Jozef Marec je detský lekár s vyše 30-ročnou praxou, pôsobí ako primár lôžkového oddelenia v nemocnici v Čadci. Kritizuje naše pôrodníctvo, že pripomína fabriku na deti, na čo doplácajú mamičky aj deti. Hovorí, že pre rozpad rodín naše deti chorľavejú. Pripomína, ako vytláčame z medicíny múdrosť predošlých generácií. Hoci dopyt po takomto prístupe silnie aj u dnešných mamičiek, Jozef Marec si niektorými veľmi ostrými výrokmi na svojich blogoch znepriatelil istú komunitu a stal sa témou rozhorčených „mamičkovských“ diskusií.

Pred pár dňami napísal blog, v ktorom občianskemu združeniu Mamila hrozí, že sa pre propagáciu lieku domperidon obráti na orgány činné v trestnom konaní. K tejto reakcii ho vyprovokovala odpoveď združenia na náš nedávný článok. Pretože náš rozhovor bol nahratý ešte pred napísaním tohto blogu, najnovšiemu sporu sme sa nemohli viac venovať. Názory Jozefa Mareca však stoja za bližšiu pozornosť.

Máte viac než tridsaťročnú prax ako lekár. Čo podstatné sa zmenilo v pediatrii za tie tri desaťročia?

Prvý rozdiel je v tom, že sa rodí oveľa menej detí. Keď som nastúpil do Čadce v roku 1983, tak sa rodilo ročne 2 600 detí. Dnes ani polovica z toho. Druhý rozdiel je, že nám, našťastie, vymizli takzvané jasľové deti. To bola katastrofa socializmu, že detičky boli už v prvých mesiacoch separované od matiek, ktoré museli ísť do výroby.

Ako dnes vieme, hromadná starostlivosť nikdy nenahradí tú materskú. Chorobnosť tých detí bola obrovská. Mali sme vtedy skoro 70-lôžkové oddelenie a to bolo plné dojčiat – zápaly priedušiek a pľúc, a to opakovane.

Dnes by takéto stavy končili na JISke, vtedy ich bolo toľko, že sme ich nemali kam dávať. Mali sme aj veľkú úmrtnosť, lebo ťažké stavy sme nemali kam prekladať, neboli klinické centrá ako dnes. Kysuce boli ďalej známe tým, že tu bol najvyšší výskyt detských nádorov. Ročne nám tu umieralo 30 až 50 detí. To sa celkom zmenilo, posledné úmrtie sme mali pred troma rokmi.

V čom vidíte hlavný dôvod tohto pozitívneho vývoja?

V špecializovanej neodkladnej starostlivosti. Ťažké stavy už vozíme na detské kliniky do Martina a tam veľa detí zachránia. Ďalej sa rozvinula detská chirurgia. Dnes sa operujú stavy a vrodené chyby, pri ktorých pred rokmi deti bežne zomierali. Je toho, samozrejme, viac. Ale ako najväčšie plus vnímam naozaj v tom, že matky sú s deťmi dlhšie doma.

Na Západe je vcelku bežné, že ženy krátko po pôrode dávajú deti do jasieľ. Koľko by z vášho pohľadu pediatra mali byť matky s nimi doma?

Myslím, že deti si zaslúžia, aby mama bola s nimi doma minimálne ten rok. Lebo separovanie už osemmesačného dieťaťa od mamky vyvoláva dokázanú separačnú úzkosť, ktorú inak voláme aj depresia osemmesačných detí.

Mama im vtedy bytostne chýba a ony na to reagujú troma fázami. Odmietaním cudzích, domáhaním sa matky a fázou rezignácie. Kedysi sme tu mali deti, ktoré tu boli tri týždne a trpeli ťažkým hospitalizmom, napríklad búchali si hlavu o stenu.

Dnes máme v priemere hospitalizáciu tri a pol dňa, teda aj toto sa veľmi zlepšilo. Ako ideál vnímam, aby mama ostala doma do tretieho roku dieťaťa, nech sa dieťa rozvíja zdravo po psychomotorickej stránke, ale aj po zdravotnej stránke.

Aké choroby trápia deti dnes?

Máme šialené množstvo alergikov. To je pliaga dneška – alergie a opakovane choré deti. A to sú hlavne škôlkarske deti. Nie je celkom normálne, aby bolo dnes dieťa choré šesťkrát do roka, hoci sa to uvádza ešte ako norma. Keď to porovnávam s naším detstvom, týmto príznakom sme vtedy neprikladali taký význam ako v súčasnosti.

Kedysi fungovali viacgeneračné rodiny a pohľad na chorobu bol triezvejší. Dnes sú mamičky osamelé, často aj bez manželov, ktorí musia v zahraničí pracovať. A tak sú odkázané len na internet a úzkostlivo dieťa pozorujú. Dieťa zakašle, má 38 teplotu a už bežia k doktorovi alebo volajú záchranku.

Je to nenormálne, ale ja ich chápem. Nemá im kto poradiť, ich mamky ešte robia alebo prebaľujú ako au pair starých Nemcov alebo Rakúšanov.

Teda podľa vás chýba dnešným rodičom múdrosť, ktorá sa odovzdávala generačne?

Poviem vám to na svojom príklade. Ja som sa narodil v typickej roľníckej osade, pľaci. Tam keď dieťa dosiahlo rok, matka už bežne robila na roli a staršie deti sa starali o tých drobcov. Tlupa detí sme sa tak starali jeden o druhého, keďže mamičky museli robiť okolo domu. A chodili sme od chalupy ku chalupe. Kde sme boli, tam nám dali najesť. Sople sme mali stále. Ja som mal takú modrú bundu a od jari do jesene som mal komplet rukávy lesklé od sopľov. A nikto to neriešil.

Alebo keď sme hrali na zamrznutej rieke hokej a boli sme smädní, tak sme vysekali dieru do ľadu a napili sme sa. Jasné, že sme následne kašľali. Ale kto by s obyčajným kašľom chodil po doktoroch? Za týždeň prešiel sám.

Ako istý problém vidím v tom, že sa zmenil systém prvokontaktnej starostlivosti. Praktickí pediatri sú zavalení banalitami, nechávame rodičom slobodu v očkovaní detí, tí sa domáhajú rôznych vecí naučených z internetu. Zbytočne sťažujú kolegom prácu. A, žiaľ, nefunguje návštevná služba.

Vy ste ojedinelý zjav medzi lekármi, pretože s tým, čo vás trápi, idete von, píšete provokatívne blogy aj o citlivých témach, ako očkovanie, pôrody a dojčenie. Prečo ste sa vlastne pustili do blogovania?

Som vidiecky doktor. Ale publikoval som už 20 rokov pravidelne v novinách, napísal som pätnásť kníh, o spôsobe života kedysi, o Čadci aj rozprávky pre deti.

Niekto mi poradil, aby som vstúpil aj do sveta internetu. Veľa vecí ma totiž rozčuľovalo a chýbal mi závan zdravého rozumu. To hovorím aj svojim mladým kolegom pediatrom, ktorých školím – musíš mať 30 percent skúseností, 30 percent zdravého rozumu a 40 percent vedomostí.

Sedliacky rozum znamená asi toľko – načo komplikovať veci, keď môžu byť v podstate veľmi jednoduché. Sám mám skúsenosti so zdravotníctvom, že ľudí veľakrát zbytočne šikanujú. Praktickí pediatri by mali plniť úlohu akýchsi „styčných dôstojníkov", mali by syntetizovať všetky výsledky odborných vyšetrení a vyvodiť z toho nejaký záver.

Lenže deti dnes chodia od špecialistu k špecialistovi, ale každý si rieši len to svoje. Dieťa je napríklad dispenzarizované povedzme u 4 špecialistov, všade su mu robia zvlášť krvné testy, ale v konečnom dôsledku sa nevie, čo dieťaťu vlastne je.

Táto atomizácia pediatrie je na škodu. Špecialisti by mali byť konzultantmi len tých najťažších stavov. Dnes je napríklad gastroenteorológ zavalený diagnózou bolesť brucha. Kedysi si s tým obvoďáci vedeli poradiť. Okrem toho zhruba 90 percent bolestí brucha detí je dnes z psychiky.

Ako to myslíte?

Deti majú svoj svet a niektoré vonkajšie vplyvy skrátka nevedia spracovať. Tým pádom majú konflikt v podvedomí. Bolesť brucha naozaj pociťuje, aj keď my po vyšetreniach zistíme, že dieťa tam objektívne nemá čo bolieť. Takže nad tým nemôžeme mávnuť rukou.

Detských psychológov by sme dnes potrebovali ako soľ, keď už nie na oddelení, aspoň v okrese by mohol byť jeden. Nás ako oddelenie dnes viac než inokedy zamestnávajú tieto psychosomatické diagnózy. Kolapsové stavy, hyperventilačné tepanie, únavový syndróm, bolesti chrbta, hysterické a panické stavy, bolesti brucha a hlavy... To sú všetko podvedomé reakcie na konflikt.

Čo je za tým v skutočnosti?

Rozpad rodín, šikana v škole, vzťahové problémy. Dnes už často pätnásťročné dievčatá žijú pravidelným pohlavným citovým životom aj so sprievodnými problémami.

Taktiež nejeden vnútorný konflikt vyplýva z toho, ako ony vnímajú svet s realitou. Deti sú citlivé aj na to, že rodičia niečo iné tvrdia a niečo iné robia. My potom musíme robiť množstvo vyšetrení vrátane CT ako na páse a výťažnosť je, samozrejme, minimálna. A tí, čo aj za nami reálne prídu, sú len vrchol ľadovca.

Nám sa tu deti zverujú, že takými poruchami trpia aj ich kamaráti v škole, ale nie každý príde.

 


 

Čo sa robí s týmito stavmi?

Nič. Bohužiaľ, nemá kto. Rodičom vysvetľujem, v čom je asi problém. A oni často ostanú sklamaní, že načo ich sem priniesli, keď sme im nenašli chorobu. A tak im radím, že s deťmi je potrebné sa aspoň viac rozprávať.

Nasledujú však výhovorky, že „viete, ja mám dve roboty“, „ja nemôžem, nemám čas“. Alebo obaja rodičia sú povedzme v Írsku, šestnásťročný chalan má problémy, stará sa babka, ktorá však nestíha. To sú také tragédie, nechcel by som byť dnes dieťaťom.

Niektorí bagatelizujú rozpad rodín, ale okrem reálneho rozvodu tu máme iks-prípadov, kde otec odchádza na mesiace za prácou do cudziny. Jednoducho nie je prítomný a rodinu sleduje len cez Skype. S kým sa tie deti majú identifikovať, keď nemajú rodičov doma?

Rozpadov rodín je na Slovensku strašne veľa. Tieto stavy sa nám veľmi ťažko riešia a ja osobne som radšej, ak sa dieťaťu nájde aspoň gastritída. Dáte diétu, rady, lieky a máte efekt.

Vstúpili ste teda do sveta internetu z dôvodu, že vás hnevali niektoré tendencie, s ktorými sa denne stretávate?

Mám 58 rokov, kariéru takmer za sebou a veľkú dieru v pediatrii už neurobím. Ale začalo mi prekážať, že sa o mnohých fenoménoch nehovorí a chýba hlas staršej generácie. Mnohé matky mi ďakujú, lebo sa naozaj nemajú na koho obrátiť.

Vy ste známy tým, že sa snažíte predpisovať čo najmenej liekov a inklinujete skôr k prírodnej medicíne.

No, s tou prírodnou liečbou to nie je celkom presné. Skôr som odporcom polypragmázie, zbytočnej preskripcie. Pokiaľ ide o kašle a sople, tak som naozaj proti liekom. Všetky tie sirupy, kašľadlá, pastilky sa preháňajú, preto ja predpisujem veľmi striedmo.

Ale prírodná medicína sa v podmienkach nemocnice nedá robiť. Na to musíte mať úplne iné spoločenské podmienky. Prírodná medicína potrebuje čas, a ten my nemáme.

Dnes musíte mať výsledok za dva a tri dni, lebo rodičia musia ísť do roboty. Naši predkovia si pritom pri množstve chorôb vedeli pomôcť sami.

Ako?

Stavili na prastaré múdrosti, v ktorých bolo veľa racionálneho. A intuitívne podporovali samoliečivé procesy organizmu. Samozrejme, spektrum chorôb bolo kedysi iné ako dnes, vedeli si však poradiť zhruba so 70 percentami vtedajších chorôb. Nevedeli si poradiť s ťažkými úrazmi alebo neprežili bežnú kýlu.

Taký zápal pľúc dokázali prežiť, dnes by deti pneumokokovú pneumóniu bez liekov neprežili. A pritom oni ležali týždeň v horúčkach, dávali si nejaké smotanové zábaly, nejedli a nepili a napriek tomu to prežili.

Vy ste na jednej strane propagátorom dojčenia, zároveň ste sa dostali do pomerne ostrého konfliktu so ženami z občianskych združení Mamila alebo Ženské kruhy. Prečo?

Viete, ony pri každom mojom vyjadrení vyťahujú takú a onakú štúdiu. Pri všetkej úcte, toto sú typickí „internetoví odborníci“. Ale nevnímajú, že moje vedomosti sú v mojej hlave založené na skúsenostiach a neustálom dlhoročnom štúdiu.

V hlave mám ucelený pohľad na veci aj na základe praxe. Vyčítajú mi, že argumentujem dojmológiou a nechápu, že ako lekár si budujem svoje know-how a archív vedomostí v hlave desaťročia, vidím na výsledkoch, čo funguje a čo už nie. Pritom ja sám som veľkým propagátorom dojčenia minimálne toho pol roka.



Vašim kritičkám napríklad prekáža, že zdôrazňujete takzvané tolerančné okno, čo je obdobie medzi 4. a 6. mesiacom dieťaťa, keď by sa mali začať zavádzať malé množstvá alergénov do stravy. Vy tvrdíte, že je to prevencia pred alergiami. Naozaj je to však preukázané?

Počet detí s alergiami neustále stúpa. A vedci hľadajú možnosti, ako tento trend zastaviť. To som nevymyslel ja, opieram sa o najnovšie vedecké poznatky. A dôkazov, že tolerančné okno naozaj funguje a že je aspoň malou nádejou pre alergikov, naozaj nezadržateľne pribúda. 

Pravda však je, že mamičky sú už dosť dezorientované, no nie je to len ich vinou. Tieto odporúčania sa často menia, to, čo platilo pred piatimi rokmi, dnes neplatí a naše mamy robili mnohé veci celkom inak. Aj preto tie obavy, či je napríklad takáto novopropagovaná metóda správna.

Veda ide dopredu a obvodný lekár by mal byť o najnovších veciach informovaný. Tie štandardy sa nemenia z roka na rok. Keď som nastupoval, výživa bola ovplyvnená jasľovou starostlivosťou. Vtedy sme už vo štvrtom mesiaci zaraďovali ovocné príkrmy, šťavy a kaše a v polroku už bežne deti dostávali polievku.

Potom začiatkom 90. rokov prišiel škandinávsky model s výlučným dojčením do pol roka, ktorý sa nekriticky prijal. Som teda za zavádzanie malých množstiev alergénov do stravy od štvrtého mesiaca, ale rovnako som proti umelým mliekam, lebo mliečnu žľazu, ktorá je mysliacim orgánom, nikto nevie nahradiť.

Mnohí dávajú za príklad naše prababičky, že tie výlučne dojčili aj do roka...

K tomu sa nevracajme, ony nemali tým deťom dať čo iné, lebo boli chudobní. Bola to otázka prežitia. Dokrmovalo sa tým, čo bolo – nejakým zemiakom, kašou z kúska múky a masla a mlieka. Ani to si všetci nemohli dovoliť. Okrem toho vnímali dojčenie ako prírodnú antikoncepciu, aby nerodili rok po roku.

S laktačnými poradkyňami sa rozchádzate okrem témy zavádzania príkrmov aj v názore, aký čas je vhodný na odstavenie dieťaťa. Ony však argumentujú odporúčaniami Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorá radí dojčiť do dvoch rokov.

WHO nedáva nariadenia, ale len odporúčania a viac sa orientuje na rozvojové krajiny, kde je dojčenie otázkou prežitia detí. Ich najväčšie aktivity sa sústreďujú na tretí svet. A tam je minimálny výskyt alergií, takže preto tam neriešia tolerančné okno a, samozrejme, nemajú kvalitné bezchybné potraviny ani vodu.

Potom je jasné, že tam je materské mlieko nadovšetko. WHO je skôr politická organizácia, ktorá formuje verejnú mienku globálne pri celosvetových problémoch. To je ako to príslovie: Nebo je vysoko, Pán Boh je ďaleko.

Nech si dojčí každý, koľko chce. Jedno je však isté. Medzi 4. až 6. mesiacom už začína byť aj ženské mlieko nutrične deficitné, minimálne obsahom železa. Po ukončení prvého roka už dieťa nutrične nijaké mlieko nepotrebuje, lebo vápnik sa dá získať aj inak.

Ženské mlieko nemá v tomto veku už ani imunitnú rolu. Poznám iks detí, čo po roku vôbec mlieko nepijú. Dojčenie je tu „len“ emocionálnou záležitosťou medzi matkou a dieťaťom. Nočné dojčenie po roku je úplný zlozvyk, navyše podporuje kazivosť mliečneho chrupu. Na tomto skalopevne trvám.

Združenie laktačných poradkýň tvrdí, že za trendom skorších zavádzaní príkrmov stoja firmy, ktoré vyrábajú umelú výživu. Nebude na tom niečo?

Toto je chyba, že sa tento názor matkám podsúva. Nemá to ani vnútornú logiku. Ak zavádzaním príkrmov klesne príjem ženského mlieka, tak dieťa predsa nebude piť ani mlieko umelé.

Osobne som odporcom umelých mliek, lebo je faktom, že agresívna reklama na tieto produkty odradila od dojčenia už nejednu mamičku. Normálne mali komplexy z toho, že ich mlieko je riedke, slabé a to umelé je také úžasné. Umelé mlieko však nikdy nenahradí to materské. Ale za teóriou o tolerančnom okne stojí veda.

Keď však hovoríme o firmách s umelým mliekom, naozaj nepôsobí dôveryhodne, keď publikácie, ktoré naši poprední pediatri o tejto téme píšu, obsahujú aj reklamu na umelé mlieko.

Vnímam to ako hanbu, no nie tých pediatrov, ale štátu.

Prečo?

Lebo štát postgraduálne vzdelávanie lekárov skoro vôbec nepodporuje. Všetky semináre a kongresy si musíte zaplatiť a, žiaľ, bez tých firiem by sa vôbec nedali organizovať. Na druhej strane, naozaj neviem, prečo sa musia organizovať kongresy v päťhviezdičkových hoteloch. Nepotrebujem spať v apartmáne za 200 eur na noc.

A nejde práve tento spôsob aj do podvedomia pediatrov? Že to ovplyvňuje aj ich postupy?

Za všetkých hovoriť nemôžem. Ale nestretol som sa s tým, žeby nám zástupcovia firiem agresívne podsúvali svoje produkty, to by si nikto nedovolil.

Umelé mlieko objektívne niektoré deti aj potrebujú, keď žena nemôže dojčiť. Len tento rok sme zachránili na oddelení dve deti hrobárovi z lopaty. Matky boli totiž v domnení, že dojčia a že majú dosť mlieka, lebo deti sa nesťažovali, neplakali, no potom prišli s deťmi s ťažkým rozvratom vnútorného prostredia v hodine dvanástej. Takže aj váženie pred a po dojčení má význam, pretože môže odhaliť deficit vypitého mlieka, hoci matka má pocit, že je všetko v poriadku.

Občianske združenia to síce vehementne kritizujú, lenže to dokáže deťom neraz zachrániť aj život. Ja hovorím za seba – keď mi príde obchodná zástupkyňa, tak sa jej poďakujem. Ale rozhodnem podľa svojich odborných skúseností, v akom prípade dieťaťu umelé mlieko odporučím alebo nie.

Tieto firmy však tlačia na prax, že aj po neskoršom odstavení dieťaťa, napríklad po roku, je potrebné prejsť na umelé mlieko.

To je hlúposť, umelé mlieko už netreba, pokiaľ dieťa nemá nejakú alergiu. Dokonca nemusí piť mlieko vôbec. Stačí zaviesť jogurty alebo tvrdý syr.

Vyvolali ste diskusiu o predpisovaní lieku domperidon na podporu laktácie. Označili ste ho ako nebezpečný liek s placebo účinkom na laktáciu. Existujú však štúdie, ktoré jeho účinnosť na tvorbu mlieka dokazujú.

Placebo je fenomén, ktorý môže dosiahnuť farmakologickú účinnosť reálneho lieku. Takže v tomto ma nejaká štúdia nepresvedčí.

Je to ako keby ste dali matke ako placebo vitamín B a jej to pomôže, povedzme. Len by nesmela vedieť, že je to vitamin B, ale zázračná pilulka na mlieko. Ak však niekto ponúka matkám lieky, ktoré im môžu uškodiť, je to trestuhodné.

A navyše, po dvoch mesiacoch aktívneho dojčenia už mliečna žľaza funguje celkom autonómne, bez vplyvu hormónov. Ak teda niekto tvrdí, že ešte v polroku zaberá domperidon na dojčenie, lebo produkuje prolaktín, čo zlepšuje tvorbu mlieka, tak klame a je šarlatán. Ak to funguje, tak jedine ako nebezpečné placebo.

Združenie Mamila argumentuje tým, že ak sú problémy s dojčením civilizačným ochorením, ako sú cukrovka alebo vysoký krvný tlak, prečo by sa nemohli naprávať liekmi?

To je scestné. Veď každý normálny lekár najprv na cukrovku a vysoký tlak odporučí schudnúť a zmeniť životný štýl.

Matke treba vytvoriť priaznivé prostredie, aby nebehala s mesačným dieťaťom po obchodoch a úradoch, ale aby mohla v pokoji rozbehnúť dojčenie. Ale nie ju dopovať liekmi, ktoré ani nie sú na tento účel u nás schválené.

Prečo majú dnes ženy väčší problém s dojčením, keďže sa mnohým ani nerozbehne?

To je ako s inými civilizačnými ochoreniami. Ja sa pamätám, že bolo obdobie spred dvadsiatich rokov, keď mamičky prišli do pôrodnice už s nastavením, že dojčiť nechcú. Vtedy sme ešte dávali obligátnu otázku, či si po pôrode bude želať dieťa priložiť.

Dnes sú, našťastie, matky namotivované a to vidím ako veľké plus občianskych združení a laktačných poradkýň. Pokiaľ sú namotivované zdravo a nebudú sa báť odsúdenia, ak dojčiť naozaj nebudú môcť. Lebo niektoré druhy osvety k tomu odsúdeniu akoby smerovali. Celkovo aj klíma v spoločnosti sa zmenila v prospech dojčenia.

V čom je potom problém?

Mne niekedy tie naše pôrodné sály pripomínajú fabriky na deti. Máme, našťastie, aj pôrodníkov, ktorí sa svojej práci rozumejú a chápu aj tie prirodzené procesy, ktoré pri pôrode prebiehajú. Ale ešte stále sa robí veľa indukovaných pôrodov.

Nechcem kolegom krivdiť, ale vidím veľký problém v tom, že mnoho žien chce dojčiť a nedarí sa im, a to práve preto, že sa na to gynekológ nepozerá komplexne.

Medzi pediatrami koluje taká zlomyseľná povedačka o gynekológoch, že samotné dieťa je len vedľajší produkt gravidity. Kým nebude užšia a vzájomne sa rešpektujúca spolupráca medzi neonatológmi a pediatrami na jednej strane a pôrodníkmi na druhej strane, tak sa bude problém prehlbovať.

Výsledný produkt musí byť šťastný pár – mama a dieťa. Ale my sme odtrhnutí jeden od druhého a nespolupracujeme. Ďalším problémom je, že mamičky dnes nemajú fyzickú kondíciu a vyvolávaný pôrod nie je prirodzený, čo tú ženu ešte viac vyčerpá. Predbieha sa príroda, často sa pôrod vyvolá už dva-tri týždne pred termínom.

Ale mamičke potom chýba hormonálna hladina na spustenie pôrodu a následného spustenia laktácie a dieťaťu dva-tri týždne na zdokonalenie potrebných reflexov. Prírodu neoklamete, aj keď sa lekári dohodnú, že v 38. týždni je už dieťa donosené. Nie je!

A to ešte nehovoríme o cisárskych rezoch, ktorých podiel u nás je značne vysoký...

Presne tak, 30 percent žien porodí cisárskym rezom, to sú stále vysoké čísla. Pri takomto zákroku mamička duplom nie je schopná hneď vnímať svoje dieťa naplno, riešiť kontakt koža na kožu a vytvárať si oxytocínový vzťah k dieťaťu.

Vy tvrdíte, že spomínaný kontakt koža na kožu, ktorý podľa niektorých vedcov spúšťa aj laktáciu, je preceňovaný.

To je pravda. Talianski autori v publikácii Efektívní péče v neonatológii poukazujú, že nie sú pre to nijaké exaktné dôkazy. Ale zasa všetci mávajú len štúdiami, štúdiami, štúdiami. 

Kedysi na dedinách babice dieťa hneď odniesli, aby ho umyli, až potom ho priniesli zabalené matke na priloženie. A ženy dojčili ako divé. Najviac totiž robí domáce prostredie a pokoj.

Ale najmä som hlboko presvedčený, že základom úspešného štartu dojčenia je optimálne časovaný a optimálne vedený pôrod s minimom chemických a mechanických zásahov. K tomu patrí nielen umenie pôrodníka, ale aj pomery na pôrodnej sále.

Teda ako väčší problém pre rozbeh dojčenia vnímate chýbajúci pokoj v období šestonedelia?

Áno, pretože ženy po pôrode chcú byť hneď aktívne, behať po nákupoch, zájsť na kávičku s cigaretkou, cvičiť. Okrem toho musia, chúďatá, behať po úradoch, vybavovať príspevky a iné veci. Ale nielen to. Jasné, je dôležité, aby dieťa do polhodiny po pôrode priložili.

Ale veľakrát sú tie mamy v takom stave, či už po sekcii, alebo aj epidurále, že nevládzu na dojčenie ani pomyslieť.

Podľa vás by sa rešpektovaním šestonedelia vyriešilo veľa problémov?

Kedysi sa tým ženy chránili. Pred mužom, pred ťažkou robotou. Kedysi žena v šestonedelí nemohla ani vyjsť pred chalupu alebo na dvor. Malo to vtedy iný rozmer rôznych povier. Ale v podstate to ženu chránilo a ona sa mohla sústrediť len na dojčenie, čo sa potom fixovalo na mesiace.

Vy takisto provokujete názorom, že muž pri pôrode je iba na škodu. Mnoho mamičiek si však dnes pôrod bez účasti svojho partnera už ani nevie predstaviť. Nebolo by kontraproduktívne vyháňať mužov z pôrodných sál?

Ja chápem, že účasť pri pôrode je pre páry veľmi silná emocionálna vec. Ale v konečnom dôsledku to mamičke robí zle. Mne dokonca mnoho žien po pôrode aj priznalo, že by to zvládli lepšie bez manžela. Žena pri pôrode je zničená, unavená.

Podľa môjho názoru pri pôrode treba počet ľudí na sále minimalizovať. Žena na to, aby úspešne porodila, musí celkom vypojiť druhú signálnu sústavu a prestať vnímať svet vrátane ľudí na sále a vrátane manžela. Musí presunúť činnosť nervovej sústavy a vníma len na úrovni podkôrových centier, musí sa sústrediť len na oblasť rodidiel, aby dieťa dostala von.

Pri skoro každom nepostupujúcom pôrode, ku ktorému ma dnes volajú, je prítomný otec. Žena sa totiž fixuje na manžela, rozptyľuje ju to – či ju drží za ruku, alebo či dobre filmuje. Sama je nervózna z toho, ak je manžel nervózny. A ktorý by nebol?

Aký je váš názor na domáce pôrody?

Ja si myslím, že naša spoločnosť je už tak silno ohrozená takzvanou postantibiotickou érou, že onedlho budú mať pôrodnice problém s premnožením superodolných baktérií.

Nebudú reagovať na žiadne antibiotiká a budú zabíjať novorodencov. Budeme bezmocní, takže časom nebude iného východiska. Zavedieme to raz preto, aby sme deti chránili. Aspoň tie, kde je tehotenstvo v poriadku a je vysoký predpoklad, že pôrod bude bez komplikácií.

Vytvoria sa výjazdové skupiny, celý systém bude takto nastavený. Samozrejme, hovoríme o bezproblémovej fyziologickej gravidite. Dnes sú už prekonané aj hygienické teórie, že dieťa potrebuje prísť do sterilného prostredia.

Odporcovia domácich pôrodov však argumentujú vyššou úmrtnosťou detí pri domácich pôrodoch.

To nie je pravda. Neviem o nijakej štúdii, ktorá by to potvrdila, pritom pôrod doma je povolený v Kanade, Holandsku, Francúzsku a možno aj inde. Keby boli zaťažené úmrtnosťou, neboli by dovolené a len blázon by sa odhodlal rodiť doma.

Zomiera nám menej detí v pôrodniciach, lebo zachraňujeme kedysi nezachrániteľné deti, predčasniatka. Mne sa napríklad podarilo ratovať 700-gramové dieťa a ono žije.

V diskusiách pod svojimi blogmi vystupujete niekedy voči kritikom dosť tvrdo. Neubližuje to vašim argumentom?

Mňa niektorí diskutéri považujú za arogantného. Možno sa tak javím. Lenže vzťah k práci, ku chorému človeku, to je úplne iná liga. Čo dnes mladým lekárom často chýba, je pokora a úcta k životu, zdraviu a človeku.

V škole ich to neučia a ako ľudia sú výplodom svojej doby. Preto im to nezazlievam. Mnohých vyformuje až medicína. Nemusím svoju pokoru prejavovať navonok. Nosím ju v duši a v hlave každý Boží deň. Pokora je dar, treba oň prosiť. Ona vás ochráni nielen od mnohých odborných problémov, lebo vám nikdy nedovolí byť spokojným sám so sebou, ale vás ochráni aj od mnohých konfliktov, vnútri a navonok.

Nie sú vaše návraty k metódam prastarých mám len nenávratnou nostalgiou za minulosťou?

To si vôbec nemyslím. Naopak, som presvedčený, že ešte mnohokrát siahneme po starých múdrostiach s racionálnym základom, lebo ich je habadej. Sú lacné, logické a jednoznačné.

Hoci ma niektorí diskutéri, čo vyštudovali „vysokú školu internetovú“, nazvali spomienkovým optimistom, verím našim predkom. Keď už pre nič iné, tak neboli zaťažení farmafirmami. Ich poznatky sa nemenia ako niektoré poznatky tzv. evidence based medicíny založenej na dôkazoch a sú stále účinné.

Treba vniesť do niektorých vecí napríklad viac sedliackeho rozumu, viac dôvery a sebaúcty, okresať ješitnosť a bohorovnosť.

 

Foto a video: Zuzana Hanusová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo