Čo nás učí história Krízy sú normou, nie anomáliou

Vo víre množstva správ vyvolávajúcich nepokoj, neistotu či strach, uprostred niekoľkých simultánnych kríz sa zamýšľam nad tým, čo všetko už ľudstvo prekonalo.

Znie to veľmi všeobecne a vzdialene. Vojen, kríz, zmien a všemožných výziev tu bolo za poznané dejiny množstvo. Napadla mi však konkrétnejšia paralela, ktorá by nám aspoň časovo mohla byť blízka – hoci u nás v ČSSR bola realita iná.

V čom by sme našu dekádu 20. rokov 21. storočia mohli prirovnať k 70. rokom 20. storočia v západnej Európe a USA? A následne, vieme si predstaviť 30. roky 21. storočia v niečom podobné 80. rokom na Západe?

Začal som teda okrem iného opäť raz listovať vo skvelých Durmanových „popelech“ (kniha Popely jěště žhavé, 2009), ako aj v geniálnom Fergusonovom diele Civilizácia (2011).

Pri uvažovaní som vychádzal z poznania, ktoré Mark Twain formuloval takto: dejiny sa síce nikdy neopakujú, ale zato sa občas rýmujú. Preto treba v nasledujúcom texte hľadať paralely, podobnosti a „rýmy“, a nie opakovania.

V minulosti boli krízy rôzneho druhu aj intenzity a prekonali sme ich. Prekonáme aj tie súčasné. Len treba vedieť, ako na to – a v tomto nás práve história môže všeličo naučiť.

Fundamenty sú rozdielne, geopolitická i geoekonomická situácia je iná, nehovoriac napríklad o technológiách či kultúrnych nastaveniach.

Text má teda slúžiť primárne ako inšpirácia či povzbudenie – boli krízy rôzneho druhu aj intenzity a prekonali sme ich. Prekonáme aj tie súčasné. Len treba vedieť, ako na to – a v tomto nás práve história môže všeličo naučiť.

Hospodárstvo a energetika

Ekonomická a energetická kríza, respektíve neistota je dnes niečo, čo vyvoláva silné obavy. V 70. rokoch minulého storočia to nebolo inak. Svet si vtedy zažil hneď dve energetické, špecificky ropné krízy – jednu v roku 1973, druhú v roku 1979.

Tá prvá súvisela s podporou Izraela zo strany niekoľkých západných krajín, najmä USA, počas takzvanej jomkippurskej vojny. Arabská koalícia (priamo podporovaná aj druhou jadrovou veľmocou – ZSSR), ktorá na Izrael zaútočila, bola podporovaná aj štátmi, ktoré boli významnými exportérmi ropy združenými v organizácii OAPEC pod vedením Saudskej Arábie.

Tie sa rozhodli USA, UK, Kanadu, Japonsko a Holandsko, neskôr ešte aj Portugalsko, Južnú Afriku a Rodéziu – dnešné Zimbabwe – potrestať za ich podporu Izraelu ropným embargom. V dôsledku toho od októbra 1973 do marca 1974 stúpli globálne ceny ropy o takmer 400 % z 3 USD za barel na necelých 12 USD za barel.

Treba pripomenúť, že práve extrémne nízke ceny pohonných hmôt – prakticky klesajúce pri zohľadnenej inflácii od roku 1945 až do začiatku 70. rokov – boli jedným z kľúčových faktorov onoho „zázračného“ ekonomického rastu Západu. Z tohto obdobia pochádzajú aj známe fotografie zavretých benzínok v USA, ako aj pojem stagflácia, teda ekonomická stagnácia skombinovaná s cenovou infláciou.

Dôsledky prvej ropnej krízy boli ďalekosiahle a týkali sa zmeny zahraničných, energetických i monetárnych politík mnohých západných štátov.

Cena ropy za barel (pri započítanej inflácii). Zdroj: Wikipedia

Druhým „ropným šokom“ bola Iránska revolúcia roku 1979. Hoci reálny pokles dodávok ropy nebol až taký masívny (4 %), z viacerých geopolitických i geoekonomických dôvodov sa to prejavilo až na zdvojnásobení ceny ropy – na skoro 40 USD za barel.

No nielenže došlo k destabilizácii a úplnému obratu v jednej z najstrategickejších krajín sveta – v Iráne –, o rok nato sa začala aj vojna medzi Irakom a Iránom (Saddám vycítil príležitosť na revolučný Irán zaútočiť), ktorá trvala dlhých a krvavých 8 rokov.

Počas nej klesli dodávky ropy aj z Iraku, čo prispelo ku globálnej recesii. Panika a neistota sa vrátili do životov bežných ľudí – opäť sa čakalo na benzín, ktorý niekedy prosto nebol.

Podobne ako my dnes, aj v 70. rokoch ľudia mohli vo víre cyklických kríz, recesie či depresie spomínať na prudký ekonomický rozmach povojnových, najmä 50. rokov. V Taliansku či Nemecku sa tomu dokonca začalo hovoriť „zázrak“, hoci, prirodzene, malo to svoje jasné politické i ďalšie príčiny.

Zárodky kríz siahajú do rokov blahobytu a nič to dnes neilustruje lepšie ako energetická závislosť Nemecka a v širšom meradle aj EÚ od Moskvy, ako aj neefektívne vojenské odstrašenie, teda zanedbaná obrana od 90. rokov.

My dnes môžeme taktiež spomínať na nebývalý rozmach, ktorý sme zažívali od 90. rokov minulého storočia prakticky až do roku 2019 s krátkou, hoci v dôsledkoch podstatnou ekonomickou krízou okolo roku 2009.

Zárodky kríz však siahajú práve do oných rokov blahobytu a nič to dnes neilustruje lepšie ako prípad energetickej závislosti Nemecka a v širšom meradle aj EÚ od Moskvy, ako aj neefektívne vojenské odstrašenie, teda zanedbaná obrana od oných 90. rokov.

Akoby sa elity nevedeli poučiť z dejín: roky blahobytu netrvajú nikdy večne a nikdy nie je rozumné zotrvávať v pozícii slabosti a závislosti bez reálneho plánu B aj C (diverzifikácie).

Z viacerých dôvodov sa podarilo situáciu zo 70. rokov upokojiť v nasledujúcej dekáde. Postupne začali klesať ceny aj kľúčových komodít, akou bola ropa. Do hry vstúpili (staro)noví producenti, ktorí zaplavili trh a umožnili diverzifikáciu (náleziská v Severnom mori či na Aljaške, ťažba vo Venezuele, Mexiku či Nigérii, pravdaže, aj v ZSSR).

Bezpečnosť

V roku 2024 máme na zozname top priorít (opäť) aj bezpečnosť – medzinárodnú, národnú i tú individuálnu, občiansku. Neprekvapím vás: nebolo to inak ani v 70. rokoch.

Len krátky výpočet medzinárodnej bezpečnostnej atmosféry 70. rokov by zahŕňal doznievanie vojny vo Vietname (na ktorú mala, mimochodom, enormný dosah práve prvá ropná kríza, ktorá zdecimovala hospodárstvo Južného Vietnamu), náročné cesty k veľmocenským dohodám o povojnovom usporiadaní, hraniciach i zbrojení, občianske i medzinárodné vojny, prevraty a revolúcie na Blízkom východe, v Afrike či Ázii. Nebol moment, keď by sa niekde nebojovalo.

Vtedajšie obdobie bolo kritické taktiež z hľadiska národnej a občianskej bezpečnosti, a to aj v niektorých krajinách Európy – menovite napríklad v Taliansku či Západnom Nemecku (BRD).

V roku 1970 v BRD vzniká militantná, krajne ľavicová teroristická organizácia nazvaná Frakcia Červenej armády (Rote Armee Fraktion; RAF). V jej komunistickom, revolučnom (guerillovom) ponímaní sveta bolo Západné Nemecko fašistickým štátom, ktorý bolo treba rozložiť organizovaným terorom. Pokúšali sa o to prostredníctvom vrážd, únosov, bombových útokov či lúpeží.

Zachránení pasažieri počas Operácie Entebbe v roku 1976. Ilustračné foto: wikimedia.org

Oficiálne síce fungovali nasledujúcich 30 rokov, avšak vrchol ich aktivít nastal v druhej polovici 70. rokov, ešte presnejšie v roku 1977, ktorý dokonca dostal ľudové pomenovanie Nemecká jeseň.

RAF pritom nebola zďaleka jedinou takou organizáciou, spomenúť treba aj iné, najmä Revolučné bunky (Revolutionäre Zellen) zodpovedné aj za únos letu Air France 139 v roku 1976, ktorý sa skončil legendárnou operáciou Entebbe, ako aj – podľa niektorých odhadov – za celkovo ťažko uveriteľných takmer 300 bombových útokov v Nemecku.

Revolučné bunky (Revolutionäre Zellen) boli zodpovedné za únos letu Air France 139 v roku 1976, ktorý sa skončil legendárnou operáciou Entebbe, ako aj za celkovo takmer 300 bombových útokov v Nemecku.

Taliansko na tom, žiaľ, nebolo ani o trochu lepšie. Naopak, obdobie od konca 60. rokov do začiatku 80. rokov sa tam označuje smutným pojmom Anni di piombo, teda ako Roky olova. K tejto téme by bolo dobré napísať samostatnú analýzu, nateraz postačí spomenúť len tie najznámejšie teroristické aktivity ultraľavicových aj ultrapravicových organizácií:

• bombový útok na Piazza Fontana v roku 1969: zabitých 17 ľudí, vykonaný ultrapravicovou organizáciou Ordine Nuovo,
• neúspešný štátny puč, tzv. Golpe Borghese v roku 1970: organizovaný niekoľkými fašistickými organizáciami, pomenovaný po veliteľovi Mussoliniho elitnej jednotky Decima Flottiglia MAS prezývanej aj Žabí muži,
• vznik Brigatte Rosse – Červených brigád, najznámejšej talianskej teroristickej organizácie, takisto 1970,
• bombový útok v Pateano – 1972, zabití 3 ľudia,
• bombový útok na Piazza della Loggia – 1974, zabitých 8 ľudí,
• únos a zabitie talianskeho premiéra Alda Mora v roku 1978 Červenými brigádami.

A ešte množstvo ďalších vrážd, únosov či pokusov o puč i celkových spoločenských nepokojov, ktoré ustali až po najtragickejšom bombovom útoku celého obdobia – na vlakovej stanici v Bologni v auguste 1980: 85 mŕtvych, pripisuje sa fašistickej organizácii Nuclei Armati Rivoluzionari.

Zhrnuté a podčiarknuté, v nejednej krajine panovali strach a neistota, neraz o vlastný život. Postupom času sa však politickými, spravodajskými i ekonomickými aktivitami podarilo situáciu upokojiť.

V 80. rokoch teroristické aktivity spomínaných organizácií ustávajú, mení sa aj geopolitická klíma, keď na čelo dvoch superveľmocí nastupujú reformní politici – Reagan a Gorbačov.

Ľavicová demonštrácia v Nórsku v roku 1968. Ilustračné foto: digitaltmuseum.no 

Spoločnosť a politika

Keďže tento komentár nemá byť vyčerpávajúcou analýzou všetkých javov a trendov prítomných v 70. rokoch na Západe, budem spoločenské nálady ilustrovať len na britskej a newyorskej „každodennosti“ tých čias.

Aj 70. roky v Británii by sa dali charakterizovať ako obdobie stagnácie a kontinuálnych kríz a neistôt. Krajinu sužovali prakticky neustále stávky organizované odbormi, ktoré ochromovali každodenné fungovanie spoločnosti. Šlo najmä o baníkov a železničiarov.

Situácia s baníkmi – pričom uhlie bolo hlavným zdrojom elektriny – sa po ich šesťtýždňovom štrajku začiatkom roka 1972 a ich cyklických štrajkoch (aj pre infláciu) vyhrotila natoľko, že od nasledujúceho roka vtedajší konzervatívny ministerský predseda Edward Heath zaviedol trojdenný pracovný týždeň.

Televízne vysielanie v krajine muselo prestať o 22.30 hod. Briti mohli vykurovať len jednu miestnosť v dome a svietiť len tam a vtedy, kde a keď to bolo nevyhnutné. Bolo možné vídať ľudí na uliciach s fakľami; v puboch si k pintám piva prisvecovali sviečkami a sedeli vnútri v kožuchoch a rukaviciach. Dokonca aj ministerský kabinet zasadal pri sviečkach.

Stovky malých a stredných podnikov tú krízu neprežili, desiatky tisíc ľudí prišli o prácu. Panika postupne spôsobila aj nedostatok iných esenciálnych tovarov.

Mimochodom, Heath vyhlásil v kríze predčasné voľby, ktoré sa konali v roku 1974. Zvolil si úderný slogan „Who Governs Britain?“, čím chcel poukázať na neprimeranú moc odborov, ktoré mohli vydierať vládu a držať si za rukojemníka celú krajinu. Väčšinu však vo voľbách získala labouristická strana Harolda Wilsona a neskôr Jamesa Callaghana.

Štrajky baníkov síce prestali, ale britská ekonomika stagnovala naďalej až do príchodu Margaret Thatcherovej v roku 1979, ktorej reformy viedli k rastu a prosperite 80. rokov.

Spomeniem ešte jeden príklad – mesto New York. Ak by sme dokázali presunúť do Veľkého jablka v tých rokoch, čakalo by nás špinavé, čiastočne zdevastované, zúbožené mesto bez perspektívy, v ktorom vládne zločin, drogy, apatia a beznádej.

Spoločenská zmluva medzi rôznymi vrstvami obyvateľstva by sa nám zdala nie narušená, ale prakticky nejestvujúca. Polarizácia by bola, naopak, všadeprítomná.

V roku 1975 bolo v New Yorku závislých od sociálnej podpory milión domácností. Mesto sa potácalo na hrane bankrotu, federálna vláda s ním nechcela mať nič spoločné.

Stretávali by sme rôzne živly a celkovo si pripadali ako v strede zásadnej socioekonomickej krízy. Tak to totiž aj bolo – na New York tiež dopadla už spomínaná recesia, ktorá okrem iného mala za následok masívne vysťahovanie strednej triedy mimo mesta (do predmestí).

V roku 1975 bolo v New Yorku závislých od sociálnej podpory milión domácností. Mesto sa potácalo na hrane bankrotu, federálna vláda s ním nechcela mať nič spoločné. Mesto teda pristúpilo k drastickému prepúšťaniu svojich zamestnancov, čo krízu len zhoršilo. Dočasne.

Napriek tomu – respektíve aj vďaka prísnym fiškálnym pravidlám – sa New York dokázal postupne pozviechať a odraziť od dna. Upratanie mestských financií viedlo k obnoveniu pracovných ponúk v 80. rokoch, pričom zlepšujúca sa celonárodná ekonomická situácia – v dôsledku Reaganových reforiem, boja proti drogám a podobne – prispela aj k ekonomickému boomu mesta.

Keď vidíme New York dnes, ťažko sa nám verí, že len pred 40 rokmi toto mesto niektorí odpisovali na zánik.

Napokon ešte jeden dôležitý „rým“: nielen niektoré spomínané ultraľavicové teroristické organizácie v Taliansku či BRD, ale aj rôzne (pseudo)mierové hnutia, občianske organizácie či piate kolóny boli od začiatku až do konca 70. rokov podporované spravodajskými službami Sovietskeho bloku (vrátane ŠtB).

Aj tie s úprimnými úmyslami nie raz podľahli bezpečnostným naratívom vyfabrikovaným práve v centrálach KGB, ŠtB či iných spravodajských služieb štátov Varšavskej zmluvy. KGB podporovala vznik a fungovanie mnohých takýchto hnutí pre svoje ciele, či už šlo o protivojnové demonštrácie v USA začiatkom 70. rokov (vojna vo Vietname), alebo o demonštrácie proti zbrojeniu v západnej Európe koncom toho istého desaťročia.

Na to je vhodné pamätať aj v dnešných dňoch i do nasledujúcich rokov pravdepodobne zvýšeného medzinárodného napätia.

Ilustračné foto: unsplash.com (Ignacio Amenábar)

2030 ako 1980?

Ak sme teda aspoň krátko či náznakom rozobrali hospodársku, energetickú, bezpečnostnú i spoločensko-politickú situáciu, nálady a udalosti krízových 70. rokov, ako je možné, že na Západe došlo v nasledujúcej dekáde k takému obratu? Respektíve: ako by sme sa mohli inšpirovať?

Niektoré z praktických dôvodov a príčin obnovy a rastu v 80. rokoch už boli spomenuté. Plnohodnotná analýza by vystačila na samostatný článok.

Zhutnenou pointou by bolo: niekedy treba zapnúť odvahu a rozhodnosť, pustiť sa do reforiem bez vidiny zaručeného úspechu, podstúpiť skúšky, krátkodobé ťažkosti prekonať s dlhodobými víziami a podniknúť aj isté riskantné, no potrebné a premyslené politické rozhodnutia. Ronald Reagan vo svojom volebnom programe v roku 1980 parafrázoval slová Johna F. Kennedyho: lebo kto, keď nie my, a kedy, keď nie teraz?

Taktiež treba pripomenúť, že, samozrejme, nie je možné (ani vhodné) tieto kroky k obnove a rastu replikovať v súčasnosti presne tak, ako sa aplikovali pred 40 rokmi. Ale inšpirovať sa iste dá, pričom niektoré faktory by sme mohli oprášiť a znova premyslieť.

Po prvé: ako Západ by sme mali nanovo objaviť a na našu realitu adaptovať aspoň tých 7 „zabijackých aplikácií“, ktoré nám podľa Fergusona za posledných nie 40, ale dlhých 500 rokov umožnili tak rýchlo rásť a silnieť. Sú to:

• konkurencia, ktorá nás posúva dopredu (teda vnútorná diverzita a súťaž);
• vedecký pokrok (financovanie najlepšieho výskumu a vedy, aplikovanie poznania v praxi, od inovácií v priemysle až po riešenia klimatických zmien);
• súkromný majetok a právo na súkromie (a ich poctivá právna ochrana a vymožiteľnosť – všeobecnejšie teda vláda zákona);
• pokroky v medicíne (zvládanie epidémií a pandémií, zvyšovanie kvality života);
• domáca spotreba (ktorá ťahá ekonomiku); a
• pracovná morálka (ktorá úzko súvisí s morálkou vo všeobecnosti, vyznáva etiku čností, oceňuje poctivosť, pracovitosť, kumuláciu majetku atď.).

Po druhé: priamo s tým súvisí otázka jednotiacich myšlienok, vízií a identít, ktoré vytvárajú živnú pôdu pre všetky ďalšie, čiastkové úspechy. Musíme znovu objaviť, premyslieť a pokúsiť sa definovať myšlienky, ktoré nás na Západe zjednocujú.

Človek občan musí predsa cítiť nejakú príslušnosť, ale aj hrdosť. Musí sa niekde cítiť doma a musí vedieť, prečo to tak je. Čo má rád, čo je praktická každodennosť, ktorá ho viaže k danému miestu v danom čase.

Národná vôľa, vôľa byť zdravý a silný, musí vyhrať nad dekadenciou a degeneráciou, ktoré sú znakom slabosti a stagnácie. V mixe úspechu však jeden faktor nesmie prevalcovať ostatné – napríklad národná hrdosť nesmie prevalcovať ďalšie faktory, lebo sa môže stať expanzívnou a deštrukčnou.

Inými slovami: Západ by mal byť ostrovom slobody, prosperity a bezpečnosti. Tieto zásady by mal aplikovať do zákonov a regulácií v oblastiach od technológií a priemyslu cez energetiku až po obranný priemysel. A túto silu by potom mal vyžarovať navonok.

Michael J. Mazarr v staršom článku pre Foreign Affairs z augusta 2022 spomína „energickosť, inovatívnosť, produktivitu a legitimitu“ ako mix úspechu a sily daného štátu či spoločenstva. Národná vôľa, vôľa byť zdravý a silný, musí vyhrať nad dekadenciou a degeneráciou, ktoré sú znakom slabosti a stagnácie.

Pre Mazarra sú tu však dôležité najmä dve veci: pochopenie, že špecifické výsledky a úspechy, napríklad v ekonomike, v technologických inováciách či v obrane, sú dôsledkom istých spoločensko-kultúrnych faktorov a že v spomínanom mixe úspechu nesmie jeden faktor prevalcovať ostatné – napríklad národná hrdosť nesmie prevalcovať ďalšie faktory, lebo sa môže stať expanzívnou a deštrukčnou.

Je to pripomienka dôležitosti spoločenskej kohézie, ideí aj identít, bez ktorých to ako slobodné demokracie Západu jednoducho nedáme. Bez zmyslu a vízie nie je možné mobilizovať národný potenciál, formulovať ambiciózne ciele, zasadiť sa o rovnosť príležitostí pre občanov, udržať aktívny, no nie príliš byrokratický štát, budovať efektívne a stabilné inštitúcie, zabezpečiť rovnosť pred zákonom a vymožiteľnosť práva, klásť dôraz na vzdelávanie a primeranú adaptabilitu spoločnosti ani budovať primeranú spoločenskú diverzitu a pluralitu.

Ak nepoznáme, odkiaľ a kam ideme, nemôžeme tušiť, kde a prečo sa nachádzame teraz.

Ronald Reagan a Margaret Thatcherová na stretnutí v Londýne v roku 1975. Foto: flickr.com 

Po tretie: v krízach týchto 20. rokov potrebujeme vychovať nových politických i spoločenských lídrov, ktorí budú vedieť a chcieť bojovať s nezúčtovateľnou technokraciou a neprehľadnou byrokraciou, ako aj s krátkozrakým populizmom a nebezpečnou demagógiou. Vychovať a zvoliť si lídrov, ktorí nebudú sľubovať fiktívne krátkodobé istoty, ale najskôr pot a slzy, až potom výsledky.

Lídrov, ktorí utlmia spoločenskú polarizáciu a vrátia ju tam, kam patrí – do parlamentných lavíc a do politiky –, teda budú robiť politickú politiku, kde platí zúčtovateľnosť, preberá sa zodpovednosť, prezentujú sa (nevyhnutne konfliktuálne) idey a vízie a kde sú preto evidentné aj deliace čiary.

Kde sa voličom vysvetľujú fundamenty a kde je občan vedený, inšpirovaný, nie oblbovaný či opíjaný rožkom. Lídrov, ktorí budú schopní toho, čomu Robert Cooper hovorí „praktická predstavivosť“.

Po štvrté: ako ešte aj prvá polovica 80. rokov minulého storočia, tak aj prvá polovica 30. rokov tohto storočia by mohla čeliť napätiam medzi veľmocami. Avšak obrat k aktívnemu zadržiavaniu ZSSR, dnes Ruska, by mohol viesť k zmene kurzu a prípadne aj k fundamentálnemu reštartu veľmocenských vzťahov – prostredníctvom nových dohôd a obnovenej politickej legitimity nových, reformných lídrov.

Administratíva Ronalda Reagana v „tandeme“ s ďalšími lídrami, ako boli pápež Ján Pavol II. či Margaret Thatcherová, v 80. rokoch odmietla pokračovať v politike détente, ktorú nastavili Nixon s Kissingerom a v ktorej pokračoval aj Carter: nemienili sa ďalej zmieriť s „približnou nukleárnou [teda vojenskou] rovnováhou“, s postupom Moskvy v Treťom svete a nemienili sa vrátiť k zásade „vývoj v sovietskom impériu sa nás netýka“.

Musíme znovu objaviť, premyslieť a pokúsiť sa definovať myšlienky, ktoré nás na Západe zjednocujú. Občan musí predsa cítiť nejakú príslušnosť a hrdosť.

Po prekročení viacerých zásadných červených čiar zo strany Putinovho Ruska – plnohodnotnou vojenskou inváziou do suverénneho štátu, okupáciou, vyhrážaním sa použitím nukleárnych zbraní atď. – od roku 2022 by mal nastať podobný obrat v západnom prístupe k Rusku.

Nie je možné si ďalej dovoliť politiku détente, lebo zjavne nefunguje. K Rusku sa pristupovalo transakčnou logikou, najmä zo strany Nemecka a Francúzska. Výčitky, že sa NATO pripravuje na útok voči Rusku, sú pripomienkou sovietskej propagandy, ktorá v 70. rokoch tvrdila to isté, pričom opak bol pravdou – na útok sa pripravovali Sovieti, nie Západ.

Dejiny nás však učia aj ťažkým lekciám, v ktorých nedopadlo dobre, keď revolučnú, revizionistickú a delegitimizovanú krajinu ostatné mocnosti vylúčili z povojnového (!) poriadku – odstrašujúcim príkladom je Nemecko po prvej svetovej vojne, naopak, úspešnými príkladmi sú Francúzsko po porážke Napoleona či Nemecko po porážke Hitlera.

Čakajú nás teda opäť aj veľmi nepríjemné, pre mnohých v dôsledkoch aj priamo tragické otázky vojny a mieru.

Podobne ako to bolo s obnovovaním povojnových poriadkov, tak je to aj s transformáciou revolučnej, revizionistickej a agresívnej mocnosti – zásadná zmena kurzu mohla nastať len po vnútornej revolúcii alebo po zásadnej vojenskej porážke, respektíve kapitulácii. Zároveň s tým je však nevyhnutné pracovať s realitou, ktorá je pred nami, a nie so zbožnými prianiami.

Po piate: po súčasných 20. rokoch, ktoré by mohla charakterizovať deglobalizácia, ekonomický protekcionizmus, plánovaná ekonomika a zásahy štátu – ako paralela k 70. rokom minulého storočia –, by mohli prísť 30. roky, v ktorých by sa opäť kládol dôraz na nové obchodné a investičné dohody, voľný trh, debyrokratizáciu a dereguláciu, ktoré by spolu znova naštartovali ekonomický rast. K tomu treba pripojiť obnovenie fiškálnych a monetárnych pravidiel, najmä v EÚ, nevyhnutných na stabilizáciu ekonomiky.