Nepokoj na východnom krídle Ako dlho bude v orgánoch EÚ fungovať Trumpov budíček?

Keď celý svet rozoberal každý detail konfrontácie Zelenského s Trumpom a Vanceom v Oválnej pracovni, poľský historik Łukasz Adamski pripomenul záznam rokovania Winstona Churchilla s poľským exilovým premiérom Stanisławom Mikołajczykom na začiatku roku 1944.

Úlohou Churchilla bolo prinútiť Mikołajczyka, aby prijal podmienky Jalty, teda okrem iného odovzdanie polovice územia predvojnového Poľska Sovietskemu zväzu. Rozhovor z roku 1944 miestami až neuveriteľným spôsobom pripomínal čerstvú scénu z Oválnej pracovne, dokonca aj Trumpovo „nemáte žiadne karty“ tam z Churchillových úst zaznelo takmer doslova.

Je to lekcia realizmu? „Silní robia to, čo môžu, slabí trpia to, čo musia strpieť“ (ako znie klasické zhrnutie realizmu v medzinárodných vzťahoch spísané pred dvadsiatimi piatimi storočiami Thukydidom)? Impériá sú impériá a náš región zostane vždy slabou perifériou, ktorá sa môže maximálne rozhodnúť, ku ktorému hegemónovi sa primkne? 

Dvanásty marec, výročie vstupu Česka, Maďarska a Poľska do NATO, tak prešiel v tieni ťaživých pochybností.

Druhá kategória členov NATO

Poľský prezident Andrzej Duda „oslávil“ výročie výzvou, aby bolo Poľsko zapojené do amerického programu Nuclear Sharing, a teda aby sa na jeho území objavili americké jadrové hlavice. Podľa prezidenta by to bolo 26 rokov po vstupe do Aliancie vhodnou odpoveďou na nedávne rozmiestnenie jadrových zbraní Moskvou na území Bieloruska.

J. D. Vance na tento návrh reagoval ostrým odmietnutím, ktoré sa nieslo v duchu – pre náš región notoricky známeho – naratívu „hlavne nedráždiť Rusko“. Práve víťazstvo nad týmto naratívom nám v 90. rokoch umožnilo rozšírenie NATO. Bolo potrebných ďalších 20 rokov (ako aj anexia Krymu a vojna v Donbase), kým sa podarilo začať rozširovať aliančnú a americkú vojenskú prítomnosť do krajín bývalého východného bloku.

Ešte v tom čase sme však od dnešného nemeckého prezidenta a vtedy ministra zahraničia Franka-Waltera Steinmeiera mohli počuť, že aj samotné vojenské cvičenia na území „nových“ členských štátov sú nezodpovednými provokáciami.

Angela Merkelová si vo svojich nedávno vydaných pamätiach pričituje medzi zásluhy, že opakovane blokovala oficiálne odstúpenie od Zakladajúceho aktu NATO – Rusko z roku 1997, ktorý Rusko interpretuje ako prísľub neumiestňovať permanentnú vojenskú infraštruktúru Aliancie na území nových členov, teda určitý druh členstva druhej kategórie.

V marci 1999 vo Washingtone hovoril poľský minister zahraničia Bronisław Geremek v duchu idealistického étosu stredoeurópskeho boja za nezávislosť od Sovietskeho zväzu: „Musíme nechať dvere [NATO] otvorené pre všetkých, ktorí ešte bojujú za slobodu.“

Po dvadsiatich šiestich rokoch potom nový tajomník Aliancie Mark Rutte prebudil najhoršie predstavy Streoeurópanov nielen tým, že v rozhovore pre Bloomberg opäť potvrdil, že členstvo Ukrajiny nie je na stole, ale vyhlásil tiež, že „po skončení vojny“ bude musieť prebehnúť „normalizácia vzťahov s Ruskom“. Veta spôsobila na sociálnych sieťach ďalšiu záplavu fotiek, na ktorých vysmiaty Rutte, ešte ako holandský premiér, spoločne s Angelou Merkelovou a ruskými predstaviteľmi otvára projekt Nord Stream 2.

François Fillon, Johannes Teyssen, Angela Merkelová, Mark Rutte, Dmitrij Medvedev a Günther Oettinger na otvorení plynovodu Nord Stream. Foto: TASR/AP

Vážne je Trump na úrovni Putina?

Európsky parlament to isté výročie „oslávil“ prijatím Bielej knihy o budovaní európskej obrany, ktorá je výzvou na „európsku obrannú autonómiu“; uznávajúcej síce úlohu NATO, ale zároveň vyzývajúcej na prípravu na možnú situáciu, v ktorej bude Európa svoju bezpečnosť vrátane podpory Ukrajiny zaisťovať sama.

Dokument, samozrejme, podľa očakávania obsahuje ďalšie plazivé rozširovanie právomocí Európskej komisie alebo snahu Francúzska a Nemecka získať cez zbrojenie nový ekonomický impulz, avšak jadro problému spočíva skôr v pochybnostiach, či sa nájde politická vôľa, ktorá by tieto koncepcie premenila na realitu.

Odvtedy sa k návrhom (negatívne) vyjadril holandský parlament. Naopak, Friedrich Merz si cestu k masívnym výdavkom na zbrojenie v Bundestagu otvoril. Ako dlho bude tento „Trumpov budíček“ fungovať?

Na prelome februára a marca agentúra YouGov spravila prieskumy v štyroch krajinách „starej Únie“: v Španielsku, Taliansku, vo Francúzsku, v Nemecku a takisto v Británii. Výsledky ukazujú, že skoro tri štvrtiny respondentov označujú Donalda Trumpa za takmer rovnakú „hrozbu pre mier a bezpečie“ ako Vladimira Putina.

Verejná mienka dôrazne odmieta nepripustenie Ukrajiny k mierovým rozhovorom a aj prevažne praje Ukrajine víťazstvo. Zároveň iba menšina súhlasí s tvrdením, že výdavky na obranu sú príliš nízke, a prevažná väčšina nechce zvýšiť pomoc svojej krajiny Ukrajine.

Geografia je neúprosná a je otázkou času, ako rýchlo sa začne overovať dnes európskymi lídrami prejavované odhodlanie „prevziať zodpovednosť za európsku bezpečnosť“.

Pohľad z MoskvyPrímerie v nedohľadne, v Rusku skôr čakajú nový útok na Ukrajinu

Jiří Just

Americká imperiálna brutalita je aj uznaním vlastnej slabosti

Niet teda divu, že konanie vlád a pocity spoločností východného krídla NATO, ktoré si luxus „morálneho pobúrenia“ nad americkou administratívou jednoducho nemôžu dovoliť, charakterizuje lavírovanie medzi Bruselom a Washingtonom, medzi obavami z Trumpových krokov a nádejou, že sa nakoniec podarí americký dáždnik nad Európou zachrániť. Od Tallinnu až po Bukurešť vládnu rozpaky a očakávania, ako sa premenia súčasné slovné potýčky na činy.

Politický filozof Bruno Maçães kedysi napísal, že jedným z hlavných rozdielov medzi európskym a americkým vnímaním života je európska túžba obmedziť prvok neistoty, rizika a nepredvídateľnosti na minimum. V politike sme tento sen uskutočňovali pomocou medzinárodného poriadku založeného na pravidlách a v našom stredoeurópskom meradle na členstve v organizáciách, ktoré nám mali zaistiť ochranu od „dejinných búrok“.

Tvrdošijne sme sa na tento „poriadok založený na pravidlách“ odvolávali, aj keď asi všetci tak trochu tušili, že ide do veľkej miery skôr o akt vôle než o tvrdú realitu, na ktorú by sme sa mohli za všetkých okolností spoľahnúť. Tú tvrdú realitu totiž poskytovali – povedané s premiérom Fialom – „peniaze a zbrane“, s tým, že zbrane v prípade Európy neboli tie „naše“, ale americké...

Aj preto sa v aktuálnom okamihu „veľkej neistoty“ cítime tak zle, hoci signály jej prichádzania sme mali počuť už dávno. Minimálne od čias prvého volebného víťazstva Georgea Busha mladšieho v roku 2000 sa vo všetkých amerických prezidentských voľbách objavovalo čoraz silnejšie heslo „už nechceme robiť globálneho policajta a platiť za cudzie vojny“.

Aktuálna politika Trumpovej administratívy nie je len prejavom imperiálnej brutality, ale aj uznaním vlastnej slabosti. Aby sa „Amerika mohla znovu stať veľkou“, musí v tejto logike výrazne obmedziť svoje záväzky voči vonkajšiemu svetu na nevyhnutné minimum.

Aký rozsah bude mať americké sťahovanie z Európy, nevieme. V každom prípade východné krídlo NATO zažíva zrýchlený kurz reálpolitiky. Skôr než rečnenie o európskej autonómii a budúcich schopnostiach ho zaujímajú aktuálne počty divízií, tankov a rakiet, ako aj (ne)prítomnosť politickej vôle ich v prípade potreby použiť.

Navyše po dlhé roky štáty tohto krídla – v opozícii k jednoznačne protiamerickým sentimentom západnej Európy – svoj vzťah voči Washingtonu koncipovali tak trochu romanticky: snažili sa robiť všetko, čo mohli, aby si získali priazeň hlavného spojenca, a očakávali, že sa ich úsilie stretne s odmenou. A teraz sa ťažko zmierujú s myšlienkou, že „zásluhy“ a „odmeny“ do medzinárodných vzťahov nepatria.

Katastrofa v Oválnej pracovniBytostne ohrozenej Ukrajine zostáva málo času, Európa nemá silu prinútiť Putina zastaviť vojnu

Jan Rokita

Švédsko, Poľsko, Turecko

Aké sú cesty von z fatalizmu slabých? Bývalý politik a filozof Jan Rokita poukazuje na to, že musíme „prijať neistotu“, ktorá vždy bola kľúčovou súčasťou medzinárodných vzťahov, a len rojko si mohol myslieť, že sme ju natrvalo vyhnali.

A tiež byť kreatívni, prestať stavať všetky peniaze na jedného koňa. Patrí k tomu aj presvedčenie, že celú vec teraz vyrieši „vykašľanie sa na trumpistov“ a postavenie „európskej bezpečnostnej únie od nuly. Je preto pozitívne, že posledné týždne znamenajú diplomatické hemženie nielen ‚vertikálne‘, teda medzi menšími štátmi východného krídla a Washingtonom či Bruselom“, ale aj horizontálne.

Regionálna spolupráca začína byť opäť v kurze. Už niekoľko mesiacov sa zosilňuje spolupráca krajín Baltského mora, predovšetkým Poľska a Švédska. A z nových útočných vyjadrení Nikolaja Patruševa, tajomníka Bezpečnostnej rady Ruska, na adresu tohto spojenectva sa ukazuje, že Moskve veľmi leží v žalúdku.

V rovnakom duchu treba vnímať cestu poľského premiéra Tuska do Istanbulu. Ešte pred pár rokmi jeho liberáli pranierovali predchádzajúcu konzervatívnu vládu za „bratríčkovanie s krvavým diktátorom Erdoğanom“. Teraz sa Turecko javí ako potenciálne jeden z najdôležitejších partnerov, s ktorým by sa v oblasti bezpečnostnej architektúry regiónu dalo spolupracovať.

Bol by to vlastne zaujímavý návrat do minulosti. Veľa sa teraz hovorí o tom, že Trumpova rétorika a správanie nás vracajú ku koncertu veľmocí v 19. storočí. Severojužná os opretá o silné Švédsko (Škandináviu), Poľsko a Turecko je však návratom ešte o storočie späť, do čias, keď Moskovský štát musel práve tieto tri regionálne veľmoci poraziť, aby sa „dostal do Európy“ a premenil sa na impérium.

Keď k tomu pridáme návrat Británie do európskej politiky v posledných týždňoch, nádej na „prebudenie“ aspoň niektorých krajín západnej časti EÚ a na udržanie pozostatkov transatlantickej spolupráce, dostávame obrysy novej stavby európskej bezpečnosti zbavenej plnej americkej ochrany, ale realistickejšej než sny o nájdení plnohodnotnej náhrady za „americký mama hotel“ v podobe rozpustenia v novom „európskom impériu“.

Plnú istotu nám to nevráti, ale treba si na to zvykať.