Pravda a propaganda Kto naozaj odmietal rokovania pred začiatkom ruskej agresie

Takto pred rokom bolo obľúbenou témou Daga Daniša, ako i jeho kolegov v Štandarde, „ako Západ a Boris Johnson v apríli 2022 zabránili mierovej dohode medzi Ruskom a Ukrajinou“.

Od novembra 2024 však Daniš publikoval už minimálne jedenásť (!) komentárov, kde okrem iného opisuje obdobie pred začiatkom invázie a opakuje tú istú tézu: „Západ a Ukrajina odmietli rokovania a dohody s Ruskom.“ Svojich čitateľov Daniš zavádza aj pri opisovaní ruských požiadaviek, ktoré sa snaží vykresliť ako vcelku rozumné a akceptovateľné.

Bol to však ruský prezident, kto v priebehu celého roka 2021 odmietal stretnutia s prezidentom Zelenským, bol to Vladimir Putin, kto neskôr odmietal ustúpiť zo svojich maximalistických požiadaviek – napríklad aby Ukrajina rapídne zredukovala svoju armádu, respektíve aby sa dobrovoľne vzdala aj území, ktoré Kyjev kontroloval (napríklad častí Donecka).

Ruskému prezidentovi nikdy nešlo o skutočné rokovania a dohody. Vždy len vyžadoval, aby Západ a Ukrajina splnili všetky jeho požiadavky.

Napriek tomu Dag Daniš takmer každý týždeň opakuje rovnaké nezmyselné a ľahko vyvrátiteľné tvrdenia, až sa zdá, že sa snaží otestovať dnes už klasickú tézu (zvyčajne pripisovanú Goebbelsovi): „Opakujte klamstvo dostatočne často a stane sa pravdou.“

Vyjednávacie úsilie Ukrajiny

„Bol to ukrajinský prezident Zelenskyj, ktorý od decembra 2021 odmietal rokovania s Ruskom o mierovom riešení vojny na Donbase,“ napísal Dag Daniš 31. januára 2025. Podobne sa vyjadril aj 17. januára („Západ a Ukrajina dohody odmietli.“) či 21. januára („Ukrajina stratila suverenitu krátko pred vojnou v januári 2022, keď odmietla rokovať s Ruskom o politickom riešení vojny na Donbase...“), aj 6. januára alebo 14. januára: „Ukrajinský prezident odmietal rokovania a dohody v decembri 2021. Potom v januári 2022. A nakoniec ich odmietol aj v marci 2022.“

Realita však bola podstatne iná. Zelenskyj viackrát signalizoval ochotu stretnúť sa s prezidentom Putinom a rokovať, napríklad na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii 19. februára 2022, teda päť dní pred útokom. „Neviem, čo prezident Ruskej federácie chce, preto som mu navrhol, aby sme sa stretli,“ vyjadril sa vtedy. „My sme pripravení sadnúť si a rokovať (...) v akomkoľvek zložení a na akomkoľvek mieste.“

Zelenskyj vyzýval ruského prezidenta na priame rokovanie aj pri svojom prejave v ukrajinskom parlamente 1. decembra 2021: „Vojnu nezastavíme bez priamych rokovaní s Ruskom.“

Podobné úsilie Zelenskyj vyvíjal takmer počas celého roka 2021 aj diplomatickou cestou. Najlepšie to dokresľuje článok Baraka Ravida. Keď vysoká ukrajinská delegácia navštívila Izrael v apríli 2021, Zelenského najbližší poradca Andrej Jermak sa Netanjahua spýtal, či by bol pripravený zorganizovať summit medzi Zelenským a Putinom, napríklad v Jeruzaleme. Netanjahuovi poradcovia predložili túto myšlienku Kremľu v apríli a znova v máji, ale nedostali pozitívnu odpoveď.

V októbri 2021 sa Zelenskyj obrátil na Izrael s podobnou žiadosťou – rokovať na nižšej úrovni medzi poradcami pre národnú bezpečnosť. Keď Bennett 22. októbra 2021 v Soči nastolil túto myšlienku, Putin nebol vôbec nadšený a ostro kritizoval Zelenského: „Sú to nacisti, vojnoví štváči, nestretnem sa s ním!“ odpovedal Putin.

K jednému stretnutiu medzi zástupcami Ukrajiny a Ruska však nakoniec prišlo. Dvadsiateho šiesteho januára sa uskutočnilo stretnutie normandskej skupiny v Paríži: Rusko (Kozak, zástupca šéfa prezidentskej kancelárie), Ukrajina (Jermak), Nemecko, Francúzsko.

Aby Rusko bolo ochotné zapojiť sa do tohto vyše osemhodinového rokovania, Ukrajina bola nútená splniť podmienku Ruska a stiahnuť kontroverzný návrh zákona o reintegrácii Krymu a Donbasu z rokovania ukrajinského parlamentu. Za to bolo potom ukrajinské vedenie kritizované, že bolo ochotné zmeniť legislatívny proces pod ruským nátlakom.

Účastníci rokovaní potvrdili podporu minských dohôd II a dohody o prímerí z 20. júla 2020, ale rozhovory potvrdili aj hlboký nesúlad medzi ruskou a ukrajinskou interpretáciou minských dohôd, najmä čo sa týka postupnosti politických a bezpečnostných krokov.

Podľa Ukrajiny nebolo možné usporiadať bezpečné, spravodlivé a slobodné voľby a zvýšiť autonómiu východoukrajinských regiónov, pokiaľ nebude najprv zaistená jej celková bezpečnosť, Ukrajina nebude kontrolovať vonkajšie hranice a Rusko z Donbasu nestiahne svoje jednotky. Rusko však odmietalo pripustiť, že by boli ich jednotky zapojené do bojov, a teda podľa ich tvrdenia „nemali čo stiahnuť“.

Istanbulské rokovania a BučaZarúbaná cesta k rusko-ukrajinskému prímeriu. Alebo o čom Fico či Palko nehovoria

Pavol Koporec

Postoj Ruska k rokovaniam s Ukrajinou

Postoj Kremľa k rokovaniam s prezidentom Zelenským najlepšie vystihoval komentár ruského exprezidenta a podpredsedu Bezpečnostnej rady Dmitrija Medvedeva pre denník Kommersant z 11. októbra 2021. Medvedev odmietol celú koncepciu rokovaní so súčasnou ukrajinskou vládou ako nezmyselnú a škodlivú. Kritizoval Zelenského ako slabého, ignorantského a nespoľahlivého a kritizoval „úplnú závislosť“ krajiny od Spojených štátov.

„Ako s ním môžete rokovať a uzatvárať dohody? Je zbytočné, aby sme diskutovali s vazalmi,“ napísal. Podľa Medvedeva s Ukrajinou nebudú viesť žiadne rokovania, kým nebude vymenená ukrajinská vláda.

Komentár bol nepriamo schválený Kremľom. Je pravdepodobné, že odosielateľom či dokonca samotným autorom bol sám prezident Putin. Medvedevov článok komentátori interpretovali ako skrytú hrozbu a náznak toho, že Moskva je odhodlaná dostať na Ukrajine k moci prokremeľských zástupcov.

Angažovať sa so súčasným ukrajinským vedením je podľa Medvedeva zbytočné, treba počkať na „zdravých“ vodcov, ktorí prevezmú moc v Kyjeve, vodcov, s ktorými sa oplatí rokovať. „Rusko vie, ako čakať, sme trpezliví ľudia,“ uviedol.

Podobné názory neskôr zopakoval napríklad aj ruský minister zahraničia Lavrov 24. júla 2021: „Pomôžeme ukrajinskému ľudu zbaviť sa režimu, ktorý je absolútne proti ľudu i histórii.“

Medvedevov článok nepriamo nadväzoval na Putinovu kontroverznú esej O historickej jednote Rusov a Ukrajincov z 12. júla 2021. Esej vyznieva „ako vyhlásenie vojny proti ukrajinskej nezávislosti“. Článok spochybňoval legitímnosť medzinárodne uznaných hraníc Ukrajiny a naznačoval, že samotná ukrajinská štátnosť závisí od súhlasu Moskvy.

„Som presvedčený, že skutočná suverenita Ukrajiny je možná len v partnerstve s Ruskom,“ napísal ruský líder. Podľa Putina je Rusko a Ukrajina „jeden národ“, „Rusko bolo okradnuté“, na inom mieste prirovnáva ukrajinské postsovietske úsilie o budovanie štátu k zbraniam hromadného ničenia alebo naznačuje novú anexiu ukrajinského územia a tvrdí: „Som čoraz viac presvedčený o tom, že Kyjev jednoducho nepotrebuje Donbas.“

Moskovskij komsomolec tvrdil, že esej bola Putinovým „posledným ultimátom Ukrajine“, či Jevhen Fedčenko, editor Stopfake, napísal: „Putin opäť raz spochybňuje právo Ukrajiny na existenciu a vyhráža sa, že Ukrajina stratí viac územia, ak sa postaví proti záujmom Ruska.“

Asi najväčšie znepokojenie vyjadril 14. júla 2021, teda sedem mesiacov pred inváziou, Anders Åslund, švédsky ekonóm a bývalý poradca exprezidenta Kučmu. Napísal: „Nemýľte sa: upieraním práva Ukrajiny na nezávislosť Putin pripravuje pôdu na vojnu.“

Dva týždne pred publikovaním Putinovej eseje sa ruský prezident v rámci svojej tradičnej televíznej relácie otázok a odpovedí vyjadril, že je nepravdepodobné, že by sa stretol so svojím ukrajinským náprotivkom Volodymyrom Zelenským, pretože politiku Ukrajiny „neurčujú zákonodarcovia v Kyjeve, ale v zámorí v Amerike a EÚ“.

„Prečo by som sa mal stretnúť so Zelenským?“ spýtal sa ruský vodca podobne ako o pár mesiacov nato Medvedev. „Ak odovzdal krajinu do rúk vonkajším silám, kľúčové otázky života na Ukrajine sa nevyriešia v Kyjeve, ale vo Washingtone a do istej miery aj v Berlíne a Paríži. O čom by sme sa potom rozprávali?“ 

Ku koncu roku 2021 sa ruská rétorika voči Ukrajine vyostrovala, 9. decembra 2021 Putin vyhlásil, že to, čo sa deje v Donbase, „pripomína genocídu“, o dva mesiace nato, 15. februára 2022, už tvrdil: „To, čo sa deje v Donbase, je genocída!“

Pred zasadnutím Bezpečnostnej rady OSN 17. februára 2022 Rusko taktiež rozoslalo dokumenty, ktoré mali dokazovať vyhladzovanie civilistov v Donbase. Väčšina informácií (značne skreslených) sa však týkala udalostí z roku 2014 a 2015.

Medzinárodné organizácie (OSN, OECD, Rada Európy) nenašli žiadne dôkazy naznačujúce pravdivosť ruských tvrdení. Podľa údajov OSN počet úmrtí civilistov, z toho značná časť napríklad dôsledkom nášľapných mín a zavinených oboma stranami konfliktu, bol v roku 2021 (25), v roku 2020 (26) a v roku 2019 (27). K najväčším stratám prišlo v rokoch 2014 a 2015.

Podobné presvedčenia a vyhlásenia sú nekompatibilné s výzvami na rokovania či s akýmikoľvek dohodami. Už len na základe spomenutých ruských postojov je zjavné, že to nebola Ukrajina, kto pred ruským útokom eskaloval napätie a odmietal rokovania.

Podobné je to s možnosťou akejkoľvek dohody s Ruskou federáciou. Žiadne ukrajinské ústupky nemohli na Putinovom rozhodnutí zaútočiť nič zmeniť. To potvrdzuje aj absurdita ďalších Putinových výrokov z 24. februára 2022, teda dňa invázie: „Rusko sa však nemôže cítiť bezpečne, rozvíjať sa a existovať, kým čelí permanentnej hrozbe z územia dnešnej Ukrajiny (...), pre našu krajinu je to otázka života a smrti (...), je to veľmi reálna hrozba (...) aj pre samotnú existenciu nášho štátu a jeho suverenitu. (...) Už bolo nemožné tolerovať to, museli sme zastaviť to zverstvo, tú genocídu miliónov ľudí!“

Dôležitou otázkou pred možnými mierovými rokovaniami (najbližšie týždne a mesiace?) ostáva, či bude možné s Ruskom uzavrieť férovú dohodu a ako dlho môže vydržať prímerie, pokiaľ ruský prezident naďalej verí, že kyjevská vláda (respektíve suverénna Ukrajina) je hrozbou pre samotnú existenciu jeho režimu či dokonca celého Ruska.

Tri roky od ruskej invázieTo nie je život. Ľudia majú vojny plné zuby, no boja sa jej konca aj podrazu zo strany Západu

Lukáš KekelákJuraj Brezáni

Rokovania Rusko – USA/Západ

Ukrajina sa pokúšala osloviť prezidenta Putina aj prostredníctvom iných významných politikov ako tých izraelských. Napriek tomu, že podľa Daga Daniša z 18. novembra minulého roka „Západ návrh na rokovania hodil do koša a ďalej zbrojil“ či z 19. júla „na začiatku roka 2022 (…) Západ opakovane odmietal rokovania a dohody s Ruskom ako neprijateľné“, alebo zo 17. januára tohto roka „rokovania Západ v decembri 2021 odmietol, lebo bol presvedčený, že konflikt sa musí vyriešiť silou“.

Napriek tomu k viacerým rokovaniam a kontaktom zástupcov Ruska a európskych lídrov prišlo a viacerí boli za to aj kritizovaní. Možno spomenúť niekoľko telefonátov Macron – Putin (28. január, 20. február 2022) alebo ich spoločné stretnutie v Moskve 7. februára 2022.

Deviateho februára 2022 v Moskve rokovala ministerka zahraničia Spojeného kráľovstva Liz Trussová a minister obrany Ben Wallace s ruským ministrom zahraničia Sergejom Lavrovom.

Vďaka návšteve nemeckého kancelára Scholza v Moskve 15. februára 2022 vieme, že Putin, zdá sa, nepovažoval potenciálny vstup Ukrajiny do NATO za takú hrozbu, ako sa nám to Rusko snažilo vykresliť. Scholz podľa Deutsche Welle uisťoval ruského prezidenta, že „Ukrajina nevstúpi do NATO najbližších tridsať rokov“. Putin mal absurdné názory typu, že „Bielorusko a Ukrajina by vôbec nemali byť nezávislými štátmi“. Toľko zatiaľ k teórii, že za vojnu môže rozširovanie NATO.

K ďalšiemu stretnutiu predstaviteľov Ruska a Západu prišlo i na pôde OECD, Bezpečnostnej rady OSN či NATO a krajiny si vymenili aj niekoľko písomných stanovísk.

Dag Daniš minimálne na jednom mieste pripúšťa, že Macron, ako aj Scholz sa pokúšali o rokovania. Ale v texte pokračuje: „Boli to Spojené štáty a Británia, kto akékoľvek rokovania a dohody s Ruskom odmietol.“

Podobne Daniš zavádza aj vo svojich ďalších komentároch: „Odpoveď Američanov bola drsná. Nijaké rokovania. Nijaké bezpečnostné dohody“, „Američania dali jasne najavo, že o kompromisy s Ruskom nemajú záujem“ alebo „Američania rokovania odmietli“. A, žiaľ, opäť to tak úplne nie je pravda.

V roku 2021, ako i v prvých dvoch mesiacoch 2022 prišlo k viacerým stretnutiam a komunikácii medzi zástupcami Ruska a Spojených štátov, napríklad:

• 16. júna 2021, Ženeva, stretnutie Biden – Putin;
• 12. a 13. októbra 2021, Moskva, stretnutie Nulandová (námestníčka USA pre politické záležitosti) – Riabkov (zástupca ministerstva zahraničných vecí) – Fomin (zástupca ministra obrany) a stretnutie Nulandová – Ušakov (zahraničný poradca) – Kozak;
• 2. a 3. novembra 2021, Moskva, Burns (šéf CIA) – Patrušev (Putinov poradca pre národnú bezpečnosť);
• 7. decembra 2021, videokonferencia Biden – Putin;
• 30. decembra 2021, telefonát Biden – Putin;
• 10. januára 2022, Ženeva, rokovanie Shermanová (námestníčka ministerstva zahraničných vecí) a Jenkinsová – Riabkov a Fomin;
• 12. februára 2022, telefonát Biden – Putin a Blinken – Lavrov.

Dvadsiateho februára 2022 vďaka úsiliu francúzskeho prezidenta Putin a Biden súhlasili so spoločným stretnutím. Malo byť dohodnuté 24. februára. Ale ako vieme, ruský prezident mal už na ten deň úplne iné plány.

Pochopiteľne, na zníženie napätia, vyriešenie zložitej situácie či dokonca odvrátenie vojnového konfliktu nestačí len verbálne deklarovať úmysel a ochotu rokovať. Podobne ani predloženie stanovísk jednotlivých strán či samotné rokovanie (napríklad vo forme diskusie) nemusí nič znamenať a mať žiadny reálny význam, ak ide len o automatické opakovanie stanovísk.

Dôležité je, nakoľko sa strany skutočne chcú dohodnúť a urovnať svoj spor, či sú ochotné ustúpiť zo svojich maximalistických požiadaviek, ponúknuť realistické riešenia a prijať aj kompromis, ktorý by bol akceptovateľný oboma (či všetkými) stranami sporu.

Bol to prezident Putin, ktorý odmietal čo i len stretnutie s ukrajinským vedením a svoje požiadavky na prelome rokov 2021 a 2022 adresoval výlučne Spojeným štátom (respektíve Západu a NATO) napriek tomu, že tie vlastne s jeho sporom s Ukrajinou nemali takmer nič spoločné a do celého sporu sa nemuseli vôbec zapájať.

Áno, Spojené štáty (aj cez slávne základne CIA) podporovali Ukrajinu aj pri získavaní spravodajských informácií, ale netvárme sa, že podobnú činnosť nevykonáva aj Ruská federácia napríklad z Kuby či ruských konzulátov a veľvyslanectiev na celom svete.

Bola by hádam len strata času zamýšľať sa, či sa Ukrajina (po tom, čo Rusko zabralo Krym, Donbas a presunulo na spoločnú hranicu stotisícovú armádu) nedopustila zákernej provokácie, keď si „dovolila“ požiadať Západ o niekoľko protitankových Javelinov či protilietadlových Stingerov používaných na obranné účely.

Mier je ďalekoNech si Trump s Putinom vymyslia, čo chcú, Ukrajina sa ruskému diktátu nepodvolí

Jiří Just

Ruské požiadavky a svet fantázie

Dag Daniš 21. januára tohto roka napísal, že „Ukrajina stratila suverenitu krátko pred vojnou v januári 2022, keď odmietla rokovať s Ruskom o politickom riešení vojny na Donbase, zastavení exodu ruských menšín z východu Ukrajiny a o vojenskej neutralite“.

Siedmeho februára Daniš zase napísal: „Rusko požadovalo rokovania o ukončení vojny na Donbase, o zárukách pre ruské menšiny na Ukrajine a o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Rusko. Ukrajina aj Západ rokovania odmietli a opakovali, že konflikt o Donbas a Krym sa musí vyriešiť silou.“ Podobné zoznamy požiadaviek Daniš opisuje aj 17. januára a 14. februára: „V decembri 2021 Rusko opäť dôrazne žiadalo dohody o zastavení vojny na Donbase a o neutralite Ukrajiny.“

Dvadsiateho deviateho novembra minulého roka Daniš tvrdil, že „v decembri 2021 a v januári 2022 Rusko žiadalo rokovania o ukončení vojny“, ako aj o zárukách pre menšiny, o štatúte Ukrajiny a o dohodách s NATO.

Žiaľ, ako dobre vieme, na prelome rokov 2021 a 2022 Rusko rozhodne nezaujímalo zastavenie akejkoľvek vojny (ani v Donbase, kde sa angažovali aj vagnerovci) ani ruské menšiny a ani sa nesnažilo tieto témy otvárať a už vôbec nie s Ukrajinou. V týchto aj viacerých iných prípadoch, kde autor vymenúva ruské požiadavky, Dag Daniš zväčša spomína vcelku ušľachtilé ciele, s ktorými takmer nemožno nesúhlasiť. Zdá sa až takmer neuveriteľné, že Ukrajina a Západ nemohli aspoň trochu ustúpiť a tým zabrániť utrpeniu a vraždeniu státisícov (?) obyvateľov Ruska a Ukrajiny.

Na inom mieste Daniš pripúšťa, že niektoré ruské požiadavky boli prehnané (stiahnutie jadrových zbraní USA z Európy), ale je zaujímavé, že napriek tomu, že sa téme viac či menej venoval už vo svojich jedenástich komentároch za ostatné tri mesiace, ani raz nespomenul tie najradikálnejšie ruské požiadavky, nehovoriac už o možných podstatných námietkach, zdôvodneniach a motivácii Spojených štátov či Západu.

Dag Daniš v tom má jasno. A snaží sa nás presvedčiť, že aj „Američania priznávajú, že v roku 2021 nechceli dohody s Ruskom, ale vojnu“ a „nie Putin, ale Zelenskyj sa roky bál rokovaní a robil všetko pre predĺženie vojny“.

Daniš navodzuje dojem, že Rusko má vlastne veľmi prijateľné ciele a úmysly a len chce, aby mohla ruská menšina na východe Ukrajine hovoriť svojím materinským jazykom. Veď ako vyhlásil ruský prezident pred tromi rokmi v deň invázie: „Nie je naším plánom okupovať ukrajinské územie (...), nemáme v úmysle nikomu nič nasilu vnucovať.“

Ale vráťme sa zo sveta fantázie Daga Daniša do reality. 

Rusko 17. decembra 2021 zverejnilo dva návrhy zmlúv pre NATO a USA. Malo viacero požiadaviek, niektoré takmer úsmevné, ako napríklad: „Strany urovnajú všetky medzinárodné spory vo svojich vzájomných vzťahoch mierovými prostriedkami a zdržia sa použitia sily alebo hrozby silou.“ To už bola na ukrajinskej hranici, zrejme od apríla 2021, stotisícová ruská armáda.

Naznačovalo to (a naznačuje aj do budúcnosti), ako vážne asi bude Rusko vnímať a dodržiavať svoje zmluvné záväzky a budúce dohody. Ale kľúčové boli – podľa ruského prezidenta a jeho príhovoru z 21. februára 2022 – tri body: 

1. zabrániť ďalšiemu rozširovaniu NATO (o Ukrajinu, ale aj akékoľvek iné krajiny);
2. zabrániť rozmiestňovaniu útočných zbraňových systémov v blízkosti ruských hraníc a
3. vrátenie vojenskej spôsobilosti a infraštruktúry Aliancie v Európe tam, kde boli v roku 1997, keď bol podpísaný Zakladajúci akt NATO – Rusko.

Tretí bod lepšie vysvetlil ruský minister zahraničia Lavrov: „Hovoríme o stiahnutí cudzích síl, techniky, zbraní a ďalších krokoch s cieľom vrátiť sa ku konfigurácii z roku 1997.“ To znamená odsun vojakov aj techniky z Česka, Poľska, zo Slovenska, z Pobaltia a tak ďalej, čím by sa tieto krajiny nepriamo stali akýmisi druhotriednymi členmi Aliancie.

Práve táto tretia požiadavka Ruska vyvolala najväčší rozruch, prekvapenie a odmietnutie a najviac sa týkala aj samotného Slovenska. Rusko tým vlastne ukázalo absolútne pohŕdanie a nezáujem o práva a suverenitu ostatných krajín.

Dag Daniš však tento bod pravdepodobne nepovažoval za nijako dôležitý, keďže ho ani v jednom zo svojich komentárov nespomenul a nevysvetlil jeho význam pre svojich čitateľov napriek tomu, že viaceré iné ruské požiadavky opakoval niekoľkokrát.

Novinár Jiří Just z MoskvyRusi žijú v ilúzii, ktorá môže kedykoľvek prasknúť. Propaganda však ich obavy upokojuje

Adam Takáč

Odpoveď Západu

Spojené štáty v odpovedi Rusku 26. januára 2022 uviedli, že o jednotlivých požiadavkách Ruska budú hovoriť so spojencami, ale nebudú robiť kompromisy v kľúčových princípoch, na ktorých je postavená európska bezpečnosť. A to vrátane toho, že všetky krajiny majú právo rozhodovať o svojej vlastnej budúcnosti a zahraničnej politike bez vonkajšieho zasahovania.

„Toto sú základné princípy medzinárodného systému a sú to princípy, s ktorými Rusko predtým mnohokrát v priebehu rokov súhlasilo a ku ktorým sa Rusko zaviazalo v predchádzajúcich dokumentoch. Spojené štáty nebudú robiť rozhodnutia o Ukrajine bez Ukrajiny, o Európe bez Európy alebo o NATO bez NATO.“

Nie je možné, aby Rusko malo právo veta, kto sa môže či nemôže stať členom NATO. Nasadenie NATO vo východnej Európe sa začalo v roku 2017, malo obranný charakter a možno ho zdôvodniť predchádzajúcou ruskou agresiou – nezákonnou anexiou Krymu v roku 2014, podporou separatistov a rozpútaním ozbrojeného konfliktu v Donbase, čo potvrdil napríklad Girkin (Strelkov) a tak ďalej.

„Pristúpiť na ruský návrh by tiež znamenalo prekresliť mapu Európy po studenej vojne a postaviť bezpečnostné požiadavky Moskvy nad záujmy ostatných krajín.“ Požiadavky by vyžadovali, aby NATO prepísalo Severoatlantickú zmluvu, ktorá je jej zakladajúcim dokumentom, a prinútili by každý štát NATO opätovne ratifikovať novú dohodu, čo je proces, ktorý by Alianciu pravdepodobne rozbil.

Ak by NATO (respektíve USA) prijalo ruské podmienky, pôsobilo by to dojmom, že nie je schopné odolávať ruskému nátlaku, a mohlo by to prispieť k výraznej strate autority Aliancie a tým aj schopnosti brániť svojich členov. Množstvo odborníkov sa taktiež zhoduje, že práve ustupovanie je to, čo agresora zvyčajne povzbudzuje k ďalším požiadavkám a k zvýšenej agresivite, čo by mohlo (a v budúcnosti môže) ohroziť aj suverenitu a bezpečnosť iných krajín.

Napriek všetkému Spojené štáty, respektíve Západ, boli ochotné diskutovať o recipročných limitoch rozmiestnenia raketových systémov a vojenských cvičení. Washington aj Aliancia ponúkli Putinovi rokovania o dohodách o odzbrojení a opatrenia na budovanie dôvery na rôznych fórach (ako je OBSE, Výbor NATO – Rusko) alebo i mechanizmus transparentnosti na potvrdenie neprítomnosti amerických riadených striel Tomahawk v Rumunsku a Poľsku, čo Moskvu obzvlášť zaujímalo. Prezident Biden povedal tiež Putinovi, že USA nemajú na Ukrajine žiadne raketové systémy a ani ich tam neplánujú umiestniť.

Riaditeľ Carnegie Berlin Center Alexander Gabujev neskôr spomínal, že ruskí diplomati, s ktorými bol v kontakte, boli „príjemne prekvapení“ americkými návrhmi a mysleli si, že by mohli dosiahnuť dohody, ktoré „skutočne posilnia (ruskú) bezpečnosť“.

Kremeľ však nemal záujem, Putin sa v skutočnosti nesnažil čeliť hrozbe NATO, ale pripravoval už podmienky na rozsiahlu inváziu na Ukrajinu.

Očakávania a atmosféru v Moskve vo februári 2022 asi najlepšie priblížil pre americký Time zdroj z Kremľa: Rusi začali veriť, že majú navrch, že môžu situáciu využiť vo svoj prospech, napríklad na zrušenie sankcií, pokiaľ dokážu udržať vojenský tlak na Ukrajinu a predstaviť hrozbu takých masívnych dôsledkov, že to prinúti druhú stranu so všetkým súhlasiť.

Ľahkovážny projekt alebo realitaMalo by Poľsko vyslať svoje vojská na Ukrajinu?

Jan Rokita

Boris Bondarev, ruský diplomat, ktorý pracoval pre ruskú stálu misiu pri Úrade OSN v Ženeve a neskôr rezignoval na protest proti ruskej invázii, pripomenul, že návrhy zmlúv šokovali mnohých ruských diplomatov aj pracovníkov ruského ministerstva zahraničia a že požiadavky okamžite považoval za nevyrokovateľné.

Bondarev ďalej uviedol, že v Ženeve 10. januára 2022 Riabkov údajne kričal na predstaviteľov USA: „Ukrajinu potrebujeme. Bez Ukrajiny nikam nepôjdeme. Zoberte si všetky svoje veci a vráťte sa k hraniciam NATO z roku 1997!“

Ruský minister zahraničných vecí trval na tom, že všetky ustanovenia vrátane stiahnutia infraštruktúry NATO k hraniciam z roku 1997 mali byť schválené „ako balík“ v nemožnom časovom rámci týždňov, nie mesiacov. Pritom niektoré z požiadaviek Ruska by potenciálne zahŕňali nové zmluvy o kontrole zbrojenia, ktorých vyrokovanie by trvalo mesiace, ak nie dlhšie.

Podobne radikálna požiadavka sa týkala neutrality Ukrajiny. Rusko vyžadovalo formuláciu, že Ukrajina sa „nikdy v živote“ nesmie stať členom NATO.

„Radikálne znenie dokumentov, z ktorých niektoré ustanovenia sú pre USA, NATO a Ukrajinu ponižujúce, ako aj samotná skutočnosť, že boli zverejnené, naznačujú, že Moskva v skutočnosti neočakávala, že by ich druhá strana schválila. Ďalekosiahly a často asymetrický charakter želaných riešení v prospech Ruska je skutočne mimoriadne náročný a pre druhú stranu je zvyčajne nemožné akceptovať ho.“ (M. Menkiszak)

Kremeľ nikdy neuvažoval o kompromisnej dohode, ruské požiadavky boli navrhnuté tak, aby boli odmietnuté. A aby tým Putin získal zámienku na vojnu, pre ktorú sa už dopredu rozhodol.

Mimochodom, je možné, že svojho času si to myslel aj Dag Daniš, ktorý ešte 3. marca 2022 pre Postoj písal o tom, ako Rusi „okamžite siahli po vojenskom riešení (zjavne premyslenom a plánovanom)“.

To potvrdzuje aj viacero ďalších udalostí pred ruským útokom: spôsob a intenzita presunu ruských jednotiek (už od februára 2021), ruské false flag operácie, nábor ruských agentov a operatívcov, prípravy na prevzatie moci na obsadenom území, budovanie poľných nemocníc, presun vybavenia aj zo vzdialených oblastí Ruska, kumulácia železničných vozňov a iných vozidiel či krvných zásob (čo nebýva bežnou súčasťou tréningových cvičení, ale, naopak, prípravou pred reálnou vojnou), zvýšená intenzita ostreľovania a porušovania prímeria (bolo by nelogické, aby takéto provokácie prichádzali z ukrajinskej strany, keď proti vám stojí stotisícová armáda nepriateľa) a tak ďalej.

Toto všetko naznačovalo, že Rusko sa pripravuje na vojnu bez ohľadu na akékoľvek diplomatické úsilie ostatných krajín.

Motívy prezidenta USAJe to osobné! Výpady Trumpa voči Ukrajine sú pomsta za progresivizmus aj za Russiagate

Matyáš Zrno

Záver

Napriek viacerým znakom, že Rusko sa chystá zaútočiť, ruskí predstavitelia pokračovali v tvrdeniach o tom, že Rusko sa nikoho nechystá napadnúť, že jednotky a vojenské vybavenie sa už presúvajú naspäť do domovských základní, dokonca obviňovali západné médiá z neetického konania, že si dovolili naznačiť agresívne úmysly Ruska.

Pritom všetci významní lídri v Európe či v USA mohli aj vďaka získaným spravodajským informáciám vidieť, že z ruskej strany išlo o jednoznačné klamstvá a opak bol pravdou – Rusko presúvalo k ukrajinským hraniciam čoraz viac vojakov. Vedúci predstavitelia EÚ a USA až do poslednej chvíle vyzývali na pokračujúci dialóg a na posilnenie bezpečnosti v celej Európe, ruskí predstavitelia pokračovali v klamaní a obviňovaní, že Západ je hysterický a nezmyselne zvyšuje napätie.

Absurditu situácie potvrdzoval napríklad námestník ruského ministra zahraničia Riabkov: „Línia, ktorú v posledných rokoch presadzujú Spojené štáty a NATO s cieľom agresívne eskalovať bezpečnostnú situáciu, je absolútne neprijateľná a mimoriadne nebezpečná.“

Alebo námestník ruského ministra obrany Pankov: „Ukrajinské vedenie sa vydalo cestou násilia a krviprelievania (...), nedali nám inú možnosť. (...) Rusko bude konať na ochranu suverenity iných štátov a s cieľom zabrániť aktom agresie!“

Aj tu vidno, ako sa pohľad ruských lídrov a moskovskej propagandy približuje k postojom niektorých slovenských komentátorov či dokonca najvyšších politických predstaviteľov Slovenska.

Cieľ sa zdá jasný. Parafrázujúc slová ukrajinského exministra Kulebu, zobraziť obeť ako agresora, vykresliť vedenie Ukrajiny (a Západ) ako „stranu vojny“, ktorá odmieta akceptovateľné a legitímne požiadavky Ruska a vojnu spôsobila „provokovaním“ Ruska. Aby ľudia zabudli, že to bolo Rusko, kto 24. februára 2022 napadol Ukrajinu.

Putin určite nebol v situácii, že mu neostávala žiadna iná možnosť ako zaútočiť na suverénnu krajinu, ktorá nepredstavovala žiadnu bezprostrednú hrozbu pre Rusko.

Tak ako neexistovala žiadna hodnoverná bezpečnostná „červená čiara“, ktorej prekročenie by oprávňovalo Rusko na inváziu, na jar 2022 neexistovala žiadna dohoda medzi Ruskom a Ukrajinou pripravená na schválenie, čo údajne dokazujú najmä „svedectvá“ ľudí, ktorí nemali žiadny vplyv na konečné rozhodnutia Zelenského a ukrajinského velenia, pričom niektorí mali len za cieľ posunúť rokovania o jeden krok dopredu.

Žiaľ, nemali by sme byť prekvapení, ak budeme najbližšie týždne a mesiace opakovane počúvať podobné zavádzania a klamstvá o „veľkorysých“ mierových návrhoch Moskvy či dokonca Washingtonu a o neústupčivom prezidentovi Zelenskom v opätovnej snahe presunúť vinu na „pokrytecký Západ“.

A najmä na Ukrajinu, ktorá sa odmieta odzbrojiť a uveriť v dobré úmysly Vladimira Putina a tým nezmyselne predlžuje vojnu a utrpenie svojich občanov, kým ruský prezident netúži po ničom inom, iba po mieri a porozumení medzi bratskými slovanskými národmi.