Keď mať pravdu v politike niekedy nestačí

Denník N dnes pripomenul prejav prezidenta Michala Kováča, ktorý 9. marca 1994 na pôde národnej rady o Mečiarovi „otvorene povedal aj to, na čo si opozícia netrúfla“. Kováčov prejav bol naozaj nezabudnuteľný, dnes sa číta ako dokument doby, vtedy bol ďalším vyvrcholením drámy mladého štátu.

Kováčova správa o mentálnom stave Vladimíra Mečiara bola, samozrejme, pravdivá a blízka budúcnosť ju stonásobne potvrdila. Problém bol v tom, že mala nezamýšľané a pritom predvídateľné následky, ktoré umožnili neskoršie Mečiarovo znovuvzkriesenie.

Čo vyvolal Kováčov prejav

Mečiar bol na tom začiatkom roku 1994 dosť zle. Ešte stále mal veľkú charizmu, no krajina čelila veľkým ťažkostiam a HZDS sa zvnútra rozkladalo. Hnutie už od februára nemalo zaručenú väčšinu v parlamente a v prieskumoch verejnej mienky padalo pod 20 percent (len necelé dva roky predtým získalo vo voľbách vyše 37 percent). Opozícia na čele s KDH a SDĽ sledovala postupne vyhasínajúcu hviezdu zakladateľa štátu, nebola však jednotná v tom, ako reagovať. Ponúkalo sa viacero možností vrátane dovládnutia HZDS až do predčasných volieb, prezidentská správa však všetky scenáre zmenila.

Keď Kováč neskôr spomínal, že po svojom prejave videl v opozičných radoch viacero zaskočených tvárí, malo to svoj racionálny dôvod. Niektorí pochopili, že po závažných a osobných obvineniach prezidenta na adresu premiéra už niet inej možnosti, ako rýchlo predložiť návrh na odvolanie premiéra.

Tak sa aj stalo, 78 poslancov Mečiara o dva dni odvolalo a následne sa strhla reťaz ďalších udalostí s nezamýšľanými účinkami. Weissova SDĽ súhlasila so vznikom Moravčíkovej vlády pod podmienkou, že predčasné voľby budú o pol roka v septembri.

Mohol Mečiar skončiť už v roku 1994?

V tom čase panovala v protimečiarovských médiách aj verejnosti eufória, že v poradí druhé odvolanie Mečiara už bude predsa len jeho definitívnym koncom.

Našlo sa pár sporadických hlasov – napríklad Peter Schutz v týždenníku Domino efekt –, ktoré predvídavo varovali, čo všetko môže priniesť Mečiarovo odvolanie v kombinácii s predčasnými voľbami.

K týmto udalostiam sa viaže aj jedna osobná spomienka: keď 11. marca 1994 národná rada odvolávala Mečiara, ako stredoškolák som stál spolu s ďalšími na Župnom námestí pred budovou starej NR SR a nervózne sme čakali na výsledok hlasovania. Keď oznámili, že Mečiar bol odvolaný, náš hlúčik jasal a kričal heslá o konci jednej éry. Súčasne sme boli v strehu, aby nás nezasiahla smrtonosná kabelka či dáždnik od štrasserovských babiek demokratiek, ktoré tam s nami stáli a prežívali celkom opačné pocity.

Vtom k nám pristúpil starší pán, zjavne volič HZDS, a prorocky zvolal: Vy blázni, čo sa tešíte, Mečiar bude čoskoro späť a vy tento deň oľutujete!

Naivne rozradostený hlúčik si pomyslel svoje, starší pán mávol (či pohrozil?) rukou a nahnevane odkráčal.

Bolo, ako zvestoval prorok: čoraz menej populárny Mečiar si zas raz naplno užil svoju rolu obete, krajine nanovo prerozprával svoj príbeh o službe vlasti, v plnej forme precestoval všetky kúty Slovenska a do septembra zdvojnásobil preferencie HZDS (vo voľbách získalo 35 percent, takmer toľko ako v roku 1992).

Zvyšok príbehu poznáme, vrátila sa verzia Mečiar III. vo svojej najpomstychtivejšej podobe.

Prezidentov prejav tak bol asi taktickou chybou, nedomysleným morálnym gestom muža, ktorého Mečiar osobne ponižoval. Aj preto našiel inak nekonfliktný a konformný typ človeka, akým bol Kováč, vtedy v sebe toľko odvahy.

Za tento svoj vzdor voči Mečiarovi však zaplatil osobnú cenu ako málokto v tejto krajine. A práve fakt, že nerezignoval a ostal do konca prezidentom so vztýčenou hlavou, hoci sa dostal pod nepredstaviteľný tlak, bolo to, čo ho spravilo zaslúženým symbolom lepšieho Slovenska.