Kde sa inšpirovať Môžu byť autoritárske režimy pre Európu a Slovensko vzorom?

Hneď na úvod povieme, že nie, a v tomto článku vysvetlíme prečo. Pre ako-tak vyspelé krajiny je už na získavanie inšpirácie od autoritárskych režimov z historicko-evolučného hľadiska príliš neskoro. Takýto model organizácie spoločnosti, politiky a ekonomiky s väčším alebo menším úspechom aplikovali vo svojej minulosti a opustili ho.

Napriek tomu v európskych spoločnostiach a aj na našom Slovensku sa pravidelne objavujú názory, že liberálna demokracia sa prekonala a treba sa dať inšpirovať krajinami v Ázii, a to presnejšie ich autoritárskymi režimami. Vyťahuje sa príklad Číny, Vietnamu a rôznych postsovietskych diktatúr.

Hlavným dôvodom má byť rýchly hospodársky rast a úspešná modernizácia v týchto krajinách v posledných dekádach, pričom, naopak, Európa, Západ, Amerika údajne zaostávajú.

No a preto vraj treba prevziať ich politický model alebo aspoň nejaké prvky z neho a budeme mať hneď ekonomický rast okolo 7 percent ročne. S touto vierou sa ozývajú rôzni zástancovia „vlády pevnej ruky“ a „poriadku“, kritizujúci „liberálnu demokraciu“ ako neschopnú zabezpečiť ďalší ekonomický rozvoj. 

Väčšinou takíto ľudkovia majú na mysli svoju vlastnú pevnú ruku, nie niekoho iného, samozrejme. Keď sa snažím nejakého kresťanského národného konzervatívca alebo komunistického nostalgika povypytovať, či by napríklad akceptoval osvietenú diktatúru ultraliberálov (s priemernou podporou v západných krajinách neprevyšujúcou 5 – 10 percent populácie), len sa otrasie zdesením.

V čom je problém? 

Avšak uvádzanie vytypovaných neeurópskych spoločností ako príklad vhodný nasledovania v sebe obsahuje niekoľko zásadných systémových chýb. Predovšetkým bavíme sa o spoločnostiach, ktoré sú výrazne chudobnejšie než západné krajiny vrátane Slovenska. A to napriek signifikantnému rastu v poslednom čase.

Napríklad nominálny HDP Slovenska na obyvateľa je podľa Medzinárodného menového fondu 27 130 USD, Česka 33 039, Japonska 33 956, Talianska 41 091, Rakúska 58 192, Dánska 74 969, Írska 108 919. No a keď sa pozrieme na „východné autokracie“, ktoré sú nám niekedy predkladané ako vzor, získame tieto údaje:

Čína má HDP na obyvateľa 13 687 USD, Bielorusko 7 875, Vietnam 4 806, Irán 3 897, Uzbekistan 3 514, KĽDR zrejme okolo 640 USD.

V zozname zámerne nie sú uvedené krajiny s bohatými surovinovými zdrojmi – dajme tomu Nórsko alebo Kazachstan –, pretože veľké prírodné bohatstvo skresľuje porovnanie politických systémov, zabezpečuje totiž vysoké príjmy takmer pri akomkoľvek režime. Peniaze proste tečú z predaja ropy, zlata a podobne.

Áno, môžeme spomenúť prepočty cez paritu kúpnej sily, ale tento prepočet je vždy sporný. Avšak výsledok porovnania je v zásade jasný. 

Uvedené autoritárske a údajne úspešné krajiny sú stále napospol chudobnejšie než Slovensko a ostatné západné štáty. Prečo by sme si ich, preboha, mali brať za vzor? Ich pokrok v posledných dekádach je obdivuhodný, ale nemali by sme sa v našom konkrétnom prípade pozerať skôr na štáty bohatšie a vyspelejšie od nás a napodobňovať tieto?

Rýchly rast niektorých „východných autokracií“ bol daný predovšetkým kombináciou troch faktorov: vychádzali z veľmi nízkeho základu a vtedy sa darí dosahovať vysoké tempo rastu („oberali jablká na najnižších konároch“), mohli cielene napodobňovať cestu rozvoja vyspelejších krajín (tie už na svojom príklade ukázali, že treba zavádzať továrenskú výrobu, stavať cesty, školy, rozvíjať kapitalizmus) a ťažili z dobrého prístupu na svetové trhy, ktorý bol výsledkom dlhého obdobia globalizácie v rokoch 1945 – 2020.

Ak sa aj pozrieme na situáciu z globálneho a historického pohľadu, musíme konštatovať, že „východné autoritárske režimy“ nepredstavujú pre západné liberálne demokracie žiadnu rovnocennú alternatívu, o ktorej by bolo možné uvažovať. Naopak, podobné režimy poľahky nachádzame v európskej minulosti a musíme potvrdiť, že sa vyskytovali v analogických spoločenských a ekonomických podmienkach: teda v začiatkoch procesu modernizácie a industrializácie a v situácii prechodu od stagnujúcej agrárnej ekonomiky k ekonomike kapitalistickej sprevádzanej viditeľným ekonomickým rastom.

Európsky kapitalizmus 19. storočia sa pokojne rozvíjal v podmienkach byrokratických autoritárskych režimov (teda nepotreboval na to liberálnu demokraciu). V rakúskom mocnárstve to bol nám známy Metternichov a Bachov absolutizmus, vo Francúzsku vláda Napoleona III., v Belgicku a Holandsku vláda Viliama I., v Prusku Bismarckov režim atď.

V ich politike sme mohli pozorovať veľmi podobné prvky, ktoré dnes mnohí obdivujú v prípade niektorých autoritárskych režimov, najmä vo východnej Ázii: zabezpečili vnútorný mier, fungujúcu byrokraciu, garancie majetkových práv, slobodu obchodu, potlačili politickú aktivitu más povzbudenú Francúzskou revolúciou a možné sociálne nepokoje, postarali sa o rast vzdelanosti, budovanie dobovej infraštruktúry (prieplavy, železnice, vodovody, kanalizácia) a o dokončenie agrárnej revolúcie, zaviedli efektívnejší právny systém, podporili a regulovali proces urbanizácie, rozvoj priemyslu, medzinárodného obchodu. Všetko skvelé a úspešné veci. 

Toto obdobie nazývame obdobím policajného absolutizmu, budovania moderného národného štátu, priemyselnej revolúcie a podobne. V poslednej štvrtine 19. storočia sa však v Európe tento model rozvoja vyčerpal.

Európske štáty museli pristúpiť k liberalizácii svojich spoločností a politiky, aby si udržali konkurencieschopnosť. Táto liberalizácia mala dva základné ciele: predovšetkým bolo treba podporiť kontinuálnu inováciu, podnikavosť, flexibilitu, individuálne investície a stabilný konzum, keďže ďalší rast už bol možný len za podmienky rozvinutia individuálnej a kolektívnej kreativity vlastných občanov. Nestačilo už iba budovať železnice a kanály.

Taktiež bolo potrebné poskytnúť podiel na moci širším vrstvám obyvateľstva. Pretože všetci tí vzdelaní, bohatí, podnikaví, samostatní a kreatívni občania, ktorých ekonomika, armáda a štát potrebovali, aby sa mohli ďalej rozvíjať, nechceli byť už pasívnymi poddanými, vojakmi a platiteľmi daní, ale chceli „hovoriť do správy vecí verejných“. Ak sa ich štát snažil potlačiť, začal zaostávať a navyše mu hrozila revolúcia a porážka v najbližšej vojne (to bol prípad Ruska, Turecka, Španielska, Uhorska a pod.).

A ak sa im raz podiel na moci a politickom živote rozšírením volebného práva poskytol, musel im štát poskytnúť aj elementy sociálneho štátu (zdravotníctvo, bezplatné školstvo, dôchodky, podporu v nezamestnanosti a chudobe, rozvoj sociálneho bývania). A to buď preventívne, aby sa robotníci nebúrili, ako to spravil napríklad Bismarck, alebo takéto reformy odhlasovali parlamenty, v ktorých narástlo zastúpenie nižších spoločenských vrstiev. V tejto súvislosti, mimochodom, vidíme, že nejaký „čistý liberalizmus“ bez rozvoja sociálneho štátu a sociálnej solidarity nie je politicky a spoločensky udržateľný model.

Vláda buď musí podporovať ekonomicky zraniteľnejších a menej úspešných, aby títo nepovstali, alebo pokiaľ takíto občania majú politické práva, nejaký systém podpôr založený na redistribúcii statkov si skôr alebo neskôr odhlasujú. Nikto nebude podporovať také politické usporiadanie, v ktorom sa mu povie, že má slobodne a plne zaslúžene hladovať a živoriť na okraji spoločnosti. To by si mali uvedomiť aj naši slovenskí zástancovia rôznych šokových terapií a radikálnych liberálnych reforiem.

Ale vráťme sa k našej pôvodnej téme!

Autoritársky štátny kapitalizmus je pre Západ modelom z jeho vlastnej minulosti 

Kontinuita uvedeného evolučného vývoja bola v Európe silne otrasená dvoma svetovými vojnami. V štátoch, ktoré čiastočne zaostali v ekonomickej a politickej modernizácii (ruské impérium, Taliansko, Nemecko) bola prvá svetová vojna podnetom na nastolenie totalitných režimov – komunistického a fašistického. 

Tieto režimy môžeme vidieť aj ako pokus o urýchlené dovŕšenie modernizácie, ktorej mala napomôcť radikálna spoločenská transformácia. Určitý úspech dosiahli a dokonca v prvých rokoch svojej existencie sa fašizmus, komunizmus a nacizmus stali symbolmi technického a priemyselného rozvoja, hoci nakoniec sa to všetko skončilo veľmi tragicky.

Ak by sme sa pozreli na našu česko-slovenskú skúsenosť, tak aj keby sme vzali do úvahy potrebu povojnovej obnovy, model autoritárskeho riadenia spoločnosti sa definitívne vyčerpal okolo roku 1960. Pokus o reformu v druhej polovici šesťdesiatych rokov, ktorý vyvrcholil v roku 1968, bol vlastne priznaním danej skutočnosti, ktorú pochopili aj doboví komunistickí funkcionári.

Nikto nebude podporovať politické usporiadanie, v ktorom sa mu povie, že má slobodne a plne zaslúžene hladovať a živoriť na okraji spoločnosti. To by si mali uvedomiť aj slovenskí zástancovia rôznych šokových terapií a radikálnych liberálnych reforiem.

No dobre, azda môžeme uznať, že pre najzaostalejšie slovenské okresy mal normalizačný režim reprezentovaný vládou pomerne technokratického Petra Colotku stále ešte určitý pozitívny vplyv: vyasfaltovala sa cesta, zaviedla kanalizácia, postavila nová škola. No aj v nich sa po roku 1980 začali občania pýtať, ako ďalej. Slovenská a česko-slovenská spoločnosť pochopila, že sa musí stať slobodnejšou...

Tejto železnej logike vývoja sa nevyhla ani východná Ázia. Veď prvými východoázijskými krajinami, ktoré sa vydali cestou modernizácie a rýchleho ekonomického rastu, nebola ani Čína, ani Vietnam. Pred nimi zažili éru rýchleho rastu Japonsko, Južná Kórea, Taiwan, Hongkong, Singapur – spočiatku aj ony v podmienkach autoritárskeho byrokratického režimu (na rozdiel od ČĽR skôr pravicovokonzervatívneho).

Aby však rast mohol pokračovať, museli sa politicky transformovať. Japonsko sa stalo liberálnou demokraciou v päťdesiatych rokoch 20. storočia, Južná Kórea a Taiwan v osemdesiatych, Singapur v deväťdesiatych, no a Hongkong sa dostal, žiaľ, pod suverenitu Čínskej ľudovej republiky a vládne v ňom špecifický hybridný režim. Pravda, táto teraz autonómna čínska provincia stratila veľa zo svojej niekdajšej výnimočnosti.

Ak sme pri tom, tak keď v spomenutých najvyspelejších východoázijských krajinách v minulosti existoval autoritársky a byrokratický režim, hneď treba dodať, že väčšinou bol riadený vynikajúcimi absolventmi japonských, amerických a britských univerzít. V našich pomeroch však o „zavedení východoázijského modelu“ – a s tým, že sa, pochopiteľne, sami ponúkajú do pozície jeho realizátorov a vládcov – hovoria takmer napospol jedinci značne provinčného životného rozhľadu. 

A vôbec, pokusov o osvietený modernizačný autoritarizmus zažilo Slovensko už viacero a všetky sa už dávno vyčerpali, hoci svoj spoločenský účel splniť aspoň čiastočne dokázali.

Uhorská vláda okolo roku 1900 naštartovala industrializáciu a rozvoj železníc, prvá ČSR presadila slovakizáciu a sekularizáciu verejného života a rozvoj školstva (vzhľadom na charakter volebného systému výkon vládnej moci na Slovensku môže byť vnímaný ako vláda reformnej osvietenej byrokracie dosadzovanej z centra), ľudácky a komunistický režim priniesli rozvoj urbanizácie a dokončenie industrializácie – v podobe vojnovej ekonomiky alebo štátneho kapitalizmu, pravda, čoho následky sme pocítili v deväťdesiatych rokoch pri rozpade slovenského zbrojárskeho priemyslu.

Nový pokus o akýsi autoritársky režim by Slovensku už žiadny rozvoj nepriniesol – naopak, dostal by sa do ostrého rozporu s dosiahnutou úrovňou slovenského spoločenského a ekonomického rozvoja. Viedol by len k vnútropolitickému konfliktu, masovej emigrácii a k rýchlemu schudobneniu krajiny. Prospech by z neho mali azda len politici, ktorí by sa zmocnili moci a zbavili sa verejnej kontroly prostredníctvom demokratického volebného mechanizmu.

Kde si brať príklad

Ak sa Slovensko chce naďalej úspešne rozvíjať, je zbytočné brať si príklad z krajín, ktoré sú chudobnejšie a menej rozvinuté ako Slovensko (Vietnam, Čína). Teda z krajín, ktoré sú z hľadiska rozvoja o niekoľko kategórií nižšie, než je Slovensko samo. 

Naopak, Slovensko by malo nasledovať krajiny, ktoré sú vyspelejšie a bohatšie. Inšpiráciu hľadajme, preboha, vo Fínsku, Švédsku, v Dánsku, Holandsku... A to nielen v otázke organizácie hospodárstva a politiky, ale aj zabezpečovania obrany a účasti občanov na nej. Dnes sa obrana štátu opäť stala veľmi aktuálnou otázkou.

V prípade Číny – ktorá sa najčastejšie skloňuje ako príklad úspešného autoritarizmu – naozaj treba uviesť, že jej nominálny HDP na obyvateľa po polstoročí neobyčajne úspešného rastu – nedosiahol ani polovicu slovenského. (HDP podľa parity kúpnej sily by bol pre ČĽR priaznivejší: slovenských 47 425 verzus čínskych 28 978). 

Čína sa momentálna nachádza niekde na pomedzí rozvojového a vyspelého sveta. Áno, má niektoré neobyčajne rozvinuté regióny aj odvetvia, no celkový obraz nie je taký optimistický, hoci postavenie druhej svetovej ekonomiky a už aj druhej svetovej mocnosti je dnes neodškriepiteľné. No je dané najmä veľkosťou jej populácie (asi štvornásobok americkej), nie ani tak celkovou vyspelosťou.

A ľudnatosť súčasnej Číny nie je výsledok nejakej úspešnej modernej transformácie ekonomiky. Je skôr dedičstvom agrárnej politiky dynastie Čching približne v období rokov 1700 – 1840 (potlačenie vnútorných rozbrojov, zavedenie plodín prinesených európskymi námorníkmi z Ameriky, starostlivé obrábanie každého kúska pôdy, antiepidemické opatrenia, rodiny s veľkým počtom detí a pod.). Nemyslím, že ju niekto bude dnes brať za vzor.

V súčasnosti sa zdá, že pôvodný čínsky model rastu (1975 – 2020) už nefunguje. Čínsky export je ostatnými štátmi obmedzovaný, stavebný boom sa skončil, dlh rastie a Čína už zažíva pokles populácie a jej rýchle starnutie.

Ak sa ešte pred desiatimi rokmi špekulovalo, kedy sa čínsky nominálny HDP vyrovná americkému – uvažovalo sa o horizonte rokov 2025 – 2040 –, dnes rastie presvedčenie, že tak skoro to nebude. Teda ak si to sami Američania nejakým ekonomickým experimentovaním nepokazia. Avšak nový model rastu by vyžadoval väčšiu mieru individualizmu, konzumu a liberalizácie, čiže prechod od štátneho kapitalizmu k trhovej ekonomike západného typu vrátane demokratizácie. 

Či sa na to súčasné čínske politické vedenie odhodlá, je otázne. Skôr sa môžeme domnievať, že nie. Hlavná strategická úloha – dosiahnutie pozície prvoradej svetovej veľmoci – už bola dosiahnutá. Pokusy o ďalšie vnútorné reformy by mohli priniesť nestabilitu a vlastne ohrozenie uvedeného cieľa.

Nebuďme len vzbúrení poddaníO potrebe ďalšej modernizačnej vlny

Daniel Šmihula

Je pravdou, že niektoré krajiny sa úporne k autoritarizmu vracajú alebo ho odmietajú opustiť, aj keď už nezodpovedá ich skutočným aktuálnym podmienkam a potrebám. Príčinou tohto javu je napríklad záujem mocenských elít na zachovaní systému, v ktorom sú naučené vládnuť a fungovať. Častou motiváciu je i spomienka na to, že voľakedy autoritársky model fungoval a osvedčil sa – vtedy priniesol vysoký rast a akýsi „zlatý vek“ – prečo by to nešlo teraz?

Lenže obyčajne to už naozaj nejde. Model, ktorý bol úspešný v niektorej konkrétnej vývojovej fáze spoločnosti, už v nových podmienkach, hoci ich aj sám vytvoril, fungovať nemusí. Krajiny, ktoré sa úporne pridržiavajú autoritárskeho modelu, v istom momente začínajú zaostávať za susednými štátmi s podobnými podmienkami, ktoré sa transformovali na liberálne demokracie – alebo sa aspoň vydali takýmto smerom.

Nemusíme azda ani spomínať rozdiel, ktorý vznikol po roku 1945 medzi socialistickými a demokratickými štátmi v Európe a ktorý sa doteraz nepodarilo úplne prekonať. Ilustratívny je aj relatívne čerstvý rozdiel medzi spomenutým Bieloruskom s dnešným nominálnym HDP 7 875 USD na obyvateľa na jednej strane a na druhej s Poľskom s 26 805 USD a Litvou s 30 835. Pričom okolo roku 1990 bola štartovacia čiara týchto troch krajín takmer rovnaká. (Pravda, v porovnaní podľa parity kúpnej sily je pomer pre Bielorusko priaznivejší.)

Záverečné ponaučenie

Autoritársky byrokratický režim mal a má určité výhody v prvých fázach modernizácie, vzniku kapitalistickej ekonomiky a rozvoja priemyslu. Skôr alebo neskôr, pokiaľ chcú štáty v rozvoji pokračovať, musia sa liberalizovať a demokratizovať.

Rozdiel v politickom systéme medzi demokratickým Západom a niektorými dnes ekonomicky rastúcimi krajinami Ázie s autoritárskym režimom tak nie je vyjadrením existencie dvoch rovnocenných alternatív, ale vyjadrením fázového posunu v evolúcii spoločnosti a ekonomiky.

Pre európske krajiny vrátane Slovenska určite platí, že v niektorých oblastiach sa môžu vždy inšpirovať aj týmito ázijskými krajinami (netreba podliehať pocitu nejakej vlastnej exkluzivity), ale vôbec nemá zmysel uvažovať o nejakom prevzatí ich politického modelu. Sú to napospol krajiny chudobnejšie a im blízke autoritárske politické modely už vlastne západné krajiny v minulosti vyskúšali – a to dokonca opakovane – a následne opustili.

Krajiny, ktoré sa úporne pridržiavajú autoritárskeho modelu, v istom momente začínajú zaostávať za susednými štátmi s podobnými podmienkami, ktoré sa transformovali na liberálne demokracie – alebo sa aspoň vydali takýmto smerom.

Ak sa na Slovensku chceme inšpirovať zahraničnými vzormi, určite by sme sa mali obrátiť na spoločnosti, ktoré sú reálne vyspelejšie a bohatšie než Slovensko – nie také, ktoré sú od neho chudobnejšie a menej rozvinuté. Pre nás sú vhodnými vzorovými krajinami asi Rakúsko, Fínsko, Dánsko...

Určite ani tieto spoločnosti nie sú bez chýb a problémov. Náskok, ktorý majú pred Slovenskom, však umožňuje pomerne bezpečne, spoľahlivo a pohodlne nasledovať ich vzor. Zabezpečí nám to dlhé dekády primeraného rastu. A s problémami, ktoré majú tieto krajiny teraz, sa začnime trápiť, až dosiahneme ich úroveň.

Netreba ich vopred kritizovať. Slovensko nemá inú šancu ako rozvoj ľudských zdrojov: nemáme žiadne významné prírodné bohatstvo. No a ľudské zdroje sa naozaj najlepšie rozvíjajú v podmienkach liberálnej demokracie – so všetkými jej súčasnými sprievodnými fenoménmi modernej západnej spoločnosti, ako sú sociálny štát, trhová ekonomika, rešpekt k životnému prostrediu, rozvoj modernej vedy, primeraná miera militarizácie, schopnosť obrany, právny štát, nezávislé súdnictvo, vysoká vynútiteľnosť práva a integrácie do európskych a západných ekonomických, politických a vojensko-obranných zoskupení.

Netreba nič extra vymýšľať a špekulovať o vlastnej originálnej ceste. Ten program rozvoja nám stačí kopírovať od úspešnejších spoločností.