Po nálete na Katar Blízky východ žije v novej bezpečnostnej paradigme

Izrael v utorok podnikol nový nečakaný krok – izraelské letectvo zbombardovalo budovu v takmer 1 700 kilometrov vzdialenom Katare, kde sa údajne ukrývali špičky teroristického hnutia Hamas.

To, že vedúce postavy Hamasu žijú v bohatom ropnom emiráte, pritom nie je žiadnym tajomstvom. Doposiaľ sa však javilo, že ani Izrael si nedovolí proti nim zasiahnuť, už vôbec nie takým nápadným spôsobom. Tento odhad bol mylný.

Ale hoci úder na špičky Hamasu, ktoré doposiaľ žili prepychový život v zdanlivo nedotknuteľnom Katare, spočiatku vyvolával súhlasné nadšenie u mnohých Izraelčanov, ktorí chcú vyslať signál, že žiaden z vinníkov masakra zo 7. októbra nezostane nepotrestaný, ani v Izraeli sa úder nezaobišiel bez kontroverzií. Nielen pre obavy zo zahraničnopolitických dôsledkov, ale aj zo strachu o osud tých rukojemníkov, ktorí sa ešte stále nachádzajú v rukách islamistov.

Konečný výsledok tak zostáva otázny. Doposiaľ nie je jasné, či Izrael skutočne dokázal eliminovať špičky Hamasu, ktoré sa na stretnutí údajne nachádzali, alebo či vyvolal novú krízu vo vzťahoch s arabskými susedmi a ohrozil rukojemníkov bez skutočných výsledkov. Potvrdená je doposiaľ len smrť syna Chalíla al-Hajju, ktorý šéfuje rokovaniam s Izraelom.

Miniveľmoc

Aj Katar musí vyvodiť konzekvencie zo skutočnosti, že sa značne prepočítal. Emir a jeho poradcovia doplatili na vlastnú aroganciu. Dlhé roky malý štátik v Perzskom zálive (v ktorom žijú tri milióny ľudí, z čoho však len tristotisíc sú občania – zvyšok tvoria cudzinci, ktorí robia všetku prácu, ktorú sa Katarčanom robiť nechce) predstieral, že dokáže robiť vskutku veľmocenskú politiku. A to nielen vo svojom regióne, ale takmer na globálnej úrovni.

Dauha tak bola miestom, kde Američania s Talibanom vyrokovali svoj potupný ústup z Afganistanu, miestom, kde sídlila Al-Džazíra, ktorá v arabskom svete razila ostro protisaudskú líniu, a miestom, kde našli svoje útočisko teroristické špičky Hamasu. Za svoju kľúčovú rolu na diplomatickej scéne vďačil Katar najmä faktu, že teroristi každého odtieňa boli v Dauhe vždy vítaní.

Svojou politikou sa však Katar vmanévroval do pozície vyvrheľa v Perzskom zálive, ktorého ostatné arabské štáty vinili z podpory terorizmu a ktorý ho v roku 2017 dostal na hranu otvorenej vojny so Saudskoarabskou koalíciou.

Výbuchy v DauheIzrael zaútočil na vedenie Hamasu v katarskom exile, prezident Trump útok schválil

Christian Heitmann

Saudská Arábia a jej spojenci (okrem iného Spojené arabské emiráty) vtedy uzavreli hranice i vzdušný priestor a nechýbalo veľa, aby sa z blokády stala skutočná vojna. Vďaka kontaktom do USA a do Turecka však Katar napokon z krízy vymanévroval bez väčšej ujmy.

„Katarčania sa neustále správali, akoby pre ich stratégiu neexistovali žiadne riziká,“ analyzuje odborník na katarskú politiku Armin Rosen. „Siedmy október bol pre Katar obrovským prínosom. Vďaka tomu, že sa v Dauhe usadil Hamas, sa stal jeden z manažérov najhorúcejšej krízy na svete nevyhnutným pre každého. Stratégia a pohľad [vládnuceho] dvora na svet však zdanlivo prinášal iba pozitívne výsledky, a to do tej miery, že si myslím, že si neuvedomujú, aký je v skutočnosti tento väčší projekt nezvládnuteľný a nesúvislý.“

Izraelský nálet zásadne mení tento kalkul. Zdanlivo nízkonákladová stratégia, ktorá Dauhe zaisťovala nevídaný vplyv a prestíž, sa stáva bezpečnostným rizikom, ktoré dostáva emirát do hľadáčika vojensky neporovnateľne mocnejšieho súpera.

Bibiho doktrína

Ak však hovoríme o arogancii Kataru, nemali by sme zabudnúť, že Izrael môže doplatiť na podobnú neresť. Izrael môže odôvodňovať svoj nálet tým, že velitelia Hamasu sú legitímny cieľ, a keď proti nim nič nepodniknú katarské bezpečnostné zložky, musí tak urobiť sám.

Je politicky aj morálne úplne pochopiteľné, že izraelská verejnosť nechce, aby organizátori barbarského útoku zo 7. októbra unikli spravodlivosti.

Ale hoci tento argument je logický, opomína, aký dojem musí najnovší nálet budiť v ostatných arabských štátoch. Dokonca aj tých voči Izraelu zmierlivejších.

Z pohľadu Saudskej Arábie bolo spočiatku nepochybne pekným pohľadom, ako Izrael pristrihol krídla Iránu a jeho spojencom – húsíovcom, Hizballáhu a Hamasu, s ktorými Saudskí Arabi sami bojovali v Jemene a menej priamo aj na iných bojiskách.

Ale o čo dlhšie izraelská kampaň pokračuje, o čo ďalej sa rozšíri – najprv z Gazy do Libanonu a Sýrie, potom do Iránu a Jemenu a teraz ešte aj do Kataru –, o to menej komfortná pre Saudských Arabov je. Pretože aj keď Saudská Arábia teraz nepodniká žiadne kroky, ktoré by boli priamo namierené proti Izraelu, pre Rijád nemôže byť vzostup Izraela ako jasného hegemóna v regióne príjemným pohľadom.

Rovnováha moci sa v posledných dvoch rokoch presunula natoľko v prospech Izraela, že ústupčivosť Arabov už nie je znakom dobrej vôle – proste nemajú žiadnu inú možnosť. Najnovšie nálety totiž Rijádu ukazujú nepríjemnú skutočnosť: arabské štáty sú už len natoľko suverénne, nakoľko ich politika neprekáža Tel Avivu.