Antikampaň uspela Proces vykosťovania KDH je spustený. Ale nie Ficom

Kresťanskí demokrati dnes zažili najhorší deň od návratu do parlamentu. No ešte horšie môžu byť pre KDH dozvuky dnešného dňa.

Šanca, že novela ústavy, do ktorej KDH vložilo najviac energie a DNA zo všetkých zúčastnených, bude po odklade na september ešte schválená, síce žije, ale už klesla pod 50 percent.

Vedenie hnutia sa môže spoliehať už len na to, či Robert Fico presvedčí nepredvídateľného Jána Ferenčáka, a na to, či Igor Matovič umožní hlasovať za novelu vnútorne presvedčenej dvojici poslancov Rastislavovi Krátkemu a Marekovi Krajčímu.

A čo je pre KDH dramatickejšie, po posledných dňoch by ani neprekvapilo, keby sa k Františkovi Mikloškovi a Františkovi Majerskému pridali ešte jeden-dvaja poslanci, čím by proces sebarozkladu hnutia v jeho agende postúpil do novej fázy.

Na margo dnešného nehlasovania treba dodať ešte štyri poznámky.

1. Keď Robert Fico začiatkom roka prišiel so štyrmi návrhmi na zmenu ústavy, aj vnútri KDH panovalo podozrenie, či v skutočnosti premiér nechystá na konzervatívcov iba pascu. 

V prvom návrhu totiž Fico zmiešal navonok populárne a platné zákony len kopírujúce návrhy (o dvoch pohlaviach a o adopciách detí) s bodom, ktorý podkopával prednosť práva EÚ a medzinárodných zmlúv a pravdepodobne by znamenal ostrý konflikt s Európskou komisiou.

Pre KDH a jeho právnikov bola zvolená formulácia neprijateľná, a keby bol na nej Fico trval, dohoda by nebola bývala možná. 

Tak by mohol vyzerať takzvaný Ficov vykosťovací scenár: vyhranene antiprogresívnej časti voličov KDH by Fico predhodil témy, ktoré by sa im páčili, pričom KDH by odmietalo schváliť balík pre spor o jednom bode, ktorému by bežný volič poriadne nerozumel.

Lenže Fico sa správal celkom inak. Začiatkom apríla predložil do parlamentu návrh, ktorý bol už v podstate spolovice návrhom KDH. Najspornejší, no z hľadiska významu kľúčový bod o kultúrno-etickej zvrchovanosti nahradil formuláciou z dielne KDH, ktorá nespochybňuje žiaden záväzok voči EÚ.

Už táto verzia vyzerala prijateľne, ale vyjednávači Smeru prekvapili ďalšími ústupkami v rokovaniach s KDH a KÚ. 

Fico týmto prístupom pomáhal KDH riešiť aj jeden vnútorný problém. Niektorí poslanci hnutia mali v interných debatách problém s tým, že hoci idú hlasovať spolu so Smerom, zmeny sú príliš symbolické a abstraktné a chýba tam niečo ako zákaz surogátneho materstva.   

Na prekvapenie predstaviteľov KDH však Smer tento návrh nielen akceptoval, ale zabezpečil, aby si to osvojili aj v Hlase a SNS.

Z januárového nedokvaseného výstrelu Roberta Fica sa tak postupne stal legislatívny triumf KDH, ktorý navyše ešte minulý týždeň podporili aj inak politicky pasívni biskupi.

Samozrejme, Fico neustupoval KDH z lásky, ale pragmaticky sledoval svoju líniu: nešlo mu o presné formulácie, opakovane ustupoval a robil všetko, aby presadil výsledok, ktorý raz pred voličmi predá ako ústavnú hrádzu proti progresivizmu.

Isteže bol za tým aj druhý plán, takzvaného vykosťovania, ale v inom zmysle, než sa o ňom hovorí: žmurkanie na voličov z kresťanskodemokratického tábora, aby konečne pochopili, že v ére Trumpa a jemu podobných im je predsa mentálne bližší on než opozičný líder z antikresťanského PS, s ktorým KDH spolupracuje vo viacerých témach.

Rovnako to Fico skúšal aj v roku 2014, keď s KDH dohodol zakotvenie manželstva ako zväzku muža a ženy – a o pár týždňov neskôr dala jasná väčšina voličov KDH hlas Andrejovi Kiskovi.

Bolo preto celkom na KDH, ako s výsledkom naloží, vnútri hnutia prebiehali aj debaty, že po úspechu novely budú musieť proti Smeru pritvrdiť, aby protificovskí voliči z konzervatívneho tábora nenadobudli dojem, že jedno hlasovanie o ústave je predzvesťou nejakého nového spojenectva. 

Skrátka, pre KDH išlo o relatívne bezpečný terén – vo vlastnej hodnotovej agende hlasovať s Ficom a ďalej sa proti nemu politicky vyhraňovať –, lenže na jeho zvládnutie by bola bývala potrebná jednotná komunikačná línia.

Tá sa však celkom rozpadla.

2. Keby František Mikloško ostal ako jediný poslanec KDH, ktorý nebude hlasovať za novelu, pre hnutie by to nebol až taký zásadný problém.

Mikloško od začiatku tvrdil, že v tejto veci nechce hlasovať so Smerom a prekáža mu definícia dvoch pohlaví v ústave, ktorá je necitlivá voči málopočetnej, ale existujúcej skupine intersexuálov.

Problém bol však v tom, že čím väčšmi sa Ficov ústavný balíček podobal na balíček KDH, tým tvrdšie proti nemu Mikloško vystupoval.

Najmä protificovské, ale aj liberálnejšie ladené argumenty Mikloško v poslednej fáze rozšíril o konzervatívne znejúcu kritiku, že ústavná novela s jej kultúrno-etickou zvrchovanosťou a národnou identitou môže napokon spochybniť platnosť vatikánskych zmlúv.

Viacerí právnici, napríklad spoluautor vatikánskych zmlúv Marek Šmid alebo ústavný právnik Vincent Bujňák vo výbornom rozhovore pre Denník N, túto interpretáciu pomerne presvedčivo vyvrátili, pričom žiaden hlbší právny výklad, ktorý by bol tvrdil opak, sa neobjavil.  

František Mikloško sa svojím razantným postupom proti novele ústavy obrátil aj proti politike, ktorú zastával v nultých rokoch.

Začiatkom roka 2002 spolu s vtedajším vedením KDH presadil deklaráciu o kultúrno-etickej zvrchovanosti, na ktorú súčasná novela ústavy priamo nadväzuje.

KDH to predložilo v čase, keď sa zdalo, že po ďalších voľbách sa dostane k moci Mečiarovo HZDS spolu s novou stranou Smer. Mimochodom, za túto deklaráciu hlasovalo aj Mečiarovo HZDS, ktoré bolo podľa preferencií nad 20 percent ešte stále pri sile. Jej najväčším kritikom bol vtedy Peter Weiss z SDĽ, ktorého argumenty boli veľmi podobné tomu, čo dnes zaznieva z kruhov PS, SaS a z liberálnych médií.

Weiss vtedy hovoril, že KDH chce posvätiť „vlastnú ultrakonzervatívnu predstavu o rodine“, že je to manifest xenofóbie a celý dokument je namierený proti menšinám s inou sexuálnou orientáciou. František Mikloško to vtedy odmietol so slovami, že nikto nezasahuje do sexuálnej orientácie, len sa chráni myšlienka stará stáročia.

Mikloško neskôr po odchode z KDH, v apríli 2008, hlasoval aj proti prijatiu Lisabonskej zmluvy, za čo tiež čelil kritike, že tým podkopáva naše členstvo v EÚ, čo bol, samozrejme, nezmysel. Mikloško vtedy – počas vládnutia Fica s Mečiarom a so Slotom – hovoril, že musí hlasovať proti novej zmluve o EÚ, pretože sa obáva, že táto zmluva aj spolu chartou ľudských práv „zmenia hodnotový systém na Slovensku“.  

No ešte väčším problémom než postoj Mikloška, ktorý bol aspoň jasný niekoľko mesiacov, bolo správanie Františka Majerského.

Aj u neho bolo zjavné, že podobne ako ďalším poslancom hnutia Mariánovi Čaučíkovi, Petrovi Stachurovi či Jozefovi Hajkovi sa do spoločného hlasovania so Smerom príliš nechce.

Ale aj tak sa dlhšie zdalo, že František Majerský ostáva na palube a desiati poslanci KDH zahlasujú za novelu ústavy, ktorú formálne predložila vláda, ale fakticky už bola ako z dielne KDH.

Platilo to do minulého týždňa, keď Majerský oznámil, že nebude hlasovať za. KDH tak už nemalo 11 ani 10, ale 9 poslancov, a tak sa čakalo, ako sa rozhodne Ján Ferenčák, ktorý si opäť začal užívať chvíľu slávy a v zákulisí tvrdil niečo iné večer než ráno, až si dal neakceptovateľnú podmienku.

Stačí pohľad na facebookový profil Františka Majerského a je zjavné, že za jeho rozhodnutím sú najmä emócie. Celé týždne čelil silnému tlaku z liberálneho prostredia, sám sa naň opakovane sťažoval, vnútri hnutia aj na Facebooku, napokon aj v statuse, v ktorom včera oznámil, že nebude hlasovať za návrh („Toľko nenávisti a hejtov, ktoré dostávame od ľudí a od médií, som nikdy v živote nezažil“).

A keďže včera ani neuviedol žiaden zrozumiteľný dôvod, prečo sa rozhodol nehlasovať, vyzerá to, že tomuto tlaku aj podľahol.

To však nie je politika, ale antipolitika.

Ak v tom istom statuse Majerský píše, že skutočným cieľom Fica je zničiť KDH, a argumentuje jeho vykosťovacím nožom, tak platí, že sám poslanec na ten nôž v panike nabehol.

Je ťažké vymyslieť stranícky deštrukčnejšiu stratégiu než to, že KDH celé mesiace rokuje o návrhu ústavnej novely, ktorú čoraz viac prispôsobuje na svoj obraz, až ho v cieľovej rovinke potopí vlastný poslanec – s plačom nad tým, akému hejtu musel čeliť od liberálov.

3. Igor Matovič mal v klube dvoch poslancov, Krátkeho a Krajčího, ktorí by v závere radi priskočili na pomoc a dodali kľúčové hlasy, ale líder hnutia – inak vraj slobodných a nezávislých poslancov – im nedal zelenú. 

V istom zmysle je však Matovič konzistentný ako František Mikloško – celé mesiace tvrdil, že jeho hnutie za to nezahlasuje, lebo odmieta hlasovať za návrh mafie.

Matovič je zjavne presvedčený, že hoci má dlhodobo antiprogresívnu rétoriku a k návrhu sa obsahovo hlási, poškodilo by ho, keby vo finále povolil aspoň jednému poslancovi hlasovať za. Vie, že by bol vystavený kritike liberálov, ako popri KDH už aj on paktuje so Smerom, čo by mohlo zastaviť jeho preferenčný rozlet.

Skôr to síce vyzerá, že to prekalkuloval, v každom prípade však nešiel do žiadneho rizika a je vlastne isté, že tak nespraví ani v septembri.

4. Komu česť, tomu česť, dnešným víťazom sú nesporne politici PS aj SaS.

Bolo prirodzené, že liberálni politici budú tvrdo kritizovať novelu ústavy, ktorú Fico predkladá ako hrádzu proti progresivizmu. Napokon, je aj vecne oprávnené pýtať sa, či do ústavy naozaj patrí otázka pohlavia či iné témy.

Ako to už v týchto symbolických bitkách býva, liberálna kritika bola miestami poriadne prepálená, šampiónkou v tejto pomyselnej súťaži bola najmä Mária Kolíková (SaS), ktorá s vážnou tvárou presviedčala, že táto novela nás vytrháva z EÚ a vedie nás smerom k Rusku a Putinovi. 

Ak to tvrdia internetové memečká, je to hystéria v rámci žánru, ale na exministerku spravodlivosti by aj jej vlastný tábor mohol mať trochu vyššie nároky.

Vcelku zábavnou kuriozitou bolo, keď si podpredsedníčka PS Zora Jaurová vo včerajšej rozprave zobrala na pomoc Ľudovíta Štúra, odkázala na jeho „slávne pojednanie Slovanstvo a svet budúcnosti“, konkrétne jeho slová o národe, v ktorého duši je zakorenená úcta k právam každého človeka, lebo taký národ „môže byť úprimným, otvoreným a čestným národom“.

Je čarom nechceného, že progresívna politička cituje zo „slávneho pojednania“, o ktorom zjavne nevie, že Štúr v ňom tvrdí, že národy Západu sa vyčerpali, Slovania/Slováci sa majú pripútať k Rusku, vzdať sa svojho jazyka aj náboženstva, máme prijať cárizmus, pravoslávie aj ruštinu (Jaurová ten citát nemá zjavne z knihy, ale doslovne ho prebrala zo stránky Citáty slávnych osobností).

Vlastne je to príznačné, na tejto úrovni z kontextu vytrhnutých hesiel sa viedla aj kampaň proti novele ústavy.

Ale treba uznať ako fakt, že progresívci dnes zvíťazili. Hlavným porazeným však nie je vláda, ale KDH, ktorého vykosťovanie napokon neodštartoval Robert Fico, ale úspešná liberálna antikampaň.