Plán naozaj nemáme Ako môže vyzerať ukrajinské víťazstvo?

Fenomén benefícií a verejných zbierok na podporu „tých chudákov statočných Poliakov“ patril v tridsiatych rokoch 19. storočia medzi zaujímavosti kultúrneho života Paríža.

Poľskí exulanti utekajúci do Francúzska po potlačení veľkého novembrového povstania Rusmi spočiatku reagovali na vlnu súcitu s vďakou a pohnutím. Časom pochopili, že na gestách, slovách a súcite sa to končí. Západoeurópski panovníci nemali žiadny záujem riskovať kvôli nim vzťahy s Petrohradom.

Ukrajinci sa do pozície bezmocných vyhnancov zatiaľ nedostali, pretože ich štát stále bojuje o svoje prežitie. Naša podpora Ukrajiny mala v posledných troch rokoch mnoho ráz nádych týchto parížskych salónnych benefícií pre „úbohých statočných Ukrajincov“. Teraz prichádza okamih, keď bude treba tieto sľuby meniť na realitu.

Analytik Poľského inštitútu medzinárodných vzťahov Daniel Szeligowski, jeden z popredných expertov na dianie na Ukrajine a v Rusku (odporúčam sledovať na sieti X, prevažne píše po anglicky), v týchto dňoch prišiel s odvážnym pokusom. V čase, keď sú nálady, čo sa týka ďalšieho vývoja vojny, skôr ponuré, sa rozhodol zadefinovať „podmienky ukrajinského víťazstva“.

A nie, nejde o stále únavnejší diskurz „stojíme pri Ukrajine, nech to stojí, čo to stojí“ („whatever it takes“), ktorý je dnešným ekvivalentom „chudákov statočných Poliakov“ a stále častejšie pripomína starý vtip o „hrdinskom Albione“, ktorý vždy „bojuje do poslednej kvapky krvi“ – ​​avšak svojich spojencov.

Nepokoj na východnom krídleAko dlho bude v orgánoch EÚ fungovať Trumpov budíček?

Maciej Ruczaj

Prázdne floskuly

Podľa Szeligowského je neprítomnosť jasnej vízie toho, čo bude víťazstvom Ukrajiny, jedným z dôvodov, prečo sme všetci, ktorí v konflikte „fandíme“ Kyjevu, teraz v rámci verejnej debaty v defenzíve.

V prvých dňoch vojny Západ predpokladal rýchly pád Ukrajiny a uvažoval maximálne o podmienkach kapitulácie. Vďaka statočnému odporu Ukrajincov a aj intenzívnej diplomatickej práci niekoľkých málo odhodlaných štátov, na čele s Poľskom, Baltmi, Českom a Britániou, sa podarilo prehodiť výhybku západnej verejnej mienky a politickej vôle.

Následné úspechy Ukrajiny na bojisku viedli až k fáze euforických úvah o možnosti poraziť a „dekolonizovať“ Rusko. Asi by bolo fér povedať, že tieto predstavy odrážali skôr stredo-východoeurópsku predstavu o ideálnom výsledku vojny, s ktorou západné veľmoci nesúhlasili, pretože sa desili nekontrolovaného rozpadu Ruska rovnako (ak nie viac) ako Ruska silného.

Dobre to ukazoval Bobom Woodwardom nedávno zverejnený Bidenov tlak na Zelenského, aby počas Chersonskej operácie nevyužil príležitosť na úplné zničenie ruských jednotiek v meste. Každopádne aj tie naše nádeje nakoniec uviazli v blate niekde na Donbase. A potom – hovorí Szeligowski – prišlo „konceptuálne prázdno“, opakovanie floskúl o hraniciach z roku 1991 a spomínané „whatever it takes“.

Toto prázdno a zjavnú nereálnosť európskeho prístupu, bohužiaľ, využili najskôr Rusi, aby vo verejnom priestore nastolili svoje klamlivé naratívy, napríklad ten o dohode, ktorá bola v marci 2022 na spadnutie a ktorú Ukrajinci pod nátlakom Západu odmietli, alebo o proxy vojne medzi Západom a Ruskom, v ktorej je Ukrajina len bezmocnou bábkou.

Potom sa do veci razantne (inak asi nevie) pustila nová Trumpova administratíva. Jej hlavný argument „nemáte plán, ako to ukončiť“ vyznel silno už počas kongresového pretláčania vo veci posledného veľkého balíčka pomoci pre Ukrajinu v lete minulého roka. Odvtedy sme s ničím neprišli, a tak nemali by sme sa urážať, keď to prázdne miesto Američania nakoniec zaplnili svojou snahou o čo najrýchlejšie zmrazenie konfliktu – opäť „whatever it takes“.

Írsky analytik pôsobiaci v MoskveAk Európa zhabe rezervy ruskej centrálnej banky, žiadna mierová dohoda nebude

Juraj Kríž

NATO už nie je otázkou, ale treba „vyhrať mier“

Čo teraz? Szeligowského „teória víťazstva“ nie je zázračný návod, ako patovú situáciu na fronte vyriešiť. Mieri k tomu, aby sme si otvorene povedali, čo je dosiahnuteľným cieľom.

Pokiaľ vieme (a vieme), že táto epizóda rusko-ukrajinskej vojny sa netýka územných požiadaviek, ale túžby Ruska zničiť ukrajinskú štátnosť ako takú (či už priamou okupáciou alebo iba vazalizáciou po bieloruskom vzore), musíme z tejto premisy vychádzať. Ukrajina teda taktiež nebojuje za konkrétne oblasti svojho teritória, ale za štátnu suverenitu.

Navyše, vzhľadom na ruskú ideológiu „jedného veľkoruského národa“, štátna suverenita rovná sa v ich prípade aj ďalšej existencii ukrajinského národa ako nielen politickej, ale aj kultúrnej entity. Szeligowski potom úlohy pre priateľov Ukrajiny sumarizuje do vety „udržať na čo najväčšom teritóriu Ukrajiny nezávislý ukrajinský štát“.

Pochopenie tohto základu je v samotnom Kyjeve stále silnejšie. Známy publicista Vitalij Portnikov nedávno na otázku, aké budú budúce hranice Ukrajiny, odpovedal krátko: „Také, aké dokáže ubrániť.“

Viditeľne smerom k tomuto realizmu vykročil aj tím prezidenta Zelenského, ktorý sa už pravdepodobne nebude vracať k otázke členstva v NATO.

Problémom je, samozrejme, verejná mienka a všetkými v Kyjeve predpokladaná kampaň pred prezidentskými voľbami, ktorá by sa podľa Szeligowského rozbehla v podstate okamžite po reálnom uzavretí prímeria. V atmosfére volebnej kampane sa k týmto nepríjemným zisteniam len ťažko niekto prihlási, hoci realistický pohľad inú cestu v tejto chvíli v podstate neumožňuje.

Ako poukazuje Szeligowski, kľúčové je, aby Ukrajina „vyhrala mier“, teda aby podmienky zmrazenia konfliktu umožnili posilnenie ukrajinského štátu. A tu do popredia vystupuje aj úloha európskych krajín, pretože na rozdiel od USA tu máme svoje životné záujmy.

Szeligowského návrh nerozoberá bežné argumenty z arzenálu európskych politikov ako nutnosť dodržiavania pravidiel medzinárodného práva a neprípustnosť zmeny hraníc s použitím násilia. Nepochybne platné, no v aktuálnej situácii nie príliš prierazné.

Premisy sú jasné: prechod Ruska na vojenskú ekonomiku sa uskutočnil v takej miere, že nemožno vylúčiť ďalšie kapitoly vojny so Západom. Silná Ukrajina je pre EÚ predovšetkým nárazníkovou zónou. A vzhľadom na to, že je z mnohých (vrátane kultúrnych a historických) dôvodov najdôležitejším cieľom ruskej expanzie, kupuje nám aj čas na to, aby sme v oblasti bezpečnosti dohnali prespané roky.

Ako Rusi komentujú rokovania s USAZhoda nie je ani v tom, na čom sa Putin s Trumpom dohodli, najlepšia by bola kapitulácia Európy

Christian Heitmann

Rôzne formy mieru

Autor správy o teórii ukrajinského víťazstva však napokon upozorňuje, že aj ukrajinské víťazstvo, teda ubránenie samostatnosti, má okrem pozitívneho scenára aj rad scenárov prinajmenšom ambivalentných.

Scenár pozitívny znie – samostatná Ukrajiny (aj za cenu zmrazenia súčasného stavu na bojisku), ktorá sa s pomocou európskej „koalície ochotných“ ekonomicky obnovuje a buduje niečo na spôsob stredoeurópskeho Izraela – po zuby vyzbrojeného a na inováciách založeného autonómneho hráča, ale spojenca Západu.

Autor pritom upozorňuje na rastúci ukrajinský resentiment voči Západu, ktorý „nepomohol dostatočne, zneužil Ukrajinu pre vlastné záujmy a hrozí, že ju nakoniec zradí a predá“. To by otváralo cestu syndrómu „weimarského revizionizmu“ so všetkými jeho potencionálnymi vplyvmi.

Autor spomína napríklad čínsky vplyv, ktorý sa môže opierať o výraznú fascináciu časti ukrajinských politických elít predstavou Činy ako jedného z možných partnerov nezávislosti Ukrajiny. A ďalšími ukrajinskými variantmi na slovenskú „politiku na všetky svetové strany“ vrátane už teraz pokračujúcich úvah o budovaní novej regionálnej spolupráce vo východnej Európe mimo rámca NATO a EÚ.

Vnútené, a nie spoločensky akceptované prímerie však môže viesť predovšetkým k vnútornej destabilizácii krajiny, konfliktu medzi „umiernenými“ a „radikálmi“. Politické emócie, ktoré uvoľní zastavenie vojnového konfliktu, môžu byť naozaj výbušné a nepochybne budú posilňované aj Moskvou.

No asi najťažším elementom celého „víťazného“ puzzle je skutočnosť, že prímerie bude aj pre európsku „koalíciu ochotných“ znamenať nie vydýchnutie, ale naopak, nutnosť zväčšenia úsilia – ako ekonomického, tak vojenského, aby sa „vyhral mier“.

Otázku, či je Európa toho schopná, autor radšej neotvára, ale naznačuje, že okamih prímeria bude aj okamihom triumfu pre všetky sily, ktoré v Európe už dlho volajú po obmedzení pomoci Ukrajine a „normalizácii“ vzťahov s Ruskom.

Namiesto odpovedí naznačuje opačný scenár, teda konečné ruské víťazstvo. V našich súčasných kalkuláciách si totiž málo uvedomujeme, že mimoriadny vojenský a technologický potenciál Ukrajiny môže byť použitý aj opačným smerom. Rusko má dlhú tradíciu vyhrávania vojen pomocou obyvateľstva a zdrojov čerstvo dobytých území a preťahovanie časti podrobených elít na stranu impéria.

Nemožné? Nie je nutné vracať sa k druhej svetovej vojne. Stačí si spomenúť, kto iba pred 25 rokmi bola a čo robila rodina Kadyrovcov...

Text bol paralelne uverejnený v českom denníku Echo24.cz.