Tri roky od ruskej invázie To nie je život. Ľudia majú vojny plné zuby, no boja sa jej konca aj podrazu zo strany Západu

Letargiu, do ktorej sa už dostala veľká časť ukrajinskej spoločnosti, cítiť naprieč krajinou.

„Rozumiete, čo sú to drony?“ spýta sa nás starší pán Artem čakajúci na vlak v Sloviansku. V meste na frontovej línii, kde už ruské útoky väčšinou siréna ani nehlási. Na odpoveď nečaká. „Mne sa na Ukrajine dobre žilo len do roku 2014,“ povie unaveným hlasom, je zo všetkého znechutený.

Prevláda tu túžba, aby sa to trojročné utrpenie skončilo.

Bábuška Oľga je „uväznená“ vo svojom byte na ostreľovanom charkovskom sídlisku blízko novootvoreného ruského frontu. A je už pripravená zrieknuť sa všetkého.

„Nech to už vyhrajú aj Rusi, len nech mi nad hlavou nelietajú rakety. Vidíte, ako žijem, to nie je život,“ podotkne zúfalo žena, ktorá sa pred desiatimi rokmi odsťahovala z Luhanska. Dnes sa stará o svoju ležiacu mamu v meste, kde je vojna silno prítomná.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Svetlo na konci vojnového tunela prestali vidieť aj mnohí mladí v Kyjeve. „Budúcnosť už v tejto krajine, bohužiaľ, nie je. Je jedno, ako sa to skončí,“ povie čerstvá dvadsiatnička Daria. Má priateľa, ktorý sa už blíži k mobilizačnému veku. Študuje, aby sa odvodu do armády vyhol.

Pritom sú to všetko patrioti, ktorí verili, že Ukrajina zvíťazí. Rusi im zobrali časť minulosti, kradnú im prítomnosť aj vieru v pokojnú budúcnosť.

Po troch rokoch od začiatku vojny sa predstavy Ukrajincov, ako sa to skončí, rôznia. Ale všetci sú presvedčení, že tento rok sa niečo zmení.

Sľuby a nádeje amerického „mierotvorcu“

Ukrajinská spoločnosť je čím ďalej, tým menej ochotná žiť vo vojne.

Všetci pozerajú na to, čo robí americký prezident Donald Trump, ktorý počas predvolebnej kampane sľuboval, že s vojnou na Ukrajine skoncuje do 24 hodín od nástupu do úradu. Teraz už hovorí, že riešenie bude do polroka.

V rozhovore pre Fox News dokonca pripustil, že Ukrajina jedného dňa môže, ale aj nemusí byť ruská – podľa toho, ako sa strany konfliktu dohodnú.

Vladimir Putin s Donaldom Trumpom. Foto: TASR/AP/Susan Walsh

To sú výroky, na ktoré ukrajinská spoločnosť reaguje veľmi citlivo. „Že Trump ukončí túto vojnu do sto dní? Totálna kravina! Veď to nechcú ani Rusi,“ myslí si dvadsiatnik Ivan z Kyjeva. „Všetci hovoria, že sa s Trumpom niečo zmení, ale ja tomu neverím, som pesimistka,“ vraví zas Iryna z okolia Slovianska.

Nikto nevie, čo od Trumpa čakať. Ale pozorne vnímajú, čo hovorí.

„Napriek tomu sa Ukrajinci spoliehajú na to, že republikáni Rusov nebudú chcieť nechať vyhrať a Amerika si nedovolí stratiť Ukrajinu,“ vraví slovenská novinárka portálu Aktuality.sk Stanislava Harkotová, ktorá žije v Kyjeve takmer po celý čas od vypuknutia ruskej invázie.

Je jedno, čo Trumpovi ponúkne Zelenskyj

Americký prezident sa už ani netají tým, že chce výmenou za pomoc Ukrajine získať prístup k vzácnym zeminám na jej území. Už vlani na jeseň to Američanom navrhol Volodymyr Zelenskyj ako súčasť svojho plánu na posilnenie pozície Kyjeva pri rokovaniach s Moskvou.

„Ukrajinci dobre vedia, že Trump je biznismen a že ich bezpečnosť nebude zadarmo,“ dodáva Harkotová. Ľudia si však myslia, že je jedno, čo ukrajinský prezident Zelenskyj ponúkne Trumpovi.

„Aj keby mu dal všetko, dôležité je, čo bude chcieť Putin,“ myslí si Kyrylo z Charkova. Hoci ani on nevie, čo má od Trumpa čakať, dúfa, že bude výkonnejší a pripravenejší podporiť Ukrajinu než predchádzajúci prezident Joe Biden. Tomu zazlieva nedostatočnú vojenskú podporu aj to, že USA pod jeho vedením nikdy neplánovali nechať Ukrajinu vyhrať, o čom pred jeho koncom v úrade písal magazín TIME.

Ruskou vojnou najviac zasiahnuté charkovské sídlisko Saltivka. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Zničené byty v Charkove. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Pohľad do obývacej miestnosti zničenej bytovky. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Ukrajinský reportér Európskej pravdy Jurij Pančenko si napriek tomu myslí, že nebude trvať dlho a pod tlakom Donalda Trumpa bude tento rok na Ukrajine vyhlásené prímerie, ale bez podpísania mierovej zmluvy.

Zároveň predpokladá, že do roku 2026 bude ochota oboch strán robiť ústupky väčšia a bude stačiť aj na podpísanie mierovej dohody.

Nejde len o tlak zo strany Trumpa, ale aj Ukrajina, aj Rusko čelia čoraz väčším problémom.

Ukrajina už nemá dostatok bojachtivých mužov a vývoj na fronte je pre ňu nepriaznivý. Rusko trápia ekonomické problémy a takisto nemá neobmedzené zásoby ľudí ani techniky.

Načo nám je Donbas?

To, že Ukrajina rýchlo nezíska späť Rusmi okupované územia vojenskými prostriedkami, už nepopiera ani vedenie štátu. Prezident Zelenskyj naznačil, že je pripravený viesť vážne rozhovory o ukončení vojny.

Ukrajinci čoraz viac diskutujú o územných ústupkoch voči Rusku, hoci sa im o tom nehovorí ľahko.

„Je to náročná otázka, veľmi náročná. Keby ste vy mali dedka na okupovaných teritóriách, chceli by ste ho vidieť alebo nie?“ pýta sa Dmitrij, keď mu položíme otázku, čo by bol ochotný obetovať za koniec vojny.

Priznáva, že ľuďom, ktorí žijú na západe krajiny, je ľahostajné dianie v Donbase.

Rozstrieľaná návestná tabuľa neďaleko Iziumu. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Zničená budova v centre Slovianska. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Už aj na Západe ukrajinskí patrioti hovoria, že na chuj nám je ten Krym, na chuj nám je ten Donbas, aby nám preto do našich domov zase niečo vletelo,“ vraví rozhorčene starší pán v Sloviansku. Má pravdu, mnohí Ukrajinci to tak vnímajú, najmä z okolia Ľvova, kde vojnu necítiť tak ako východne od Kyjeva.

Povedia síce, že Ukrajina sa musí vrátiť k svojim pôvodným hraniciam z roku 1991, no vzápätí dodajú, že Ukrajincom, ktorí na okupovaných územiach zostali, neveria.

Aj mnohí ľudia v Zakarpatsku prestávajú rozumieť tomu, prečo by mali ich otcovia a synovia umierať za vojnou spálenú zem v Donbase. Niet už o čo stáť.

Ako vojna zmenila ZakarpatskoŽeny majú mužov na fronte alebo v meste medzi fotkami padlých vojakov

Jozef MajchrákJuraj Brezáni

Napriek tomu sa väčšina spoločnosti odmieta vzdať Rusmi okupovaných území a hovorí, že ústupky Putinovi podporia ďalšie štáty, aby kopírovali ruskú agresiu voči svojim susedom.

„Sú tu takí, ako aj u vás na Slovensku, ktorí sú za Putina a čakajú ho, kedy už príde. Ale stále je väčšina tých, čo kapituláciu odmietajú. Aký zmysel by potom mala všetka tá krv, ktorá tu už pretiekla? Už sa jej prelialo priveľa na to, aby sme im to len tak odovzdali,“ vraví Vladyslav, ktorému na fronte zomrelo už viacero známych.

O víťazstve už nehovorí nik

Reportér Pančenko priznáva, že ústupky Rusku sú mimoriadne nepopulárna téma. „Je to ako sex vo viktoriánskom Anglicku – každý vie, že existuje, ale nikto o ňom nehovorí nahlas,“ vraví svojsky.

Kompromisy s Ruskom sa vnímajú s veľkou nedôverou. Možnosť, že by Ukrajina uznala ruskú anexiu svojich území ako legálnu a trvalú, je pre mnoho Ukrajincov nemysliteľná. Ale slovo víťazstvo sa zo slovníka miestnych už vytratilo.

„Víťazstvo už nie je téma. Vôbec nik nehovorí ani o hraniciach z roku 1991. Ľudia vidia, aké sú reálie,“ hovorí reportérka Harkotová.

Reportérka Stanislava Harkotová pred zničenou budovou v Kyjeve. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Aj ona registruje zreálnenie očakávaní. Hovorí, že členstvo Ukrajiny v NATO ani pre domácich nie je témou dňa, hoci ho majú zakotvené v ústave. „Pre Ukrajincov je dnes najdôležitejšie uchovať si štátnosť a aspoň tie územia, ktoré dnes ovládajú,“ vraví a dodáva, že základom je zabrániť tomu, aby Rusi získali východné mestá ako Charkov či Dnipro.

„Existuje značná časť ľudí, najmä v mestách priamo zasiahnutých bojmi, ktorá má už pocit, že s Rusmi treba rokovať, hoci nie sú z toho úplne nadšení. Stále je tu však veľmi silná a početná aj nacionalistická časť populácie, pre ktorú sú ľudia s podobným zmýšľaním zradcami či ruskými agentmi,“ vysvetľuje Harkotová.

Ukrajinci si uvedomujú, že musia prispôsobiť spoločnosť aj ekonomiku tomu, aby sa Rusko už nemohlo ďalej posúvať.

„Zároveň dúfajú, že sa im podarí vybudovať si spolu so spojencami takú pozíciu vo svete, že možno raz diplomatickou cestou dostanú späť svoje okupované územiam na východe,“ dopĺňa slovenská reportérka.

Mnoho Ukrajincov v tomto smere spomína scenár komunistického východného Nemecka, ktoré sa po páde Berlínskeho múru napokon zjednotilo zo zvyškom krajiny.

Len nech nám Západ nepodrazí nohy

Ukrajinský vojenský kaplán nám na benzínke pri Ľvove úprimne hovorí, že aj vojaci sú vyčerpaní a chcú, aby sa vojna čo najskôr skončila. „Ale je dôležité, akým spôsobom sa to ukončí a ako budú Rusmi zabraté územia kvalifikované. Či to bude oficiálna okupácia alebo sa to pomenuje inak.“ Rusom neverí a voči Západu má výhrady.

Pripomína, že Ukrajina už raz podpísala Budapeštianske memorandum, a keď ho Rusi nedodržali, spojenci Ukrajinu nepodržali.

„Trump nás síce dotlačí do mierových rokovaní, ale nebude to pre nás dobré. O ďalších päť či desať rokov tu bude vojna znova a Rusko bude oveľa silnejšie. Keď nás nechcú v NATO, musia nám dať zbrane a posilniť našu armádu, inak sa táto katastrofa zopakuje,“ obáva sa 22-ročný Ivan.

„Jediný možný spôsob, ako môže Ukrajina prežiť, je zaistiť, aby sa Rusko nikdy nepokúsilo znovu napadnúť Ukrajinu,“ vraví zas tridsiatnik Maksym. Jeho názor je tu veľmi rozšírený.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vo Viľchivke neďaleko Charkova. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Ukrajinci chcú také bezpečnostné garancie, aby Rusi neboli v budúcnosti motivovaní znova zaútočiť na územia, ktoré má Ukrajina stále pod kontrolou. Maksym hovorí, že je jedno, či sem Amerika navozí bezprecedentné množstvo zbraní, ktoré odstrašia Rusov, alebo či na Ukrajinu prídu státisícové medzinárodné jednotky. „Len nech Západ niečo urobí a nepodrazí nám nohy,“ dodá.

Len tak by mohla Ukrajina prežiť ako nezávislý štát a časom možno oslobodiť aj zvyšok svojho územia. Napríklad keď „niekto v Moskve bude po smrti“.

Podľa reportéra Európskej pravdy Pančenka je tu názor jednoznačný – každá mierová dohoda musí obsahovať skutočné bezpečnostné záruky pre Ukrajinu. „Inak bude naša budúcnosť jednoducho zničená. Problém však je, že takéto záruky pre Ukrajinu sú pre Putina červenou čiarou,“ hovorí.

„Akýkoľvek sľub alebo záväzok Ruska má na Ukrajine nulovú hodnotu. Tých negatívnych skúseností od Budapeštianskeho memoranda až po sľuby v predvečer invázie, že predsa žiadna nebude, už bolo skrátka príliš veľa,“ pripomína aj český novinár z Kyiv Independent Martin Fornůsek.

Americký viceprezident J. D. Vance najnovšie hovorí, že pre Spojené štáty zostala „na stole“ aj možnosť vyslať na Ukrajinu amerických vojakov, ak Moskva pri rokovaniach zlyhá a Vladimir Putin nebude pripravený na mierovú dohodu, ktorá by krajine dlhodobo garantovala nezávislosť.

Koniec, ktorý vyvoláva obavy

Hoci únavu a túžbu po konci vojny cítiť takmer všade, Ukrajinci vedia, že to neznamená automaticky svetlejšie zajtrajšky.

„Všetci chceme, aby sa vojna skončila, všetkým nám lezie na nervy, sme unavení, ale viete, čo príde potom?“ kladie otázku Saša z Kyjeva a vymenúva rad obáv, ktoré má.

Myslí si, že svoj vplyv si ešte viac upevní armáda, keďže z dnešných vojakov sa môžu po najbližších voľbách stať noví poslanci. Rozpaky má aj z návratu vojakov z frontu, ktorí majú zbrane a vedia ich používať.

„Isto sa im nebude páčiť, ako sa tu niektorí muži vyvážali na Audi Q7, zatiaľ čo oni bojovali v zákopoch. A čo keď náhodou pôjdu pozrieť do zahraničia svoje ženy, ktoré tam začali nový život s niekým iným? Ako to asi dopadne?“ pýta sa.

O podobných rizikách spojených s koncom vojny otvorene hovoril aj poľský prezident Andrzej Duda, ktorý v návrate tisícov vojakov z frontu vidí nebezpečenstvo pre celú Európu. Varuje pred „výbuchom medzinárodného organizovaného zločinu“. Situáciu na Ukrajine po vojne pripodobnil k návratu ruských veteránov z afganskej vojny a k dianiu v Rusku po rozpade Sovietskeho zväzu.

Rozporuplné názory vníma často počas svojich ciest naprieč Ukrajinou aj slovenská reportérka portálu Aktuality.sk.

„Mnohí sa boja zamrznutia vojny aj preto, že sa na Ukrajine začne politický boj o moc, čím sa môže zväčšiť vnútorný konflikt v spoločnosti. Už teraz sa vyplavujú rôzne kauzy a hľadajú sa vinníci, prečo sa vojna dostala do tohto štádia a či sa tomu dalo zabrániť,“ opisuje Harkotová.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Zároveň sa z frontu vrátia ľudia so psychickými aj s finančnými problémami. Aj muži so zbraňami. Panuje tu strach, že v momente, keď sa vojna zastaví, sa Rusi budú môcť pozerať so založenými rukami, ako sa ukrajinská spoločnosť rozkladá zvnútra,“ hovorí Harkotová. No podľa nej je pravdepodobnejšie, že Rusi sa budú chcieť naďalej vmiešavať do vnútorných vecí Ukrajiny.

Vojenský kaplán aj v tejto temnej situácii hľadá svetlo. „Aj keď sa to pre nás skončí nie veľmi dobre, tým, že sme sa postavili Putinovi a stále sa bránime, sme už vojnu vyhrali. Nezradili sme svoju krajinu, svoje ideály a princípy a ono sa nám to raz vráti,“ hovorí s nádejou v hlase.