Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
22. január 2023

Schudol takmer dvesto kíl

Hanbil som sa, ako vyzerám. Blízki sa nesmú báť povedať, aby ste prestali jesť

Jeho váha ho už ohrozovala na živote a mal za sebou viaceré neúspešné pokusy o schudnutie. Ján Hodoň to nevzdal a dnes sám pomáha obéznym ľuďom v chudnutí.

Hanbil som sa, ako vyzerám. Blízki sa nesmú báť povedať, aby ste prestali jesť
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Jeho váha ho už ohrozovala na živote a mal za sebou viaceré neúspešné pokusy o schudnutie. Ján Hodoň to nevzdal a dnes sám pomáha obéznym ľuďom v chudnutí.

Ján Hodoň z Varína pri Žiline vážil pred šiestimi rokmi takmer tristo kíl. Priznáva, že sa k tejto váhe sám „prejedol“. 

Keď ho jeho brat prihlásil do relácie Extrémne premeny, bál sa, že sa na neho Ján nahnevá. Nakoniec to bol práve tento moment, ktorý ho dokázal naštartovať k totálnej zmene životného štýlu.

„Všetci súťažiaci museli prejsť okolo veľkého bazéna. Keď prechádzali, všetky deti sa smiali, ale aj niektorí dospelí. Po asi polminúte som vošiel ja. To už nebol smiech, to bolo niekoľkosekundové ticho. Nikdy takého človeka nevideli. Možno aj toto bol jeden z tých momentov, keď som si povedal, a dosť,“ spomína na jeden z najnepríjemnejších zážitkov počas nakrúcania relácie.

Ján Hodoň sa stal jedným z najznámejších účastníkov tým, že schudol za jeden rok z 287 na 112 kíl. Celý čas ho podporovala jeho manželka a dve dcéry, ktoré boli nesmierne šťastné, keď videli, čo sa mu podarilo po viacerých neúspešných pokusoch v minulosti. Ako o sebe Ján Hodoň hovorí, odvtedy je z neho úplne iný človek, ktorý sa cíti zdravo a sebavedomo.

Zároveň dodáva, že nechce zabúdať na pokoru a rozhodol sa pomáhať ľuďom, ktorí trpia rovnako ako on v minulosti. Založil Centrum zdravia, v ktorom pomáha obéznym ľuďom s chudnutím a so zmenou stravovania.

S Jánom Hodoňom sme sa rozprávali, aký je život alebo skôr „neživot“ morbídne obézneho človeka a o čo všetko prichádza v bežnom rodinnom živote. Riešili sme, na čo si majú dávať najbližší obézneho človeka, aby ho neučičíkali, že je všetko v poriadku, ale i o tom, čo si myslí o súčasnom trende „body positivity“, keď sa akékoľvek upozornenie na zdravotné riziká vysokej nadváhy považuje za osobný útok a hejtovanie.

Čo bolo pre vás tým zlomovým bodom, že už ďalej nechcete žiť život tristokilového muža?

Tých zlomových bodov bolo viac. Keď som sa vrátil z vojny, mal som 82 kilogramov. Ale predtým som tiež bojoval s nadváhou. No a po návrate z vojny som za dvadsať rokov prišiel až k tristo kilogramom. Paradoxom je, že ani dosiahnutie takejto váhy nebolo pre mňa tým zlomovým bodom. Všetko sa začalo tým, že ma brat prihlásil do Extrémnych premien.

Ani sa mi nepriznal, lebo sa bál. Riešil to cez mamu. Až ona mi povedala, že ma prihlásil a bojí sa, ako to prijmem, aby som nebol naštvaný.

Ján Hodoň z čias pred prihlásením do relácie. Foto: archív J. H.

Takže veľkú rolu v tom zohrali vaši najbližší.

Väčšinou sa deje to, že keď chcete pomôcť veľmi obéznemu človeku, tak v jeho očiach sú všetci dookola tí tlstí, len on je chudý. Je to ako napríklad u alkoholikov, je to určitá forma závislosti. Takto som to robil aj ja, všetci dookola boli tlstí, len ja som bol chudý. Oni sa mi báli niečo povedať, lebo ja som mal už toľko začiatkov a koncov vo svojom boji s váhou.

Napriek takémuto nastaveniu ste povedali chudnutiu pred kamerami v relácii s vysokou sledovanosťou áno?

Nakoniec sa mi z Extrémnych premien ozvali, začali so mnou komunikovať a ja som to akosi prijal. Nie je to tak, že prídete a hneď začnete. Prejdete kastingmi, zdravotnými aj psychologickými prehliadkami, preverujú vás a stále držia v tom, že vás nevyberú. Chcú vyvolať efekt prekvapenia. Keď prišli za mnou do môjho pohostinstva, že ma vybrali, vtedy ma vážne prekvapili.

Dovtedy som to nebral ako akýsi zlom, hovoril som si, bude – bude, nebude – nebude. Až keď ma zobrali do bootcampu, tak tam som začal o sebe rozmýšľať, že takúto šancu už druhýkrát nedostanem.

Čo sa tam udialo, že ste takto radikálne zmenili svoje myslenie?

V tom čase som mal problém prejsť päťdesiat metrov. V bootcampe boli obrovské dlhé chodby a mňa dali do úplne poslednej. Keď som išiel na obyčajné cvičenie, musel som si päťkrát sadnúť a oddychovať. Zobrali nám telefóny, nesmeli sme sa kontaktovať s nikým z rodiny, bol som sám na izbe a tam som zažil niečo, ani neviem, ako to povedať, tam som padol na samé dno.

Odvtedy som začal bojovať a všetko som prijal. A hlavne som to bral s pokorou. Priznal som si, že som urobil chybu, keď som na všetkých útočil, že ja som v poriadku, že ja viem všetko najlepšie, pričom realita bola inde. Vtedy som pochopil, ako som všetkých ľudí, ktorých mám okolo seba a ktorých mám rád, dehonestoval, oni mi chceli pomôcť a ja som robil opak.

Takže až v tej chvíli nastal ten skutočný zlom?

Vtedy som prijal pokoru a nechal som sa viesť odborníkmi a trénermi Marošom Molnárom a Mišom Páleníkom i zvyškom tímu. Tak sa to u mňa začalo. Pre niekoho je to banálna vec, ale keď som po dvoch týždňoch v tomto campe prešiel z posilňovne do izby, čo bolo asi štyristo metrov, bez prestávky, tak som si vravel, že to skutočne ide. A ďalej sa to nabaľovalo a nabaľovalo a už to išlo.

Mali ste už ako dieťa sklon k nadváhe?

Áno, od malička som mal tieto sklony, bol som aj tri razy na liečebnom pobyte zameranom na redukciu hmotnosti. Rád som športoval, ale tá nadváha tam stále bola. Keď sme bežali dvanásťminútovku, zle som to prežíval, lebo vždy som prišiel posledný. Ale krátke behy som zvládal alebo vybíjanú som hral dobre. Šli mi športy, ktoré boli na reflex a na rýchlosť, to bolo v pohode, ale s vytrvalosťou som mal problém.

Keď ste sa prihlásili do Extrémnych premien, mali ste 287 kíl, čo sa už definuje ako morbídna obezita. Keď si to spätne premietnete, viete povedať, kde sa to celé začalo?

Mám na to jediné slovo – lenivosť. Inak to neviem nazvať. Potom sa už pridávali ďalšie faktory ako nočná práca, vlastnil som nočný podnik, taxislužbu, moja práca prebiehala v noci. Otočí sa vám denný režim s nocou, keď k tomu pridáte nervozitu, napríklad splácate úver, potrebujete peniaze. Všetko sa to združilo a ja som sa vyjedol na takú váhu.

Veľký problém je aj to, že vás vaši najbližší ľúbia. Ale nemyslím to zle, že vás nemajú ľúbiť. Ale že vás tak ľúbia, že vám kúpia vždy väčšie veci alebo navaria, čo má Janíčko rád.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Čo by mali príbuzní robiť, aby skutočne pomohli?

Vždy musí prísť niekto, kto vám do očí povie, si tučný, prestaň jesť. Aj vtedy svojho blízkeho ľúbite, keď mu poviete, prestaň toľko jesť. Nemôžu sa tváriť, že je všetko v poriadku, všetko je perfektné. Aj to je faktor, ktorý môže zavážiť. Je na škodu, ak si okruh ľudí, ktorý vás má rad, neuvedomí, že je tu veľký problém. A aj keď si ho uvedomí, že nepovie do očí, že tu ten problém je a treba ho riešiť.

Čo si myslíte o súčasnom trende „body positivity“, teda prijímania svojho tela takého, aké je? Keď akékoľvek náznaky na zdravotné riziká obezity sa ihneď označujú za body shaming.

Je to pre zdravie nebezpečné. Zažil som aj to, aj to. Bol som v pohostinstve, vedľa som mal cukráreň so zmrzlinou, kde sú najmä deti. Keď vojde tristokilový človek, tak začnú kričať, pozrite sa, aký je bachratý. Toto som zle prijímal a dokázal hodinu či dve čakať, kým odídu a bude chvíľku na terase prázdno. Vtedy som prešiel do auta.

A zažil som aj druhú stránku, keď nikto nevidel žiadny problém. Vo všetkom treba hľadať zlatý stred. Treba povedať človeku, že je tu problém, ale nejaké veci by sme mu mali aj uznať.

A teraz vidím na sociálnych sieťach, že z obezity sa stáva trend. Človek, ktorý mal pred piatimi rokmi osemdesiat kíl, má teraz dvesto kíl a naschvál sa chce vyjesť. Neviem si to vysvetliť, či to všetko spôsobili sociálne siete. Ale moja mama vždy hovorievala, že chlieb sa je o dvoch kôrkach či pred šesťdesiatimi rokmi, alebo teraz. Som z toho zhrozený, že aj sociálne siete prispievajú k tomu, aby bol človek tlstý.

Ako váha obmedzuje obézneho človeka v bežnom živote, čoho sa musí z bežných vecí vzdať?

Vzdá sa všetkého. Čo môže dokázať tristokilový človek? Prejsť k stolu a najesť sa, sadnúť si do auta, aj to je pritom obmedzené, lebo musíte si kúpiť také auto, do ktorého sa zmestíte. Nemôžete ísť do obchodu, do banky, všade vás musí niekto sprevádzať. Ak musíte prísť osobne, ste obmedzený. Musíte zaparkovať priamo pred vchodom a vládať tam dôjsť. Už aj hrať sa s vlastnou dcérou som mal problém.

Problém máte aj so základnou hygienou. Ja som na to dbal, ale veľa ľudí nedbá, lebo tristokilový človek sa na to často už vykašle. S osemdesiatimi percentami činností počas dňa máte problém. Už len to, že potrebujete ísť niekde vonku na záchod... Keď je tam závesný záchod, tak ho odtrhnete. To sa mi podarilo viackrát.

Počas súťaže ste sa na nič nevyhovárali a povedali ste, že ste si sám na vine. Aký bol váš pôvodný denný režim a jedálniček?

Mal som na starosti hlavne svoje pohostinstvo. Spávať som chodil okolo tretej v noci, vstával o deviatej či desiatej. Predtým som si dal výdatné raňajky, nemal som problém zjesť šesť obložených rožkov alebo niečo iné, ale vždy dosť kalorické. Napríklad som si rozkrojil cez stred vianočku, natrel maslom a celú naraz zjedol s kakaom.

Vedľa pohostinstva som mal cukráreň. Vždy boli nejaké zákusky na odpis, tak som hodinku po raňajkách prišiel do chladničky a zo tri zákusky som zjedol. Obed mi doviezli do práce, ale to mi bolo málo, preto som zvykol zájsť do jednej reštaurácie na obrovské študentské sendviče, zo dva-tri som si vždy kúpil.

Na olovrant som zjedol tristogramovú čokoládu. Odbalil som ju a jedol ako chleba. Večer bola pizza, hamburger alebo čo sa doma uvarilo. Ja som si však nedal jednu porciu, ale tri. A najhoršie na tom bolo, že všetci sme si naložili a ja som potom jedol už z hrnca. Množstvo a veľké porcie, to bol môj problém.

Inzercia

Prepadala vás chuť do jedla aj v noci?

To som nikdy nemal, v noci som nikdy nevyjedal. Ale kvalita môjho spánku bola úplne nulová. So svojou váhou som mal veľmi spuchnuté nohy. Keď som si ľahol, lymfa začala fungovať a prúdiť, čo ma nútilo na močenie. Za noc som musel ísť aj desaťkrát. To sa už nedá hovoriť o plnohodnotnom spánku.

Potom cez deň, kam som prišiel, tam sa mi driemalo. Mal som dokonca také stavy, že som si počas šoférovania musel odstaviť auto a pospať si pätnásť minút.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Hanbili ste sa za to, ako ste vyzerali?

Áno. Celý život. Chcem aj vystríhať rodičov, aby dávali veľký pozor na deti, keď sú malé a sú obézne. Keď sa z nich začne niekto vysmievať, zostane im to do konca života. Je to blok, ja ho mám doteraz.

Za mnohými prípadmi obéznych detí je chyba rodičov. U nás chýba osveta rodičov, odborníci by mali dbať na osvetu stravovania u detí, lebo u detí sa to všetko začína.

Nehanbili ste sa chudnúť pred očami tisícok ľudí? Vážili vás v spodnej bielizni, nemali ste s tým problém?

Obrovský. Hneď v prvý deň, keď sme prišli do bootcampu, prišli za nami, že ideme do bazéna. Povedal som si, paráda, budeme sami v bazéne. Lenže problém bol, že v tom čase bola Veľká noc. Bolo tam plno detí a ja som v bazéne nebol dvadsať rokov, vyhýbal som sa takým miestam.

Museli sme okolo celého toho veľkého bazéna prejsť. Predo mnou išli ďalší chudnúci z relácie, boli sme spolu dvanásti. Keď prechádzali, všetky deti sa smiali, ale aj niektorí dospelí. Po asi polminúte som vošiel ja. To už nebol smiech, to bolo niekoľkosekundové ticho. Nikdy takého človeka nevideli. Možno aj toto bol jeden z tých momentov, keď som si povedal, a dosť.

Čo bolo počas chudnúceho programu pre vás náročné, čoho sa vám najťažšie vzdávalo?

Asi ničoho. Ja som to všetko zahodil za hlavu. Vtedy som si povedal, že dosť, a už som len objavoval nové veci. Ja som tak rýchlo chudol, že tí, čo chudli so mnou, ale mali nižšiu váhu, nosili mi svoje veci, že to môžem nosiť.

Ja som sa za ten rok dostal k váhe ostatných. Dokonca som ich všetkých predbehol a ich veci som ani nestihol nosiť. Viete, aká to je radosť, keď si človek po dvadsiatich rokoch kúpi v obchode vec vo veľkosti XL alebo L? Ja som predtým mal veľkosť 14 XL. Ani neviem, k čomu tú radosť prirovnať.

Toto si vyžaduje neuveriteľne silnú, pevnú vôľu. 

Akoby človek mal v sebe nejaký gombík. Myslím si, že každý ten gombík v sebe má. A keď ho dokážete stlačiť, tak potom to už ide. Nepripúšťal som si prehru. Doma som znovu začal variť, som vyučený kuchár. Nikdy som to nedal do úst, len som ochutnal pri varení. Tešil som sa z toho, že ostatným to chutí.

Ten rok bol taký rýchly a toľko som toho zažil, čo som nezažil za dvadsať rokov. Teraz si spätne myslím, že asi som si tých tristo kíl musel vyskúšať, aby som dokázal povedať ostatným, že takto to nemá byť.

Mali ste počas toho roka niekedy pocit, že už toho máte plné zuby?

To som za celý rok nemal. A ani doteraz som nemal takú krízu. Vždy sú výkyvy vo váhe, prídu sviatky, mám o päť kíl viac, potom zase o päť kíl menej. Stále sa držím v rovine okolo 110 až 115 kíl.

Ale vždy si to tak v sebe nastavím, že teraz si dám, lebo je dovolenka, a po nej sa zase „reštartnem“ a idem. To je základ všetkého. Len si nehovoriť, že „potom“, lebo to bude opäť o tej nešťastnej lenivosti.

Aká je vaša taktika, aby nedošlo k jojo efektu?

Stravovať sa zdravo a cvičiť. Je to úplne jednoduchá vec. A riadim sa tým klasickým, raňajky zjesť, s obedom sa rozdeliť a večeru darovať. Lebo na 95 percent je to o strave. A hlavne nič sa nesnažiť urýchliť. Riadim sa tým, že pomaly ďalej zájdeš.

Takže treba prijať to, že takáto zmena životného štýlu musí byť celoživotná.

Áno, je to naozaj celoživotný boj.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Teraz vyzeráte ako úplne iný človek, aj sa tak cítite? Zmenilo vás to?

Určite áno. Dovolím si tvrdiť, že som úplne iná osobnosť. Zmenilo to veľa vecí vo mne, veľa aj v tom, čo dávam ľuďom, ktorým teraz pomáham chudnúť. Vníma to aj moje okolie, predtým som bol uzavretý, utiahnutý a zrazu som nabral sebavedomie. Ale vždy v sebe cítim pokoru.

Hovoríte o novom človeku, o novom živote. Chýba vám niečo zo starého života?

Viete, že som sa nad týmto nikdy ani nezamyslel? Keď tak nad tým rozmýšľam, asi nič, všetkého som sa vzdával rád.

Vy ste sa v relácii na začiatku priznali, že ste od jedla závislý. Aký je váš vzťah k jedlu teraz?

Som závislý stále. Snažím sa o to, aby som večer už nejedával. Koľkokrát som sa pristihol, keď som mal tristo kíl, že ja som to jedlo vlastne ani nechcel, ale jednoducho som potreboval naplniť žalúdok. Ten mám doteraz veľký, takže si musím dávať obrovský pozor.

Nie je pravda, že sa žalúdok stiahne, ja by som ani teraz nemal problém zjesť naraz celý chlieb. Je to boj psychiky, musíte to mať v hlave upratané. Veľa ľudí chce chudnúť, ale keď to nie je v hlave zrovnané, nemusí to byť úspešné.

Ako svoju závislosť od jedla ovládate? Vyhľadali ste aj odbornú pomoc?

Spracovávam túto závislosť sám, ale v súťaži sme mali vždy k dispozícii psychológa a veľmi rád som sa s ním radil. Aj svojim klientom vždy odporúčam vyhľadať aj psychologickú pomoc, pretože duševná pohoda je v procese chudnutia dôležitá.

Akými pravidlami sa teraz v stravovaní riadite?

Stravujem sa tak, ako ma nastavil Miško Páleník, s ktorým doteraz spolupracujem. Akurát som si pridal kalórie, pretože chcem naberať svalstvo. Uprednostňujem zeleninu a chudé mäso, na raňajky sa snažím zjesť veľa vlákniny. Vyhýbam sa sladkým jedlám, ale z času na čas si doprajem aj tie.

Pomáhate obéznym ľuďom, ktorí si prechádzajú tým, s čím ste bojovali aj vy. Kedy ste sa rozhodli ísť týmto smerom?

Hlavne v tom procese chudnutia. Mal som aj predtým trénerov, ale odišiel som od nich, lebo som nesúhlasil s nejakými vecami. Tréner nemôže cvičiť tak, že to človeku nesadne.

Koľkokrát aj ja cvičím s niekým a vidím, že je to už cez čiaru. So silno obéznym človekom nemožno niektoré veci vyhrocovať. A toto mi strašne prekáža u niektorých trénerov. Tak som si sám vyvinul spôsob, ako takého obézneho človeka trénovať.

Majú obézni ľudia záujem o chudnutie? S koľkými teraz pracujete?

Začalo sa to, keď sa ku mne tesne po súťaži pri opakovaní tréningov pridali dvaja kamaráti, pričom obidvaja schudli zhruba šesťdesiat kíl. Oni zavolali ďalších svojich blízkych a boli sme zrazu taká malá komunita. Tá sa neustále rozrastá a len tu z okolia Žiliny je nás okolo 150.

Táto komunita mi veľmi pomáha, ale svojím spôsobom som si na seba uplietol bič. Lebo čo poviem ľuďom, ktorých trénujem, ak priberiem dvadsať či tridsať kíl? Počúvali by ste dvestokilového trénera? Aj vďaka tomu nemôžem poľaviť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.