Pozdrav z Bieloruska Včera som bol na najhroznejšom hraničnom priechode Európy

Nadšený správou, že krvavý bieloruský tyran nám prekvapivo udelil bezvízový styk, pretože chce opäť zlepšiť svoje vzťahy so Západom, som sa spontánne rozhodol pre tranzitnú cestu cez Bielorusko.

Povedal som si: natankujem najlacnejšiu naftu v Európe, kúpim najlacnejšie cigy v Európe a hlavne nahliadnem do prehliadanej, pritom strategicky dôležitej a svojím spôsobom okupovanej krajiny.

Myslím si, že sa príliš ľahkovážne vzdávame národa, ktorý síce má možno bližšie k Rusom ako ktokoľvek iný, ale jeho drvivá väčšina nechce mať nič spoločné s Putinovou výpravou proti Ukrajine.

Hoci Lukašenko v roku 2022 dovolil agresorovi zaútočiť na Ukrajinu z bieloruského územia, dlho sme už o ničom podobnom nepočuli. Ukrajinci na Volyni mi minulé leto s uznanlivým tónom hovorili, že vďaka Lukašenkovi od jari 2022 už neboli bombardovaní.

Samozrejme, hrozný vzhľad politických väzňov, ktorých Lukašenko nedávno prepustil, lebo dúfa v ukončenie sankcií Západu napríklad na bieloruské draslíkové hnojivá, svedčí o charaktere režimu.

Lukašenko je vrah, mučiteľ a diktátor bez demokratickej legitimity, ale nie je blbec.

Pochopil, že národ by mu neodpustil, ak by zatiahol Bielorusko do ukrajinskej vojny.

Preto si opatrne drží odstup od vojny a zrušil Európanom vízovú povinnosť.

Dnes to ide rýchlo, raz som tu stál 28 hodín.

Môj včerajší plán bol taký, že prídem na obed na poľsko-bieloruskú hranicu, strávim tam možno dve hodinky, v najhoršom prípade tri až päť, a ešte v ten večer pôjdem do centra Bieloruska, ubytujem sa v blízkosti rodnej obce poľského národného básnika Mickiewicza, teda v meste Navahrudak, a na druhý deň budem pokračovať vo svojej ceste do Ruska.

Z toho sa naplnilo iba to, že som včera na obed došiel na hranicu a že už zdravím s obrovským meškaním z Navahrudku.

Včera som strávil deväť a pol hodiny na hraničnom priechode Terespol/Brest – ktorý je už nejaký čas jediným otvoreným priechodom na 400-kilometrovej poľsko-bieloruskej hranici.

Deväť a pol hodiny, to som si ani nebol vedel predstaviť, no moji skúsenejší spolutrpiaci boli celkom nadšení: v „červenom kanáli“, do ktorého bieloruskí pohraničníci posielajú každého občana EÚ, mi porozprávali svoje osobné rekordy.

„Dnes to ide rýchlo, raz som tu stál 28 hodín.“

„A ja 32!“

Deväť a pol hodiny sa dá úhľadne rozdeliť do piatich dejstiev.

Prvé dejstvo: Rad pred bránou na poľský hraničný priechod (dve hodiny).

Druhé dejstvo: Rad pred poľskou hraničnou kontrolou (jeden a pol hodiny).

V treťom dejstve sa toho udialo najviac: uzatvorenie bieloruského poistenia na auto, zaplatenie dezinfekcie auta výlučne v bieloruských rubľoch, kontrola ruského víza a itinerára plus desaťminútový výsluch v bočnom kontajneri – zlopovestná „beseda“, počas ktorej sa ma pýtali na moje povolanie a prehľadali mi mobil.

Napriek hustote týchto aktivít trvalo tretie dejstvo sotva viac ako hodinu.

Štvrté dejstvo, spomínaný „červený kanál“ – krátky rad približne desiatich áut pred bieloruskou colnou kontrolou – už vyzeral len ako posledná čerešnička na torte.

Trvalo to tam však tri hodiny, počas ktorých som si mohol pozrieť nástenku s nápisom: „Welcome to Belarus! There is real support for business here.“

Keď som v piatom dejstve vchádzal do kontajnerovej uličky na svoju colnú kontrolu, prepadla ma zvláštna eufória: veď okrem „dočasného dovozu“ mojej starej škodovky som nemal absolútne nič na deklarovanie.

Teraz, keď to mám za sebou, môžem povedať: neľutujem nič.

To som ešte netušil, ako dlho bude trvať vytlačenie špeciálneho formulára na dovoz cudzích mien, že budem musieť zadať každú z mojich desiatich mien v plnom ruskom názve a že budem musieť formulár znova vyplniť, keď sa pri vypisovaní dostanem na formulári za hranicu určeného políčka alebo keď prečiarknem nevhodné pole „cestovné šeky“.

Nahlásil som aj tých pár forintov, korún alebo frankov, ktoré mám pre istotu vždy v aute, pretože som bol v červenom kanáli varovaný: ak colníčka u mňa nájde nedeklarovanú menu, mám problém.

Dve hodiny.

Cestujúci to celé znášali bez reptania a nariekania, lebo nemali inú možnosť: boli tu bieloruskí emigranti cestujúci na svoju každoročnú dovolenku, proruskí Ukrajinci z území okupovaných ruskou armádou, ale boli tu – pre mňa z nepochopiteľných dôvodov – dokonca aj blízkovýchodní moslimovia na ceste domov. No a potom tu boli mnohí Bielorusi, ktorí si urobili živnosť z obrovského cenového rozdielu západnej elektroniky medzi Bieloruskom a Poľskom.

Cestujú pre konkrétneho bieloruského klienta, ktorý doma nechce vysoliť 1500 eur za iPhone, na druhý breh Bugu, kúpia požadovaný mobil za 700, vydávajú ho v podrobnom röntgene bieloruských colníkov za svoj a zinkasujú za vykonanú službu sto eur.

Všetci tam mali silný motív na to, aby sa podrobili tomuto 7- až 35-hodinovému utrpeniu.

Iba ja som absolvoval Terespol/Brest len tak.

Ale teraz, keď to mám za sebou, môžem povedať: neľutujem nič.

Niekedy v strede štvrtého dejstva ma totiž čoraz viac hrial pocit, že si nájdem na najhoršom hraničnom priechode Európy priateľov na celý život.

To na inej hranici nezažiješ.

Euroskeptického obyvateľa nemeckého mesta Bochum s bieloruskou manželkou, ktorý si pochvaľoval voľný rybolov v Bielorusku.

Sympatickú bieloruskú emigrantku so zatvrdnutým nemeckým partnerom, ktorá dvíhala svojim deťom náladu prechádzkami, to bolo ešte v prvom dejstve, v druhom dejstve sa ma opýtala v ruštine na správny pruh a v tom treťom ma zachránila podarovaním dvoch bieloruských rubľov na zaplatenie poplatku za dezinfekciu. Vo štvrtom dejstve už pôsobila trošku vyčerpane, no a v piatom dejstve už ďakovala inej cestujúcej za tabletku proti bolesti hlavy.

Staršieho bieloruského emigranta, ktorého som v prvom dejstve, keď sa stojac v mojej bezprostrednej blízkosti vycikal, vnímal ako chrapúňa, no potom v prítomnosti svojej vznešene sa usmievajúcej manželky pôsobil čoraz vznešenejšie, až kým v temnote štvrtého dejstva nepoložil veľmi nahlas otázku, prečo sa dá slobodne cestovať po celej Európe, len tu v tejto posratej...

A môjho kolegu z piateho dejstva, mladého bieloruského blondiaka. Dvakrát som opustil colný kontajner, pretože sa mi jeho výhovorky zdali neznesiteľne trápne.

Raz to bolo vo chvíli, keď tvrdil, že na motorku, ktorú previezol, samozrejme, nemá žiadne papiere. A raz, keď s dôverčivým pohľadom zvolal: „Okrem Nutelly som v Poľsku nekúpil vôbec nič!“

No na konci, keď sme už obaja vedeli, že prejdeme, bolo v našich očiach také ľudské teplo, akoby sme spolu v zákope prežili útok.

To na inej hranici nezažiješ.

Pätnásť rokov som nebol v Bielorusku, včerajšia deväťapolhodinová skúška však opäť posilnila moje presvedčenie, že tam žijú prevažne milí, tichí, skromní, pracovití a mierumilovní ľudia, ktorí majú trošku smolu na geografiu.

Prajem Bielorusom, aby raz boli s nami.