Fabrice Hadjadj Bývalý anarchistický nihilista, ktorý konvertoval v tichu parížskeho kostola Saint-Séverin

Jedným z dvoch hlavných hostí tohtoročných Bratislavských Hanusových dní bude francúzsky filozof Fabrice Hadjadj. 

Tento „Žid s arabským menom katolíckeho vierovyznania hovoriaci po francúzsky“, ako sám seba označuje, je jedným z najväčších a najoriginálnejších katolíckych mysliteľov súčasnosti. 

Jeho myšlienky sú formované hrboľatou cestou nachádzania viery, počas ktorej sa zo zarytého ateistu stal presvedčený katolík a otec desiatich detí. Aký je jeho príbeh a prečo sa ho oplatí počúvať a čítať?

Od maoistických rodičov až po obrátenie v kostole Saint-Séverin

Fabrice Hadjadj sa narodil v roku 1971 do židovskej rodiny tuniského pôvodu, ktorá svoje náboženstvo až na najvýznamnejšie sviatky takmer vôbec nevyznávala. Obaja jeho rodičia boli presvedčení marxisti maoistického prúdu a aktívne sa zapojili do ľavicových protestov v roku 1968 na Univerzite Paris-Nanterre.

Vyrastajúc v tomto prostredí, Hadjadj sa tiež uchyľoval k ľavicovému a anarchistickému zmýšľaniu a k jeho filozofickým vzorom patril Friedrich Nietzsche so svojou filozofiou nihilizmu. V tom čase, ako sám hovorí, bol „trojnásobne, zúrivo, násilne protikresťanský a pri počutí slova Boh ho vždy striaslo“.

V roku 1995 dokonca vydal zbierku nihilistických úvah pod názvom Objet perdu (Stratený predmet), ktorú napísal spoločne so známym spisovateľom Michelom Houellebecqom a ktorá bola jeho prvým verejným dielom.

Všetko sa však zmenilo v roku 1998, keď jeho otec náhle ochorel na ťažkú chorobu. Fabrice v jeden deň, keď už pociťoval hlbokú beznádej, zablúdil do kostola Saint-Séverin v parížskej Latinskej štvrti a začal sa modliť pred sochou Panny Márie Matky dobrej rady. Táto návšteva ho navždy zmenila, o pár mesiacov bol pokrstený v benediktínskom opátstve Saint-Pierre de Solesmes a stal sa aj laickým benediktínskym opátom.

Keď sa dnes vracia k tomuto svojmu obráteniu, spomína, aký kľúčový význam pre jeho obrátenie mala duchovná hĺbka, nádhera architektúry a pocit posvätnosti v kostole Saint-Séverin. Tento kostol bol postavený v 9. storočí a dodnes poskytuje neobvyklé ticho v jednej z najrušnejších a najpopulárnejších štvrtí v Paríži.

Ako na toto obrátenie reagovala jeho rodina? Najprv s veľkou nevôľou, predovšetkým zo strany otca. Hadjadj totiž nielenže zaprel viaceré kľúčové ľavicové presvedčenia, ale obrátil sa chrbtom aj k svojej židovskej viere a tradícii.

Fabrice Hadjadj: Rodina je miestom odboja

Postoy

Dnes už je však všetko inak. Konverzia na katolícku vieru priviedla jeho otca k tomu, aby bol vernejší svojej židovskej viere. Dnes Hadjadjov otec pravidelne číta Tóru a dokonca napísal niekoľko kníh o židovskej spiritualite. Fabrice Hadjadj k nim s radosťou napísal predslov a hovorí, že „ich vzťah sa stal oveľa lepším, keď sa (jeho otec) stal viac židovským“.

Fabrice Hadjadj sa v roku 2001 oženil s herečkou Siffreine Michelovou. Počula ho počas jednej jeho konferencie a odvtedy sa k nej stále vracal v snoch a modlitbách napriek tomu, že sa práve vtedy snažila rozpoznať svoje povolanie a silne zvažovala vstup k sestrám z Betlehema. Neskôr sa stretli znovu v Paríži za „náhodných, romantických“ okolností a ich vzťah sa mohol naplno začať.

Ich manželstvo je hlboko zakorenené v ich spoločnej katolíckej viere, ako hovorí Hadjadj, „mojím povolaním bolo ísť k Bohu cez túto konkrétnu ženu, nie cez všeobecnosti“. Počas manželstva sa im narodilo desať detí.

Ich vzťah však siaha za osobnú rovinu, keďže spoločne pracujú aj na divadelnom stvárnení Hadjadjových textov. Práve vďaka Siffreine Michelovej je možné pretvoriť hlboké filozofické texty do podoby, v ktorej ich vedia stvárniť herci. Spoločne už pripravili niekoľko predstavení, iba v decembri 2024 prišli s hrou Noe. Začiatok na konci sveta podľa rovnomennej Hadjadjovej knihy, ktorá spája prvky komédie a tragédie.

Fabrice Hadjadj je okrem filozofa a spisovateľa aj hudobníkom, členom Pápežskej rady pre laikov a bývalým dlhoročným riaditeľom Inštitútu Philanthropos, ktorý je inštitútom štúdia kresťanskej antropológie v meste Fribourg vo Švajčiarsku. Za svoje diela dostal čestný doktorát a niekoľko významných cien, medzi inými od Francúzskej akadémie vied.

Prepojenie dejín katolíckej filozofie so súčasnosťou

Fabrice Hadjadj nepíše ako filozof akademik, ale ako filozof poet. Jeho štýl je často provokatívny a plný paradoxov, čo ho približuje k bežnému čitateľovi.

Vo svojich dielach sa venuje moderným témam, ako sú technológie, transhumanizmus, ekológia či sexualita, polemizuje o nich však s rôznymi filozofiami a filozofmi naprieč celými dejinami ľudstva. Inými slovami, dopĺňa to, k čomu sa veľkí katolícki filozofi ako Tomáš Akvinský už nemohli vyjadriť.

K jeho najznámejším knihám patrí dielo Uspieť vo vlastnej smrti. Antimetóda pre život (Réussir sa mort: Anti-méthode pour vivre) ešte z roku 2005, v ktorej sa venuje téme správneho umierania. Hovorí, že naša kultúra sa vyhýba smrti tým, že predstiera, že sme nesmrteľní, alebo ju premieňa na čisto medicínsku záležitosť či technickú udalosť v štatistikách.

Avšak skutočný život, rovnako ako skutočná smrť, nie je „riadený“, ale prijímaný. Podľa Hadjadja „smrť nie je lekárske zlyhanie, ale ľudské zavŕšenie (a naplnenie)“ a odhaľuje, ako dobre sme skutočne žili.

Fabrice Hadjadj: Nenaplnené túžby, ktoré zrodili teroristov v Charlie Hebdo

Štefan Danišovský

Svoju ocenenú a provokatívnu knihu Viera démonov alebo Zastaraný (prekonaný) ateizmus z roku 2009 začína veršom z Jakubovho listu, kapitoly 2: „Veríš, že Boh je len jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria a trasú sa!“ Tento verš otvára kľúčovú otázku celého diela: v čom sa líši viera démonov od toho, ako by mal veriť skutočný kresťan? 

Hadjadj na to ponúka odpoveď, ktorá v sebe spája diela cirkevných otcov, Písma a filozofiu Pascala, Tomáša Akvinského a Kierkegaarda. Hovorí, že viera musí byť predovšetkým transformáciou celého človeka naprieč všetkými oblasťami, žitá konkrétne a vo svojej celistvosti sa skrýva predovšetkým v pokore. Koniec koncov to, čo démonov najviac desí, nie je Božia všemohúcnosť, ale jeho pokora.

V srdci Hadjadjovho diela je zároveň dôraz na osobnú zmenu a konverziu a jeho osobné obrátenie hrá kľúčovú úlohu. Okrem „vysokých“ tém kladie dôraz aj na žitie a stretávanie Boha v obyčajnej každodennosti. 

Vo svojej knihe Byť otcom so svätým Jozefom sa zamýšľa nad svojím otcovstvom nie ako ideálom či abstrakciou, ale ako každodenným povolaním zakoreneným v trpezlivosti, opakovaní a pokore. Hovorí: „Svätý Jozef nepovedal v evanjeliu ani slovo, ale každý deň sa staral o svoje dieťa a ženu.“

Fabrice Hadjadj teda ponúka katolícky pohľad na najpálčivejšie témy našej doby bez toho, aby ich vnímal politicky. Oplatí sa čítať a určite sa ho oplatí vidieť na tohtoročných Bratislavských Hanusových dňoch, ktoré sa budú konať od 12. do 15. júna.