Fabrice Hadjadj: Rodina je miestom odboja

Definuje sa ako žid s arabským menom a katolíckym vierovyznaním. Fabrice Hadjadj je riaditeľom Inštitútu Philantropos vo Fribourgu vo Švajčiarsku. Pred začiatkom Synody o rodine v Ríme tomuto filozofovi, spisovateľovi*, dramaturgovi a členovi Pápežskej rady pre laikov vyšla ďalšia dôležitá kniha (Čo je to rodina?), ktorá niektorým možno ide proti srsti. Pre týždenník Famille Chrétienne odpovedá na niekoľko otázok na tému rodiny.

V predvečer manifestácie La Manif Pour Tous píšete „S tými, čo idú tvrdo proti rodine, je ťažké argumentovať“. Prečo?

Ako dokázať, že slnko svieti, že voda zmáča, že vonkajší svet existuje? S rodinou je to to isté. Stojí na dualite a sexuálnej plodnosti; z nej pochádza život. Ako potom dokázať, že je dobrá pre život. Je to očividné. Nemôžme dokázať to, čo je prvé, ale len to čo je druhé. A hľa čo sa deje: to, čo je druhé nakoniec zatieňuje to, čo je prvé; ako keď budova skrýva svoje základy. Môžeme ľahko dokázať, že dieťa potrebuje vychovávateľa, ale ťažké je dokázať, že potrebuje otca a mamu. Lebo dokázať niečo také znamená začať tým, že sme slepí. Podobne je veľmi ťažké argumentovať a vysvetliť, že človek pochádza z muža a ženy; to nie je na vysvetľovanie, to je základný údaj. Samoľúbosť nás však vedie k tomu, že preferujeme naše vysvetlenia pred samozrejmosťou, a to, čo sme vybudovali, pred tým, čo nám bolo dané. Pýšime sa našimi vreckovými lampami a za slnečné svetlo už vďaku nevzdávame.

Takže preto je podľa Vás nemožné rozumovo zadefinovať rodinu ?

Ak to skúsime urobiť, logika nakoniec zničí genealogiku, racionálne nahradí príbuzenské, čo nás zvedie k ideológii, a potom veľmi rýchlo k technológii, pretože hneď sa pokúsime spolu s pedagógmi a skúmavkami rekonštruovať racionalizovanú « rodinu » na základe nejakej abstraktnej teórie. Avšak počatie (koncepcia v matkinom lone) vždy predchádzalo predstavy (koncepty v našich hlavách). Ak definovať realitu znamená vysvetliť ju úplne, tak nie, rodina sa nedá definovať. Ale ak to znamená vymedziť priestor alebo nechať tejto realite, aby sa ukázala vo svojej špecifickosti a svojom tajomstve, tak potom môžme, a dokonca musíme definovať rodinu, aby sme ju uchránili.

Napísali ste: „Tá skutočná « manif pour tous » nie je politická, ale predovšetkým fyzická. Čo tým chcete povedať?

Že sa to v prvom rade ukazuje v slipoch a v podprsenkách! Či chceme alebo nie, musíme uznať, nech je rodina puritánska alebo kráľovská, že jej počiatok je v našich nohaviciach. Ale to, čo tam je, nie je živočíšna realita. Lepšie povedané, táto živočíšna realita má svoj božský pôvod: „Muža a ženu ich stvoril“ (Gen 1,27). To, čoho sa obávam, je ideologický odklon tohto boja: namiesto rodinnej reality, ktorá nám bola daná, konštruujeme hlúpu rodinnú utópiu, kde všetko dobre funguje so vzornými rodičmi a deťmi.

Keď sa vás nejaký mladý opýta, ako bojovať proti rodovej teórii, čo mu odpoviete?

"Stôl, pri ktorom jeme, je technický objekt vysoko prevyšujúci elektronický tablet. Práve tu sa tká rodinné tkanivo, prebieha prenos medzi generáciami. Dnes je však každý za svojou obrazovkou."

Zdieľať

„Skúste si rodovú teóriu! Staňte sa rodom. Ožeňte, vydajte sa, majte deti a krásnu rodinu a uvidíte – to bude skutočný a krásny boj, taký, čo vás zviaže s celou minulosťou a otvorí vás celej budúcnosti!“ Nebezpečenstvo je hovoriť o rodine a nebyť spojený, zjednotený s vlastnou rodinou. Bojovať teda treba, ale metódou vyžarovania od rodinného krbu. A neuspokojiť sa s metódou reklamných plagátov, kde základom je nejaká myšlienka.

To je to, čo pripomínate, keď staviate proti sebe elektronický tablet a rodinný stôl…

Trvám na skutočnosti, že stôl, pri ktorom jeme, je technický objekt vysoko prevyšujúci elektronický tablet. Práve tu sa viaže telo s dušou, tká sa rodinné tkanivo, prebieha prenos medzi generáciami. Preto je stôl Šabatu tak dôležitý pre Židov. Napokon Kristus chcel, aby sa jeho komunikácia realizovala cez Svätý Stôl a nie cez nejaký svätý iPad.

Ak dnešná rodina je viac a viac napádaná a rozložená, je to menej z dôvodu militantných lobby, ako niektorých technických prístrojov, ktoré sa infiltrovali do našich domovov bez toho, aby sme rozmýšľali. Televízory, počítače, smartfóny zničili rodinnný stôl. Každý je za svojou obrazovkou. Stačí pozrieť posledný katalóg Ikea s ponukou obývačky, kde „každý ma svoj obývací priestor“. Malé sedačky, ktoré sa otáčajú k sebe chrbtom a každá má oproti dnes už nenahraditeľný kus nábytku: Svartåsen, stojan pre prenosný počítač. Ľudia sú pod jednou strechou, ale rodina je už roztrieštená, „odhmotnená“ tak, že keď sa jej členovia rozídu, možno smutne konštatovať, že sa vlastne nič nemení.

To isté hovoríte o rodinných základoch ako láska, vzdelávanie, rešpektovanie slobody. Ako môžete napísať, že keď máme v úmysle ju založiť na týchto hodnotách, rodina je už „defamilializovaná“?

Lebo ani láska, ani vzdelávanie, ani rešpektovanie slobody nie sú charakteristickými vlastnosťami rodiny. Ak máme v úmysle založiť rodinu na týchto hodnotách, to, čo vlastne zakladáme, je vynikajúci detský domov. V detskom domove v prvom rade deti ľúbime, rešpektujeme, vzdelávame najlepšími špecialistami... A to je to, čo sa dnes v podstate deje: v mene dobra pre dieťa zabúdame na detské bytie. To je už dávno základom antikoncepčnej a abortívnej mentality: „Malému, ktorý je na ceste, hrozí nemať všetok možný blahobyt, tak mu zabráňme, aby sa narodil!“ To je tiež podstata, keď nahrádzame otca expertom: „Nezáleží na tom, či malý má otca a mamu, len nech má dobrých vychovávateľov.“ Z toho sa dá ísť ďalej a prejsť od narodenia k výrobe: „Aby bolo dieťa milované, vzdelávané a malo všetky možnosti, preč s nejasným a riskantným spojením muža a ženy! Je treba ho nechať vedecky dostať z inkubátora pod dokonalou kontrolou výrobnej linky.“

Takže nakoniec čo je to rodina?

Rodina je telesný priestor – záves, kĺb – prijímania a darovania života. A tak nás priestor toho, čo nám je dané, preniká a presahuje, či už je to cez túžbu, ktorá ťahá muža k žene, alebo cez príchod detí, ktoré neboli plánované, triedené, vyrobené podľa momentálnych predsudkov. Ak sa vysoko vzdelanému páru narodí dieťa s Downovým syndrómom, je to možno dráma, ale nie je to prehra; je to práve symbol všetkých narodení. Je to vždy ten malý primitívny človek, ktorý príde k domnelým civilizovaným tvorom; budúcnosť udalostí, ktorá ide ďalej ako všetky naše budúcnosti úspechov. Teda ten, čo nás učí radosti z toho, že sme, skôr ako samouspokojenia z toho, že máme. Odmietnúť narodenie malého s Downovým syndrómom už vlastne znamená odmietnúť udalosť narodenia ako takej, aby sme potom skĺzli k projektu optimálnej výroby...


Fabrice Hadjadj so svojou rodinou.

Rád citujete Chestertona, ktorý definuje rodinu ako „anarchistickú inštitúciu « par excellence »“…

Ide skutočne o inštitúciu? Všetci ľudskí zakladatelia (inštitútori) sú najprv narodení v nejakej rodine. To, čo je zrejmé, je, že rodina bola pred ideológiou, zmluvou a štátom. Pochádza z toho tajomného zdroja, nikdy úplne zvládnutého, z ktorého pochádzajú história a postup generácií – z toho dokonca až hanebného zdroja, ktorý nazývame sexualita, a ktorý je stelesneným poslúchnutím prvého božieho prikázania: „Ploďte a množte sa“ (GN 1,28). Hľa, prečo nás rodinné vzťahy stále presahujú.

"Kristus neprišiel učiť ani láske k priateľom, ani láske k ľudstvu. Ale láske k blížnemu, tomu, ktorý je tu, ktorého sme si nevybrali."

Zdieľať

Rodina je teda opak výberového klubu?

Aby som bol úprimný, je to miesto, kde sa stretáva mladý hlupák so starým somárom! Je to miesto hádok, ale aj miesto hry staršieho a kadeta. Okrem toho rodina pochádza zo spojenia muža a ženy, to znamená z kolízie dvoch svetov. Lebo muž a žena nie sú v prvom rade pokope z dôvodu ich podobnosti - na to je lepšie rovnaké pohlavie – ale z dôvodu ich rozdielnosti, ich nepochopiteľnej recipročnej záhady. Počul som, ako Rémi Brague so svojím zvyčajným humorom v prítomnosti svojej manželky povedal: Je to už štyridsať štyri rokov, čo si s Františkou nerozumieme.“ V tom je podstata ich plodnosti a pohostinnosti: v skutočnosti, že akceptovali prijať to nepochopiteľné, a tak súhlasili so životom.

Tá anarchistická inštitúcia by zároveň bola „školou dobročinnosti“?

Kristus neprišiel učiť ani láske k priateľom - to je príliš selektívne, ani láske k ľudstvu – príliš abstraktné. Ale láske k blížnemu, tomu, ktorý je tu, ktorého sme si nevybrali. Svojich prvých blížnych nachádzame vo svojich blízkych. Deti si nevybrali svojich rodičov, ani rodičia svoje deti. Brat si nevybral svojho brata. Každý má milovať toho druhého z dôvodu, že je, a nie pre tú alebo tamtú vlastnosť. V tomto je rodinná láska prípravou na dobročinnosť. Nie že by tam neexistovala hádka alebo zlyhanie. Ale preto, že držíme pokope aj napriek hádkam a zlyhaniam – pretože otec zostáva otcom, aj keď sme s ním pohnevaní, zatiaľ čo priateľ už nemusí byť priateľom.

Nie je dobročinnosť slobodne zvolená láska?

Nie. Dobročinnosť je založená na spojení s Kristovou krvou, ktoré z nás skutočne a nadprirodzene robí Božími synmi a bratmi medzi sebou. Na tom sa dá pochopiť, prečo autorita otca nie je kompetenciou experta. Je dôležité, že otec nie je perfektný – nemôže taký byť, lebo on sám je synom a nie je absolútnym počiatkom života. Takýmto spôsobom je povinný sa obrátiť a obrátiť svoje dieťa mimo, k večnému Otcovi. A keďže robí chyby, môže odovzdať svojmu synovi vedomosti ďaleko dôležitejšie ako hociktorý expert: vedieť odpustiť. Nič nie je možno dôležitejšie ako toto: chybiť, silno nakričať, a potom poprosiť svoje dieťa o odpustenie.

"To, čo naše storočie skúša vyrobiť zničením prirodzenej rodiny a jej nahradením organizáciou, ktorá funguje v súlade s konzumerizmom a virtualitou, je proti-Zvestovanie."

Zdieľať

Takže perfektná rodina neexistuje. Prinajmenšom však existovala Svätá rodina?

Myslíte že udalosti, čo prežívali Jozef a Mária, nepresahovali ich chápanie? Evanjelista viackrát spomína: jeho otec a matka boli prekvapení alebo nerozumeli (Lk 2,18,33,50). To nebolo márnotratné dieťa a predsa tam bol útek a jeho znovunajdenie v chráme. Mária vtedy trpela ako Jób: Čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2,48). Aj vo Svätej rodine, a predovšetkým tam, boli drámy a nefungovalo to práve preto, že išlo pri tom o dar Života, a nie o funkčné prispôsobenie. To, čo naše storočie skúša vyrobiť zničením prirodzenej rodiny a jej nahradením organizáciou, ktorá funguje v súlade s konzumerizmom a virtualitou, je proti-Zvestovanie. Už nejde o prijatie tajomstva života v temnote jej lona, ale o jeho preniknutie do priezračnosti skúmavky, vytvorenie pseudo-mesiáša, o ktorom bude možné povedať prevrátené Krédo: stvorený a nie splodený, narodený z veku pred všetkými otcami… Proti tejto technologickej nadvláde je rodina vo svojej podstate miestom odboja.

Luc Adrian

*Ceny za literárne diela:
2006, cena Grand Prix catholique de littérature za esej Réussir sa mort (Zvládnuť svoju smrť)
2010, cena Prix de littérature religieuse za esej La foi des démons (Viera démonov)
2013, laureát ceny Spiritualités d’aujourd’hui za knihu Comment parler de Dieu aujourd’hui (Ako dnes hovoriť o Bohu).

Zdroj: www.famillechretienne.fr, uverejnené s dovolením redakcie, preložil Š. Danišovský.

Fotky: Mark Henley / Panos / Rea, pre Famille Chrétienne

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo