Po ceste na Ukrajinu a do Ruska V záujme Ukrajiny je, aby čo najskôr nastalo prímerie

Ruský rozviedčik, ktorý ma v Rusku vypočúval, ocenil moju celkom slušnú ruštinu a taktiež slušný prehľad o rusko-ukrajinskom dianí za posledných 23 rokov. No potom mi vyčítavo oznámil:

„Vy Rusku nerozumiete.“

Povedal to síce s hlúpym dodatkom, že „vy si myslíte, že tu behajú medvede po ulici a že sa strieľa z kalašnikovov“, ale v niečom mal predsa len pravdu.

Ja Rusku naozaj nerozumiem.

Nerozumiem, čo je to za krajinu, v ktorej sa nájde pol milióna alebo aj viac mužov, ktorí sa za peniaze, ale pravdepodobne aj s pohnútkami patriotizmu, dobrovoľne hlásia do nespravodlivej vojny proti susednej krajine.

Hlásia sa pritom s istotou, že sa odtiaľ vrátia mŕtvi, zmrzačení alebo – ak to bude ešte možné – duševne mŕtvi. Ale hlásia sa.

Opozičný ruský politik Iľja Jašin, ktorý bol práve proti svojej vôli vymenený za vraha z FSB, rozpráva v nemeckom exile, ako sa v ruskej base snažil odradiť spoluväzňov od toho, aby podpísali výmenou za amnestiu polročný kontrakt vo vojenskej službe na Ukrajine.

Jašin vraj dosiahol, že traja prehodnotili svoje rozhodnutie, tridsať ďalších však podpísalo tak či tak. V iných väzniciach bude pomer ešte asi horší ako 30:3.

Títo Rusi si možno povedia, že veď štát nechce po mne tak veľa – len aby som držal hubu.

Všeličo si viem nejako vysvetliť, všelijaké strategické výhody Ruska: dostatočnú kapacitu vo výrobe menej inteligentných zbraní, obrovské prírodné zdroje a skvelú štátnu propagandu.

Ale nerozumiem tomu, ako v našej bezprostrednej geografickej blízkosti môže existovať milión chlapov, ktorým nezáleží na vlastnom živote.

Tých mužíkov sankciami nedáme dole. To neznamená, že by sankcie neboli morálne oprávnené alebo že ich treba okamžite zrušiť.

No sankcie v očiach priemerného ruského zákazníka dosiahli akurát to, že si musí trošku priplatiť za iPhone a že v obchode má na vyber medzi relatívne kvalitnou ruskou kolou „Dobryj“ a dvojnásobne drahšou koka-kolou z Belehradu a že sú už k dispozícii len srbské broskyne.

Srbské broskyne vyzerajú horšie ako tie španielske, ale chutia lepšie.

Naozaj nerozumiem ani tomu, aká je to krajina, v ktorej drvivá väčšina obyvateľstva s rôznymi odtieňmi tichého súhlasu akceptuje vojnové hospodárstvo, zákaz vycestovania do obľúbených európskych destinácií a postupné zavedenie paranoidného totalitného režimu, ktorý uvrhne do väzenia otca za protivojnovú kresbu jeho dcérenky.

Títo Rusi si možno povedia, že veď štát nechce po mne tak veľa – len aby som držal hubu.

Zvolená metóda iba čiastočnej mobilizácie spoločnosti má pre sivú ľahostajnú väčšinu silný plus: keď raz bude po vojne, títo ľudia budú môcť povedať: „Čo ja s tou vojnou mám? Mňa sa na to nikto nepýtal a ja som sa nijako nevyjadroval.“

Zistenia z mojej cesty do Ruska nie sú obzvlášť potešiteľné, ale treba si uvedomiť fakty. 

Ani Ukrajina nie je ľahká záležitosť, ani jej po štyridsiatich či päťdesiatich cestách úplne nerozumiem.

Práve na začiatku vojny sa potvrdilo, ako na Ukrajine kvitne občianska spoločnosť –  teda presne to, čoho v Rusku niet a ani tak skoro nebude.

Na Ukrajine je úroveň slobody aj hodnota ľudského života – pri všetkej oprávnenej kritike chýb ukrajinského velenia – vyššia ako v Rusku.

Ukrajinci – kedysi sovietski občania, ktorí po Bielorusoch mali k Rusom najbližšie – získali civilizačný náskok.

Bohatí Ukrajinci sa síce masovo nepredali agresorovi, ale užívajú si svoje prachy na Západe.

Na druhej strane nemôžem zatvárať oči pred tým, že aj na vojnovej Ukrajine vládne nacionalizmus a neprimerané autoritárstvo: vláda napríklad stále núti všetky veľké televízie, aby deň čo deň vysielali zjednotené správy pod názvom „Telemaratón“ – ktorému v májovom prieskume dôverovalo už iba 36 percent obyvateľstva.

Čo je ešte horšie: ani obdivuhodná solidarita Ukrajincov po Putinovej podlej invázii nevedela vymazať hlbokú a štrukturálnu skazenosť značnej časti ukrajinskej elity.

Bohatí Ukrajinci sa síce masovo nepredali agresorovi, ale užívajú si svoje prachy na Západe, kým chudobnejší krajania v zákopoch bránia ich vlasť a majetok.

Prezident Zelenskyj môže aj desaťkrát vyhodiť všetkých šéfov regionálnych vojenských odvodových komisií, očividne to nepomôže. Hoci nejaký ten boj s korupciou stále prebieha, ona je zažratá. Pesimista by povedal: je súčasťou ukrajinského genómu.

Ak sa raz začne vnútroukrajinské zúčtovanie – a na základe svojich rozhovorov s ukrajinskými vojakmi môžem potvrdiť, že oni vinníkov už hľadajú –, tak títo boháči by sa radšej ani nemali vracať domov.

Naozaj nerozumiem, ako môžu byť takí bezcitní.

Našťastie, nemusím všetkému rozumieť, aby som mohol analyzovať vývoj na fronte. Na rozdiel od psychoanalýzy duší týchto dvoch bratských národov je to pomerne jednoduchá úloha.

Už dlho platí, že vojna, ktorá sa nikdy nemala začať, už ani čisto vojensky nemá zmysel.

Od 11. novembra 2022, t. j. od odchodu ruského vojska z ukrajinského veľkomesta Cherson, sa bojuje skôr o promile než o percentá ukrajinského územia.

Tragédia dneška spočíva v tom, že vojna bude ešte minimálne niekoľko mesiacov pokračovať, lebo Rusi majú už približne trištvrte roka momentum a získavajú so stále neprimeranými ľudskými stratami nejaké metre.

Neobávam sa príliš zrútenia celej Ukrajiny, na to je kvalita ruského velenia aj vojska príliš nízka.

Asi rok po konci krvavej veľkej bitky o provinčné mestečko Bachmut konečne ovládli bachmutské predmestie na výšinách Časiv Jar a majú v hľadáčiku Toreck a Pokrovsk. 

Je to šialené, absolútne šialené, že Rusko za dobytie zopár opustených a spustošených okresov v deprimovanom regióne, ktorým Rusi aj Ukrajinci v skutočnosti opovrhujú, obetuje kedysi dvesto miliardové úspory ruského štátu, takmer polovicu štátneho rozpočtu viacerých rokov a desiatky tisíc ľudských životov.

Je to šialené, nechápem to, ale je to fakt.

S tým faktom musí Ukrajina a aj my podporovatelia Ukrajiny rátať.

Zločineckému ruskému režimu to stojí za to.

A ruský národ mlčí.

Považujem za možné, hoci zďaleka nie za isté, že Rusi nakoniec horko-ťažko získajú celý Donbas. Teda aj mesto, v ktorom ruský rozviedčik Igor „Strelkov“ Girkin rozpútal pred viac ako desiatimi rokmi vojnu proti Ukrajine – Slovjansk.

Pre mladších: ide o pôvodného iniciátora vtedy ešte polyhybridnej vojny, ktorý dnes sedí v ruskej a nie v ukrajinskej base.

Nepatrím medzi tých, ktorí sa príliš obávajú zrútenia celej Ukrajiny, na to je kvalita ruského velenia aj vojska príliš nízka a na to sa aj ukrajinská obrana ešte príliš dobre drží. Ukrajinskí vojaci sú vyčerpaní a sklamaní, ale stále do nejakej miery motivovaní, zatiaľ neutekajú z frontu.

No krátkodobo a pravdepodobne aj strednodobo je pokračovanie vojny v neprospech Ukrajiny.

Ukrajinci jednoducho v dohľadnom čase nemajú šancu, aby vojenskou cestou oslobodili Ruskom okupované územia.

Je pekné, že dostali prvé F-16 a maličká invázia do ruského pohraničia v Kurskej oblasti im na chvíľu zdvíha náladu, ale to nezmení nič na tom, že Ukrajina – ktorá od 24. februára 2022 obstála oveľa lepšie, ako sa dalo očakávať – prehráva.

Jednoducho nie sú ľudia.

Hrdinovia sa minuli.

Ukrajina asi nemá milión mužíkov ochotných zomrieť.

Nevyzývam na to, aby sme ukončili finančnú a vojenskú podporu Ukrajiny. 

Aj politické signály posledných týždňov svedčia o tom, že Ukrajina sa teraz na viac ako zabránenie najhoršiemu nezmôže.

Mobilizácia 500-tisíc Ukrajincov, o ktorú žiadal následne odstavený náčelník generálneho štábu Zalužnyj, sa poriadne ani nezačala.

Zelenskyj si uvedomuje, aké je to neprechodné a výbušné. Navyše, odchytávaním okoloidúcich na ulici si nevyrobíš odhodlaných bojovníkov.

Preto Zelenskyj odrazu pripúšťa účasť ruských predstaviteľov na rokovaniach o prímerí a dokonca – po konzultácii s ukrajinským národom v referende – aj odovzdanie územia.

Ako priatelia Ukrajiny by sme mali tlačiť na to, aby sa nejaké rokovania o prímerí začali čo najskôr.

Lebo lepšie to pre Ukrajinu už nebude.

Lebo úplne zbytočne zomierajú ľudia.

Aby to bolo jasné: nevyzývam na to, aby sme ukončili finančnú a vojenskú podporu Ukrajiny. 

Práve naopak: obrázky nových lesklých západných zbraní sú dôležitým stimulom pre začatie rokovaní.

Osobne neverím, že nejaká západná zbraň má potenciál zvrátiť vojnu, všimol som si však, že technologická prevaha západného zbrojárskeho priemyslu vzbudzuje u Rusov občas až iracionálny rešpekt.

Najkrajšie by bolo, keby sa tieto zbrane potom už nemuseli používať.