, aby klasické manželstvá ostali väčšinovým modelom.

Celý príbeh sa začal banálnou vetou. 68-ročný Winfried Kretschmann, premiér 11-miliónového Bádenska-Württemberska a najúspešnejší politik v histórii nemeckých Zelených, v eseji pre týždenník Die Zeit rozviedol svoju predstavu o modernej zelenej politike. Kretschmann je v Nemecku stelesnením umiernenosti, hodnotovo je mu najbližšie kancelárka Angela Merkelová.

V eseji vyjadril radosť z toho, ako napreduje politika zrovnoprávňovania muža a ženy, aj z toho, že homosexualita a alternatívne rodinné modely sú už všeobecne akceptované. Súčasne si dovolil zdôrazniť, že netreba zavrhovať tradičné životné formy, lebo inak sa naruší spoločenská súdržnosť.

A následne prišla tá škandalózna veta: „Klasické manželstvo tak je aj ostane uprednostňovanou životnou formou väčšiny ľudí – a tak je to dobre.“

Prepáčte, tak som to nemyslel

Kretschmann síce svoju krajinu i svoju stranu dobre pozná, ale ani tak mu zrejme nenapadlo, že vyslovenie tejto samozrejmosti je v nemeckom 21. storočí toxické.

Nasledovala búrka reakcií – vlastní zelení liberáli Kretschmanna poučili, že popiera základný program strany, podľa ktorého je z hľadiska zodpovedného vzťahu jedno, či ľudia žijú v klasických alebo divokých manželstvách, v takzvanej patchworkovej rodine s nevlastným rodičom alebo v homosexuálnych partnerstvách. Všetko je rovnako vítané, už nie je jeden ideálny model, ale pestrá realita, v ktorej si každá jej podoba zaslúži rovnaký politický a spoločenský rešpekt. Ako sa teda Kretschmann mohol dopustiť takej trúfalosti?

Škandalózna veta v Nemecku 21. storočia: „Klasické manželstvo tak je aj ostane uprednostňovanou životnou formou väčšiny ľudí – a tak je to dobre.“ Zdieľať

Mládežnícka organizácia Zelených ho napadla, že podporuje „spoločenský regres“, pritom médiá citovali vyjadrenia ďalších politikov, podľa ktorých je veta o klasickom manželstve úderom do tváre homosexuálov, ktorí bojujú za úplné zrovnoprávnenie s manželstvom muža a ženy. Tiež mu vyčítali, že zvolaním „a tak je to dobre“ chcel ironizovať bývalého berlínskeho primátora Klausa Wowereita, ktorého okrídlené vyznanie „Som homosexuál a tak je to dobre“ sa stalo symbolom morálneho pokroku.

Kretschmann v priebehu pár dní svoje slová poprel. Vyjadril ľútosť nad tým, že jeho úmysel bol zle pochopený, pretože „manželstvo pre všetkých je a ostáva mojím politickým cieľom“. Len poznámka na vysvetlenie: „Manželstvo pre všetkých“ je dnes v Nemecku mantrou, ktorú majú vpísanú v programe takmer všetky relevantné strany, vo Francúzsku pod týmto heslom presadil homosexuálne manželstvá prezident Francois Hollande.

No zaskočený premiér Bádenska-Württemberska v ospravedlňovaní pokračoval. Pojem „klasické manželstvo“, pod ktorým každý – predsa aj on vo svojej pôvodnej eseji – rozumie manželstvo muža a ženy, radšej predefinoval. Vraj chcel tým len vyjadriť, že „mnohí ľudia si želajú žiť v klasickom manželstve, a to nezávisle od sexuálnej orientácie“. A ešte dodal, že chce zrušiť posledné právne prekážky, ktoré chýbajú k tomu, aby homosexuálne manželstvá boli v Nemecku celkom rovnoprávne voči manželstvu muža a ženy.

Kretschmann sa pre pokoj v dome ponížil a kauza sa vyriešila.

Manželstvo muža a ženy? Ok, môže byť

Ale aj nevyriešila. Tento vášnivý konflikt, ktorý vyvolalo konštatovanie samozrejmej pravdy, nie je len zrkadlom excentrického zákulisia jednej strany.

Nemeckí Zelení mali ešte v 80. rokoch pečať partaje, ktorá propaguje radikálne až extrémne spoločenské koncepty. O 20 rokov neskôr sa tieto koncepty takmer naplno presadili v politike aj v zákonoch. Dnes už v spoločenských či rodinných otázkach nie je medzi Zelenými a sociálnymi demokratmi (SPD) vôbec žiaden, a medzi Zelenými a kresťanskými demokratmi (CDU) takmer žiaden rozdiel.

Zelení sú jednoducho mainstreamom, udali tón a ostatní ich pod vplyvom meniacej sa spoločnosti nasledovali.

Výsledkom je stav, ktorý zvrhol manželstvo muža a ženy ako ideál, a to v mene zrovnoprávnenia so zväzkami, ktoré sú a ostanú úplne okrajové.

Pozrime sa na čísla. Takzvané životné partnerstvá – hovorovo ich nenazýva nikto inak než Homo-Ehen (homosexuálne manželstvá) – boli v Nemecku uzákonené už v roku 2001.

Do roku 2014, teda v priebehu nasledujúcich trinástich rokov, uzavrelo tieto manželstvá 41-tisíc párov osôb rovnakého pohlavia. Keďže v Nemecku je uzavretých 18 miliónov manželských zväzkov muža a ženy, znamená to, že v krajine, ktorá je v Európe vnímaná ako bašta spoločenského liberalizmu, tvoria homosexuálne manželstvá oproti tým klasickým len 0,2 percenta.

V Nemecku tvoria homosexuálne manželstvá oproti tým klasickým len 0,2 percenta. Zdieľať

Z tohto veľmi nízkeho podielu záujemcov o štátom posvätené zväzky môže vyplývať, že homosexuálne orientovaných osôb je buď značne menej, než sa často odhaduje (od pár percent až do výšky 10 percent v populácii), alebo z neho vyplýva, že o takéto zväzky majú samotní homosexuáli len nepatrný záujem.

Vzhľadom na celkovú populáciu ho využívajú ešte značne menej napríklad v susednom Česku. Tam boli registrované partnerstvá uzákonené pred desiatimi rokmi, podľa údajov z matrík sa takto do konca minulého roka zaregistrovalo 2 174 homosexuálnych dvojíc (z toho mužských párov bolo dvojnásobne viac než ženských).

Ak uvážime, že v Česku žije zhruba 8,5 milióna dospelých ľudí, takže homosexuálne orientovaní ľudia by sa mali rátať na desaťtisíce až státisíce, opäť máme pred očami obrovský nepomer – inštitút, ktorý dnes mnohí liberáli pokladajú za barometer pokrokovosti tej-ktorej krajiny a vyspelosti v oblasti ľudských práv, zaujíma jeho adresátov v pomerne zanedbateľnej miere.

Riešia sa fiktívne, nie reálne problémy

Samozrejme, ak liberál povie, že úradné uznanie homosexuálnych partnerstiev je ľudskoprávnym výdobytkom doby aj v prípade, že by o nový inštitút nemal nikto záujem, dá sa s ním ostro polemizovať, ale jeho postoj je intelektuálne konzistentný.

Problém je však vo všetkom ostatnom: tejto agende sa dostalo v posledných desiatich-pätnástich rokoch celkom neúmernej pozornosti, stala sa jedným z definičných kritérií prozápadnosti a ako ukazuje prípad Kretschmanna, tá agenda natoľko mení naše myslenie aj pojmy, že sa už nedajú hovoriť ani banálne samozrejmosti o manželstve. Táto agenda novej morálky pritom zastrela vážnejšie témy, ktoré sa bolestne dotýkajú mnohonásobne väčšieho počtu ľudí.

V liberálnych salónoch je dnes obľúbené spojenie „postfaktuálna doba“, ktoré neraz správne poukazuje na to, že naše politické či spoločenské myslenie či konanie oveľa viac ovplyvňujú emócie než fakty. 

Ale kde ostali fakty a zmysel pre reálne problémy v oblasti manželstva a rodiny?

V prípade homosexuálnych párov ešte stále prebieha v Európe aj Amerike zápas za prvotnú inštitucionalizáciu a následné úplné zrovnoprávnenie týchto zväzkov. V prípade klasických manželstiev bol už v podstate dokonaný zápas za to, aby sa dalo aj manželstvo s deťmi čo najrýchlejšie rozviesť. Aj to spôsobilo, že sa v súčasnosti v jednotlivých štátoch rozvádza 40 až 50 percent manželstiev.

V liberálnych salónoch je dnes obľúbené spojenie „postfaktuálna doba“. Ale kde ostali fakty a zmysel pre reálne problémy v oblasti manželstva a rodiny? Zdieľať

Podľa liberálneho prístupu to vlastne nie je veľký problém, pretože slobodne konajúci manželia najlepšie vedia, kedy je ich vzťah už naozaj v troskách a ubližuje aj samotným deťom. Lenže aj vo vlastnom okolí vnímame, že je to optimistický pohľad, ktorý ignoruje limity ľudskej psychiky.

Za obrovskou mierou rozvodovosti nie sú často ani tak obrovské a neprekonateľné problémy, ale dobou deformované chápanie manželstva. Preto sa dnes rozvod pokladá za nástroj riešenia manželských kríz, ktoré sú však nevyhnutné aj v tých lepších manželstvách.

Je normálne, že v manželstve vyhasne prvotná vášeň, že deti obom neraz prevrátia život hore nohami, že stúpa stres, únava aj pocit ťaživého stereotypu. Žijeme však v spoločenskej atmosfére, ktorá nevytvára zdravý protitlak, ale je voči udržaniu manželstiev v podstate ľahostajná. Veď je to len jedna z viacerých rovnocenných životných alternatív, navyše, pozrite, aké krásne môžu byť tie patchworkové rodiny.

Už ani nestačí, že sudcovia rozvádzajú manželov žiadajúcich o rozvod hneď po prvom pojednávaní, na stole sa objavujú ďalšie liberálne návrhy, podľa ktorých si môžu manželia potenciálny rozvod dohodnúť najlepšie v predmanželských zmluvách alebo sa definitívne rozviesť jednou návštevou u notára.

Ako však ilustruje absurdný stav diskusie v Nemecku, dnes nie je potrebná alternatíva voči klasickému manželstvu, ale voči postfaktuálnemu liberalizmu.

 

Photo: Flickr

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo