Analytik vzdelávania Rehúš Čo vlastne odborári pre učiteľov vybojovali? Na Druckera mali zatlačiť viac a zvážiť aj štrajk

Minulý týždeň parlament schválil navýšenie platov pre zamestnancov v školstve, ktoré presadil minister školstva Tomáš Drucker po dohode so školskými odborármi. Percento navýšenia je však podstatne menšie, než pôvodne odborári žiadali.

„Výsledok je naozaj slabý a je to veľká škoda. Čo vlastne odborári v tomto roku vybojovali? Nebyť tej 800-eurovej odmeny, ktorú dostanú aj iní zamestnanci vo verejnej správe, tak sa vlastne na tento rok nepresadilo žiadne zvýšenie. Mali zatlačiť viac,“ vraví analytik vzdelávania Michal Rehúš.

Ako hodnotí pôsobenie ministra Druckera? Čo si myslí o povinnej maturite z matematiky a povinnej materskej škole od troch rokov? A sú príplatky za výkon pre učiteľov dobrý nápad?

Keď vznikala súčasná vládna koalícia, tak aj jej kritici vkladali nádeje do Tomáša Druckera s tým, že by mohol byť dobrým ministrom školstva. Zdôrazňovali najmä jeho manažérske schopnosti a technokratický prístup. Ukázalo sa po roku a pol, že je to jeho silná stránka?

Myslím, že ho to dobre definuje a že je skutočne zameraný na dosahovanie výsledkov. Má ambíciu dotiahnuť v školstve veci, ktoré sú rozbehnuté. Už pri nástupe tvrdil, že nechce otvárať veľa nových otázok, ale bude sa snažiť dokončiť rozrobené veci, aby z plánov a reforiem skutočne niečo bolo. To je pozitívna idea, ktorú sa mu vďaka manažérskemu a technokratickému prístupu darí vcelku napĺňať.

Čo je jeho slabou stránkou?

To, že nepochádza z rezortu školstva a otázky vzdelávania predtým priamo neriešil. Nemusí to byť nevyhnutne problémom, ak máte kvalitný tím ľudí, ktorým dáte priestor a oni obsahovo rozumne nastavia veci a realizujú ich.

A to je podľa mňa slabinou tohto ministra. Je naozaj veľmi náročné nájsť ľudí, ktorí školstvu dobre rozumejú a zároveň vedia pomenovať, čo a ako treba urobiť. Musia tiež vedieť hľadať zhodu medzi všetkými aktérmi, ktorých je v školstve veľmi veľa. Máme tu učiteľov, žiakov, rodičov, zamestnávateľov a ďalších.

Nie vždy sa darí tento konsenzus nájsť a nie všetky opatrenia, ktoré ministerstvo robí, vychádzajú zo znalosti systému a s dobrým odôvodnením. Navyše často nie sú odkomunikované s dotknutými skupinami.

Viete povedať nejaké konkrétne príklady?

Napríklad zmena pravidiel prijímacieho konania na stredné školy. Tu sa ukázalo, že ak v danej téme nemá človek expertízu a nie je obklopený ľuďmi, ktorí do hĺbky rozumejú týmto zmenám, tak sa môže stať, že nejaká nátlaková skupina vylobuje určité opatrenie, ktoré je škodlivé.

V tomto prípade si stredné školy, ktoré robia talentové prijímačky, presadili, že skúšky sa budú konať skôr a žiaci sa musia rozhodnúť, či na školu nastúpia, ešte predtým, než absolvujú prijímačky na ostatných školách. To niektorých núti ešte viac taktizovať pri výbere školy a zužuje im to možnosti na rozhodovanie.

Podobne to vnímam pri téme povinnej maturity z matematiky.

Ľudia z technických univerzít, ale aj technologických firiem upozorňujú, že úroveň matematických schopností u absolventov stredných škôl klesá a mali by sa posilniť, pretože nám môžu v rôznych odvetviach čoskoro chýbať pracovníci s technickými znalosťami. Nie je povinná maturita z matematiky, ktorá by bola spojená s reformou vyučovania tohto predmetu na školách, dobrý úmysel?

Zavedenie povinnej maturity z matematiky zrejme nebude mať vplyv na zlepšenie matematických zručností mladých ľudí. Situáciu to v niečom môže aj zhoršiť. Existujú výskumy, ktoré napríklad ukázali, že zavedenie externej skúšky z matematiky viedlo k tomu, že učitelia začali vytvárať vyšší tlak na žiakov – začali im dávať viac domácich úloh a viac ich kontrolovať. Znížila sa vnútorná motivácia učiť sa matematiku a matematika sa stala menej obľúbenou.

Nič nebráni tomu, aby ministerstvo začalo podporovať učiteľov, aby mohli lepšie vyučovať matematiku – dať im lepšie školenia alebo mentoring, kvalitné učebné materiály, zmeniť učivo a podobne. Ale povinná maturita nie je podporou pre nikoho a za istých okolností môže byť v protiklade s úsilím zlepšiť matematické zručnosti mladých ľudí.

Čo považujete za pozitívne kroky, ktoré minister za svoje doterajšie pôsobenie urobil?

Určite nastali aj viaceré pozitívne zmeny. Ocenil by som zmenu financovania materských škôl.

Prečo je to dobrá vec?

Peniaze do materských škôl už netečú cez podielové dane, a teda nerozhodujú o nich obce, ale štát vypočíta príspevok, ktorý podľa počtu detí materská škola dostane.

V istom momente sa zdalo, že toto opatrenie sa ani nezrealizuje, pretože predchádzajúci ministri mali tendenciu sa mu vyhýbať. Preto je veľmi dobré, že to Drucker dotiahol.

Doposiaľ neboli obce viazané k tomu, aby peniaze z balíka, ktoré dostali na financovanie materských škôl, aj reálne pre ne poslali. Stávalo sa, že niekde išli tieto prostriedky na iné priority obce.

Pri novom financovaní je záruka, že príspevok, ktorý sa vymedzí pre materské školy, na ne aj skutočne pôjde a nebude sa znižovať, aj keby sa vybralo menej daní alebo by sa obce obrali o nejaké financie.

Čo ďalšie hodnotíte pozitívne?

Dlhodobo sa tu pracovalo na novom systéme vzdelávania dospelých a ten sa podarilo zaviesť. Vďaka tomu ľudia, ktorí získajú nejaké vzdelanie alebo zručnosti vo svojom zamestnaní alebo vďaka svojim záľubám, môžu získať osvedčenie, ktoré im pomôže zamestnať sa. Nemusia mať vyštudovanú školu, ale ak získajú potrebnú kvalifikáciu alebo certifikát, môžu sa nimi preukázať zamestnávateľovi.

Zároveň je po novom možné využívať tzv. individuálne vzdelávacie účty. Ľudia, ktorí si potrebujú doplniť nejakú kvalifikáciu, môžu na to dostať peniaze od štátu.

Myslím, že je to naozaj pozitívne opatrenie, ktoré je v súlade s medzinárodnými trendmi a podarilo sa to u nás presadiť v podobe, ktorá vyzerá sľubne.

Ako dobrý krok ministra Druckera treba spomenúť aj to, že sa konečne zaviedla povinná školská dochádzka pre ukrajinské deti. Po začiatku vojny vtedajšie vedenie ministerstva podľa mňa dezinterpretovalo školský zákon, keď tvrdilo, že cudzinci nemusia plniť povinnú školskú dochádzku. Mnohé deti z Ukrajiny nenastúpili do škôl a ostali mimo vzdelávacieho systému. Od najbližšieho septembra však po rozhodnutí ministerstva  budú musieť do školy ísť, čo je správne.

Michal Rehúš. Foto: Postoj/M. Zacková

Veľkou témou posledných rokov je pre slovenské školstvo reforma obsahu vzdelávania, ktorú naštartoval ešte počas pandémie Branislav Gröhling. Drucker po nástupe na rezort školstva tvrdil, že nechce búrať to, čo je postavené, a viacerí odborníci oceňovali, že v reforme pokračuje a snaží sa v tejto veci o kontinuitu. Ako vidíte momentálne stav tejto reformy?

Bolo by ideálne, keby to bola samozrejmosť, že ak sa nejaké veci rozbehnú a je na nich širšia zhoda a sú zakotvené v strategických dokumentoch, tak sa v nich pokračuje. Ale je pravda, že v našich podmienkach sa to dá vnímať ako špeciálne pozitívnu vec.

Mám však pocit, že pri tejto reforme sa tu vzbudzujú väčšie očakávania, ako bude realita.

Prečo?

Vytvára sa tu pocit, že od budúceho roka, keď má nový štátny vzdelávací program platiť pre všetky základné školy, sa začnú diať na školách radikálne zmeny a obsah vzdelávania bude nastavený tak, že deti budú aktívnejšie v získavaní vedomostí a zručností a budú sa pri vyučovaní zameriavať na to, čo je dôležité a čo dokážu využiť pri ďalšom vzdelávaní alebo v praktickom živote.

Trochu by som tieto očakávania tlmil. Myslím si, že plnohodnotne nabehnú na nový model vyučovania najmä tie školy, ktoré už doteraz mnohé tieto veci robili a patria už teraz medzi aktívnejšie. Ministerstvo ich prezentuje ako dobré vzory s tým, že pozrite, ako to má po reforme vyzerať.

Podľa mňa je však ťažké zabezpečiť, aby to fungovalo na viac ako dvoch tisíckach základných škôl, ktoré na Slovensku máme. Myslím, že sa to nestane, lebo to do veľkej miery závisí práve od ľudí v systéme. Vyškoliť a pripraviť tisícky učiteliek a učiteľov na základných školách tak, aby zmenili, čo majú zaužívané, je veľmi náročné.

Myslíte si, že z hľadiska úpravy obsahu vzdelávania sa reforma podarila?

Nie celkom, ten obsah sa podľa mňa nenastavil v každej vzdelávacej oblasti a predmete v súlade so zámermi. Stále sú tam viaceré oblasti, v ktorých ostalo enormne veľa obsahu.

Nezredukoval sa dostatočne?

Nedávno to povedala aj medzinárodná konzultantka v oblasti vzdelávania z Veľkej Británie Lucy Crehan, ktorá bola na Slovensku. Často hovorí o tom, ako by malo vyzerať kurikulum, pričom vychádza zo zahraničných výskumov. Tie ukazujú, že dobré kurikulum je také, ktoré má menej obsahových jednotiek, ale ide viac do hĺbky.

To sa v našom obsahu vzdelávania po reforme nestalo. Crehan to povedala aj vo svojom vystúpení na Slovensku, že hoci nevie po slovensky, no keď si zhruba pozrela náš nový vzdelávací program, na prvý pohľad jej udrelo do očí, že je to veľmi rozsiahly dokument s veľkým množstvom obsahu, čo je v rozpore s odporúčanou praxou.

Boli autori málo odvážni, že nezredukovali obsah učiva výraznejšie?

Ťažko sa mi to hodnotí, keďže som nebol súčasťou pracovných skupín, ktoré to pripravovali. Čo však vnímam, je, že na Slovensku ani nemáme dostatok odborníkov pripravených na tvorbu takýchto dokumentov. To je podľa mňa reálny problém.

Predtým než sa dokumenty začali písať, mali byť vyškolení ľudia a mala sa stanoviť jasná vízia a štruktúra toho, ako to má vyzerať a na akých princípoch má nové kurikulum stáť, a konzultovať to so zahraničnými expertmi.

Ale aby som nebol iba kritický, vnímam aj pozitívne veci, ktoré sa v učebných osnovách udiali. Páčia sa mi napríklad zmeny, ktoré nastali v slovenskom jazyku a literatúre či geografii. Je dobré, že sa viac pracuje s emocionálnymi a sociálnymi zručnosťami a občianskym komponentom.

Aby som to zhrnul, je evidentné, že autori mali tendenciu urobiť zmeny, ale zároveň tam ponechali veľa starého. Asi tam zohrala rolu istá zotrvačnosť a ľudia, ktorí to robili, mali pocit, že mnohé veci treba zachovať, lebo sú potrebné.

Myslím, že bude ťažké zaviesť to do škôl a naučiť žiakov všetko, čo si nový štátny vzdelávací program stanovil ako svoje ciele.

Dôležitá bude aj príprava budúcich učiteľov.

Áno, pri takom rozsiahlom obsahu bude ťažké učiteľov pripraviť na to, aby dokázali efektívne prepájať učivo v rámci predmetov. Ak chceme, aby po novom trebárs jeden učiteľ prírodovedných predmetov zastrešoval to, čo mali doteraz rozdelené traja, tak to pri takom rozsiahlom obsahu môže byť problém.

Jednoducho, pri tvorbe dokumentu sa malo myslieť viac na to, aby nebol taký široký.

Na druhej strane viaceré školy, ktoré sa už do reformy v posledných rokoch pustili, vyzdvihovali práve to, že im reforma rozviala ruky pri usporiadaní učiva.

Rozumiem tomuto argumentu, no myslím, že takýto prístup vyhovuje školám, ktoré na to majú podmienky a ľudí, ktorí dokážu ten priestor využiť.

Nie každej škole to však vyhovuje. Mnohé na to nemajú kapacity a schopnosti s voľnosťou narábať a reálne ju zužitkovať.

Ďalšia podstatná vec je podpora, to znamená, aby mali učitelia kvalitné školenia, mentoring, ale aj učebnice a materiály, ktoré ich zmenami prevedú.

Nie každá škola na to nabehne a nemyslím, že uvidíme prevratné zmeny v ich fungovaní. Na mnohých to zrejme ostane do veľkej miery po starom a je to pochopiteľné, lebo tam skrátka ostávajú tí istí ľudia a v krátkom čase nie je možné také veľké množstvo učiteľov dôkladne pripraviť.

Netvrdím, že zmeny nie sú potrebné, len treba zreálniť očakávania. Nenastanú také výrazné zmeny, ako by sme si viacerí priali.

Radí štátom, ako zlepšiť vzdelávanieV nových osnovách by ste mali škrtať. Keď je obsahu priveľa, hrozí, že deti sa nenaučia nič

Mária Melicherová

Minulý týždeň parlament schválil zvýšenie platov zamestnancov v školstve. Od septembra sa im zvýšia mzdy o sedem percent. Zvýšenie platových taríf o ďalších päť percent príde v januári. Už pri oznámení tohto zvýšenia ste ho komentovali s tým, že tento rok bude mať v realite minimálny vplyv a učitelia a ďalší ľudia v školstve ho takmer nepocítia. Čím to je?

Ide o to, že sa na toto zvyšovanie použijú peniaze z tzv. kompenzačných príspevkov, ktoré Drucker zaviedol minulý rok. Každý mesiac dostal učiteľ príspevok vo výške podľa regiónu, v ktorom pôsobí. Tento rok však minister príspevky vo viacerých regiónoch zrušil a niekde znížil. Peniaze z nich sa použili na plošné zvýšenie platov. Ak by sa urobilo len toto, tak v podstate by medziročne nedošlo k žiadnej výraznejšej zmene.

Našťastie štát tento rok vyplatí jednorazovú odmenu 800 eur pre zamestnancov štátnej a verejnej správy. Vďaka tejto odmene sa učiteľské platy medziročne zvýšia.

Z dôvodu osekania kompenzačných príspevkov však bude toto zvýšenie závisieť od lokality. Napríklad v okrese Žilina si reálne učitelia na výplatnej páske prilepšia asi iba o dve percentá. V Bratislave a Košiciach to bude približne o päť percent. V priemere si učitelia v porovnaní s minulým rokom prilepšia o štyri percentá.

Pri očakávanej inflácii na úrovni štyroch percent sa tak reálne platy v podstate nezmenia. Navyše sa očakáva, že priemerná mzda v národnom hospodárstve by mala rásť o viac ako päť percent, čo znamená, že učitelia si v porovnaní s inými zamestnancami oproti vlaňajšku pohoršia.

Požiadavky školských odborárov boli pôvodne podstatne vyššie ako navýšenie o sedem percent tento a budúci rok. Žiadali zvýšenie o 10 percent od septembra a o ďalších desať od januára budúceho roka. Mierny tlak vytvorili koncom vlaňajška, keď hrozili štrajkmi, ale napokon pristúpili na dohodu. Bol ich tlak slabý?

Ak sa pozrieme na výsledok, tak ten je neuspokojivý. Podľa mojich odhadov tento rok stúpnu platy medziročne o štyri a budúci rok o osem percent, spolu približne o dvanásť a pol percenta. Odborári však chceli pôvodne celkový nárast o zhruba 21 percent – ak rátame nárast o 10 % od januára 2024 a o ďalších 10 % od januára 2025, čo je teda výrazný rozdiel. 

Výsledok je naozaj slabý a je to veľká škoda. Čo vlastne odborári v tomto roku vybojovali? Nebyť tej 800-eurovej odmeny, ktorú dostanú aj iní zamestnanci vo verejnej správe, tak sa vlastne na tento rok nepresadilo žiadne zvýšenie. Mali zatlačiť viac.

Mali ísť aj do tvrdšieho tlaku v podobe štrajku?

Rozumiem, že tie rokovania sú veľmi ťažké, keď pred vás prídu ministri školstva a financií a hovoria vám, aké ťažké je zohnať peniaze v čase konsolidácie.

Je to potom aj pozičná hra, kto a ako dokáže efektívne zatlačiť. Myslím, že neboli využité všetky vyjednávacie nástroje vrátane štrajku.

Oproti lekárskym odborárom sa javil tlak školských odborárov ako veľmi jemný.

Zdravotníctvo a školstvo sú v niečom podobné, ale v niektorých veciach aj radikálne odlišné. Zdravotníctvo má bezprostredný dosah na zdravie a životy ľudí, školstvo má skôr „dlhodobé účinky“, takže v tomto je jeho pozícia ťažšia.

Je pre mňa zaujímavé sledovať, ako ťažko sa napriek tomu v zdravotníctve presadzujú zmeny a často sa dejú aj pod hrubým nátlakom a hrozbami výpovedí. Postavenie lekárov je v tomto silnejšie ako pri učiteľoch, lebo ich výpadok by bol citeľný okamžite.

Ale ani učitelia nemajú slabú pozíciu. Na Slovensku sme už mali učiteľské štrajky, najdlhší bol v roku 2012 a trval tri dni. Učiteľky a učitelia žiadali zvýšenie platov o desať percent, napokon sa síce vybojovalo iba päť percent, no bez toho tlaku by nezískali ani to.

Čo hovoríte na nápad ministra o príplatkoch za výkon pre učiteľov, ktorý by mali rozdávať riaditelia škôl na základe hodnotenia?

Myslím, že to nie je dobrá cesta. Ministerstvo dostatočne nevysvetlilo, čo tým chce dosiahnuť, a nepredstavilo žiadne dôkazy, že sa to dá dosiahnuť práve týmto spôsobom. Považujem za systémovo nesprávne, ak sa výkon učiteliek a učiteľov hodnotí so zámerom finančného ohodnotenia. 

Vyučujúcim treba poskytovať spätnú väzbu najmä z toho dôvodu, aby sa mohli zlepšovať, a to napríklad znamená aj to, že sa nebudú báť ukázať aj svoje slabiny, aby následne mohli na nich pracovať. Ak sa vyučujúci budú hodnotiť s cieľom finančnej odmeny, tak to môže skĺznuť do neúprimného divadla alebo formálneho napĺňania požiadaviek.

Navyše si nie som istý, či všetci riaditelia škôl majú dostatočnú prípravu a kompetencie na takéto hodnotenie. Ak sa to v škole nastaví zle a netransparentne, môže to v učiteľoch vzbudzovať pocit nespravodlivosti a zhoršovať vzťahy na pracovisku. Sú tam teda viaceré riziká, o ktorých sa malo dopredu diskutovať. To sa, žiaľ, neudialo.

Michal Rehúš. Foto: Postoj/M. Zacková

Ďalšou témou, ktorá v poslednom období rezonovala, boli povinné materské školy pre deti od troch rokov, ktoré by mali platiť od septembra 2028. Ako hlavný argument minister spomína to, aby boli všetky deti pripravené na úspešný štart v škole. Tento krok však vyvolal medzi mnohými rodičmi vlnu nevôle. Nakoniec Drucker ustúpil v tom, že škôlka bude povinná od troch rokov pre deti rodičov, ktorí nemajú strednú školu. Je tento zámer zlý?

Kvalitné predškolské vzdelávanie je veľmi účinný nástroj na to, ako pripraviť deti na základnú školu aj ďalší život. Ale zdôraznil by som slovo kvalitné. Existujú štúdie, ktoré analyzovali predškolské programy v USA, a tie ukázali, že niektoré mali pozitívny, niektoré žiadny a iné dokonca negatívny vplyv. Takže je veľmi dôležité, ako je podpora v predškolskom veku nastavená.

Práve pre deti z chudobného prostredia má dôležitý význam, na tom je všeobecná zhoda. Už teraz však máme povinnú materskú školu od piatich rokov, avšak nie všetky deti sú do nej zapísané. Analytický tím ministerstva školstva vypočítal, že v septembri 2022 sa do materskej školy zapísalo 96,4 percenta päťročných detí. Existuje tu teda nejaká skupina detí, ktorá napriek povinnosti nesplnila ani zapísanie sa do materskej školy. Ďalšia vec je, že aj keď sú do nej deti zapísané, neznamená to automaticky, že do nej aj pravidelne chodia. Na to však, žiaľ, nemáme presné dáta.

Analytici zistili, že deti, ktoré nie sú do povinnej škôlky zapísané, pochádzajú z väčšej miery z domácností s nízkymi príjmami, v ktorých majú rodičia nízke vzdelanie alebo v ktorých žije len jeden rodič. Zároveň ide o deti s horším zdravotným stavom a deti cudzincov. Práve týmto deťom by mohla škôlka najviac pomôcť.

Čo z toho podľa vás vyplýva?

Že sme zatiaľ nedokázali poriadne ani sfunkčniť súčasný systém a nemáme dostatočné analýzy, ktoré by nám ukázali, ako na tom reálne sme. Chýbajú nám dáta o dochádzke, o tom, či tam chodia deti z chudobného prostredia, ako sa tam cítia, kto a ako sa im venuje a či má pre ne škôlka správny efekt. Nemáme informácie o tom, ako dobre sa nám darí podporovať deti so zdravotným znevýhodnením alebo deti cudzincov.

Predtým ako by som otváral diskusiu o posunutí vekovej hranice, by bolo dobré poznať súčasný stav. Ten sa pritom z viacerých signálov zdá nefunkčný. A ak v nefunkčnom systéme rozšírime nejaké opatrenie, neprinesie to žiadny výsledok.

Poďme teda najprv nájsť nástroje na zlepšenie súčasného stavu, zistime dôvody, pre ktoré časť detí do materských škôl nechodí, odstráňme prekážky a nastavme motivácie.

Pomerne nedávno sa zaviedol právny nárok na miesto v škôlke pre štvorročné deti a od septembra to bude aj pre trojročné. Ani sme nepočkali, ako to začne fungovať, a už hovoríme o povinnosti pre trojročné deti.

Mali by sme radšej dôkladne zaviesť do praxe to, čo už dnes máme v zákone.