Neutralita a Slovensko Pán premiér opäť perlí

Keby nebol zbabelec, navrhne to, čo naznačil: neutralitu Slovenska a vystúpenie z NATO. Ale to on neurobí. Pretože je zbabelec.

Urobí „žmurk, žmurk“ na tých, ktorí nenávidia Západ, Ameriku a NATO. Na tých urobí „žmurk, žmurk“, voľte ma. Ale z NATO nevystúpi, neurobí ten krok.

Pretože je zbabelec.

Porovnajme ho s iným politikom, Jánom Čarnogurským. To je chlap. Prakticky s ním v súčasných politických otázkach nesúhlasím v ničom, ale vážim si ho.

Prečo? Pretože je to chlap. Nesúhlasí s členstvom Slovenska v NATO? Išiel s kožou na trh. Vedel, že prehrá. Ale aj napriek tomu to urobil. Je to chlap.

Nesúhlasím, ale vážim si ho. Nie Fica.

Mimochodom, keď som napísal, že v ničom nesúhlasím s Jánom Čarnogurským – z tých súčasných politických otázok –, neznamená to, že s ním nesúhlasím vôbec v ničom.

V tej najdôležitejšej otázke, nielen politickej, ale existenčnej a existenciálnej pre celé ľudstvo, kultúru a civilizáciu  – ale aj pre osud jednotlivcov –, totiž či kresťanstvo je v dejinách ľudstva silou dobra alebo zla, máme rovnaký názor.

A „Progresívne Slovensko“, akokoľvek s ním súhlasím v opozícii proti Ficovi, nepredstavuje progres, ale regres. Regres o 1700 rokov. Do roku cca 325. Teda do obdobia neskorej Rímskej ríše. A k jej dekadencii, kultom, z ktorých najzásadnejší a najhroznejší bol kult ľudských obetí.

Neutralita nie je zárukou mieru, ale skôr garanciou obsadenia, intervencie.

Vlastne všetky náboženstvá sveta sa rozdeľujú na dva tábory: tie, ktoré prinášajú ľudské obete (zabíjajú deti), a tie, ktoré to nerobia (napríklad judaizmus, kresťanstvo).

Umelé potraty, zabíjanie malých detí, sú ľudské obete bohu sexu. Sex je fajn a ja som ten posledný, kto by proti nemu niečo povedal (ostatne, sexom som vyprodukoval troch potomkov, tri deti, ktoré mi robia radosť, a manželka mi pri tom pomáhala....). Ale nikdy, nikdy by som sex nezbožňoval tak, aby som mu prinášal ľudské obete, teda potraty. To je však Progresívne Slovensko.

Ale vráťme sa k Ficovi.

Neutralita Slovenska. Ak ste videli filmy z prvej svetovej vojny, niečo ako Vianoce medzi britskými a nemeckými vojakmi v roku 1914, vedzte, že sa odohrávali v Belgicku.

Neutrálnom Belgicku do roku 1914. Neutralita nie je zárukou mieru, ale skôr garanciou obsadenia, intervencie.

Ak ste slabí.

Ako bolo Belgicko v roku 1914. A opäť – rovnako ako Holandsko a Luxembursko a Dánsko a Nórsko v roku 1940. Neutralita nič neznamená, ak ste slabí a niekto iný je silný.

V septembri 2012 som bol pozvaný na konferenciu o komunizme na Island do Reykjavíku. Jeden miestny historik mal priezvisko „Whitehead“. Zaujímalo ma, ako sa to s tým jeho menom stalo. No jednoducho.

Nacistické Nemecko obsadilo (neutrálne) Dánsko a Briti obsadili (dánske neutrálne územie) Island. Islanďania im hovorili: „Nie sme radi, že ste tu, ale lepšie  než tí druhí...“

No a britský vojak Whitehead sa zamiloval do islandskej slečny...

Sú dva typy neutrality: Rakúsko a Švajčiarsko. Rakúska neutralita znamená bezbrannosť. To je model Fico. Ak by Ukrajina padla, akože nepadne; a ruská armáda by bola v Užhorode, Ficova pozícia by bola: „... služobník, služobník, Vaše Blahorodie, gosudar cár, smiem mať nejakú funkciu vo vašej novej gubernii?“

Zväzák a komunistický káder.

Majú bojovať do posledného náboja, a ak im náboje dôjdu, majú na svoje pušky nasadiť bajonety.

Alebo neutralita švajčiarskeho typu (čo nie je Fico).

Po páde Francúzska (víťazom bolo nacistické Nemecko) v lete 1940 Hitler plánoval operáciu Tannenbaum, obsadenie Švajčiarska. 

Vrchný veliteľ švajčiarskej armády generál Henri Guisan zvolal 25. augusta 1940 na historickú pláň Rütli (kde v stredoveku vznikla švajčiarska konfederácia) schôdzu všetkých dôstojníkov.

Povedal im, že ak by bolo Švajčiarsko napadnuté (nepovedal kým, ale všetci to chápali), bude bojovať až do konca. Dôstojníkom vydal rozkaz, že ak by rozhlas hlásil, že krajina kapituluje, nemajú tomu veriť; v decentralizovanej švajčiarskej konfederácii nikto nemá právo vydať rozkaz kapitulovať. 

Naopak, majú bojovať do posledného náboja – a ak im náboje dôjdu, majú oni a ich vojaci na svoje pušky nasadiť bajonety a vyraziť do útoku.

Samozrejme, vieme, že samovražedného. Ale na Hitlera tá reč urobila taký dojem, že sa rozhodol, že najprv „vyrieši“ Veľkú Britániu a Sovietsky zväz a až po vojne vyrieši potom aj Švajčiarsko. Ale vojna sa v roku 1945 skončila, Adolf už veľa času na „riešenie“ Švajčiarska nemal...

Keď generál Guisan v roku 1960 v požehnanom veku 85 rokov zomrel, na jeho pohreb prišlo 300-tisíc (tristotisíc, dokážete si to predstaviť!) Švajčiarov. Dobrovoľne, nikto ich nenútil, Prišli sa pokloniť a vzdať poslednú úctu generálovi, ktorý zachránil ich krajinu pred vojnou. A ak by vojna vypukla, bojoval by „do posledného náboja a potom by nasadil bajonety...“. 

Vďaka jeho odhodlaniu to napokon ani nebolo nutné.

Mier prostredníctvom sily.

Bol to Antifico.

Fico je trpaslík, Guisan bol hrdina.