Otvorený list slovenským kulturtrégrom Vyhrocujete situáciu do bodu zlomu, z ktorého nebude návratu

Vážení slovenskí kulturtrégri,

ako hovoril jeden z našich prezidentov: „Toto je iná radosť, toto je smútok.“ 

Píšem Vám otvorený list preto, lebo som za posledný týždeň videl plakať troch ľudí, ktorí celý život pracujú v oblasti kultúry a vďaka vašim rozhodnutiam strácajú vieru v zmysel svojej práce. Nie sú slabí, sú len bezmocní. Nemajú domy, chaty, úspory, ale majú chuť niečo robiť pre spoločenstvo, v ktorom žijú. 

Vyhrocujete situáciu do bodu zlomu, z ktorého nebude návratu. 

Rozhodli ste sa zničiť slovenskú kultúru, zdeformovať inštitúcie, ktoré budovali predchádzajúce generácie, vyštvať zo Slovenska tvorivých ľudí.

Správate sa ako nešťastný Herostratos, ktorý podpálil chrám, aby si ho niekto všimol. Musím však pripomenúť, že efezské úrady odsúdili tohto podpaľača na večné zatratenie jeho pamiatky – damnatio memoriae. Bolo zakázané vysloviť alebo napísať jeho meno.

Pani ministerka, za celý čas svojho pôsobenia ste nepredstavili žiadnu pozitívnu víziu rozvoja a podpory kultúry.

O kultúre, umení, historických pamiatkach nerozprávate. Na každej tlačovke hovoríte o tom, čo Vás zaujíma najviac – o peniazoch.

Máte spočítané, koľko čo stálo, kto koľko zarobil, ale nezaujíma Vás, čo kto vytvoril. A pritom sa na Slovensku koná toľko zaujímavých výstav, koncertov, divadelných predstavení, vychádza množstvo dobrých kníh!

Vymazaním pamäti stratíme svoju identitu. 

Vaše rozhodnutia svedčia o tom, že nemáte historickú pamäť, neviete, koľko úsilia museli vynaložiť spisovatelia, výtvarníci, hudobníci, tanečníci, divadelníci, filmári, architekti, organizátori kultúrneho života, ale aj osvietení politici na to, aby sme prekonali provincionalizmus a stali sa súčasťou vyspelej Európy. Boli aj také chvíle.

Viete, kto inicioval postavenie budovy Divadla Pavla Országha Hviezdoslava? A kto bojoval o rekonštrukciu Bratislavského hradu, ktorý bol do konca šesťdesiatych rokov zrúcaninou? Viete, ako vznikla Slovenská filharmónia?

Nič nebolo samozrejmé. Ani vybudovanie Slovenskej národnej galérie, ani Slovenského filmového ústavu, ani Divadelného ústavu a Hudobného centra, ani Slovenského národného múzea. 

Všetko si vyžadovalo množstvo práce, získavania skúseností, učenia sa.

Trvalo roky, pokým vyrástli generácie kurátorov, umenovedcov, archivárov. A Vy ste sa rozhodli šmahom ruky všetko zničiť.

Mnohé ustanovizne, ktoré ste drastickým okresaním financií dostali na kolená, sú pamäťové inštitúcie. Majú archívy, spravujú dokumenty, musia zabezpečovať starostlivosť o položky v depozitoch.

Ak prestanú napĺňať svoje funkcie, nebude to tragédia len pre kultúrnu obec, ale pre celú spoločnosť. Vymazaním pamäti stratíme svoju identitu. 

Žonglujete s peniazmi ako kúzelník v cirkuse – a zrazu zmiznú.

Vážený pán generálny tajomník služobného úradu, neviem, čím sme si Vás zaslúžili. 

Nezaujímajú Vás problémy ľudí v kultúrnych ustanovizniach ani výsledky ich práce. Správate sa k nim ako k lokajom, ktorí Vám majú slúžiť.

Šírite strach, vyhrážate sa a prepúšťate. Odmietate s riaditeľmi inštitúcií hľadať riešenia, ktoré by pomohli prekonať krízu bez tragických dôsledkov. Niekedy mám pocit, že Vám nejde o šetrenie, ale o ničenie ľudských životov.

Je to únavné, pretože Vy ste oportunisti bez pamäti.

Z Vašich činov som si uvedomil, že buď netušíte nič o šírke činností, ktoré musia rôzne kultúrne inštitúcie zo zákona plniť, alebo ich zámerne metodicky likvidujete. Neviem, čo je horšie.

Hádžete im pod nohy polená, mailom posielate nezmyselné príkazy, a pritom práve ony zachraňujú, čo sa dá. Je to zvrátené.

Ako vždy sa napokon ukáže, že ide o riadenie verejného obstarávania a o budovy. Tentoraz je to Divadelný ústav, a kto bude ďalší? Hudobné centrum? Filmový ústav?

Všetko sme už zažili, pamätám si, ako slovenskí filmári bránili vysťahovaniu filmového archívu na mečiarovcami ukradnutú Kolibu. Držali sa za ruky a prehradili Grösslingovú ulicu.

Mám šesťdesiattri rokov a celý život nerobím nič iné, len vysvetľujem, že nesmieme zničiť hodnoty, ktoré vybudovali generácie pred nami. Je to únavné, pretože Vy ste oportunisti bez pamäti.

A potom tu máme Fond na podporu umenia. Pán predseda rady fondu, naozaj si zabudol, že sme obaja vyrástli v nezávislých divadlách? Nepamätáš si, že aj v čase tuhého komunizmu boli slobodné?

Malé divadelné štúdio v Košiciach – kde si začínal – bolo azylom pre mladých ľudí, ktorí sa chceli vyjadrovať k životu spoločnosti, bol to jedinečný priestor, kde mohli prejaviť svoj nesúhlas so stavom vecí. A komunisti to tolerovali aj platili. Nedávali peniaze len na projekty, ale aj na fungovanie celej inštitúcie.

Čo je zlé na kontinuálnej podpore Bratislavských džezových dní? Prečo nemôže vychádzať renomovaný časopis o výtvarnom umení?

A čo Ti prekáža na Kultúrnom centre Cvernovka? Bol si sa tam niekedy pozrieť? Videl si tých šťastných mladých ľudí, ktorí majú priestor na organizovanie kultúrnych akcií? Premýšľam, čo sa stalo, že si stratil vieru v slobodu a chceš zastaviť zmysluplné projekty nezávislých spoločenstiev.

Idete ako motorová píla, máte svoje ciele. Neviem, prečo všetko ničíte. 

Nezávislosť nie je nadávka. Neznič tých pár vecí, ktoré v tomto štáte ešte fungujú. Teš sa z toho, že mladí ľudia majú radi divadlo, organizujú výstavy, festivaly a koncerty. O takej spoločnosti sme predsa kedysi snívali.

Vážení slovenskí kulturtrégri, to, čo som napísal vyššie, už dobre poznáte. Bolo to vyslovené mnohokrát, ale nič to nezmenilo.

Idete ako motorová píla, máte svoje ciele. Neviem, prečo všetko ničíte. Urazil niekto Vaše ego? Chcete sa pomstiť?

Nedokážem nájsť logické vysvetlenie, prečo chcete mladým ľuďom zničiť budúcnosť. Najskôr som si myslel, že tomu, čo hovoríte, skutočne veríte. Dúfal som, že časom predstavíte hodnoty, za ktoré bojujete, že logicky obhájite svoje postoje. Márne. 

Permanentnou negáciou sa nedá nič vytvoriť.

Postupne som si uvedomil, že ste presiaknutí cynizmom a pokrytectvom. Zhrozil som sa, keď som videl, ako sa najbližší ministerkini spolupracovníci smiali z jej postojov a výrokov, ale navonok jej prikyvovali. Ponižovali nielen ju, ale aj seba.

Pôvodne som chcel osloviť aj najvyššieho zemepána, ktorý za to všetko – či chce, alebo nechce – nesie zodpovednosť. Chcel som mu pripomenúť, že ničíte dôležité inštitúcie, ktoré jeho strana pred rokmi vybudovala, a ťaháte nás ku dnu.

Ale pochopil som, že to nemá zmysel.

Najvyšší zemepán je inteligentný, múdry, osvietený – aspoň tak sa medzi ľudom hovorí – a vidí Vám na prsty. Dobre vie, čo robíte, a ukladá si to do pamäti.

Permanentnou negáciou sa nedá nič vytvoriť.

Hodí sa mu, že trestáte slobodne mysliacich ľudí. Priviera nad likvidáciou inštitúcií oči, lebo chce mať spoločnosť bez pamäti. Umenie a kultúru až tak veľmi nepotrebuje, rajcujú ho hlavne politické konflikty. To je zážitok, ktorý mu nikto nenahradí. Ani sláčikové kvarteto.

Čo s tým, pani poslankyne a páni poslanci kultúrneho výboru?

Hľadím na svet očami svojich detí. Nekúpil som im dom v Chorvátsku ani v Dubaji. Chcem, aby ostali na Slovensku a nemuseli sa hanbiť, keď vystrčia nos za hranice.

Pozeráte sa aj Vy na budúcnosť očami svojich detí? Nie sme vo vojnovom stave – ako tvrdí doyen slovenského parlamentu – a všeličo sa dá zachrániť. Treba si len spomenúť na radosť, ktorú ste zažili pri prvom dotyku s umením, pripomenúť si ideály, s ktorými ste šli do politiky.

Pozrite sa ráno do zrkadla, to pomáha. 

Skúste pozbierať zvyšky sebaúcty, vykašlite sa na politické počty a postavte sa proti ničote, ktorá sa šíri geometrickým radom.

Nemôžeme stále začínať od nuly.

Máte na to silu, najvyšší zemepán potrebuje Vaše hlasy a možno bude načúvať. Odvolajte likvidátorov a zastavte rozklad.

Nie je to naivné zvolanie, je to nevyhnutný čin na záchranu národných hodnôt. 

Nemôžeme stále začínať od nuly.

Ak nezastavíte deštrukciu kultúrnych inštitúcií, vrátime sa o sedemdesiat rokov späť a stratíme kontakt s dianím vo svete. Ostane po Vás čierna diera a ľudia sa z Vás budú smiať, tak ako sa smiali zo Širokého a z Bacílka.

Máte moc. Máte zodpovednosť.

Martin Šulík, režisér

P. S. Chamtivosť je zlá vlastnosť.