Nenaplnené túžby, ktoré zrodili teroristov

Nenaplnené túžby, ktoré zrodili teroristov

Parížski vrahovia boli „perfektne integrovaní“, lenže integrovaní do ničoho, do negácie celého historického a duchovného elánu. Preto sa podriadili islamu.

Prejav francúzskeho prezidenta pred senátom z pondelka 16. novembra bol plný silných slov. Po konštatovaní, že „sme vo vojne,“ nasledovala trochu plytká analýza, že „nejde o vojnu civilizácií, lebo teroristi žiadnu nereprezentujú,“ a nakoniec pevný záväzok, že „terorizmus bude vykorenený“.

Výnimočná situácia si žiada výnimočné vyhlásenia, ktoré volajú po výnimočných opatreniach. Tie samozrejmé opatrenia sú zvyčajne najľahšie a prijímajú sa automaticky. Stav pohotovosti, postaviť policajtov do ulíc, povolať armádu, domové prehliadky, medzinárodný zatykač, kontroly na hraniciach. Všetko na to, aby sa zamedzilo ďalšej tragédii. Všetko s cieľom rozbiť zločineckú sieť, ktorá nás ohrozuje. Bude to však stačiť na jej vykorenenie?

Nenaplnení

Význam slova vykoreniť je viditeľne spojený so slovom koreň, niečo, čo je hlboko, často skryté a odstrániť ho nestačí len zásahom na povrchu, teda povrchným zásahom. Možno na hĺbkové analýzy nie je miesto v prejave prezidenta, možno sa k tomu ešte len dostane. Je však prekvapujúce, že ani v médiách sa príčiny radikalizácie mladých ľudí veľmi nepreberajú. Zaujíma nás, či boli v Sýrii, ako sa tam dostali, ako prišli späť, s kým sa stretli, kto im prenajal auto. Je však najvyšší čas položiť si tie ozajstné otázky o dôvodoch ich radikalizácie. Odpovede typu „lebo Obama, lebo Sarkozy“ už nestačia. Treba ísť do hĺbky a prísť na koreň toho, prečo to robia. Je čas pozrieť sa do zrkadla.

Pomôžem si úryvkom z príhovoru, ktorý na stretnutí De Gasperiho spoločnosti predniesol filozof Fabrice Hadjadj pár dní po tragédii v Charlie Hebdo. Bol to asi ten najlepší komentár, ktorý som po januárových útokoch čítal.

V roku 2009 Amedyho Coulibalyho, autora atentátov v Montrouge a v kóšer supermarkete v Saint-Mandé, prijal Nicolas Sarkozy v Elyzejskom paláci spolu s ďalšími deviatimi mladými, ktorých vybrali ich zamestnávatelia, aby poukázali na dobrodenia praktickej formy vzdelávania. Pracoval vtedy v rámci odbornej stáže v závode Coca Cola v rodnom meste. Bratia Kouachiovci, siroty imigrantov, boli prijatí medzi rokmi 1994 a 2000 do Vzdelávacieho centra v Coréze spadajúceho pod nadáciu Georges Pompidou.

Deň po atentáte na Charlie Hebdo vedúci centra neskrýval svoje ohromenie: „Všetci sme šokovaní udalosťou, lebo tých mladých poznáme. Nevieme si predstaviť, že títo chlapci, ktorí boli výborne integrovaní, hrali futbal v miestnych kluboch, by mohli takto premyslene vraždiť. Nemôžeme tomu uveriť. Said Kouachi bol úplne pripravený zapojiť sa do spoločensko-pracovného života.“ Tieto výroky nám pripomínajú iné výroky, ktoré vyslovil starosta v Lunel, ktorý sa čudoval, že desať mladých z jeho obce odišlo za džihádom do Sýrie, kým on práve dokončil obnovu úžasného skate-parku v ich štvrti...

Aká nevďačnosť! Ako len títo mladí mohli nemať dojem, že prácou v Coca Cole, vozením sa na skateboarde a hraním futbalu v mestskom klube sa naplnili ich najhlbšie túžby? Zdieľať

Aká nevďačnosť! Ako len títo mladí mohli nemať dojem, že prácou v Coca Cole, vozením sa na skateboarde a hraním futbalu v mestskom klube sa naplnili ich najhlbšie túžby? Ako len mohli necítiť, že ich snaha po hrdinstve, po kontemplácii a slobode je naplnená štedrou ponukou na výber medzi dvomi mrazenými jedlami, pozeraním amerického seriálu a neúčasťou na voľbách?

Ako sa len mohla ich nádej na vlastný názor a lásku nenaplniť pozorovaním celého tohto pokroku vrátane ekonomickej krízy, manželstva gayov, legalizácie eutanázie? Lebo to boli práve tie témy, ktorými sa zaoberala francúzska vláda tesne pred atentátmi: Republika bola vo vytržení z toho veľkého výdobytku ľudstva, nepochybne posledného, akým je právo na pomoc pri vlastnej samovražde alebo na dorazenie tyranmi, ktorých útlocit je podložený lekárskym diplomom...

Pochopte ma, títo Kouachiovci a Coulibaly boli „perfektne integrovaní“, lenže integrovaní do ničoho, do negácie celého historického a duchovného elánu, a preto sa nakoniec podriadili nejakému islamu, ktorý nie je len reakciou na toto prázdno, ale je jeho pokračovaním, s jeho logistikou svetového vykorenenia, so stratou rodinného odovzdávania hodnôt, s vylepšovaním techniky ľudských tiel, z ktorých sa majú stať super nástroje pripojené na nejaké zariadenie bez duše...

Mladý človek nehľadá len dôvody žiť, ale hlavne – keďže nemôžeme žiť večne – dôvody darovať svoj život pre niečo. Sú však ešte v Európe nejaké dôvody, pre ktoré darovať svoj živoť? Sloboda vyjadrovania? Povedzme. Ale čo také dôležité ešte máme povedať? Akú dobrú zvesť máme ešte pre svet?

Keď sa pozrieme na pôvodcov poslednej parížskej tragédie, vidíme niečo podobné. Jedna kamarátka takto opísala mladú ženu, ktorá sa pri zásahu v Saint-Denis vyhodila do vzduchu: „Bola celkom ako my, nosila džínsy, vysoké podpätky, chodila s nami po baroch.“ Ďalšia z tých, čo boli perfektne integrovaní do prázdna.

Lebo k Islamskému štátu sa nepripájajú len mladí moslimovia, ale najmä mladí s francúzskymi koreňmi. Zdieľať

Hadjadj je filozof a bolo by zaujímavé, keby sa jeho filozofickej hypotézy chytil sociológ. Prečo je depresia odrazu prvou príčinou zdravotných problémov mladých medzi 10 až 19 rokov? Do akej miery sa na radikalizácii moslimov podieľa ich znechutenie z laicizovaného školstva? A ak pôjdeme ešte o krok ďalej, do akej miery sa na radikalizácii neislamskej populácie podieľa strata vlastnej národnej identity? Lebo k Islamskému štátu sa nepripájajú len mladí moslimovia, ale najmä mladí s francúzskymi koreňmi. Teda tí vykorenení. Prvé Centrum pre prevenciu pred sektárskou islamizáciou sa stará o 55 mladých, z nich sú len traja moslimovia.

Bruselská liaheň

Väčšina pochádza z ateistických rodín, stredná a vyššia trieda, rodičia so slobodným povolaním, často aj v školstve. Aj muž, ktorý sa v mene IŠ priznal k masakre v Paríži, je plnokrvný Francúz, rodák z Réunion, vyrastal v Toulouse.

Problém však nie je len čisto francúzsky. Intenzívny policajný zaťah, ktorý trval niekoľko dní, odkryl jeden prekvapivý fakt. Drvivá väčšina islamských teroristov, ktorí v posledných dvadsiatich rokoch pripravovali a realizovali teroristické akcie v Európe, sa nejaký čas zdržiavala v Bruseli. Začalo sa to atentátom na vlak vo Francúzsku v roku 1995, pokračovalo cez vraždu generála Massouda v Afganistane zosnovanú v Bruseli, atentát v Madride až po tie posledné v Paríži.

Od piatku je Brusel nazývaný liahňou džihádistov. Ten istý Brusel, ktorý už pekných pár rokov prijíma „demokratické“ rezolúcie proti vôli väčšiny; ten istý Brusel, ktorý vydiera Ukrajinu, aby uzákonila nadpráva pre takzvané menšiny výmenou za bezvízový vstup do Európy; ten istý Brusel, ktorý donekonečna oslobodzuje ženu, aby sa nakoniec stala otrokyňou obchodníkov s novorodencami? Takže v Bruseli, v centre Európy, ktorá odmietla svoje kresťanské korene, sa nám zrazu zakorenil terorizmus. Kto by to bol čakal. Samozrejme, spojenie je to len symbolické. Nebudeme predsa bombardovať Brusel namiesto Raqqy, ako ironicky navrhol esejista Eric Zemmour.

Piatok trinásteho novembra bol naozaj hrozný deň a vďaka patrí všetkým, ktorí sa podieľali na záchrane životov. Pripomeňme si holé čísla. Bolo zabitých 730 ľudí. Z toho 600 nenarodených, čo je denná dávka potratov vo Francúzsku. Im zatiaľ ešte nikto žiaden „hashtag“ na twitter nedal ani sviečku do okna. Bol to jednoducho hrozný deň ako každý iný. #PrayforLife.

Štefan Danišovský
Autor je spolupracovník denníka Postoj, žije a pracuje vo Francúzsku.

Foto: Flickr.com/Fayez

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo