Vízia: osem a pol Obávam sa, že KDH bez vnútrostraníckej čistky skončí v limbe bezvýznamnosti

Čakal som na ten najlepší moment, aby som konečne vyhlásil veľkolepý projekt pre svojho večného miláčika v slovenskej, európskej a vesmírnej politike – pre KDH.

Zakaždým, keď KDH pokorilo v nejakom prieskume sedem percent, som si povedal: Už sa tá chvíľa blíži, už-už to dám na papier.

Môj plán rátal s tým, že KDH by sa mohlo, s trochou šťastia, stať rozhodujúcim prvkom slovenskej politiky.

Stačilo by, aby volebný zisk progresívcov v budúcich voľbách nebol ohromujúci, aby kaderníkova SaSka vypadla z parlamentu, aby namiesto liberálov tam boli stredovejší Demokrati a aby sa podarilo zmierenie a spolupráca so zbytočnou kresťanskodemokratickou konkurenciou vedenou vôbec nie zbytočným konzervatívcom Milanom Krajniakom.

Krajniakom, ktorý na rozdiel od niektorých kádehákov má v kľúčových kresťansko-konzervatívnych témach jasno. 

Dôležitosť ukotvenia dvoch pohlaví v ústave vie napríklad vysvetliť takto: „Mne ide o to, že štát nebude mať povinnosť rešpektovať iné ako biologické pohlavie. Nesúhlasím s tým, aby niekto, kto pocíti, že jeho pohlavie je iné, bol oprávnený žiadať, aby sa tomu štát prispôsoboval podľa jeho aktuálneho pocitu.“

Svoj geniálny projekt pre svetlé zajtrajšky KDH by som nazval: VÍZIA 8 ½.

Osem a pol, to je krásne číslo.

Hnutie predviedlo ťažký politický amaterizmus.

Osem a pol percenta, to bol v minulosti stereotypný volebný zisk kresťanských demokratov, stačilo to na post predsedu Národnej rady aj na vetovanie najnebezpečnejších nápadov vládnych liberálov. 

Osem a pol, to je tak akurát. Nie je to príliš ambiciózne, lebo sa udržiava bezpečný odstup od desiatky, ale ani príliš malicherné, lebo sa výrazne odráža od päťpercentnej zóny smrti.

Osem a pol, to je inak titul jedného z najkrajších filmov v histórii siedmeho umenia, autorská kontemplácia Federica Felliniho nad sebou samým, svojou tvorbou, svojím životom a umením.

Dej filmu 8 ½ rámcuje pobyt režiséra Guida v kúpeľoch, kde chce načerpať silu a tvorivú inšpiráciu na ďalší film. Je unavený zo slávy, úspechu, zo svojho života, z priateľov, manželky i mileniek.

Tento poetický film zachytáva autorské tápanie ako hlavný zdroj kreatívnej sily.

Osem a pol, to teda má ešte aj nejaký ten šmrnc.

Žiaľ, moja vízia minimálne v tomto lete nebude aktuálna.

KDH sa totiž v mučivom procese trvajúcom niekoľko mesiacov odhodlalo na hlasovanie s vládnucou koalíciou na novele ústavy, ktorá však musela byť v poslednej chvíli preložená na september – lebo v samotnom klube KDH chýbali hlasy.

Hnutie predviedlo ťažký politický amaterizmus.

O nechutnom útoku bývalého europoslanca KDH Ivana Štefanca na súkromie predsedu KDH napísala Eva Čobejová už všetko potrebné.

Krátko predtým sme žasli, ako poslanec KDH František Majerský vysvetlil svoje rozhodnutie nepodporiť zmeny v ústave až deň pred hlasovaním.

Divá sviňa sa v tom nevyznala: František Majerský podporil všetky pozmeňujúce návrhy KDH, no zmenu ústavy ako celok už podporiť nechcel.

Vyplakával sa nad lynčom zo strany liberálnych politikov a médií, ale svojím rozhodnutím sa práve tomuto lynčujúcemu davu podriadil, podozrieval premiéra Fica zo zámeru vykosťovať KDH, no Ficovi na vykosťovací nôž iniciatívne sám nabehol.

Poslanec KDH, ktorý nateraz potopil zakotvenie dvoch pohlaví v ústave, to všetko vysvetlil argumentom, že „mamina mi povedala“.

Mamina mi povedala, čo si myslí, ako to vidí, a cítila to rovnako, ako som to cítil ja.

Hm. A to nebolo všetko.

KDH je však odkázané na veriacich politikov.

KDH sa už rok predtým dostala do vnútornej krízy, keď z rozhovoru Martiny Holečkovej s naším Jakubom Liptákom vysvitlo, že vtedajšia predsedníčka frakcie KDH v Národnej rade rezignovala na 35-ročný boj hnutia za nenarodený život.

Po premene na pani Bajo táto baječná poslankyňa SaS demonštrovala svoju nezorientovanosť, keď umožnila prekvapenej vládnej koalícii schváliť uznesenie proti protiruským sankciám tým, že nechtiac zvýšila kvórum.

Myslela si, že sa v pléne parlamentu neprezentovala, „ale zariadenie ju vykázalo ako prítomnú“.

Môžete mi raz prezradiť, kádeháci, ako sa takíto ľudia dostanú na vašu kandidátku?

Ako vám mohol „prinajmenšom nezrelý“ politický dôchodca Štefanec robiť europoslanca?

Neblikali vám všetky kontrolky, keď ste videli, že František Majerský pôsobil v strane Za ľudí na strane Márie Kolíkovej?

Zámerne tu neuvádzam príklad jediného poslanca z frakcie KDH, ktorý odmieta ukotvenie dvoch pohlaví v ústave z dôvodu samotného obsahu a nie primárne kvôli nepríjemnosti spoločného hlasovania s Ficom.

Fera Mikloška som počas zdĺhavej debaty o novele ústavy nevidel, pokladám ho stále za priateľa a v tejto veci mu jednoducho nerozumiem. 

Najdemokratickejšia strana široko-ďaleko to podľa mňa vydrží, keď má vo svojich radoch jedného štátnika so silnejším životným príbehom než celé ostatné parlamentné osadenstvo, ale ktorý z hlbokého osobného presvedčenia vybočí zo straníckej línie.

No KDH nevydrží, keď má vo svojej frakcii hneď celý kurník politických analfabetov.

Netuším, ako funguje výberový proces pri zostavovaní kandidátky. Obávam sa, že takáto otázka sa nekladie vždy: „Ako to máte s Ježišom Kristom?“

Neviem, možno predseda necíti v sebe dostatok morálnej autority, aby zisťoval, aké je srdce kandidátov.

Minimálne prípad pani Bajo svedčí o tom, že vedenie nepoznalo alebo nechcelo spoznať hĺbku vieru kandidátky.

KDH je však odkázané na veriacich politikov.

Stelesňuje kresťanskú demokraciu vo svojej najčistejšej podobe. 

Je totiž v tomto unikum. KDH je mimo protestantského Severu posledná samostatná kresťanskodemokratická strana Európy v plnom zmysle slova.

Kresťanstvo nie je pre KDH iba markerom identity, ale pritom získava masy svojich voličov niečím iným – napríklad kastílskym alebo poľským, alebo veľkohúnskym nacionalizmom. Ani si nemôže dovoliť použiť kresťanstvo iba ako dekoratívny prežitok, tak ako je to v CDU. 

Ako strana, ktorá hlasovala proti vzniku svojho národného štátu, má v ponuke iba kresťanstvo a okrem toho nič.

Stelesňuje kresťanskú demokraciu vo svojej najčistejšej podobe. 

Hnutie by dnes preto potrebovalo to, čo je s ohľadom na legendárny demokratický vplyv jeho okresných štruktúr najmenej pravdepodobné: čistky.

Normálne razantné politické čistky. 

A tí, čo poškodili hnutie, napríklad takí ako Ivan Štefanec, by mali letieť, dovidenia. Nie za to, že sú zlými ľuďmi alebo zradcami, ale za absenciu základnej politickej gramotnosti.

Strana, ktorá v kľúčových otázkach našej doby takto váha, nedokáže byť jazýčkom na váhe.

A nemôže snívať ani o skromných 8 ½ percentách.