Vraciam, teda som Pozrel som si „hnus a grc“ v SNG, ale niečo ma tam pohoršilo viac ako vracajúca umelkyňa

Zverejnila video z expozície v SNG a fragmenty diel súčasného umenia. Vidno na nich fotografie sôch pripomínajúce ženskú a mužskú prirodzenosť a video, na ktorom žena vracia tekuté zlato.

Generálny tajomník služobného úradu ministerstva kultúry Lukáš Machala, ktorý navštívil výstavu spolu s ministerkou, napísal na sieti Telegram, že to vníma ako „panoptikum psychiatrických diagnóz bez akejkoľvek umeleckej hodnoty“.

Oznámili, že dajú SNG, ktorá „nie je ani slovenská, ani národná, ani galéria“, „do poriadku“.

Tisíce ľudí pod videom vyjadrili svoje pobúrenie. Jeden napísal: „Vyštudoval som umeleckú školu strednú a aj mám vyššie vzdelanie, ale aj ja hovorím, že je to hnus grc a odpad.“

Druhý sa strachoval o svoju dcéru: „Pod pojmom umenie si predstavujem niečo úplne iné a nie takéto zhovadilosti, kde keby som vzal dcéru, tak odchádza s doživotnou traumou.“

Kultúrny front bojujúci proti spustošeniu kultúry Šimkovičovou a Machalom nesklamal a vytiahol najväčšie kalibre – boj proti fašizmu.

Kurátorka výstavy Lucia Gregorová Stach povedala, že Šimkovičovej video bolo určené verejnosti, „ktorej je vtĺkaná do hláv nenávisť voči slobodnému umeniu a demokratickej spoločnosti“.

Denník N citoval bývalú riaditeľku SNG Katarínu Bajcurovú takto: „Dochádza k totálnej deštrukcii odborného poslania a činností SNG. Robia to nielen amatéri, ale hlavne ľudia neznalí, nenávistní a netolerantní, ktorí nevedia, čo je naozajstné umenie a kultúra a čo je ich poslaním, a ktorí tu začali ideologickú vojnu.“

Intermediálny umelec a vysokoškolský učiteľ Jaroslav Kyša sa vyjadril, že „podobné vyjadrenia mali naposledy predstavitelia nacistického Nemecka“ a „celá spoločnosť to musí okamžite ostro odsúdiť“.

Umenie nie je matematika, kde existuje jediný správny výsledok.

Vážnosť dal debate status jedného z najkompletnejších konzervatívnych politikov na Slovensku, Milana Krajniaka.

Aj keď kresťanskodemokratický titan na čele politického planktónu priznal, že si pozrel iba „to video“, a nie samotnú výstavu, aj tak vyjadril správny konzervatívny prístup.

„Moja reakcia? Ani mne sa to ‚grcanie‘ nepáči. Ani viaceré exponáty. Máme slobodu, tak mám právo na svoj názor. Alebo nie?“

„Zhrnuté: Podľa mňa umenie nie je matematika, kde existuje jediný správny výsledok. Keď niekto ide so svojím umením na trh, musí počítať s reakciami. Niekomu sa to bude páčiť, niekomu nie.

Umelecká obec sa mýli, ak spája rešpekt k ňou preferovanému umeniu so slobodou a demokraciou. Demokracia a sloboda znamená, že každý z nás môže slobodne povedať ÁNO aj NIE, páči sa mi to alebo nepáči.

Alebo si umelecká obec myslí, že na tento typ umenia existuje iba jeden správny názor? Prípadne že niektorí ľudia na negatívny názor právo nemajú?“

Súhlasím s Krajniakom.

Keďže expozícia sa obhajuje argumentom, že „nie je skladiskom cenných artefaktov, ale skôr performatívnou kolekciou vo verejnom priestore – arénou pre diskusiu – a tak sa aj prezentuje“, prečo sa potom netešiť z toho, keď tá diskusia skutočne nastala?

Získal som v redakcii Postoja dojem, že nikomu sa príliš nechcelo na inkriminovanú výstavu ísť, tak som sa ponúkol ja.

Mám na to, prosím pekne, certifikát: som nositeľ titulu MAGISTER ARTIUM, „učiteľ umení“.

Už od deväťdesiatych rokov, keď som študoval vo Viedni a v Berlíne, som videl na výstavách a divadelných predstaveniach viac hnusu, grcu a sexu, ako si na cudnom Slovensku viete predstaviť.

Zvlášť my Rakúšania sme si od čias viedenských akcionistov zvykli na vylučovanie na javisku, na vážne ublíženia vlastného tela, na orálny sex uprostred prasacej krvi a prasacích čriev a na rôznorodé druhy rúhavej pornografie.

Novodobá majsterka tohto žánru je rakúska choreografka Florentina Holzingerová, ktorá so svojím „feministickým“ súborom vždy nahých tanečníčok slávi veľké úspechy v Nemecku.

V jej aktuálnej „opernej performancii“ Sancta môžete vidieť nahé mníšky zavesené na hákoch ako bravčové mäso, visia vo vzduchu, pričom mierne krvácajú. Samozrejme, že mníšky sexujú, inovácia však spočíva v tom, že z jednej z účinkujúcich sa vyreže kus kože a zje sa.

Na stuttgartskej premiére prišlo 18 divákom nevoľno, traja z nich dokonca potrebovali pomoc lekára. 

Slovom, keď som dnes na obed vkročil do Slovenskej národnej galérie, cítil som sa perfektne pripravený.

SNG kontroverznú výstavu Model: Múzeum súčasného umenia skrýva. Keby ma nespoznal jeden čitateľ, dlho by som po budove blúdil.

Sociálnodemokratický hainburský Slovák, ktorý nerozumel, čo „tá fiflena“ má proti tejto dobrej výstave, ma zaviedol do malej úzkej sály v prerobenom premostení SNG.

Významnú časť výstavy tvoria klasické maľby v klasickom ráme.

Na prvý pohľad bolo zrejmé, že ministerka zachytila umelecké diela vo svojom videu dosť selektívne. Áno, poskytla verejnosti skreslený obraz toho, čo SNG ponúka.

Výstava je totiž minimalistickým prehľadom nielen súčasného umenia. Videl som tam jednu fotografiu Karola Kállaya, jednu Campbellovu polievku od Andyho Warhola, jedného Ľudovíta Fullu.

Bola tam maľba „z obdobia postalinského vytriezvenia“, sklenený objekt o období normalizácie, Ján Budaj a jeho Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania a citát Vladimíra Kordoša o tom, „že každý z nás je svojím spôsobom márnotratným synom“.

Značná časť vystavených autorov je už po smrti, väčšina je v pokročilom veku a jeden vystavovaný umelec sa v tomto roku dožije požehnaných 99 rokov.

Významnú časť výstavy tvoria klasické maľby v klasickom ráme.

Tým som však ešte nepovedal nič o slovenskom umení súčasnosti.

Nerátal som to, ale tvorba žijúcich slovenských autorov strednej a mladšej generácie je reprezentovaná menej ako desiatimi dielami – a toto je skutočný prúser.

Ak sa riadime sprievodnými textami, robia totiž všetci vaši moderní umelci to isté.

Jedna vo svojej tvorbe „skúma inbetweenness ako queer postoj“, „výtvarným jazykom vyjadruje ideu mentálneho tela z perspektívy nenormatívnych sexualít“, druhý „skúma ľudské telo aj ako politikum“ a „zaoberá sa vzťahom verejného priestoru ku queer a marginalizovaným komunitám“, no a tretí interpretuje svoj sochársky objekt Veľké taniere ako „falický stĺp“, ktorý „sa týči do výšky 256 cm“ a rozpráva nám o „mužskej neistote, krehkosti a zraniteľnosti, často dobre maskovanej povrchnými gestami a oslavou konzumu“.

Hlavné je, aby to bolo queer, queer, queer.

Jaj, že som na to sám neprišiel: veža z tanierov je vztýčený penis, ktorý mi má pripomínať moju mužskú neistotu, krehkosť a zraniteľnosť.

S výnimkou mladého umelca, ktorý točí vizuálne dosť nevydarené videá o horolezectve, je to až mrazivo jednoliaty výber z vášho umenia.

Hlavné je, aby to bolo queer, queer, queer.

Výstava tak podáva svedectvo o vašej biede. 

O vašom opičení sa po západných vzoroch.

O vašej mdlej, zbabelej, ba až normalizačnej prispôsobivosti.

Verte alebo neverte, krátke video vracajúcej ženy je v premostení SNG ešte jedno z tých lepších diel.

Treba uznať, že rómska umelkyňa Emília Rigová (1980, Trnava), ktorá „pracuje s národnou etnickou a rodovou identitou“, ide nielen s kožou na trh, ale s obsahom svojho žalúdka: „Riskantná videoperformance Vomite, ergo sum, ‚Vraciam, teda som‘, ukazuje autorku kľačiacu na kolenách, ako dávi tekuté zlato.“

Je to jediné vystavené dielo súčasných autorov, ktoré človeka prinúti aspoň na chvíľu sa zamyslieť.

Rigová „využíva k tomu stereotypný obraz rómskej menšiny spojený so zlatom“, to je aspoň dajaká myšlienka.

Neodporúčam, aby ste si výstavu, ktorá už bude prístupná len zopár dní, pozreli. 

Nie že by vám tam bolo na vracanie.

Nebude, lebo naozajstné pohlavné orgány neuvidíte, kritika kresťanstva je pod hranicou blasfémie a ešte aj pani Rigová vracia to tekuté zlato relatívne distingvovaným spôsobom.

Neodporúčam vám tam ísť, lebo sa budete nudiť.