Môj výsluch na FSB Štyri a pol hodiny v dystopickej komore ruskej rozviedky mi naznačili, akým smerom sa režim uberá

V nedeľu večer som strávil štyri a pol hodiny na výsluchu na ruskej vnútroštátnej rozviedke FSB.

Stalo sa to na neoznačenom hraničnom priechode do Ruskej federácie, na ktorý som zamieril, lebo som sa po niekoľkých dňoch neúspešného blúdenia po Bielorusku a niekoľkých ďalších krajinách rozhodol pre najjednoduchší vstup do Ruska.

Tento hraničný priechod som poznal, lebo som sa v minulom lete cezeň dostal do Ruska. Musel som za to síce absolvovať dvaapolhodinovú „besedu“ dole na schodisku budovy tajnej služby, ale bol to napokon celkom príjemný chlapský rozhovor so žoviálnymi postaršími agentmi, ktorí so sympatizujúcim potešením ocenili moju znalosť írečitých ruských nadávok.

Povedal som si: ak ich zase zalarmujú početné pečiatky Ukrajiny v mojom pase, tak poviem: „Pozrite sa, prosím, do protokolu z 29. júla 2024, váš kolega Vladimir už o mne všetko zistil, dobre sme si rozumeli.“

Ukázalo sa, že to bol nesprávny odhad.

Na starosť ma dostal iný rozviedčik.

Bol dosť mladý a ako jediný v civile. Nosil čierne kožené topánky, priliehavé tmavomodré rifle a priliehavé tmavosivé tričko Harley Davidson.

Bol štíhly a švihácky, jeho tvár nevykazovala žiadne známky opitosti, mal takú bielu zdravú pleť, že by som ho skoro nazval Babyface.

Nosil čierne kožené topánky, priliehavé tmavomodré rifle a priliehavé tmavosivé tričko Harley Davidson. Bol štíhly a švihácky, jeho tvár nevykazovala žiadne známky opitosti, mal takú bielu zdravú pleť, že by som ho skoro nazval Babyface.

Od začiatku pôsobil nahnevane. Bol úplne odosobnený. Kým vyťukával celú moju biografiu do počítača, ani som sa nedozvedel jeho krstné meno.

Išiel z neho mráz.

Vzhľadom na všetky nehoráznosti, ktoré odo mňa vyžadoval – napríklad hodiny hrabania v mojom mobile a notebooku –, viackrát zdôrazňoval, že postupy sa od minulého roka zmenili, že jeho úrad dostal viac možností aj povinností.

Keď som sa ho opýtal, či to robia s každým zahraničným cestujúcim, odpovedal kladne, mal však neistotu v hlase.

Moja skúsenosť s ruskými službami mi hovorí, že z môjho príbehu z nedeľnej noci nemusím vyvodzovať ďalekosiahle závery: aj v lete 2024 by som bol mohol natrafiť na Harleya Davidsona a v lete 2025 na Vladimira.

Ale aj tak vo mne zostal pocit, že kremeľský režim sa v súčasnej fáze ešte viac utužuje a izoluje.

Ruskí tajní sa od minulého leta nestali oveľa kompetentnejšími.

Pozdrav z BieloruskaVčera som bol na najhroznejšom hraničnom priechode Európy

Martin Leidenfrost

Opäť neboli schopní rozpoznať, že píšem vo viac ako jednom jazyku; netušili, či som o svojom pobyte v Rusku počas minulého leta dačo písal; dokonca sa čudovali, že pri svojej pravdivo deklarovanej láske k ruskej kultúre, k ruskej hudbe a k ruským zvykom žúrovania nemám vo svojom počítači prakticky „nič o Rusku“.

Mal som, mal som toho veľa: v rámci prípravy svojich ciest zhromažďujem vo Worde tisíce novinových článkov a abecedne ich zoraďujem podľa názvov krajín.

Bolo treba len kliknúť na priečinok so slovenským názvom „Rusko“.

Ten priečinok však nenašli. Mali oči iba pre Ukrajinu.

Hlavná a v podstate prvá otázka môjho mladého rozviedčika bola: „Aký máte názor na špeciálnu vojenskú operáciu?“ Neskôr sa opýtal: „Aké sú dôvody na SVO?“ „To nie je otázka pre mňa.“ „Aké sú oficiálne dôvody?“ „Denacifikácia a demilitarizácia.“

Jeho vypočúvacia technika mi pripomínala agentov na izraelských letiskách. Nechal ma ľudsky vyhladovať. Dokonca aj moje najpravdivejšie vyhlásenia mi už pripadali ako výhovorky.

On na to nič.

Preložil si prekladačom na mobile moju májovú reportáž z Kyjeva. Mlčky si ju prečítal, bez viditeľnej reakcie.

„Ukrajinskí vojaci mi v kuse chcú niečo rozprávať,“ vysvetlil som genézu článku, „lebo zažívajú strašné veci.“

„Aké strašne veci?“ opýtal sa s miernym pokrútením hlavy.

„Veď vojnu. Veď vojna je strašná, či nie?“

On na to zase nič.

Odpovede na témy, ktoré boli vhodné na vytvorenie spoločného základu, nechal zakaždým vyhniť. Nereagoval, neodpovedal, ani s jazykovými nejasnosťami v ruštine mi nepomohol.

Jeho vypočúvacia technika mi pripomínala agentov na izraelských letiskách.

Nechal ma ľudsky vyhladovať. Dokonca aj moje najpravdivejšie vyhlásenia mi už pripadali ako výhovorky.

Keď neskoro v noci tvrdil niečo v zmysle, aká vládne v Rusku sloboda, zvlášť aj pre zahraničných novinárov, namietol som: „No ak už môj malý jedenapoldňový výlet ďaleko od diania vyvolá také nie príliš príjemné besedovanie, ako to potom môžem vnímať ako pozvánku do Ruska?“

Tajnostkársky odpovedal: „Vsio praviľno.“

Po ceste na Ukrajinu a do RuskaV záujme Ukrajiny je, aby čo najskôr nastalo prímerie

Martin Leidenfrost

Aj keď očividne nedisponoval sofistikovaným softvérom, častým klikaním na všetko, čo z diaľky pôsobilo potenciálne ukrajinsky, našiel dve-tri fotografie zo začiatku vojny, ktoré sa dali vyložiť ako príznaky mojej proukrajinskosti: mne neznáma ukrajinská krásavica v uniforme pred tryzubom (ukrajinským erbom) a podkarpatský bilbord s Putinom na šibenici.

Odišiel s tým, že mi dáva čas, aby som vo svojom počítači hľadal „dievčinu pod ruskou trikolórou“ alebo niečo iné, čo dokazuje moju lásku k ruskej kultúre.

Uznávam, že to bol jeho najchytrejší ťah. 

V notebooku mi našiel dve-tri fotografie zo začiatku vojny, ktoré sa dali vyložiť ako príznaky mojej proukrajinskosti: mne neznáma ukrajinská krásavica v uniforme pred tryzubom (ukrajinským erbom) a podkarpatský bilbord s Putinom na šibenici.

O pätnásť minút neskôr som mu predložil dve alebo tri fotky. Nebolo na ňom vidieť, či ho uspokojili.

Počas štyri a pol hodiny boli aj prestávky, keď sa nedialo veľa. Celý čas som sedel v tej istej kancelárii na tom istom mieste. Vonku sa stmievalo.

Teraz začal Harley Davidson bez mihnutia oka pritvrdzovať: chcel odo mňa mobil, počítač a USB kľúč, aby si to kolegovia v mojej neprítomnosti prezreli. Ploštice vraj neinštalujú, „to sa nedá tak rýchlo“.

Potom chcel ešte heslo na môj počítač a začal sa pri písaní mojej biografie pýtať na meno, dátum narodenia a telefónne číslo mamy, otca a manželky.

Tu sú tie nové postupy, tvrdil, to musí ísť povinne do formulára. 

Zvolal som: „Moju mamu trafí šľak, ak jej zavolá FSB.“

Sľúbil, že mame nezavolajú.

Už som sa však vyplašil: „Čo sa stane, ak odmietnem tieto dosť osobné údaje poskytnúť? Čo ak si poviem, že kvôli výletu na jeden a pol dňa sa mi to už neoplatí a že sa radšej vrátim späť?“

Vydieral ma slovami: „To môžete. Len s dôsledkom, že vám bude doživotne zakázaný vstup do Ruska.“

Spravil som v hlave rýchly odhad, kto má asi dlhšiu životnosť – reportér Leidenfrost alebo putinovský režim.

Dospel som k predbežnému záveru, že to môže dopadnúť v môj neprospech.

Tak som vyhlásil: „Nech.“ Harley Davidson sa na údaje manželky našťastie zabudol pýtať.

Ďalšie proroctvo o konci vojnyPäť postrehov z Kyjeva, kde „nie je vojna“ a kde sa iba blýska

Martin Leidenfrost

Nasledovalo to najdesivejšie: nechali ma úplne samého, hodinu a pol, aby na inom mieste rozhodovali o mojom prípade.

Keďže na mňa mierilo niekoľko kamier, nepohyboval som sa po miestnosti.

Mal som však čas na študovanie tejto úzkej a vysokej komory. Podlahu tvorila imitácia parkiet z umelej hmoty, steny boli pokryté špinavobielymi plastovými panelmi.

Hoci dovnútra nesvietilo slnko, žalúzie dvoch vysokých okien, ktoré boli nad sebou, boli neustále stiahnuté, s výnimkou malej spodnej časti.

Harley Davidson za mnou neprišiel, ten už medzitým vypočúval iného cestujúceho. Nikdy sa nedozviem, čo si myslel. Vkročil vedúci šichty FSB v modrej uniforme a pozoruhodne veselo vyhlásil ortieľ.

Cez okno som videl kus trávnika, strieborný plot a za ním ruský les. Žiadne stopy po ľuďoch. Jediné, čo som z FSB počul, boli občasné kroky niekde v budove a hlasný zvuk pečiatky.

Jedna z dlhých neónových trubíc žiariacich vysoko v miestnosti bola pokazená. Vydávala širokú skalu mimozemských zvukov.

Niekedy mi to pripomínalo Teslov generátor bleskov, inokedy dažďové kvapky na plechovej streche. Potom sa trubica opäť odmlčala, len aby sa vrátila s cinkotom ako pri cielenom rozbíjaní skla.

Čoraz častejšie bolo úplné ticho.

Keďže mi môj tajný raz povedal, že do väzenia nepôjdem, nemal som veľký strach.

Rovnomerne som sa potil a začal som sa ticho modliť.

Hoci na mňa padla únava, dal som jeden a pol ruženca, a keď sa konečne otvorili dvere vypočúvacej miestnosti, už som driemal.

Harley Davidson za mnou neprišiel, ten už medzitým vypočúval iného cestujúceho.

Nikdy sa nedozviem, čo si myslel.

Vkročil vedúci šichty FSB v modrej uniforme a pozoruhodne veselo vyhlásil ortieľ: na základe zákona o vstupe do Ruskej federácie a výstupe z nej č. 27 paragraf 114 sa mi nateraz odopiera vstup do Ruska.

Odôvodnenie: projavlenie antirossijskej dejateľnosti.

Ponorený do temných myšlienok som išiel späť do slobodnejšej časti sveta.

Európskych colníkov som skoro objal.