Pomáha s nízkym sebavedomím Ženy majú problém povedať nie. Nepomáhajú im ani mýty, ktoré máme o kresťanských ženách

Dnes majú ženy často problém povedať „nie“ a svoje potreby dávajú na posledné miesto, hovorí v rozhovore pre Postoj o svojich skúsenostiach mentorka Helena Priesolová, autorka projektu Spokojná, v ktorom sa snaží ženám pomáhať budovať zdravé sebavedomie a sebahodnotu.

Tvrdí, že problém so sebavedomím negatívne zasahuje aj do partnerských vzťahov. Práve tam totiž môžu byť korene našich snáh zmeniť partnera na svoj obraz a neustále ho kritizovať.

Rozprávali sme sa o tom, ako už naše detstvo dokáže ovplyvniť náš sebaobraz a sebavedomie až do dospelosti, kde treba začať, ak chceme bojovať so svojím nízkym sebavedomím a nájsť sebadôveru, ale aj o tom, prečo ľudia s nízkym sebavedomím majú tendenciu šliapať po sebavedomí druhých.

Helena Priesolová je mentorka a kariérová poradkyňa. V projekte Spokojná vedie ženy v online programoch osobnostného rozvoja k vnútornej spokojnosti. Pomáha im poznať ich potenciál, budovať zdravé sebavedomie a sebahodnotu i ujasniť si životné poslanie a cestu, ako ho naplniť. Pôsobí ako manažérka pre vzdelávanie a rozvoj v ZKSM a je talentovou expertkou Use Your Talents. Vystúpi v máji na Ženskej katolíckej konferencii. 

Keď sme nedávno písali o fenoméne people pleaser, teda o ľuďoch, ktorým chýba sebavedomie a nevedia povedať druhým nie, pričom korene javu zvyčajne siahajú až do detstva, povedali ste, že ste sa v tom texte našli. V čom?

Keď sa pozerám späť na svoje detstvo, pamätám si, ako som sa skrývala v spálni, aby som sa nemusela na vlastné oči pozerať na násilie môjho otca. Každý deň som žila v strachu, či moja mama prežije ďalší deň. Otec každodenne zraňoval nielen jej telo, ale aj dôstojnosť. V takej situácii vás nikto neučí, že máte právo niečo cítiť alebo niečo nechcieť. Naučíte sa radšej nič nepovedať, vyhovieť, aby bol pokoj. A ten pocit, že „musím byť dobrá, aby ma mali radi“, som si niesla celý život.

Ako sa to prejavilo?

Moje detstvo mi dalo pocit, že musím stále niekomu niečo dokazovať, aby som bola milovaná a prijímaná. A až do dospelosti som si preniesla vzorce správania, ktoré poznačili celý môj život.

Vždy som sa snažila svojmu otcovi vyhovieť, len aby bolo dobre. Tento vzorec som si preniesla ďalej. Vyhovieť všetkým bolo to, čo som považovala za správne. Mala som z otca veľký strach ako z autority a strach z autorít som si preniesla do ďalšieho života.

Povedať otcovi nie znamenalo, že budem veľmi potrestaná, a to spôsobilo, že som nemala žiadne osobné hranice. Stále som potrebovala hovoriť áno, mala som negatívne myšlienky, pri všetkom, čo som robila, som myslela na najhoršie. Čo ak som to spravila zle? Aj keď som mala najlepší úmysel, hlavou mi išlo: Čo ak to otcovi nebude stačiť a potrestá ma?

Mala som veľký strach robiť chyby. V škole a neskôr i v práci som cítila priam panický strach a uvažovala som, čo ak to urobím zle a potrestajú ma?

V takých životných okolnostiach si dieťa ťažko vybuduje zdravú sebahodnotu.

Presne tak. Človek začne žiť s tým, že radšej nič neukáže, nič nepovie a bude sa snažiť všetkým vyhovieť. A keď náhodou nie, hneď sa ozve vnútorný hlas: Čo si o tebe pomyslia? Zase si niečo pokazila.

V našej rodine sa veľmi nehovorilo o pocitoch, nebol na to čas ani priestor. Mama mala čo robiť, aby nás uživila a aby sme prežili. To dieťa v takej situácii proste zmĺkne.

Spomenuli ste, že vaše detstvo bolo o strachu z autorít, prejavilo sa to aj v škole?

Áno, veľmi. Keďže bola mama v dôsledku okolností doma odkázaná poradiť si so všetkým sama, automaticky som sa naučila byť samostatná aj ja. Od prvej triedy som sa učila sama, bez toho, aby ma musela nútiť. Na jednej strane som jej nechcela pridávať starosti, na druhej som cítila obrovskú zodpovednosť, aby všetko bolo presne tak, ako to očakávali učitelia či iné autority.

Ak mi niečo vyčítali, prežívala som úzkosť a v duchu som si nadávala, že som neschopná. Z niektorých učiteľov som mala doslova panický strach. Nevedela som s tým pracovať – pamätám si, ako mi mama pred písomkami dávala lieky na upokojenie.

Foto: archív H. P.

Napriek tomu bola škola pre mňa akýmsi záchytným bodom. Miestom, kde som vedela, čo sa odo mňa očakáva, kde som mohla byť „tá dobrá, tá šikovná“. Lenže osud to zariadil inak – pre otca, ktorý pil, sme sa sťahovali. A stalo sa, že som prišla do školy, kde sa učil úplne iný cudzí jazyk než ten, ktorý som poznala. Spolužiaci už boli po štyroch rokoch učenia oveľa ďalej a ja som začínala od nuly.

Zrazu som nebola jednotkárka. A pre moje krehké detské sebavedomie to bol doslova koniec sveta. Horšie známky, nové prostredie a do toho ešte napätá situácia doma. Ako keby mi niekto bol vzal posledné miesto, kde som si mohla veriť. Navyše sme boli vinou otcovej závislosti sociálne slabšia rodina a zažila som aj výsmech či psychické šikanovanie od spolužiakov.

Škola tak pre mňa nebola len o známkach, ale aj o tom, že môžem aspoň na chvíľu zabudnúť na to, čo sa deje doma. No čím viac sa mi začal rúcať aj tento svet, tým viac som túžila po mieste, kde by som bola bývala prijatá a cítila sa v bezpečí. 

Ako môže dieťa takéto okolnosti vôbec zvládnuť bez pomoci?

Natrafila som na učiteľa, o ktorom hovorím, že to bol môj prvý mentor. Začal sa mi venovať, prebúdzal môj potenciál a zrazu som mala niekoho, komu som sa mohla zdôveriť a kto ma usmerňoval. Sprevádzal ma životom hlavne na druhom stupni. A v deviatom ročníku sa zo mňa stala najlepšia žiačka školy.

Uvedomila som si, že mať mentora je veľmi posilňujúce, pomáhajúce a posúvajúce. Dodnes na pána učiteľa s láskou spomínam. Bol to skvelý sprievodca, so srdcom na správnom mieste. Vďaka nemu som zažila, akú obrovskú silu má jeden človek, ktorý nás v správny čas podrží a sprevádza.

Už piaty rok sprevádzate ako mentorka ženy, ktoré chcú pomôcť s nadobudnutím sebavedomia. Aby ste to mohli robiť autenticky, sama ste museli tento životný postoj nadobudnúť. Ako sa vám to podarilo?

Začalo sa to objavovaním vlastných silných stránok. Téma sebapoznania ma oslovila počas materskej dovolenky, keď som premýšľala, ktorým smerom sa ďalej pohnúť. Uvedomila som si, že mám talenty, vďaka ktorým si vystupovanie pred ľuďmi dokonca užívam. Začala som chodiť na rôzne vzdelávania a postupne som si skladala obraz o tom, čo chcem v živote robiť.

Poznanie svojho potenciálu bolo kľúčové. Práve to bol prvý krok k tomu, ako začať pracovať na svojom sebavedomí. Neskôr som si definovala svoje poslanie — pomáhať ženám nachádzať ich vlastný potenciál, objavovať ideálnu prácu a životné poslanie a napĺňať ho tak, aby zažívali vnútornú spokojnosť.

Hovoríte, že si vystupovanie pred ľuďmi teraz užívate, to si však žiada veľkú sebaistotu.

Aj keď som už viedla prvé workshopy, naživo aj online, stále mi hlavou bežala otázka: Čo si o tebe pomyslia ľudia z dediny, keď budeš aktívna na sociálnych sieťach? Neverila som si. Preplakala som v pracovni nejednu noc pri tvorbe obsahu. Vtedy som pochopila, že nestačí len pomáhať iným, ale že potrebujem vedome pracovať aj na uzdravení vlastného sebavedomia.

Zlom nastal, keď som v práci narazila na autoritu, z ktorej som mala strach. Nevedela som, ako situáciu zvládnuť. Až kým som nenatrafila na mentora, ktorý ma naučil techniky práce so sebahodnotou. Vyskúšala som ich na jednej porade a nemohla som tomu uveriť. Prvýkrát som dokázala bez strachu vyjadriť svoj názor a postaviť sa sama za seba. Odchádzala som odtiaľ ako víťaz.

Vtedy som sa ešte viac ponorila do neurovedy a techník mentálneho koučingu. A keď som videla, aké výsledky mi to prináša, vedela som, že si to nemôžem nechať len pre seba. Zistila som, že nie som jediná, kto si celý život v hlave nesie negatívne myšlienky, strachy a vnútorné limity. Práve to sa stalo mojou motiváciou pomáhať ďalším ženám na ich ceste k sebavedomiu a vnútornej slobode.

S čím majú ženy na základe vašich skúseností najväčší problém?

Ženy často bojujú s pocitom, že nie sú dosť dobré. Veľmi silno v nich rezonuje porovnávanie sa s inými, čo ich oberá o vnútorný pokoj a sebadôveru. Často podliehajú negatívnym myšlienkam o sebe, majú problém povedať nie a svoje potreby dávajú na posledné miesto. Výsledkom je nespokojnosť s niektorými oblasťami života, únava, pocit frustrácie a strach pohnúť sa ďalej.

Veľkou témou je aj neschopnosť nájsť si čas pre seba a pracovať so svojimi strachmi a s vnútornou kritikou. Ukazuje sa, že práve tieto vnútorné prekážky ženám najviac bránia žiť spokojnejší a sebavedomejší život.

Pôsobíte najmä v kresťanskom prostredí, nenarážate niekedy na nepochopenie, čo sebavedomie je? Keď je človek sebavedomý, niekedy ho druhí označujú za pyšného alebo až arogantného.

Na mojich webinároch často rozoberáme mýty o sebavedomí kresťanky. A ten prvý mýtus práve je, že sebavedomá rovná sa pyšná. Preto najskôr musíme vedieť, čo slovo sebavedomie v skutočnosti znamená.

Ako definujete sebavedomie?

Keď si toto slovo rozmeníme na drobné, je to v prvom rade vedomie seba, teda schopnosť poznať samu seba. Rozumieť tomu, kto som, aké sú moje reakcie, čo ich spúšťa, aké dary a talenty mi boli dané, v čom vynikám a čo môžem ponúknuť iným. Zároveň je to aj vedomie svojich limitov, zranení a slabostí. Práve v tejto rovnováhe spočíva zdravé sebavedomie.

Podľa odborníkov na emocionálnu inteligenciu je sebauvedomenie základom schopnosti viesť seba aj vzťahy s druhými. Je to schopnosť byť pravdivo v kontakte so svojimi emóciami, hodnotami a potrebami a zároveň vnímať, ako moje správanie ovplyvňuje ostatných.

Foto: archív H. P.

Pre mňa osobne je sebavedomie úzko prepojené s pokorou. Nie je to pýcha ani arogancia, ale pravdivé prijatie toho, kým som. Prijať svoje dary bez falošnej skromnosti a svoje slabosti bez sebaodsudzovania.

A v kresťanskom prostredí dostáva sebavedomie ešte hlbší rozmer. Ľudia, ktorí neveria, prirodzene stavajú svoju identitu na vlastných schopnostiach, úspechoch a silných stránkach. Veriaci ľudia vnímajú, že ich dary a schopnosti sú darom od Boha, ktorý nám ich zveril, aby sme ich rozvíjali a slúžili nimi.

Sebavedomie je pre mňa aj o tom, naučiť sa pozerať na seba Božím pohľadom – s milosrdenstvom, odpustením a prijatím. Uvedomiť si, že sme milované Božie deti, a práve z tejto identity čerpať odvahu aj istotu, nech už prežívame čokoľvek.

Spomenuli ste mýty o sebavedomí kresťanky, aké sú ďalšie okrem zamieňania sebavedomia s pýchou?

Jedným z najčastejších mýtov je predstava, že správna kresťanka je povinná myslieť viac na druhých než na seba. Zabúdame, že prikázanie lásky znie: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Ak si nevážime vlastnú hodnotu a svoje hranice, skôr či neskôr nás to dobehne – vo vzťahoch, v psychike aj vo viere. Láska k sebe samej nie je pýcha, ale uznanie hodnoty, ktorú máme ako Božie stvorenia.

Ďalší mýtus je, že cítiť sa nehodná alebo mať o sebe nízku mienku je znak pokory. Často zamieňame pocity menejcennosti za duchovnú cnosť. Zdravé sebavedomie však stojí na prijatí pravdy, že sme milované Božie dcéry, ktorých hodnota nezávisí od výkonu, úspechu či uznania, ale od toho, kým sme v Božích očiach. Ak si stále opakujeme, že nie sme dosť dobré, uveríme tomu. A to nás vzďaľuje od Božej lásky a nášho poslania.

A napokon mýtus, že sebavedomá žena nemôže byť pokorná. Opak je pravdou. Byť si vedomá svojich darov a používať ich v službe druhým je prejav skutočnej pokory. Boh nám nedal dary na to, aby sme ich schovávali, ale aby sme nimi slúžili. A hoci u nás stále platí, že samochvála smrdí, rozprávať pravdivo o tom, čo mi bolo dané, nie je samochvála, ale svedectvo, ako Boh v našom živote koná.

To, že sa tento postoj objavil ešte aj v našom porekadle, neznamená, že sme ako spoločnosť už dlhodobo takto mentálne nastavení? Len nevytŕčať, nepochváliť sa, nevynikať?

Myslím si, že to tak je, a vidím to aj na sebapoznávacích programoch. Keď ženám poviem, aby si napísali svoje silné a slabé stránky, slabých stránok vymenujú mnoho a nad silnými premýšľajú a často nevedia, čo napísať.

Na konci programu však majú o sebe zvedomnených mnoho silných stránok a aj to, ako ich používať. Zrazu menia negatívny pohľad na seba na pozitívny, pretože našli svoj potenciál. Je to cesta, po ktorej nás neviedli rodičia, ale ani škola.

Dnes sa ženy často cítia neisté či menejcenné pre svoj výzor. Niektorým pomôže k sebavedomejšiemu pocitu, keď sa upravia alebo nalíčia. Vtedy sa stane, že počujú aj výčitku, že kresťanská žena to nepotrebuje a že je to márnivosť. Je starostlivosť o výzor súčasťou zdravého sebavedomia?

Bez pochýb naša spokojnosť s výzorom ovplyvňuje naše sebavedomie. Výskumy ukazujú, že pozitívne vnímanie vlastného vzhľadu je dôležitou súčasťou zdravej sebaúcty a celkovej psychickej pohody. To, ako vnímame svoje telo a vonkajší vzhľad, má priamy vplyv na naše prežívanie, emócie a sebahodnotu. Keď sa žena upraví, oblečie si niečo, v čom sa cíti dobre, alebo sa nalíči, často sa cíti istejšie, spokojnejšie a prirodzene sebavedomejšie.

Osobne to vnímam aj na sebe. Keď si dám pekné šaty, prirodzený mejkap a cítim sa upravene, vidieť to aj na mojom postoji a nálade. Nejde o márnivosť, ale o zdravú úctu k sebe samej.

Odborníci tvrdia a potvrdili ste to aj vy vlastnou skúsenosťou, že problémy so sebadôverou siahajú až do detstva. Čo robiť, aby sme deťom aj nevedome nespôsobili problémy so sebavedomím?

Denne si to uvedomujem pri výchove svojich dvoch dcérok. Chcem, aby boli sebavedomé v zmysle, aby vedeli o svojich daroch a talentoch, dokázali zdravo pristupovať k zlyhaniam či strachom. Od mala si zvedomujeme, v čom sú dobré, aké sú ich silné stránky. Hľadáme cesty, ako sa môžu rozvíjať a ony to reflektujú veľmi pozitívne.

Keď sa im niečo podarí, spoločne sa rozprávame o tom, čo im pomohlo. Analyzujeme, ktoré ich talenty im pomohli dosiahnuť úspech. A ak urobia chybu, je veľmi dôležité nezamerať sa na samotné zlyhanie, ale hľadať spôsob, ako z neho rásť.

Keď sme v strese a dieťa vyvedie niečo zlé, tak sa často stáva, že zareagujeme prirodzene tak, ako to poznáme z detstva od svojich rodičov. 

Možno im vyčítame: Čo si to zase urobil? Prečo si to urobil? Keď dieťa žije v atmosfére, že keď spraví niečo zlé, prichádzajú výčitky, vyšetrovanie, trest, vytváranie pocitu viny, ako to asi dopadne? Prirodzene nebudeme jeho prvým prístavom, v ktorom zakotví, keď sa mu stane niečo zlé. Nikto sa nechce zdôveriť tomu, kto ho hneď súdi. A to môže viesť k problémom, najmä v citlivých obdobiach, ako je puberta.

Ako sa k takej situácii ako rodič postaviť?

Namiesto toho, aby sme sa zamerali na vyvolávanie pocitu viny, je dôležité pokúsiť sa pochopiť pozadie správania dieťaťa. Niekedy je to len o tom, že dieťa malo dobrý úmysel, ale situácia jednoducho nevyšla. Kľúčové je dať mu možnosť získať skúsenosť, že chyby sú súčasťou života a slúžia ako príležitosť na učenie.

Rovnakým spôsobom je užitočné prejsť situáciu cez otázky, ktoré vedú dieťa k zamysleniu sa: Čo na situácii bolo dobré? Čo bolo zlé? A ako to nabudúce urobiť inak? Pomáha to dieťaťu vidieť situáciu z rôznych uhlov a naučiť sa vyhodnocovať situácie bez obavy zo súdenia.

Keď dieťa zažíva odsúdenie, vytvára si pokrivený obraz o sebe, ktorý môže viesť k strachu a neistote. Je veľmi dôležité nespustiť lavínu výčitiek, ale namiesto toho spoločne hľadať príčinu a cestu k lepšiemu riešeniu.

Keď sa dokážeme pribrzdiť a nespustiť lavínu výčitiek, ale ako ste povedali, budeme spoločne hľadať príčinu a lepšiu cestu, čo to urobí so sebavedomím dieťaťa?

Naučí ho to, že urobiť chybu nie je koniec sveta. Chyby sú prirodzenou súčasťou života a slúžia ako príležitosť na zlepšenie. Takto dieťa získa zdravé sebavedomie, ktoré vychádza zo schopnosti kriticky myslieť a racionálne vyhodnocovať situácie. Získa odvahu priznať si chyby, ale aj schopnosť poučiť sa z nich a rásť.

Riešiť to s chladnou hlavou je však niekedy veľmi ťažké.

Je pravda, že v takejto chvíli, keď sú emócie na vrchole, je ťažké zostať v pokoji. Preto je veľmi užitočné poznať techniky na upokojenie. Predtým ako zareagujeme, je dobré predýchať to. Dychové cvičenia nám pomáhajú uvoľniť napätie a pripraviť sa na rozvážnu reakciu. Týmto spôsobom sa dostaneme do prítomného okamihu a dokážeme riešiť situáciu s chladnou hlavou.

V opačnom prípade môžeme skončiť pri kričaní alebo iných emočných reakciách, ktoré neskôr ľutujeme. Dych pomáha prerušiť nával emócií a dá nám šancu reagovať rozumne a pokojne. Ako rodičia sa s tým potrebujeme naučiť pracovať. Práca na vedomých reakciách a zdravom sebavedomí je hlavne o prevýchove seba.

Aká je teda technika, ktorá nám v tom pomôže?

Keďže emočná časť mozgu reaguje asi desaťkrát rýchlejšie než tá logická, máme len pár sekúnd na to, aby sme „pribrzdili“ a nedali sa úplne uniesť.

Dokáže nám v tom pomôcť vedomé dýchanie. Keď presunieme pozornosť na dych, dostávame sa späť do prítomnosti a aktivujeme parasympatický nervový systém, ktorý upokojuje telo aj myseľ. Tým sa zníži srdcový tep, krvný tlak, spomalia sa myšlienky a telo dostáva signál, že sme v bezpečí.

Foto: archív H. P.

Dôležité je, aby výdych bol dlhší ako nádych. Práve to je ten rozhodujúci moment, ktorý prepína naše telo z módu stresu do módu pokoja. Ak je výdych kratší, stres sa môže ešte viac aktivovať. Ale keď výdych predĺžime, začíname sa uvoľňovať.

Toto jednoduché cvičenie je rýchly a dostupný nástroj, ktorý môžeme použiť kdekoľvek, v rozhovore, v konflikte, pred vystúpením, s deťmi aj v práci. Najdôležitejšie je zachytiť prvý signál našich emócií a okamžite sa upokojiť.

Vráťme sa ešte k sebavedomiu. Môže mať náš problém s nízkym sebavedomím a naše pocity menejcennosti dosah aj na naše partnerské vzťahy?

Áno, určite. Kým som mala nízke sebavedomie, veľmi som sa sústreďovala na to, čo sa mi na mojom manželovi nepáči, a snažila som sa ho zmeniť. Očakávala som, že sa prispôsobí mojim predstavám. Keď som sa svojej mamy pýtala, prečo si vzala otca, aj keď vedela, že má problém s alkoholom, odpovedala: „Myslela som si, že sa po svadbe zmení.“ Aj ja som očakávala zmenu v tom, že môj manžel sa naučí robiť veci tak, ako ich robím ja.

A preto som sa ho snažila prerábať na svoj pohľad. Až po rokoch som si uvedomila, že to isté by mohol očakávať aj on odo mňa. A že jediný človek, ktorého môžem zmeniť, som vlastne len ja sama. 

A tak som si povedala, že tú energiu – a bolo jej veľa, mentálnej aj slovnej –, ktorú som investovala do toho, že idem prerábať manžela, radšej venujem sebe a rozvoju svojich silných stránok.

Začali ste pracovať na sebe.

A tento proces nielenže zmenil mňa, ale aj náš vzťah. Manžel sa cíti slobodnejšie, pretože už nie je pod tlakom mojich neustálych očakávaní. Moje sebavedomie je zdravšie a on sa stal spokojnejším a slobodnejším vo vzťahu, pretože môže robiť veci svojím spôsobom.

Prečo keď máme problémy s vlastným sebavedomím, šliapeme po sebavedomí toho druhého?

Lebo ak nevidíme a neprijímame na sebe to dobré aj slabé, nedokážeme prinášať pochopenie a milosrdenstvo do vzťahu s inými. Kedysi som nemala v sebe zadefinované, čo je to dobré a silné vo mne, navyše som mala z detstva veľa zranení a naučené negatívne vzorce správania. Dokonca som od otca mala vysokú školu toho, ako dupať po sebavedomí iných. My nesieme len to, čo bolo do nás zasiate.

Až keď si to človek uvedomí, môže sa začať meniť. Vďaka tomu som sa po čase viac sústredila na to dobré vo svojom manželovi, napríklad aj na pozitívne veci, ktoré prináša do výchovy našich dcér. Ak sme zranení, potrebujeme odpustiť sebe aj tým, ktorí nás zranili, prijať sa a začať nanovo budovať svoju sebahodnotu a zdravé vzťahy.

Keď teda začneme zdravo pozerať na seba, začneme zdravo vnímať aj svet okolo nás?

Presne tak. Keď sa naučíme pozerať na seba s úctou, prijatím a láskou, mení sa aj náš pohľad na druhých. Uvedomíme si, že nikto nie je dokonalý. Ani my, ani ľudia okolo nás. Ale každý z nás má svoju hodnotu, svoje silné stránky aj slabosti.

A práve z tohto prijatia pramení väčšie milosrdenstvo, pokoj a schopnosť dať úprimnú lásku aj druhým. Pretože až keď máme zdravý vzťah k sebe, dokážeme vytvárať zdravé a úprimné vzťahy navonok. A v tom je skutočná sloboda – prestať sa hnať za dokonalosťou a naučiť sa vnímať svoju hodnotu aj s chybami a nedokonalosťami. Keď to dokážeme u seba, oveľa ľahšie prijmeme aj u druhých to, akí sú. Zdravý vzťah k sebe nám pomáha vytvárať zdravé vzťahy aj s ostatnými.