Ďalšie proroctvo o konci vojny Päť postrehov z Kyjeva, kde „nie je vojna“ a kde sa iba blýska

Po prvé, je to tak, už po niekoľkých minútach v Kyjeve zabúdam na vojnu.

Je to tým, že mám hneď po príchode do môjho milovaného Kyjeva plné ruky práce s doručovaním balíka, ktorý mi dali kyjevské utečenky v mojej rakúskej dedine. Je to aj tým, že hneď po príchode do metra ma rozčuľuje, že jednorazový lístok sa dá kúpiť už len cez ukrajinský mobil alebo „Digitálnu kartu Kyjev“.

Je to však v prvom rade tým, že v Kyjeve nevidím žiadne jednoznačné vojnové škody.

Samozrejme, vojna je symbolicky prítomná: niekoľko opustených stánkov a kancelárií náborových organizácií a mnoho plagátov, vlajok a nástenných malieb pripomínajúcich padlých a žijúcich vojakov, ktorých už teraz vítajú „po vojne v Kyjeve“. Ale kto chce vidieť poškodenú alebo zničenú budovu, musí si ju cielene vyhľadať.

Na prvý pohľad sa teda zdá, že predseda slovenskej vlády mal pravdu, keď v zime vyhlásil, že v Kyjeve „je absolútne normálny život“.

Ukrajinské hlavné mesto má naozaj tú česť byť chránené západnými systémami protivzdušnej obrany. Cítiť, že z troch miliónov obyvateľov z obdobia pred začiatkom vojny chýba len pomerne málo: Kyjevčania síce hromadne utiekli do EÚ, ale svoje byty prenajímajú ukrajinským vnútorným presídlencom z oblastí v blízkosti frontu.

Napriek tomu platí, že Robert Fico popieraním vojny v Kyjeve preukázal svoje chrapúnstvo. Tvrdil: „A to si fakt myslíte, že v Kyjeve je vojna? To ako nemyslíte vážne, dúfam...“ Pravda je, že Kyjev takmer každé ráno hlási zranených a neraz aj mŕtvych. Protivzdušná obrana je pravidelne preťažená rojmi dronov, ktoré dostali v ukrajinčine trefné označenie „dronopad“.

Keď Rusi 24. apríla raketou roztrhli obyčajný sovietsky panelák na severnom sídlisku Oboloň, záchranári vytiahli z trosiek 14 mŕtvych a 90 zranených a dokonca americký prezident so záľubou v Putinovi Donald Trump tvítoval: „Vladimir, STOP!!!“

Najväčšie nebezpečenstvo často hrozí od samotnej protivzdušnej obrany – trosky zostrelených rakiet a dronov môžu spadnúť kamkoľvek a zabiť ľudí. Presne to si v poslednú noc vyžiadalo ďalšie dva ľudské životy – v centrálnom Ševčenkovskom obvode. Ja som zopár hodín predtým opustil Kyjev.

Ako Slováci vybudovali centrum v SlovianskuKeď nemôžem bojovať na fronte, bojujem aspoň s kelňou v ruke

Lukáš KekelákJuraj Brezáni

„To nič, to je iba blesk“

Po druhé, Kyjev sa ešte viac ako kedysi rozpadol na vnútorné a vonkajšie mesto. Zjednodušene povedané: vnútorný Kyjev je svetlý a veselý, vonkajší Kyjev je temnejší a ťaživejší.

Ľudia sa ešte viac ako v minulosti túlia k sebe v nízkych historických štvrtiach ako Podiľ, zatiaľ čo obyvatelia výškových budov na okraji veľkomesta sa cítia bezbranní, vydaní napospas neznámemu nebezpečenstvu.

Ako ukázala posledná noc, ani historické centrum nie je úplne chránené. Stretávam babičku našich kyjevských utečeniek, ktorá sa v lete musela z Rakúska vrátiť domov, lebo umierajúci manžel potrebuje 24-hodinovú opateru. S prekvapením od nej počujem, že hneď počas mojej prvej noci v Kyjeve bol letecký poplach. Najmä ženy v Kyjeve už tri roky neprespali ani jednu noc, ale môj spánok je príliš hlboký, ja som nič nepočul.

Babička z ukrajinskej akadémie vied býva v centre pri univerzite. Tento byt je pýchou rodiny akademikov, lenže je na dvanástom pochodí, čo sa v podmienkach vojny vníma ako prekliatie: krehká babička nemá šancu ťahať ležiaceho pacienta do protileteckého úkrytu v pivnici.

Navštevujem spomínané severné sídlisko Oboloň. Tam, pri Vŕbovom jazere, som v mladosti dovolenkoval dvanásť liet za sebou, v prvom lete celý mesiac, v dvanástom už len jedno popoludnie.

Sídlisko bolo vždy jedným z lepších, ale aj tak ma príjemne prekvapí údržba. Gastronómia síce zmizla, ale úprava predzáhradiek pred mojím vtedajším panelákom ukazuje úroveň, pestrosť a lásku. Na lavičkách pred vchodom už sedí nová generácia onemených opilcov a na pláží Vŕbového jazera pribudli nové kabínky na prezliekanie a nové strechy poskytujúce tieň. Na novej autobusovej zastávke sa síce túto nedeľu autobus nezastavil, ale v pripojenej kaviarenskej unimobunke si môžem vybrať medzi ovseným, rastlinným a obyčajným mliekom do kávy.

V nedeľu podvečer sa na Oboloni aj inde v Kyjeve strhne dlhá búrka s hromobitím, bleskami a prudkými lejakmi. Obdivujem, ako Kyjevčania nebojácne, ba radostne reagujú na búrku. Hoci leje ako z krhly, rozhodca píska mládežnícky futbalový zápas na kompletne zrekonštruovanom ihrisku.

Neskôr prestane pršať, ale obloha na východe sa často rozsvieti do oranžova. Už si nie som istý, či sú to ešte blesky. Mierne znepokojene sa pýtam miestnych: „Prepáčte, som v Kyjeve prvýkrát od začiatku vojny, je to blesk alebo bombardovanie?“

Ľudia reagujú milým uvoľneným úsmevom: „To nič, to je iba blesk.“

Akoby chceli povedať: Búrka je vítaným relaxom. Lebo sila prírody je predvídateľnejšia ako Rus.

V kyjevskej štvrti Podiľ. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Hipsterská nežnosť, len bez detského boomu

Po tretie. Minimálne v historických centrálnych štvrtiach Pečersk, Ševčenko a Podiľ je Kyjev dnes krajší, ženskejší, pôvabnejší a elegantnejší ako kedysi. Vzniklo množstvo originálnych kaviarní, v ktorých sa veľkňažky kreatívneho priemyslu skláňajú nad svojimi notebookmi.

K tomu útulné bary a kuchyne zo všetkých kútov sveta, nechýba ani škandinávske, japonské a „Thai-Israeli“ jedlo. Tak ako v kresťanskej bejrútskej štvrti Mar Michael nevaria žiadne levantské jedlo, na Podili nedostanete ukrajinský koňak.

Podiľ zvlášť zvádza svojou hipsterskou nežnosťou. Usmiati mladí ľudia, dievčatá kráčajúce ruka v ruke, každé gesto a každý pohľad odháňa vojnu. Vojnu tam vonku, ktorú si tu vnútri neviete predstaviť.

Podiľ dnes pripomína zelenoprogresívnu berlínsku štvrť Prenzlauer Berg v časoch jej najväčšieho rozkvetu. Len bez detského boomu, s generátormi na chodníku a so smerovníkmi k najbližšiemu protileteckému krytu.

Diskotéka v ťaživej časti Kyjeva

Po štvrté, ľavý breh, východné sídliska. Na východnom konci metra na stanici Lisova, ale aj v stále relatívne centrálnej štvrti Darnycia vidím ten tmavý a ťaživý Kyjev.

Vo večerných hodinách pracovného dňa čaká v Lisovej tucet autobusov do východného predmestia Brovary. Brovary boli počas ruskej okupácie časti Kyjevskej oblasti na jar 2022 frontovým mestom. Statné tety vykrikujú prevažne v ruštine trasy svojich autobusov, konkurencia je veľká, málokto nastupuje.

Tu je ťažkosť života v Kyjeve hmatateľná. Státisíce dochádzajúcich vstávajú pred svitaním a domov sa vracajú po západe slnka. Je tu viac mužov, viac stredných ročníkov, viac zlého oblečenia – a nikto sa tu neusmieva.

Na unavenom východe UkrajinyBuď chcú Rusov, alebo od Boha silu a zbrane

Juraj Brezáni

Na ľavom brehu, presnejšie povedané na ostrove v Dnepri, nájdem posledný zvyšok ostrovčeka radosti.

Hidropark má vlastnú stanicu metra, ináč je to zóna nočného života, ktorá má svoje najlepšie časy za sebou. Hidropark už dávno vôbec nebol šik, sovietski seniori a provinčná predmestská mládež tu navštevovali asi dvadsať tanečných lokálov.

V mladosti som to tu mal rád. Teraz počas vojny o nočnom živote v užšom zmysle slova nemôže byť reč, posledné metro odchádza do centra o 22.39, do začiatku zákazu vychádzania o polnoci musia byť všetci vnútri.

V nedeľu večer fungujú aspoň tri podniky. Som zvedavý, akú hudbu hrajú, veď kedysi dominantná ruská estráda je zavrhovaná.

Kyjev, v ktorom sa kedysi hovorilo prevažne po rusky, sa úplne ukrajinizoval, čo je ďalší Putinov úspech. Dnes je tabu začať na verejnosti rozhovor v ruštine, po rusky sa hovorí len v úzkom kruhu alebo s jedným promile. Spievať v ruštine je úplne vylúčené.

Prevádzkari tanečných klubov našli neočakávané riešenie. V mojej vtedy obľúbenej Hidrozone je to anglický pop zmiešaný s hitmi v rumunčine. Dídžeja však dnešná ukrajinská mládež neuznáva – Hidrozona je takmer prázdna.

Dobrá nálada zato vládne pri arménskom šašliku oproti. Vekový priemer sa zvýšil, tancujú tetušky po šesťdesiatke a jeden postarší pupkáč z ukrajinskej armády s radikálne kozáckym účesom. Ľudí sem v minulosti lákal živý spev ruskej estrády, čo teraz?

Angličtina prichádza do úvahy len výnimočne, tetušky nepoznajú nič novšie než Bahama Mama a Daddy Cool. Riešenie je originálne: po niekoľkých piesňach, na ktoré zrelé dámy nadšene tancujú, chápem, čo u Arména zachránilo náladu: uzbecká tanečná estráda v neskorosovietskom štýle.

Najbujnejšie a najmladšie je to v treťom otvorenom tanečnom stane. Tu padlo už aj tabu, ktoré Armén pripravujúci šašlik stále dodržiava – hrá sa azerbajdžanská hudba. A mladý dynamický dídžej nadšene kričí: „Azerrrbajdžžžan!“

Ako mobilizácia rozdeľuje UkrajinuNechcel skončiť v mlynčeku na mäso. Proti náboru sa niektorí búria ako proti Rusom

Lukáš Kekelák

Tretia generácia sa s ruskými susedmi zmieri a zabudne

Po piate, ako vždy na vojnovej Ukrajine prejde len pár hodín, kým sa ukrajinský vojak chce napiť a porozprávať sa so mnou.

Tentoraz je to dôstojník s dvadsiatimi siedmimi rokmi služby, bojuje úplne od začiatku vojny, od Slovianska v roku 2014. Dobre vie, že nemá piť kvôli antidepresívam, ktoré mu predpísali na boj so stále rovnakou nočnou morou: hoci šťastnou náhodou nebol so svojou rotou, každú noc vidí, ako ruské bomby trhajú jeho spolubojovníkov na kusy: „Oni padli v prvých hodinách vojny, 24. februára o deviatej hodine, počas evakuácie z Mariupola.“

Teraz však kašľať na to, jeho žold stačí na exil manželky a detí v pokojnom kraji a v kyjevskej krčme je mu tak dobre. Nič netušiac dokonca „cituje“ Fica: „V Kyjeve nie je vojna!“ 

Tento dôstojník je etnický Rus s „úplne zombifikovanými“ príbuznými v Rusku, zažil všetky úseky frontu, paradoxne však chce stále hovoriť o budúcnosti.

Obáva sa, že vojna bude trvať ešte tri roky, „politici robia politiku, vojaci zomierajú“, ale viackrát zdôrazňuje, že „každá vojna sa raz skončí“. Je presvedčený, že „dve generácie budú nenávidieť nepriateľa“, ale už teraz kritizuje a zároveň obdivuje tretiu generáciu: „Tá na všetko zabudne a bude žiť zmierená s ruskými susedmi.“

Zámerne neuvádzam žiadne podrobnosti o tomto dôstojníkovi, ani neuvediem kyjevskú lokalitu, kde sme spolu pili.

Veci sa majú totiž takto: hoci ho niekoľkokrát naliehavo prosím, aby sa nezveroval s vojenskými tajomstvami takému naivnému civilistovi, ako som ja, povie mi všetko.

Krátko pred začiatkom zákazu vychádzania ma dokonca chce zobrať na posledné pivo – do svojej utajenej vojenskej ubytovne. Je to úplne nenápadná budova plná ukrajinských vojakov na desaťdňovom výcviku.

Keby som napísal viac, mohol by som byť vinný z toho, že agresor vystrelí raketu na tento objekt a zabije množstvo ukrajinských vojakov.

Našťastie je správkyňa ubytovne neúprosná. Je to tvrdá žena s vypúlenými očami. Blokuje nám vstup tým, že v hrubom ružovom župane leží na vstupných schodoch. Tadiaľ cesty niet.

Na konci o sebe hovorí, že nikdy nespí a že sa ako evanjelikálna kresťanka veľa modlí.

Skôr než sa poslušne rozídeme, správkyňa vojenskej ubytovne sa nás ešte dotkne krásnym proroctvom. „Vojna sa skončí na jeseň,“ hovorí nehybne ležiace ružové orákulum. „Skončí sa jedného dňa, úplne náhle, akoby sa nič nebolo stalo.“