Radí štátom, ako zlepšiť vzdelávanie V nových osnovách by ste mali škrtať. Keď je obsahu priveľa, hrozí, že deti sa nenaučia nič

Žiaci musia mať podľa nej najprv vedomosti a dobre vysvetlené učivo, až potom má zmysel pracovať na vlastných projektoch. Deti do 15 rokov by sme nemali vyčleňovať do elitných škôl, a keď chceme skutočne kvalitné školstvo, potrebujeme kvalitné štúdium pre učiteľov, ktorým neprejde každý.

Pozrela sa aj na nové slovenské osnovy, ktoré sa do škôl zavádzajú v rámci kurikulárnej reformy, a aj keď nie je proti klasickej výučbe a memorovaniu, odporúča v nich škrtať. „Keď učitelia budú chcieť stihnúť prebrať všetko, budú to preberať veľmi rýchlo a deti sa tak z toho reálne nenaučia nič alebo len veľmi málo,“ hovorí prieskumníčka. Úspešné systémy podľa nej preberajú menej tém a idú s nimi do väčšej hĺbky.

Lucy Crehan začínala ako učiteľka prírodovedných predmetov na strednej škole v Londýne medzi žiakmi zo znevýhodneného prostredia. Keďže bola znechutená britským vzdelávacím systémom a zároveň ju zaujímalo, ako sa darí dosahovať lepšie výsledky iným, vycestovala na niekoľko týždňov do krajín, ktorým sa darilo v medzinárodných testoch PISA. V školách vo Fínsku, v Singapure, Šanghaji, Japonsku a Kanade sa rozprávala s učiteľmi, odborníkmi aj rodičmi a žiakmi. Poznatky z týchto systémov zhrnula spolu s výsledkami štúdií v knihe Cleverlands (v češtine vyšla ako Chytrozemě), ktorú týždenník The Economist zahrnul medzi najlepšie knihy roka 2016.

V súčasnosti pôsobí ako medzinárodná konzultantka v oblasti vzdelávania a na Slovensku nedávno vystúpila na konferencii o vzdelávaní Eduforum.

Vo svojich prednáškach priznávate, že keď ste išli do jednotlivých krajín, mali ste určité stereotypné predstavy, ako to bude kde vyzerať. Čo vás najviac prekvapilo?

Najväčším prekvapením pre mňa bolo, aký podobný bol systém učenia v týchto veľmi odlišných kultúrnych kontextoch. Na povrchu to vyzerá veľmi odlišne. Vo Fínsku deti nosia domáce oblečenie, volajú učiteľa krstným menom, v školách sú veľké otvorené priestory. Naopak, v Japonsku na druhom stupni majú deti oblečené elegantné uniformy, v triedach vidíte tabule a lavice v radoch. Ale čo učitelia aj študenti robia, je v skutočnosti veľmi podobné vo Fínsku, v Japonsku aj Kanade. Takže to ma prekvapilo, lebo som čakala, že ich učiteľské prístupy budú veľmi odlišné.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Záležalo teda najmä na kvalite učiteľov?

Išlo o spôsob, akým učili. Bolo to odlišné oproti systémom, ktoré som navštívila neskôr a ktoré nemali až také dobré výsledky v medzinárodných meraniach.

V krajinách s veľmi dobrými výsledkami mali učitelia 45- až 50-minútovú hodinu rozdelenú do troch-štyroch častí. V jednej z týchto častí učiteľ vysvetľoval učivo, čo znie možno ako samozrejmosť, ale dnes je to niekde považované za nemoderné a učitelia to nerobia.

V úspešných krajinách, ktoré som navštívila, učitelia vysvetľovali látku asi tak desať minút, v Číne to bolo dlhšie, potom o tom študenti diskutovali vo dvojiciach alebo v skupinách, prípadne riešili nejaký problém a mali aj čas na samostatnú prácu, aby si precvičili, čo sa naučili. Potom tam často prebiehala aj diskusia, kde spolu diskutovala celá trieda.

Zažila som však aj extrém, napríklad vo Švédsku, kde učitelia nevysvetľovali vôbec alebo len veľmi málo. Namiesto toho študenti robili jednu aktivitu celú hodinu, ktorá bola z toho dôvodu menej pestrá. Učiteľ chodil celú hodinu po triede a žiaci pracovali na svojom projekte. Oproti tomu v krajinách s dobrými výsledkami učiteľ vysvetľoval, žiaci mali čas na vlastnú prácu a potom sa celá trieda znova spojila v diskusii k danej téme.

Úspešnejší je teda klasický systém, kde má učiteľ pripravenú hodinu a vysvetľuje látku, ako moderný štýl výučby, kde si žiaci rozhodujú o tom, čomu sa budú venovať?

Učenie založené na projektoch je podľa môjho názoru, ktorý je založený na dôkazoch, úplne vhodné a dôležité na upevnenie toho, čo sa žiaci naučili. Takisto môže podporovať kreativitu. Ale nie je to veľmi efektívny spôsob učenia, keď sa s niečím žiaci stretávajú po prvýkrát. Väčšina vekových kategórií, najmä od tých sedem do pätnásť rokov, potrebuje, aby učiteľ, ktorý téme rozumie, ju riadne vysvetlil.

Keď už tému žiaci pochopili, pretože ju mali dobre vysvetlenú, diskutovali o nej, precvičili si ju, môžu naučené využiť pri tvorbe projektov. Tie im môžu pomôcť vytvoriť nové prepojenia medzi novými poznatkami a tými, ktoré už majú.

Je to teda o určitej rovnováhe pedagogických prístupov, z ktorých každý je dobrý v určitom čase. Nie je ideálne, keď učiteľ vysvetľuje celú hodinu, rovnako sa podľa dát OECD neukazuje ako efektívne, keď sa žiaci učia napríklad prírodovedné predmety robením vlastných pokusov. Ale ak študenti pochopia látku, potom je čas, aby použili to, čo sa naučili, aplikovali to a mohli tak rozvíjať zručnosti potrebné pre 21. storočie.

Návrat klasiky na školáchTablety zhoršujú výsledky, švédski žiaci sa vracajú ku knihám a k písaniu rukou

Alena Potocká

Aký máte názor na hravé formy učenia?

Dnes je moderné tvrdiť, aká kľúčová je pre deti hra. Nesúhlasím s tvrdením, že keďže hra je kľúčová, neučme deti v škole, ale nechajme ich hrať sa. Súhlasím, že deti potrebujú priestor na hru, ale hra nemusí byť súčasťou hodiny matematiky. Môžeme učivo podávať hravou formou, ale aj nemusíme, učiteľ môže veci vysvetľovať a deti môžu sústredene pracovať na probléme.

Deti potrebujú medzi hodinami aj po vyučovaní čas na hru, na pohyb. Ale väčšinu života trávia mimo školy. A v tom čase sú mnohé na tabletoch, telefónoch a pri televízii. Keď vlády a ministri školstva myslia vážne to, aká je hra dôležitá, nech vytvárajú podmienky a možnosti na hru detí v popoludňajších časoch.

Na Slovensku prebieha kurikulárna reforma. V rámci svojej prednášky na konferencii Eduforum ste prezentovali ukážky nášho nového kurikula, teda obsahu, ktorý bude od roku 2026 záväzný pre všetky školy, a upozornili ste, že učiva, ktoré majú deti prebrať, je priveľa.

Áno, vaše nové kurikulum je ambiciózne, ale určite by tam malo byť menej obsahu. Aj keď viem, že je ťažké redukovať, najmä pri treťom cykle (šiesty až deviaty ročník, pozn. red.). Ale v aktuálnej podobe sú očakávania nerealisticky vysoké.

Prečo považujete toto množstvo obsahu za nerealistické a odporúčate autorom kurikula škrtať?

Myslím, že je nereálne, keď vezmeme do úvahy, že sú to osnovy pre všetky deti. Keď dáme do osnov menej vecí, neznamená, že to je strop a nie je dovolené naučiť sa nič navyše. Ale pokiaľ ide o národné kurikulum, ktoré musia obsiahnuť všetky deti, musí mať realistické ciele.

Lebo keď učitelia budú chcieť stihnúť prebrať všetko, budú to preberať veľmi rýchlo a deti sa tak z toho reálne nenaučia nič alebo len veľmi málo. Pričom keby ste z kurikula štvrtinu vyňali, je oveľa pravdepodobnejšie, že by stihli riadne prebrať zvyšné tri štvrtiny. V konečnom dôsledku budú teda žiaci vedieť viac, aj keď v kurikule toho bude menej.

Ukážky nového kurikula ste porovnali s osnovami Singapuru. Poukázali ste na to, že v úspešných vzdelávacích systémoch majú v osnovách menej tém, ale idú s nimi viac do hĺbky. V týchto systémoch dokážu na určitú úroveň výsledkov dostať skoro všetky deti.

Úspešné systémy začínajú s deťmi pomaly. Osnovy by nemali byť preplnené najmä v začiatkoch. Musíme si ujasniť, čo sú kľúčové veci, ktoré chceme, aby deti pochopili. Treba si byť istí, že deti skutočne učíme, a nie spoliehať sa na to, že na to prídu. Musia mať čas, aby si to vyskúšali a dobre precvičili, kým to nie je pre všetky automatické. Niektorým to nestačí precvičiť raz, lebo na to neskôr zabudnú.

Napríklad v Číne sa v rámci matematiky prvý rok sústredia len na čísla, pretože je to úplný základ, a strávia pri tom veľa času, aby pochopili koncept čísel, sčítanie… Oproti tomu v Anglicku riešime okrem toho už aj geometriu a kopec ďalších vecí namiesto toho, aby sme sa poriadne sústredili na to, čo je najdôležitejšie.

Vo veľa systémoch sa nedbá na to, že polovica detí nepochopila základ, a ide sa o úroveň ďalej, pričom sa tieto deti prepadávajú čoraz hlbšie a hlbšie. Naopak, v systémoch s dobrými výsledkami majú jasné očakávanie, čo majú všetky deti vedieť, a celý systém je nastavený na to, aby to všetci zvládli. Keď to niekto nezvláda, dostane viac podpory a viac času, aby to zvládol, než sa posunú ďalej.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V čom ešte spočíva úspech krajín s dobrými výsledkami?

Jednou z vecí je, že nezačínajú s formálnym vzdelávaním príliš skoro. Neexistuje pritom jasná odpoveď, aký vek je vhodný na začiatok, závisí to od dieťaťa. Zdá sa, že napríklad deti z rómskych komunít u vás majú ťažký začiatok a mnohé nežijú v prostredí, ktoré by bolo nápomocné pri začiatku ich formálneho vzdelávania. Potrebujú tak viac času v predškolskom vzdelávaní, aby sa pripravili, lebo nemá zmysel vstúpiť do procesu vzdelávania, pokiaľ nie sú pripravené. Nestačí pritom len čakať, ale učiť ich tam, dávať im podnety, ktoré potrebujú.

Čo v úspešných systémoch napomáha tomu, že väčšina študentov v triede chápe učivo, a tak sa nevytvára veľká skupina žiakov, ktorí zaostávajú?

Je to spojené s prístupom učiteľa. Jedna z vecí, ktorá podľa dát OECD súvisia s úspechom žiakov, je takzvané adaptívne učenie. V rámci takého učenia si učiteľ počas celej hodiny overuje, či žiaci pochopili, čo im vysvetľoval, a podľa toho prispôsobuje svoje učenie. Keď vidí, že nepochopili, vysvetlí o niečo viac. Ak vidí, že chápu, ide ďalej.

Ako sa dá zistiť, či žiaci pochopili?

Existuje veľa spôsobov, ako sa to dá overiť. Napríklad majú malé tabuľky, učiteľ položí otázku, zapíšu si odpovede, ktoré potom dvihnú, a učiteľ tieto odpovede vidí alebo si to vysvetľujú navzájom, učiteľ chodí okolo, počuje, čo riešia, a podľa toho vidí, čo kto ešte nechápe alebo či všeobecne pochopili, o čo ide.

Okrem toho ako učiteľ poznáte svojich študentov a viete, komu to zrejme pôjde rýchlejšie a kto sa s tým potrápi o niečo viac. Takže idete za študentom, ktorému to ide ťažie, a o čosi viac sa mu venujete.

Ako dosiahnuť to, aby nielen stíhali pomalšie deti, ale aby napredovali a nenudili sa rýchlejšie deti?

Jedným spôsobom je využiť rovesnícke učenie. Teda poprosiť žiakov s lepšími výsledkami, aby pomohli slabším. Z takéhoto učenia benefitujú obaja.

Ďalším spôsobom je, že učiteľ má pripravené prídavné materiály pre žiakov, ktorí napredujú rýchlejšie, aby mohli ísť do väčšej hĺbky. To vyzerá na rôznych predmetoch rôzne. Technológie dnes umožňujú, aby deti, ktoré chcú, mohli ísť do väčšej hĺbky v oblastiach, ktoré ich zaujímajú. Keď už napríklad žiak pozná kľúčové pojmy a myšlienky o nejakej historickej téme, ktorá sa preberá, učiteľ môže takému žiakovi dať ďalšie otázky a odporúčané stránky, kde môže napríklad na tablete vyhľadať odpovede, a na konci hodiny povie celej triede, čo sa o téme dozvedel.

V matematike zas takýto žiak môže dostať za úlohu zložitejšie príklady alebo príklady z reálneho života, alebo v rámci preberanej témy mu môže učiteľ zadať nejaké zákerné výzvy.

Závisí to teda od predmetu, ale ide aj o to, ako si učiteľ hodinu dopredu naplánuje. Učitelia v krajinách s dobre fungujúcim vzdelávacím systémom pritom majú k dispozícii veľmi kvalitné materiály a učebnice, príprava teda nie je celá na nich a ich nápadoch. Sprievodcovia pre učiteľov ponúkajú nápady na náročnejšie úlohy a podobne.

Bol výklad učiteľov, ktorých ste zažili v úspešných vzdelávacích systémoch, pre žiakov zaujímavý?

Všade máte učiteľov, ktorí sú entuziastickejší, aj takých, ktorých výklad je nudnejší. A to sa v krajinách, ktoré som navštívila, veľmi nelíšilo. Čo podľa mojej hypotézy vplýva na to, ako žiaci vnímajú preberané učivo a či ich to zaujme, je to, ako sú vystavané učebné osnovy. Keď jedna vec nadväzuje na druhú, žiaci sú si istejší a viac ich to zaujíma, lebo si povedia: Toto už poznám a dáva mi to zmysel. Keď je v tom trochu výzvy, no zároveň to súvisí s tým, čo už vedia, a môžu na tom stavať.

Je to iná situácia, ako keď sa niečo preberalo v siedmej triede a teraz sa to preberá ako úplne niečo nové. Keď žiak nevie, o čom je reč, je to pre neho nuda a nevenuje tomu pozornosť. Takže je to aj o učiteľovi, ako dokáže nové učivo prepojiť s tým, čo už prebrali, a aj s niečím zo života.

Profesia učiteľa nie je na Slovensku vnímaná ako prestížne povolanie. Ako je to v krajinách, ktoré ste navštívili? Je tam pre mladých ľudí učiteľstvo vnímané ako prestížne povolanie?

Áno, v niektorých krajinách to tak bolo, v ázijských krajinách aj vo Fínsku a v Kanade.

Takže tam nie je hanbou povedať, že ste učiteľ.

Nie, je to rešpektované povolanie, existuje na to niekoľko dôvodov a nie všetky súvisia s kultúrou danej krajiny, ale s opatreniami, ktoré tam urobili, čo znamená, že so statusom učiteľov sa dá pracovať. Napríklad v Singapure nebolo povolanie učiteľa vnímané ako prestížne, mali tam, naopak, nedostatok učiteľov. Ale urobili určité opatrenia, aby sa to povolanie stalo atraktívnejším.

Aké opatrenia to napríklad boli?

Zaviedli napríklad prestížny štipendijný program, v rámci ktorého štát platil učiteľom za štúdium doma aj v zahraničí s tým, že päť rokov po absolvovaní štúdia boli viazaní pracovať v škole. Pri tomto programe išlo aj o vytvorenie akejsi prestížnej značky – bolo vybraných napríklad tisíc takýchto učiteľov, takže to bolo postavené na súťaživosti a absolventom to bolo prezentované tak, že môžu neskôr pôsobiť aj na ministerstve školstva pri tvorbe politík.

Okrem toho majú v Singapure pre učiteľov vybudovaný systém kariérneho napredovania. Neviem, ako je to na Slovensku, ale v mnohých krajinách to funguje tak, že keď sa raz stanete učiteľom, ste navždy učiteľom, jedine že by ste sa stali riaditeľom. Ale ak nechcete byť riaditeľom, neexistuje žiadny iný kariérny postup. Naopak, v Singapure začínate ako obyčajný učiteľ, potom môžete postúpiť po ďalších tréningoch na vedúceho učiteľa, senior učiteľa…

V čom sa líši náplň učiteľov na rôznych kariérnych stupňoch?

Majú viac kompetencií, viac peňazí, viac zodpovednosti za školenie iných učiteľov. Okrem toho sa môžete špecializovať. Pokiaľ zistíte, že ako učiteľa vás napĺňa podporovať študentov so špeciálnymi potrebami, idete na kurzy o dyslexii, autizme, pracujete s týmito deťmi a pomáhate vzdelávať učiteľov na prácu s nimi. Táto možnosť kariérne sa posúvať tak robí profesiu učiteľa rôznorodejšou a zaujímavou.

Ako sú platení učitelia v úspešných krajinách? Na Slovensku status a záujem o toto povolanie súvisí s platmi. Napríklad v hlavnom meste je veľmi ťažké získať s učiteľským platom hypotéku a uživiť rodinu.

Začínajúce platy absolventov učiteľských odborov sú tam porovnateľné s platmi absolventov iných odborov. Asi nikde to nie je tak, že idete do školstva kvôli peniazom. Ale učitelia tam majú platy, z ktorých môžu pohodlne vyžiť, uživiť rodinu, zabezpečiť si bývanie. Nejde o veľké peniaze, ale o slušný život.

Majú začínajúci učitelia v týchto krajinách podporu? Na Slovensku začal fungovať systém podpory mentormi v rámci aktuálnej reformy, ale všeobecne sú začiatočníci v štátnych školách neraz ponechaní sami na seba, a tak to mnohí rýchlo vzdajú.

Väčšina krajín má systém pre začínajúcich učiteľov s mentoringom, ktorý trvá rok alebo dva, a počas tohto času učia menej hodín, lebo sa ešte zaškoľujú. Všade to však takto nefunguje. Fínsko to zaviedlo len nedávno, ale v skutočnosti tam to veľmi nepotrebujú, lebo majú päťročné štúdium, v rámci ktorého študenti chodia do škôl, kde majú k dispozícii mentora, a na konci štúdia tak už majú skúsenosti s učením.

Z vašich pozorovaní teda vyplýva, že títo študenti získavajú reálnu prax a nejde len o nejaké formálne vykázanie praxe v podobe niekoľkých hodín za školský rok, ako je to niekedy u nás.

Vo Fínsku aj vo väčšine systémov majú študenti viac hodín praktickej výučby. Začínajú napríklad s dvoma hodinami praxe za týždeň a postupne sa to zvyšuje. Študenti vedú spočiatku hodinu vo dvojiciach. Potom tam fungujú školy prepojené s univerzitami, kde pracujú učitelia, ktorí sú expertmi na mentoring. Študentom dávajú spätnú väzbu.

Vzdelávanie učiteľov sa líši v rôznych systémoch. V niektorých ázijských krajinách majú kratšiu prípravu, po ktorej už začínajú učiť, no stále sa popritom vzdelávajú.

Áno, napríklad po troch rokoch, keď sa vzdelávajú v určitej oblasti, majú ročné štúdium na vzdelávanie učiteľov. V Singapure mali dlho systém, ktorý teraz menia, že po dvoch rokoch učiteľského štúdia už išli učiť, no vzdelávali sa naďalej. Je to krátko, no na druhej strane je to v niečom lepšie, lebo už máte prax a veci, ktoré sa učíte, vám dávajú zmysel v reálnom kontexte namiesto toho, že sa všetku teóriu naučíte na začiatku, keď ešte neviete, čo to znamená v praxi.

Byť dobrým učiteľom je náročné. Nestačí, že niekto rozumie svojmu predmetu, ale musí ho vedieť podať žiakom tak, aby téme porozumeli. Čo robí dobrého učiteľa dobrým učiteľom?

Učiteľa nerobí profesionálom len to, že ovláda svoj predmet, ani to, že ovláda všeobecne poznatky o pedagogike. Učiteľ musí ideálne ovládať veľké množstvo poznatkov, ako učiť svoj predmet deti v danom veku, a to sa volá didaktika. Ako učiteľka prírodovedných predmetov musím rozmýšľať, aký je najlepší spôsob, ako učiť o elektrických obvodoch. Čo je dobrá analógia, aby to žiaci pochopili? Aké sú zvyčajné mylné predstavy, ktoré majú deti pri učení sa o elektrických obvodoch?

V Amerike alebo v Anglicku často počuť, že treba zaobchádzať s učiteľmi ako s profesionálmi, nechať ich pracovať slobodne. Áno, ale to sedí v prípade, že konajú na základe kvalitných vedomostí a celej tej psychológie, ktorá za vzdelávaním stojí. Lekári robia slobodné rozhodnutie pri svojich pacientoch, ale nerobia to na základe zmyslu pre intuíciu, ale na základe kvalitných vedomostí.

A s tým súvisí aj rešpekt, ktorý učitelia majú. Keď ľudia vidia, že rozumejú detskému vývinu a vedia, ako učiť matematiku malé deti, potom si ľahšie získajú rešpekt. Keď však majú len všeobecné teoretické vedomosti, potom je to ťažšie.

Myslím, že ľudia na Slovensku nevnímajú, aké náročné je byť dobrým učiteľom.

Je to bežná mylná predstava. Učiteľstvo je skutočne vysokokvalifikovaná práca.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako sa dá zmeniť vnímanie ľudí v tomto smere? Asi to musí ísť od vlády, ktorá by skrz opatrenia aj investície mala dávať dôraz na dôležitosť vzdelávania.

Nestačí však povedať, že učiteľstvo je veľmi náročné povolanie, ktoré vyžaduje veľa zručností, pokiaľ takých učiteľov ľudia nestretávajú. Najprv to teda musí byť pravda. Keď to nezažívajú v realite, nebudú učiteľov rešpektovať.

Čo teda treba urobiť ako prvé v snahe zlepšiť vzdelávanie?

Prvý krok je zlepšiť vzdelávanie učiteľov a hovoriť o tom verejne. Pozrite, toto je to, čo učitelia musia vedieť, a pokiaľ to neovládajú, neprejdú štúdiom. Pravdepodobne sa musí udiať to, že nie každý môže vyštudovať za učiteľa, aby ľudia videli, že to nie je ľahké a nie každý môže učiť.

Za dôležité opatrenie na vytvorenie kvalitného vzdelávania označujete vzdelávanie detí všetkých úrovní do 15 rokov spolu. Na Slovensku sú stále obľúbené osemročné gymnáziá, aj keď je obmedzené, koľko detí môžu prijímať.

Akí rodičia obľubujú tieto školy? Ide o rodičov tých päť percent detí, ktoré sú vyberané z ročníkov vo veku jedenásť rokov na gymnáziá, a sú tam aj ľudia, ktorí o tom rozhodujú na ministerstve. A je to malá bublina ľudí. Nechcem tým kritizovať bubliny, tiež som súčasťou bubliny v Anglicku, kde žijem.

Mali by sme však byť k sebe čestní. Keď sa pozrieme na medzinárodné dáta, selektovanie detí vo veku jedenásť rokov znevýhodňuje ostatné deti. Vytvára sa tým nespravodlivý systém, ktorý neprináša veľké výhody ani deťom, ktoré idú na osemročné gymnáziá. V krajinách, kde sa zbavili selekcie a vzdelávali všetky deti do 15 rokov spolu, sa žiadnym z týchto detí nedarilo horšie. Prinieslo to však výhodu v tom, že deťom, ktoré ostali v obyčajných základných školách, sa darilo lepšie, keď zostali všetci spolu. Takže ak to tak tvorcovia politík chcú, nech priznajú, že to robia pre svoje deti, ale ide to na úkor iných.

Rodičia však hľadia na dobro svojich detí, ktoré na osemročných gymnáziách získajú určitú pridanú hodnotu, a až tak ich netrápi, aký to má vplyv na vzdelávací systém.

Úplne chápem motiváciu jednotlivých rodičov dať svoje deti na výberovú školu. Ale čo sa týka ľudí, ktorí rozhodujú, musia si byť vedomí, že robia rozhodnutie pre veľmi malú časť populácie na úkor všetkých. Z hľadiska medzinárodných dát je to neobhájiteľné. Nemôžu sa tváriť, že je to dobré pre všetkých, lebo nie je.

Vo svojich prednáškach poukazujete na rozdiel medzi USA či Európou, kde veríme, že inteligencia a talent sú veľmi dôležité a podmieňujú náš úspech, a ázijskými krajinami, ktoré kladú väčší dôraz na tvrdú prácu a veria, že vďaka nej môže uspieť každý.

Myslím, že v žiadnej spoločnosti neexistuje presvedčenie, že každé dieťa môže dosiahnuť všetko, čo chce. Aj východoázijské spoločnosti uznávajú, že pre niekoho je učenie náročnejšie ako pre iného. Rozdiel je však v tom, aký dôraz kladú na to, že úsilie môže posunúť každé dieťa.

Napríklad vedľa seba sedia deti, z ktorých jednému ide učenie ťažšie, druhému ľahšie. Ale oni neodpíšu dieťa, ktorému to ide ťažšie, ale povedia, že keď do toho vloží námahu a prácu plus dostane podporu od učiteľa, dokáže uspieť rovnako ako jeho sused. Pričom my na Západe by sme povedali: Nemá to zmysel riešiť, nebude z neho akademik, dajme ho na nejaký učňovský kurz. Alebo o žiakovi povieme, že on jednoducho nemá na matematiku, namiesto toho, aby sme povedali, že to pre neho môže byť o niečo ťažšie, potrebuje lepšie vzdelávanie a viac úsilia, ale stále sa mu to môže podariť.

Nevytvára to potom na deti veľký tlak?

Áno, vytvára.

Dokážu teda potiahnuť aj slabších, no daň za to je vytváranie neprimeraného tlaku na deti?

Nemyslím si, že jediný dôvod, prečo sa deti cítia pod tlakom, je ten, že tam omnoho viac veria, že všetci žiaci majú potenciál. Je to skôr o tom, že v krajinách východnej Ázie vládne veľká súťaživosť a deti sú pod tlakom zo strany rodičov. Úlohy tam musia niekedy robiť aj štyri hodiny denne.

Aj na Slovensku alebo v Anglicku by sme mohli mať vzdelávací systém, v rámci ktorého budeme veriť v potenciál všetkých detí a podporovať ich v tom, že keď sa budú snažiť, dosiahnu dobré výsledky a my im v tom budeme pomáhať, no zároveň nebudeme testami vytvárať neprimeraný nátlak. Môžeme využiť nastavenie ázijských krajín, aby sme z našich detí dostali viac, bez toho, aby sme išli singapurskou cestou založenou na testoch, ktoré majú takú váhu, že ich výsledky podmienia žiakom skoro celý život.

V niektorých ázijských krajinách je to aj dosť kultúrne podmienené. V Číne prevláda dosť úzka definícia, čo je úspech. Tam to znamená, že získaš konkrétny titul na konkrétnej univerzite a prijmú ťa na toto miesto v tejto firme. A rodičia idú za tým. Toto je ideálne, druhá najlepšia možnosť je takáto… Namiesto toho, aby povedali, že existuje množstvo spôsobov, ako byť úspešný a viesť šťastný život. Ale to nie je vina rodičov, tak je tam nastavená spoločnosť. Okrem toho kto nemá v Číne dobrú prácu, má slabšiu sociálnu podporu.