Tomáš Drucker Prešiel som si každú jednu cirkevnú školu. Nikoho to neohrozí

Balík zákonov, s ktorým v uplynulých týždňoch prišiel minister školstva Tomáš Drucker (Hlas), vyvolal búrlivé polemiky najmä pre zmeny, ktoré sa dotknú cirkevných a súkromných škôl. Druckerovi návrhy na vláde nedávno prešli a mieria do parlamentu. 

Minister odmieta, že by jeho zámer mohol mať negatívny dosah na neštátne školy, ktoré voči nemu protestujú. „Celá debata sa tu rámcuje, ako keby bol návrh iba o financovaní súkromných a cirkevných škôl, ale to je sekundárna záležitosť,“ vraví Drucker. „Návrh, ktorý prinášame, sa dotýka primárne verejných škôl. Ak nebudú plniť verejný záujem a v mestách a obciach nebudú dobre nastavené obvody, tak sa im normatív zníži. Našou snahou je urobiť poriadok vo verejných školských obvodoch, ktoré často nie sú nastavené správne.“

Minister tvrdí, že jeho zákon posilňuje postavenie cirkevných škôl, a popiera, že by niektoré museli po novom odmietať veriacich žiakov. „Obávajú sa niečoho, čo sa na dátach neukazuje ako realita. V zákone je jasné ustanovenie, že majú prednostne ponúknuť svoju kapacitu, ale nie povinnosť ju zaplniť. Ak teda nenaplnia sedemdesiat percent detí z obvodu, môžu vziať ostatné deti mimo obvodu.“

Pripúšťa, že v návrhu je stále ochotný robiť ústupky. „Mojou úlohou je však niečo zmeniť a zlepšiť. Iste, chcem sa vyvarovať chyby, ktorou by som niečo zhoršil.“

Už zhruba dva mesiace prebieha vášnivá debata okolo zmeny financovania súkromných a cirkevných škôl. Čo bol pre vás hlavný motív, pre ktorý ste sa pustili do tejto témy?

V prvom rade by som chcel opraviť rámcovanie tejto debaty. My sme predložili sedem zákonov, z toho tri sú úplne nové. 

Ide o najrozsiahlejšie zmeny za dvadsať rokov, z ktorých na mnohé doteraz nebola odvaha, hoci sú potrebné. Týkajú sa všetkých úrovní vzdelávania od materských po vysoké školy. No celá pozornosť sa na to upriamila tak, akoby sa celá reforma týkala financovania neštátnych škôl. Nie je to pravda.

O čom to teda je?

Táto konkrétna zmena nie je o peniazoch, ale o ochrane ľudí a o istote pre rodiny. Rodičia sa už nebudú musieť stresovať a doprosovať, či ich dieťa vezmú do ich školy. Miesto v škole blízko domova bude garantované. Štát musí zabezpečiť toto základné právo, nemôžeme udržiavať systém neistoty a bezprávia. Nad tým všetkým však zostáva právo rodiča vybrať pre svoje dieťa inú školu.

Našou úlohou nie je starať sa o päť či desať elitných škôl, ale o to, aby mali všetky deti rovnako dostupné, kvalitné a bezplatné vzdelávanie. Verejné peniaze musia slúžiť verejnému záujmu. Nestačí, že je škola zadarmo, ak si môže sama vyberať, koho prijme a koho nie. 

Školstvo platíme z daní všetkých, preto musí byť otvorené pre každého. Ak niekto nechce na tom participovať a napĺňať celú verejnú službu, nemôžeme mu za to dávať plnú protihodnotu v peniazoch. 

V minulosti tu bolo málo politickej odvahy, aby sa s tým niečo urobilo. OECD už od roku 2016 jednoznačne vyzýva, aby sme nefinancovali plnohodnotne súkromné školy, ktoré vyberajú poplatky, lebo tým eroduje verejné školstvo. Zároveň hovorí, aby sme financovanie viazali na plnenie verejného záujmu, teda bezplatnosť a nediskriminačné prijímanie detí.

S veľkým rešpektom sme sa pozreli aj na cirkevné a súkromné školy. V prípade cirkevných škôl fungoval ten dialóg najlepšie. Čo sa týka súkromných škôl, so šéfkou asociácie sme sa stretli raz. Povedala nám síce, že ona zastupuje iba tie dobré súkromné školy, ale nenavrhla žiadne riešenia. Napriek tomu, že máme stále dvere otvorené, jej vyjadrenia sme videli už len na sociálnych sieťach a v médiách.

Vráťme sa však k vašej motivácii predložiť tento návrh zákona, lebo jej celkom nerozumieme. V dôvodovej správe zákona argumentujete odporúčaním OECD, teraz dodávate, že vychádzate z ústavy a vašou snahou je docieliť, aby bolo vzdelávanie dostupné pre všetkých rovnako. Skúste to bližšie vysvetliť.

Nie je možné, aby sa dialo to, že jedno dieťa vám do vašej spádovej školy zoberú a druhé nie, pretože na to nie je kapacita. Nie je možné, že sa ľudia doprosujú, aby im do školy prijali dieťa.

Podstata nášho zámeru je napraviť to a verte mi, dotýka sa to pomaly každého väčšieho mesta a obce. Nehovoriac o množstve obcí, kde sú obvody nastavené diskriminačne a vylučujú deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia.

Celá debata sa tu rámcuje, ako keby bol návrh iba o financovaní súkromných a cirkevných škôl, ale to je sekundárna záležitosť.

Pre ne je to však existenciálna záležitosť, preto o tom rozprúdili diskusiu. Na Slovensku máme hustú sieť verejných škôl, dokonca sa hovorí o potrebe niektoré menšie zlučovať, nie je to oveľa väčšia výzva?

A keby niekto pozorne čítal zákon, tak by videl, že riešime aj to...

Na Slovensku máme viac ako dvetisíc základných škôl, no vy ste sa zamerali na zhruba tri stovky súkromných a cirkevných škôl...

To nie je pravda, to vy ste sa na ne zamerali. My v zákone riešime predovšetkým tie vyše dve tisícky verejných škôl.

Návrh, ktorý prinášame, sa dotýka primárne ich. Ak nebudú plniť verejný záujem a v mestách a obciach nebudú dobre nastavené obvody, tak sa im normatív zníži. Našou snahou je urobiť poriadok vo verejných školských obvodoch, ktoré často nie sú nastavené správne.

Máme tu však aj ďalších poskytovateľov, teda neštátne školy. Ak niekto povie „nie, dajte mi pokoj, chcem byť autonómny“, tak v poriadku, ale v takom prípade nenapĺňa celú verejnú službu a nemôže mať plné financovanie od štátu.

Tomáš Drucker. Foto: Postoj/Adam Rábara

Skúste najskôr na príklade verejnej školy vysvetliť, čo bude pre ňu váš zákon znamenať. Aký nový tlak pocítia?

Bude musieť byť dostupná pre deti z danej spádovej oblasti. Platí princíp – čo verejná škola, to jeden verejný školský obvod. Nemôže existovať verejný školský obvod bez štátnej školy. A školské obvody musia zohľadniť dostupnosť, kapacitu, dopravnú infraštruktúru, ale aj desegregačné princípy. 

Samozrejme, nedá sa to spraviť tak, že napríklad z Luníka IX. prerozdelíte tamojšie deti do všetkých škôl v meste, pretože by to bolo v rozpore s princípom dostupnosti. Nebolo by férové, aby jedno dieťa odtiaľ dochádzalo do školy desať minút a ďalšie päťdesiat.

Verejné školské obvody sa budú upravovať postupne. Nemáme ambíciu meniť všetko zo dňa na deň. Zatiaľ budú ponechané súčasné historické školské obvody do prvej ich zmeny. Pôjde to postupne, ale ponechanie súčasného systému nespravodlivosti, neistoty a častokrát bezprávia nemôžeme tolerovať.

Ale ako to chcete dosiahnuť, ak školské obvody nedefinuje ministerstvo, ale obce?

Školské obvody určuje samospráva aj dnes, ale neexistujú jasné pravidlá, ako sa majú tvoriť. Tak sa stáva, že ak sa nejakej škole vy alebo vaše dieťa nepáčite, neprijmú ho. Po novom, ak samospráva nedefinuje obvody férovo a v súlade so zákonom, bude sankcionovaná. Bude na ne veľký finančný tlak, aby konali podľa zákona. Opakujem, toto je zmena, ktorá prináša ochranu ľudí a istotu pre rodiny.

Pripravujeme register verejných obvodov, ale aj to plánujeme zaviesť postupne, lebo sa na to potrebujú všetci pripraviť.

Neštátne školy hovoria, že vstupom do siete školských obvodov stratia svoj charakter a špecifický význam.

Odmietam zásahy do identity a charakteru neštátnych škôl. Naopak, nový zákon ochranu identity škôl výrazne posilňuje. 

V zákone sú zároveň výnimky škôl, ktorých sa tieto pravidlá nebudú týkať, ako sú napríklad školy s deťmi so zdravotným znevýhodnením alebo s nadaním. Tie sú z toho vyňaté, pretože prirodzene od nich nemôžeme očakávať, že budú fungovať podľa princípu ako bežné základné školy.

A zdôrazňujem, že nemôže existovať žiadny školský obvod, do ktorého by niekto cirkevnú alebo súkromnú školu nanútil. V každom školskom obvode musí byť vždy práve jedna štátna škola a tá neštátna si môže dobrovoľne zvoliť obvod, do ktorého vstúpi.

No neštátne školy sa obávajú, že takto budú v područí miest a obcí, ktoré zriaďujú na svojom území vlastné školy a stanovujú obvody. Čo ak súkromnej alebo cirkevnej škole mesto odmietne žiadosť o zapojenie do obvodu?

Mysleli sme na to, a ak súhlas od samosprávy nedostane, môže požiadať o iný obvod. Ak bude znova odmietnutá, budeme z jej strany považovať za splnené, že sa snažila do obvodov zapojiť. A bude naďalej dostávať plný normatív na svojich žiakov. 

Podmienkou však bude, aby sa do troch rokov opäť pokúsila o zapojenie do obvodov. Nemyslím, že je to veľká administratívna záťaž.

Som sklamaný, že mnohí, ktorí to kritizujú, si ani poriadne neprečítali návrh zákona.

Odpoveď ministrovi DruckeroviPravda vs. klamstvá o likvidácii cirkevných škôl

Daniel Masarovič

Cirkevné školy poukazujú na to, že ak sa zapoja do určitého obvodu a budú z neho donútené prijať väčšinu detí, tak nemusí ostať priestor pre tie z iných obvodov, napríklad z okolitých obcí, ktoré majú o kresťanské vzdelávanie záujem. Nie je to oprávnená kritika?

Nie, je to nezmysel. Pozreli sme sa na každú jednu katolícku a evanjelickú školu a na to, koľko detí berú z obvodu. Rodičia zároveň musia podpísať, že súhlasia s charakterom a identitou danej školy.

S tým formálne nebudú mať problém ani neveriaci rodičia.

V poriadku, ale takto je to aj dnes. My sme však do zákona vložili, že je to zákonná podmienka na prijatie. A ďalšie ustanovenie hovorí, že ak riaditeľ identifikuje porušenie tohto záväzku, tak upozorní rodiča, a ak sa to bude opakovať, môže dieťaťu ukončiť vzdelávanie a priestor mu musí vytvoriť štátna škola.

To je síce fajn, ale skúsme si to predstaviť v praxi. Viete si predstaviť, že riaditelia cirkevných škôl budú vyhadzovať deti, lebo odmietli prísť na bohoslužbu?

Dostanú zákonnú možnosť ukončiť vzdelávanie, preskúma to aj zriaďovateľ, teda napríklad diecéza. Dnes takúto možnosť nemajú.

Tomáš Drucker. Foto: Postoj/Adam Rábara

Vráťme sa k podstate hlavnej výhrady cirkevných škôl. Tvrdia, že keď budú mať povinnosť byť v obvode a prijímať prednostne deti zo svojej spádovej oblasti, budú musieť odmietnuť časť detí, ktoré sú mimo nej, hoci majú o vzdelávanie v kresťanskom duchu autentický záujem.

Nie je to pravda. Obávajú sa niečoho, čo sa na dátach neukazuje ako realita. V zákone je jasné ustanovenie, že majú prednostne ponúknuť svoju kapacitu, ale nie povinnosť ju zaplniť. Ak teda nenaplnia sedemdesiat percent detí z obvodu, môžu vziať ostatné deti mimo obvodu.

Rovnako budú môcť do kapacity obvodu započítať aj deti, ktorých súrodenci už danú školu navštevujú. Takto budú mať možnosť vykrývať kapacitu školy a súčasne sceľovať rodinu.

Zástupcovia týchto škôl však tvrdia, že ak by museli prijímať prednostne žiakov z obvodu, tak až zhruba polovica cirkevných základných škôl by musela odmietať časť detí, ktoré k nej v súčasnosti dochádzajú napríklad z okolitých obcí.

Absolútna nepravda. Nebudú ich musieť odmietnuť, pretože nedokážu z obvodu zobrať toľko detí, aby kapacity naplnili.

Takže vy vlastne tvrdíte, že oproti dnešnému stavu sa pre ne nezmení prakticky nič?

Áno. Nerozumiem tomu odporu, ktorý nastal.

Prečo je potom potrebný zákon, ktorý nič nemení?

To je to, o čom som hovoril. Vy to vnímate ako zákon o cirkevných školách, ale je to predovšetkým zákon o pravidlách a verejných školských obvodoch, kde musíme urobiť poriadok, ktorý mal nastať už pred dvadsiatimi rokmi. Zákon sme napísali tak, aby nebola obava o narušenie charakteru cirkevných škôl.

Cirkevným a súkromným školám ste dali aj možnosť podpísať zmluvu o verejnej službe, ktorou sa zaviažu, že budú okrem bežného výchovno-vzdelávacieho procesu ponúkať niečo navyše. V takom prípade by sa im normatív nekrátil o dvadsať percent, ale ministerstvo na základe vyhlášky povie, ako ho upraví. Nie je to nejasné a nebude to podliehať svojvôli úradníkov?

Pozrite, dohodli sme sa s neštátnymi školami, ktoré prišli s tým, že sú ochotné debatovať o tom, či verejná služba nemôže byť aj v niečom inom než v dostupnosti. Napríklad že prinášajú inovácie vo vzdelávaní zavádzaním AI alebo niečo iné, delia sa o svoje skúsenosti s inými školami a podobne. Neviem si predstaviť, ako dať všetky tieto pravidlá do zákona, tak sme si povedali, že v tejto časti to bude upravovať vyhláška a nariadenie vlády, v ktorých to spresníme.

Vyhláška sa však môže ľahko kedykoľvek meniť bez zmeny zákona.

Nie je to tak. Zmena financovania sa robí aj teraz cez nariadenie vlády.

Takže nemôže prísť nový minister a upraviť vyhlášku podľa svojich predstáv?

Nie, potreboval by na to meniť zákon, tak ako to my robíme teraz. A ďalšia vec je, že zmluvy, ktoré školy s ministerstvom podpíšu, nebudú retroaktívne. Takže to, čo podpíšu, bude platiť, aj keď príde nová vláda a minister.

Čo ak by prišiel minister, ktorý by chcel cirkevné školstvo zlikvidovať? Preto som presvedčený, že tento zákon dáva cirkevným školám väčšiu istotu, pretože keď ukotvíme ich spoluúčasť na verejnom záujme, dávame im do budúcna silnejšie postavenie.

Nie je nefér, že k záväzku inovovať sa podľa tohto musia pridať iba neštátne školy? Prečo nie aj verejné?

Možnosť priniesť inovácie majú aj verejné školy a môžu za to rovnako dostať peniaze navyše. 

Štátne školy však musia byť vo verejnom obvode, a teda musia byť dostupné pre všetky deti zo spádovej oblasti, nielen časť ich kapacity, ako sa to navrhuje v prípade neštátnych škôl. 

Neštátne školy sa k tomu môžu čiastočne pridať alebo si povedia, že ich verejný prínos bude v niečom inom, napríklad v zavádzaní inovácií, a potom môžu mať individuálnu zmluvu so štátom, alebo sa rozhodnú, že nechcú na seba prevziať túto časť verejnej služby a budú v autonómnom režime so zníženým normatívom.

Nebezpečné mýty o neštátnych školáchNaozaj sa cirkevné a súkromné školy podieľajú na inklúzii menej ako štátne?

Róbert Chovanculiak

Ak má neverejná škola nejaký poplatok, povedzme vo výške desať, dvadsať alebo tridsať eur na žiaka mesačne, tlačíte ju do toho, aby si buď ponechala plný normatív s tým, že príde o tieto peniaze, ktoré na jednotlivého žiaka nie sú veľké, ale celkovo pre školu znamenajú veľa. Alebo sa škola vzdá dvadsať percent normatívu, čo je veľká suma, ktorú vykompenzuje tým, že prudko zvýši školné.

Ak máte tridsať eur na žiaka a neviete to urobiť tak, že to nebudete podmieňovať a dohodnete sa na dobrovoľnosti, tak áno, potom prejdete do autonómneho systému alebo podpíšete s ministerstvom individuálnu zmluvu o verejnej službe. 

A to považujem za správne, v tom sa odvolávam na závery OECD aj na iné krajiny. Je absolútnou anomáliou na Slovensku, že my financujeme školy, ktoré vyberajú poplatky a vyberajú si aj deti, rovnako ako školy, ktoré poplatky nevyberajú a sú povinné prijať každé dieťa, to proste nikde nemáte.

Ale ak sa bavíme o takýchto mesačných poplatkoch, platí, že väčšina súkromných škôl je zadarmo, respektíve sú tam poplatky pod úrovňou dvadsať eur mesačne. Toľko napokon platia aj žiaci na verejných školách na rôzne fondy či za ZRPŠ a podobne. Nie je to síce povinnosť, ale fakticky sa to deje.

Môžu to robiť, ale nesmú to podmieňovať. To je náš základný princíp, nemôžete urobiť finančnú bariéru na dostupnosť.

Len odvolávanie sa na závery OECD je v niečom falošné. Dáva sa nám za systémový príklad Belgicko, Fínsko, Švédsko, ale k tomu treba aj dodať, ako je v týchto štátoch financované školstvo v pomere k HDP a aké sú tam vysoké normatívy. 

No to celkom neplatí, poďme sa pozrieť, aké tam majú platy, aké majú životné náklady, aká je kúpna sila vo Švédsku verzus aký majú normatív. Ale radšej si porovnajme slovenský normatív s Estónskom či s Českou republikou a tam sme porovnateľní.

OECD nás porovnáva s Belgickom, čo citujete v dôvodovej správe k zákonu.

Porovnáva nás so systémom, ale pokojne hovorme o krajinách, ktoré sú okolo nás. V Českej republike ide z verejných zdrojov súkromných školám normatív niekde na úrovni sedemdesiat až sedemdesiatpäť percent...

... preto tam tie školy vyberajú vysoké školné, štyristo, päťsto aj viac eur mesačne, lebo inak by neprežili.

Aj u nás sa vyberajú poplatky...

... ale je veľmi málo škôl, ktoré by ich vyberali v takejto výške. 

No aj u nás sú také, ja sa len pýtam: čo s tým ideme urobiť?

Len porovnávame neporovnateľné, keďže v Česku sú tie pomery iné. 

Ale nie všetky súkromné školy tam majú také vysoké školné. Môžem si od českého ministerského kolegu Mikuláša Beka vypýtať zoznam, koľko majú škôl, ktoré vyberajú málo. Podstata je inde: český systém je postavený na tom, že ak to chcete robiť po svojom, je to vaša voľba, môžete do toho ísť. 

Ale základom je, že z verejných peňazí máme zaplatiť verejnú službu. A buď sa na tej verejnej službe nejakým spôsobom spolupodieľame, alebo nie.

My sme pre súkromné školy, aj pre mnohé školy, ktoré vyberajú málo, vytvorili možnosť uzatvoriť zmluvu vo verejnom záujme. Ak ho preukážu a podpíšeme zmluvu, môžu teoreticky dostať od štátu viac peňazí ako dnes. Veď mnohé školy, verejné aj súkromné, prispievajú napríklad k vzdelávaniu učiteľov, k inováciám, k šíreniu inovácií. 

My sme za to pripravení platiť viac peňazí. V debate celkom zaniká, že my týmto zákonom dávame možnosť aj cirkevným a súkromným školám získať financie na kapitálové výdavky, na ktoré teraz nemajú právo. Teda chceme školy nielen zrovnoprávniť z pohľadu povinností, ale pre tie, ktoré sa budú podieľať na verejnej službe, vytvoriť nové možnosti.

Tomáš Drucker. Foto: Postoj/Adam Rábara

Oceňujeme, že prichádzate s veľkým reformným balíkom a chcete pohnúť viacerými problémami v školstve. Len otázka je, či akurát v tejto téme míňate energiu na dobrý účel. Naše školstvo je postavené na verejných školách, pričom vo viacerých okresoch najmä Prešovského kraja máme skutočný problém so segregáciou. Jedna verejná škola sa stala odkladiskom pre deti z rómskej osady, pričom nerómske deti z tohto obvodu chodia do inej, vzdialenejšej verejnej školy. To je výzva na dlhé roky. Vy však teraz presadzujete veľký zásah do fungovania cirkevných aj súkromných škôl, ktorých je celkovo málo a ešte v menej v týchto postihnutých regiónoch, jednoducho tým problémom s inklúziou takto nepohnete. Aj vaši ministerskí analytici a OECD vo svojich záveroch priznávajú, že cirkevných a súkromných škôl je na to príliš málo...

... je ich desať percent zo všetkých základných škôl a pozrite sa na trendy, koľko ich za posledné roky vzniká.

Počet cirkevných škôl je dlhodobo stabilný, ale áno, súkromné pribúdajú.

Trafili ste však klinec po hlavičke. Ak budeme riešiť verejné školy bez zmeny nastavenia v súkromných a cirkevných školách, bude nám erodovať verejné školstvo. Ľudia sa majú lepšie, budú ochotní prispievať poplatkami, v čom im nebránime, len chceme, aby zosilnel tlak na spoluúčasť v systéme. Hrozbou je, že tí angažovanejší rodičia budú čoraz viac odchádzať, čím verejné školstvo ešte väčšmi utrpí. Nechcem, aby sme dopadli ako Francúzi, stačí sa pozrieť k susedom, čo sa deje v Česku.

Čo máte na mysli?

Postupnú eróziu verejného školstva, odkiaľ sa odhlasujú angažovanejší rodičia, tí so sebou stiahnu aj učiteľov.

Ale súčasne dávate Česko za príklad práve pre financovanie súkromných škôl, ktoré majú značne nižší normatív než verejné školy, a preto sú oveľa viac než naše súkromné školy postavené na poplatkoch od rodičov. Neposilníte tú eróziu, o ktorej hovoríte, práve tým, že oveľa viac súkromných škôl si povie: kašleme na plný normatív od štátu, budeme viac pýtať od rodičov a budeme tak pre úzku elitu?

Ak by sa to stalo, poviem jedno: kto má u nás najviac plné ústa pojmov ako inklúzia, súdržnosť, pomoc, nie sú to práve ľudia z elity? Často o týchto témach všeobecne moralizujú, ja sa len pýtam, kde sú dnes pri týchto debatách?

Môžete na nich morálne apelovať, naša otázka znie, či váš zákon, ktorý deklaruje antielitárske ciele, v skutočnosti neposilní elitárskosť. Jednoducho pribudne škôl, ktoré budú za vysoké poplatky, a ubudne tých, ktoré boli takmer či úplne zadarmo.

Ak je veľká časť tých súkromných škôl zadarmo, v čom je potom problém?

To sa pýtame my, v čom je problém, keď je potrebný tento zákon?

Moja otázka znie takto: ak sú tie neverejné školy zadarmo, v čom je problém, aby sa ponúkli, že popri štátnom vzdelávacom programe naplnia aj inú časť z verejnej služby a tou je prijímanie aspoň časti detí z obvodu, ktoré o to prejavia záujem?

Problém je v tom, že ak sa nezaviažu k novým podmienkam, prídu o dvadsať percent normatívu.

Ale prečo by to tak nemalo byť? Mne práve toto chápanie pripadá trochu elitárske. Sú tu rôzne obavy, hoci v zákone poskytujeme veľkú mieru ochrany identity týchto škôl. 

V čom je taký strach z toho, keď na jednej strane chceme, aby dali niečo k dispozícii v rámci verejného záujmu, a súčasne im dávame množstvo ochranných mechanizmov, ako si uchrániť svoj charakter a identitu? Také garancie nenájdeme široko-ďaleko, my tu však počúvame všelijaké vymýšľačky. Akoby chceli byť akýmsi klubom vyvolených a vyberať si deti výlučne podľa svojich záujmov, nijakých iných.

Ak na tomto nenájdeme spoločnú zhodu, je to cesta do pekla. Keď je reč o cirkevných školách, veď aj v náuke viery je zásada pomáhať slabším a dokonca v dokumentoch vatikánskej Kongregácie pre katolícke vzdelávanie sa explicitne píše, že majú byť celkom otvorené, nie pre výberovú skupinu veriacich.

Zakladateľ súkromnej školyĎakujeme, pán minister. Budeme vďaka vám ešte lepší!

Jaro Zacko

Nevytvárate teraz falošný obraz o cirkevných a súkromných školách, ako keby to boli elitárske školy? Ten problém tu v nejakej miere je, ale nezodpovedá celkovému obrazu.

Prepáčte, ja reagujem na vás a na to, čo zaznieva verejne.

Kritika sa však týka predovšetkým toho, že sa obmedzí dostupnosť tým deťom, ktoré budú spadať mimo obvodu príslušnej neverejnej školy.

Lenže tá sa neobmedzuje, je tam ochrana štyridsaťpercentného ročného nárastu v priebehu dvoch rokov.

Veľké mestá, najmä Bratislava, naozaj dlhé roky čelili segregácii elity v podobe veľmi rozšírených osemročných gymnázií, kam chodila tretina najlepších, v dôsledku čoho upadali základné školy. Tento jav sa obmedzením osemročných gymnázií podstatne zmiernil. Na Slovensku tak nemáme veľký problém so segregáciou elity, keďže súkromných škôl s vysokými poplatkami je málo a nedeformujú celok. Máme však problém so segregáciou marginalizovaných komunít alebo s veľkým počtom veľmi malých škôl, kde sú deti z horšieho sociálneho prostredia. A tu sme opäť pri probléme, ktorý sa týka v prvom aj druhom rade verejných škôl.

Mohol by som vám na konkrétnych príkladoch uviesť školy, kde sa mýlite.

Nepochybujeme, že sú také neverejné školy, hovorme o tom veľkom obrázku.

Práve preto hovorím, že základným cieľom tohto zákona nie je otázka cirkevných ani súkromných škôl, ale verejných školských obvodov, istoty a práv detí a rodín. To je najväčšia časť reformy, ktorú si, žiaľ, nikto nevšimol.

Je pochopiteľné, že tá debata sa zvrtla na neverejné školy, lebo zákon znamená najmä pre ne zmenu.

Ja si vôbec nemyslím, že to bude veľká zmena. Ak hovoríme napríklad o súkromných školách, ktoré vyberajú školné a rozhodnú sa, že nechcú ani zmluvu so štátom a chcú vyberať školné, začne sa veľmi postupný proces. Až v roku 2028 sa to začne týkať deti nastupujúcich do prvých ročníkov, nebude to platiť retroaktívne. 

Deti, ktoré budú v tom čase v druhom ročníku, teda nastúpili do prvých ročníkov rok predtým, budú dostávať stopercentný normatív. Znamená to, že ešte deväť rokov potrvá, kým to bude mať na ne plný ekonomický dosah. To je dostatočný čas na to, aby sa napríklad skupina angažovaných rodičov rozhodla, že v poriadku, chceme ísť na nepodmienené financovanie.

Tomáš Drucker. Foto: Postoj/Adam Rábara

Neurobili ste politickú chybu v tom, že hoci vám ide o zmenu celého systému, deväťdesiatdeväť percent verejnej pozornosti ste zákonom strhli na úzky výsek súkromných a cirkevných škôl? Ocitli ste sa tak v konflikte s dvomi silnými prostrediami, ktoré vedia lobovať u poslancov, a tak môžete naraziť. Stále očakávate, že to prejde bez problémov?

Áno, očakávam, že to prejde. Napriek tomu som ponúkol všetkým účastníkom priestor na intenzívnu debatu, aby sme do poslednej chvíle hľadali zlepšenia. Ide totiž o systémovú zmenu presahujúcu hranicu jedného volebného obdobia.

Ste ochotný pristúpiť aj na významnejšiu zmenu, teda že sa požiadavka sedemdesiatpercentnej spádovosti zníži na nižšie percento?

Aj o tom som pripravený debatovať, len je kľúčové mať pred očami, čo tým sledujeme a ako to bude fungovať.

Viem, prečo sme to takto nastavili, no netrvám na tom dogmaticky. Pre mňa je napríklad veľmi dôležité, aby deti z rodín, kde nemajú šancu dostať základy, nemajú návyky, neovládajú dobre jazyk a odkiaľ takto prichádzajú päť- alebo šesťročné do škôl, konečne získali novú perspektívu. 

Mojím cieľom je naozaj zlepšiť kvalitu a pravidlá dostupnosti. Keď niekto príde za mnou a povie mi, pozri sa, na toto si nemyslel, poďme to napraviť, som za, len musia prísť. Absolvoval som veľmi veľa debát, na ďalšie som pripravený.

Zástupcovia súkromných škôl tvrdia, že sa k vám nevedia dostať.

Kto sa sem nevie dostať? Toto je pre mňa až neuveriteľné.

Teda si vymýšľajú?

Ja som ich zavolal hneď, prišli, niečo sme si povedali, to sme zapracovali. Odvtedy tu neboli. Pritom ich vyzývam, napokon, stretol som sa s mnohými zástupcami väčších zriaďovateľov súkromných škôl, vďaka čomu vznikla verzia zmluvy vo verejnom záujme. 

No s oficiálnymi zástupcami Asociácie súkromných škôl komunikácia napriek našej otvorenosti nefunguje.

Vieme, že so zástupcami cirkvi tá komunikácia funguje, biskupi avizujú pozmeňujúce návrhy. Viete, čo žiadajú?

Ich návrhy ešte nemám, určite budeme rokovať. Aj moji kolegovia sa stretávajú po jednotlivých diecézach so zástupcami cirkevných škôl. Mojou skúsenosťou je, že keď si to celé prejdeme a vysvetlíme náš návrh, mnohí zistia, že ich pôvodné informácie neboli presné. Opakujem, ak nájdeme niečo, čo upevní stabilitu, istotu a predvídateľnosť, poďme do toho.

Nemal byť váš zámer odkomunikovaný podstatne skôr a vo väčšej miere? Dopadlo to medzi nás začiatkom leta, akoby to mali letné prázdniny prekryť, ale nestalo sa tak.

To nesedí. Táto téma vôbec nie je nová a o tejto veci sme debatovali už dávno, mali sme zriadené pracovné skupiny, kde boli zástupcovia odborárov, samospráv, združení základných škôl, dobre to fungovalo. Ale áno, možno bola chyba aj na našej strane v niektorých tímoch, keď sa na úrovni ich projektových manažérov menej komunikovalo. Sám som to osobne komunikoval na kurikulárnej rade mesiac predtým, než sme to oficiálne oznámili.

Teda aj pred zástupcami súkromných a cirkevných škôl?

Áno, len pravdou je, že tá debata bola vlažná v zmysle, jasné, o tom môžeme debatovať. Lenže o tom sa už predsa debatovalo!

Faktom je, že dokým to neprišlo do medzirezortného pripomienkového konania, nevzbudilo to záujem. To jednoducho nie je tak, že Drucker si to vymyslel, debata už prebiehala v odborných kruhoch, na úrovni odborov a tak ďalej.

Je možné, že takáto interná debata tu prebiehala dlhšie. Lenže ak hovoríme o verejnej expertnej debate, tak tá absentovala. Napokon, aj vy sa odvolávate v dôvodovej práve na odporúčania OECD, ktorá však tomu venuje len pár riadkov. Rovnako aj materiál Útvaru hodnoty za peniaze z decembra 2024 píše o zvýhodneniach neverejných škôl a dáva nám za príklad Fínsko, Švédsko a Belgicko, ale aj to je len pár viet, žiadna hlbšia a presvedčivá analýza...

... bola tu aj správa Najvyššieho kontrolného úradu...

... áno, tá však hovorí len to, že súkromné a cirkevné školy nemusia zverejňovať zmluvy či faktúry, a preto nie je dostatočný dohľad nad ich využívaním verejných zdrojov. A ešte tu bol v lete blog vašich rezortných analytikov, z ktorého inak nevyplynula naliehavosť tohto zákona. Dokonca niektoré argumenty sa dali použiť ako námietky proti vášmu návrhu. V každom prípade aj pre novinárov, ktorí sa zaujímajú o školstvo, váš návrh prišiel začiatkom leta ako blesk z čistého neba.

Chápem, že tých zmien v zákonoch je strašne veľa, a aj medzi nami bola debata, buď to dáme teraz, alebo zase dlhé roky z toho nič nebude. Preto sme to dali teraz s tým, že sme išli do posunutia účinnosti zákonov na neskôr, aby bol dostatok času na prípravu.

Zároveň som nechcel chodiť do parlamentu šesťkrát do roka s nejakými zákonmi, ktoré sa už ikskrát novelizovali. Preto sme pripravovali komplet nový zákon o školskej správe, o financovaní škôl, vysokoškolský zákon, ale aj zmenu školského zákona a zákona o odbornom vzdelávaní či zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch. 

Prepojenia medzi nimi sú obrovské. Nie je to spínač, ktorý sa zajtra zapne, je tam hromada vecí s odloženou účinnosťou, aby sa to dobre pripravilo a každý vedel, kam školstvo smeruje.

Len teraz sa zdá, že táto jedna zmena zastiera pohľad na všetko ostatné. Nešlo sa s bubnom na zajace?

Debata sa ťahala dlho, pripúšťam, že napokon som musel rozhodnúť a zatlačiť. Iste, vyvolalo to protitlak, ktorý nebol obsahovo vecný, napokon, aj ja sám, keby som nevedel, čo navrhujem, by som na základe mnoho poloprávd podpísal niektoré z tých petícií. Len mnohé tie tvrdenia boli aj nepravdivé, chceli to pretlačiť odporom, nie argumentáciou. Mojou úlohou je však niečo zmeniť a zlepšiť. Iste, chcem sa vyvarovať chyby, ktorou by som niečo zhoršil. 

Napokon, v debatách počas pripomienkového konania sme prijali veľa pripomienok, ktoré boli vecné, a ďalej som otvorený vylepšeniam či ústupkom. No musí to mať jasnú líniu. Potrebujem vidieť, že máme cieľ a chceme sa niekam dostať