Novinár Jiří Just z Moskvy Rusi žijú v ilúzii, ktorá môže kedykoľvek prasknúť. Propaganda však ich obavy upokojuje

Český politológ a publicista Jiří Just ostal žiť v ruskej metropole aj po invázii na Ukrajinu. Už sedemnásť rokov priamo z miesta sleduje, ako sa vyvíja ruský režim a čo si o tom myslia obyvatelia krajiny. Spolupracuje s viacerými českými a slovenskými médiami a už viac ako dva roky píše texty aj pre denník Postoj.

Tvrdí, že hoci sankcie bežných Rusov zatiaľ silno nezasiahli, z dlhodobého hľadiska budú krajinu v najbližších rokoch drviť. „Ak by ruské mainstreamové médiá začali informovať o tom, že je trebárs problém s rozpočtom alebo že sa budú znižovať nejaké sociálne výhody, tak by to ľudí znervóznilo. Teraz ich môže znepokojiť jedine to, čo vidia vo vlastnom vrecku. A že v ňom majú čoraz menej peňazí. Cez to sa zatiaľ dokážu preniesť a veria, že čoskoro sa to zmení,“ vysvetľuje Just pohľad ruských obyvateľov.

V rozhovore vraví aj o tom, ako Rusi vnímajú aktuálne rokovania o Ukrajine a ako sa Putin stavia k Donaldovi Trumpovi. „Počul som od niektorých ruských úradníkov z ministerstiev o istých obavách, že ruský establišment sa až príliš Trumpovi podkladá. Zatiaľ to vyzerá tak, že Kremeľ vidí v Trumpovi partnera a že je to prezident, ktorý Putinovi sedí. Otázkou ostáva, či Putin neblafuje a nechce si ho ľúbivými výrokmi iba získať na svoju stranu.“

Jiří Just vysvetľuje, prečo sa v krajine Vladimira Putina necíti ako kritický zahraničný novinár v ohrození, akým spôsobom hovorí s Rusmi o vojne a prečo sa cíti nepríjemne, keď píše o slovenských politikoch.

Keď som s vami v roku 2022 pár týždňov po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu robil rozhovor, pýtal som sa, či to pre vás nemôže byť riziko, keďže už vtedy hrozili za šírenie informácií, ktoré nie sú v súlade so štátnou líniou, tvrdé tresty. Vraveli ste, že zatiaľ ste žiaden problém nemali. Platí to stále?

V podstate áno, nevnímam žiadne komplikácie. Stále dostávam od ruského ministerstva zahraničných vecí akreditáciu a môžem tu teda oficiálne pôsobiť ako novinár.

V úvode svojej najnovšej knihy uvádzate: „Ak by som sa odstrihol od všetkých informačných zdrojov, vymazal z telefónu komunikátor Telegram, ktorý v krajine Vladimira Putina slúži ako zdroj necenzurovaných informácií rôznorodej kvality, a bol by som stopercentný fotrík na otcovskej, asi by som si nevšimol, že Rusko je vo vojne a že sa západné sankcie snažia hodiť piesok do súkolia mašinérie ruského hospodárstva.“ Pred tromi rokmi mnohí očakávali, že sankcie ruskú ekonomiku skôr či neskôr položia na kolená. Boli to prehnané očakávania?

Musím sa priznať, že aj ja som ich mal. Ale áno, boli prehnané. Je však dôležité, ako sa na tie sankcie pozeráme. Ak niekto čakal, že sú nástrojom, ktorý pripraví Rusov o chlieb, chladničky alebo neviem čo ešte ukázali vo svojich videách slovenskí poslanci z Moskvy, tak bude sklamaný. Rusko nebolo úplne izolované, nevytvoril sa okolo neho päťmetrový múr, cez ktorý nič neprekĺzne.

No ak sa na ne pozrieme z perspektívy piatich až desiatich rokov, sankcie budú čím ďalej tým viac Rusko drviť. Rusko nebude mať prístup k novým technológiám a bude závislé len od toho, čo prepašuje zo Západu a čo vyvinie doma. Bude to mať dosah na životnú úroveň obyvateľov aj fungovanie štátu.

Momentálne má najväčší vplyv obmedzenie vývozu energetických surovín, za ktorý už Rusko nedostáva miliardy a miliardy dolárov, ktoré pred vojnou zo Západu získavalo. Teraz je závislé od toho, čo mu dá Čína alebo India, čo je asi len tretina z toho, na čo bol ruský rozpočet zvyknutý.

Takže áno, z dlhodobého hľadiska sankcie fungovať budú.

Bežní Rusi to teda zatiaľ nepociťujú?

Zatiaľ nie, pretože ruský režim sa stále snaží vytvárať akúsi ilúziu, že vojna je ďaleko a Rusko v nej vyhráva – tak prečo by ste sa o to, ľudia, starali? Rusi zatiaľ „všetko“ majú – aspoň na tých regáloch. Otázkou je, či si to môžu dovoliť kúpiť. V Moskve áno, ale trochu ďalej to už môže byť problematické.

Nedávno ste pre Postoj písali o prieskume, ktorý ukázal, že Rusi sú do istej miery presvedčení, že hlavné problémy spojené s vojnou sú skôr prekonané. Nemajú teda obavy o budúcnosť?

Hovoril som o tom so šéfom nezávislej ruskej sociologickej agentúry Levada Centr, ktorý priznal, že obyvatelia Ruska žijú vo zvláštnom stave. Nemajú špeciálne obavy o budúcnosť ekonomiky štátu alebo o vlastné finančné zabezpečenie, ale nevidia to ani zvlášť pozitívne. 

Žijú akoby najmä v prítomnosti a sú presvedčení, že ak aj sú nejaké problémy, o pár mesiacov alebo rokov bude zase všetko v poriadku. Je to ilúzia, pretože ekonomika je pod veľkým tlakom a ruský štát môže kedykoľvek zastaviť nejaké sociálne programy alebo zvýšiť dane, čo sa už, mimochodom, deje.

Ich spokojnú predstavu o živote v krajine však naplno podporuje štátna propaganda, ako aj ich vlastná snaha neuvedomovať si vojnu. Je to veľká ilúzia či bublina, ktorá môže kedykoľvek prasknúť.

Pohľad z MoskvyČo mi povedal opitý ruský armádny chirurg

Jiří Just

Často vo svojich textoch alebo vyjadreniach pre médiá upozorňujete, že treba rozlišovať medzi životom v hlavnom meste a mimo neho. Sú to veľké rozdiely?

Áno, obyvatelia päťsto alebo šesťsto kilometrov od Moskvy – čo nie je na ruské pomery vôbec veľká vzdialenosť – sa už majú podstatne horšie. Majú menej peňazí, musia šetriť a nemôžu si dovoliť to, čo pred vojnou. Stále však veria, že to je len dočasný problém, ktorý sa čoskoro vyrieši. Nevidia to teda tak negatívne.

Viem, že ak to čítajú ľudia v normálnych krajinách ako Slovensko alebo Česko, tak sa im to chápe ťažko, ale jednoducho Rusi naozaj v takejto ilúzii dokážu žiť. A vďaka tomu sú proste v pohode.

Čo by sa muselo udiať, aby si uvedomili problém a prejavili nespokojnosť?

To by sa zrejme musel zmeniť režim. Stále totiž veria Putinovi a Kremľu, že akékoľvek problémy vyriešia. Ak by došlo k erózii režimu, malo by to vplyv aj na nálady spoločnosti a strach z ekonomického vývoja a celkovo z budúcnosti by bol väčší.

Museli by sa vrátiť zásadné ekonomické ťažkosti z deväťdesiatych rokov, keď na tom bola väčšina ruskej populácie naozaj mizerne. Všetky vklady, ktoré mali ľudia v bankách, sa fakticky vyparili, inflácia bola oveľa vyššia než teraz.

Aj vďaka tejto skúsenosti sú už naučení, ako sa v podobnej situácii správať, a majú istú imunitu. Kým štát funguje, sú spokojní.

Ďalším faktorom zrejme je, že aj keby mal Kremeľ nejaké problémy, z médií sa o nich bežní obyvatelia nedozvedia.

Áno, propaganda ruských občanov upokojuje. Ak by ruské mainstreamové médiá začali informovať o tom, že je trebárs problém s rozpočtom alebo že sa budú znižovať nejaké sociálne výhody, tak by to ľudí znervóznilo. Teraz ich môže znepokojiť jedine to, čo vidia vo vlastnom vrecku. A že v ňom majú čoraz menej peňazí. 

Ale ako som povedal, cez to sa zatiaľ dokážu preniesť a veria, že čoskoro sa to zmení.

Na začiatku invázie zaznievali prognózy, že ruskí oligarchovia by mohli vďaka svojmu vplyvu na Putina zohrať kľúčovú rolu v ukončení vojny na Ukrajine. Čo sa dá o ich vzťahu s prezidentom povedať po troch rokoch?

Že sa úplne upevnil. Sú od neho závislí. Dáva im rôzne ekonomické projekty a prakticky ich tak financuje. Zaisťuje im bezpečnosť a je pre nich fakticky jediným zdrojom bohatstva, lebo o to, čo mali na Západe, do istej miery prišli, či už ide o jachty, alebo nehnuteľnosti. 

Jedinou istotou je pre nich už iba ruský režim a Vladimir Putin. Sú preto voči nemu absolútne lojálni. Sem patria aj tí, ktorí možno nejakým spôsobom boli proti nemu, žijú trebárs v zahraničí, prišli o majetky a nemajú dôvod fanúšikovať Západu. Skrátka Putin je vo vzťahu s oligarchami, ktorí by mu mohli potenciálne robiť problémy, po troch rokoch na tom vlastne dobre.

Červené námestie v Moskve. Foto: TASR/AP

Veľkou témou posledných dní sú rokovania predstaviteľov USA a Ruska o Ukrajine. Ako ich v Rusku vnímajú?

Tunajšie médiá o tom informujú pozitívne, pretože sa vyvíjajú pre Rusko výhodne. Diváci sa napríklad dozvedajú, že Rusi žiadajú návrat hranice NATO z roku 1997 alebo počúvajú o Donaldovi Trumpovi, ktorý nazval ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského diktátorom so štvorpercentnou podporou. Rétorika, ktorá zaznieva nielen zo strany ruských, ale aj amerických vyjednávačov, sa tu prezentuje ako veľký úspech a pozitívny začiatok rokovaní.

Ruský minister zahraničia Sergej Lavrov hovorí o normalizácii rusko-amerických vzťahov, spomínajú sa veľké spoločné ekonomické projekty alebo spolupráca, ktorá je nad rámec konfliktu na Ukrajine.

Osoba Donalda Trumpa sa teda v očiach Rusov momentálne teší obľube?

V prípade propagandy určite áno. Veľmi ústretovo sa o Trumpovi vyjadruje aj prezident Putin, ktorý vraví, že je vysoko inteligentný a že mu ukradli voľby v roku 2020. To je naratív, ktorý šíri Trump, a Putin ho v tejto jeho pravde utvrdzuje.

Počul som však od niektorých ruských úradníkov z ministerstiev o istých obavách, že ruský establišment sa až príliš Trumpovi podkladá. Zatiaľ to vyzerá tak, že Kremeľ vidí v Trumpovi partnera a že je to prezident, ktorý Putinovi sedí. Otázkou ostáva, či Putin neblafuje a nechce si ho týmito ľúbivými výrokmi získať na svoju stranu.

Ak sa teda Putin pred americkými voľbami obával Trumpovej nevyspytateľnosti, teraz zrejme oceňuje, že je šéfom Bieleho domu práve on.

Áno, a keď Putin k tomu ešte počuje napríklad Trumpove vyjadrenia o Zelenskom, je to pre neho príjemný bonus. To skutočne nečakal a myslím, že sa na tom v Kremli dosť dobre zabávajú.

Minulý týždeň ste pre Postoj napísali, že Rusko nepotrebuje rýchly mier, ale chce taký koniec vojny, ktorým by získalo prinajlepšom všetko, pre čo ju rozpútalo. Putin teda podľa vás nemá momentálne záujem dohodnúť sa?

Nedávno som túto otázku položil bývalému ruskému premiérovi Michailovi Kasianovovi, ktorý bol na tomto poste v prvom funkčnom období prezidenta Putina, teda pred dvadsiatimi rokmi. Povedal mi, že pokiaľ Putin dostane absolútne všetko, čo chce, tak mier podpíše. Pokiaľ to bude vyzerať, že dostane málo alebo iba časť svojich požiadaviek, tak bude rokovania čo najviac naťahovať, aby mohol ďalej viesť vojnu a vytvárať tlak na Ukrajinu a na Západ.

Tie rokovania môžu napríklad skončiť ničím. A ten čas, keď budú prebiehať, môže využiť, lebo na neho nebudú – prinajmenšom zo strany USA – uvalené sankcie a nebude čeliť žiadnym reštrikciám. Bolo by to pre neho výhodné za každých okolností – buď v rokovaniach dostane všetko, alebo dostane menej, ale môže medzitým pokračovať vo vojne a svojej politike. V aktuálnej situácii nemá čo stratiť.

Nemôže byť súčasné správanie Trumpa a vzájomné dobré vzťahy motiváciou pre Putina, aby to maximálne využil vo svoj prospech?

Je otázne, čo bude Kremeľ požadovať. Ak bude tvrdo trvať na tom, aby sa NATO stiahlo z východnej a zo strednej Európy, tak to sotva bude Trump akceptovať. Ak bude mať „striedmejšie“ požiadavky, ktoré budú z pohľadu Trumpa normálne, môže si ich vymôcť. A Trump sa bude cítiť ako víťaz, ktorý sa dohodol s Putinom, zastavil vojnu a obnovil vzťahy s Ruskom.

Môže sa to však aj celé skončiť podobne ako v prvom funkčnom období Donalda Trumpa, keď to najprv vyzeralo, že ich vzťahy nájdu nový impulz na obnovu, no napokon sa to skončilo tak, že Trump bol jediný americký prezident, ktorý pred vojnou dodával Kyjevu smrtiace zbrane – rakety Javelin – a tým ju vtedy zachránil.

Aký vývoj rokovaní očakávate?

Podľa mňa Putin sleduje predovšetkým svoju líniu, záleží mu len na sebe a nepotrebuje sa so Spojenými štátmi kamarátiť. 

Ak uzná za vhodné, že situácia je pre neho výhodná – a netvrdím, že pre Rusko, ale pre neho osobne –, tak môže nejaký mier uzavrieť a obnoviť aj vzťahy s USA. Posledných dvadsaťpäť rokov bolo zlých, no Putina a Rusko to nejako zvlášť netrápilo. Myslím, že Putin sa bezpodmienečne neusiluje o to, aby sa zlepšili. Jednoducho si ide svoje. Chce ovládať Ukrajinu, to je pre neho zásadná vec.

Tamojšia verejnosť by sa uspokojila s riešením, že Rusko by získalo „iba“ časť ukrajinského územia?

Bezpochyby. Nedávno som hovoril s ukrajinským sociológom Alexandrom Šulgom, ktorého inštitút robí partizánske prieskumy medzi Rusmi. Volajú im, predstavia sa ako pracovníci ruskej sociologickej agentúry a zisťujú ich nálady.

Z jeho prieskumov vyšlo, že väčšina Rusov by sa uspokojila aj s tým, ak by sa front zastavil a Rusko by si vzalo územie, ktoré doteraz obsadilo.

Je v tom však kľúčová iná vec. Rusko je autokratický štát a jeho vedenie sa nepýta občanov, čo si želajú. Ruský režim im hovorí, čo si majú želať.

Ak to jednoducho Putinovi nebude stačiť, boje a vydieranie Ukrajiny a Západu budú pokračovať a je jedno, čo si o tom ruská verejnosť myslí. Ide len o to, čo si želá šéf Kremľa.

Volodymyr Zelenskyj v nedeľu na tlačovke povedal, že by odišiel z funkcie prezidenta, ak by to znamenalo mier alebo členstvo v NATO. Je podľa vás aspoň teoretická šanca, že by s týmto Putin súhlasil?

Nemyslím si. Hoci pre Putina má vojna aj osobný rozmer – zjavne pána prezidenta Zelenského nenávidí –, nedokážem si predstaviť, že by s tým mohol ruský prezident súhlasiť.

Po prvé, Zelenského by, aspoň podľa súčasných prieskumov, nenahradil nikto proruský. Ani osobnosť, ktorá by bola voči Rusku – po troch rokoch plnohodnotnej vojny – nejako ústretovejšia. Naopak, bývalý šéf generálneho štábu Zalužnyj alebo exprezident Porošenko, ktorí majú vysokú podporu Ukrajincov, by pred Moskvou nekapitulovali.

A členstvo v NATO výmenou za „hlavu“ Zelenského? S tým by nesúhlasil ani Západ, ani Rusko. Nikto si neželá Ukrajinu v Aliancii.

Už nejaký čas sa hovorí, že by Putin mohol otestovať schopnosti NATO útokom na pobaltské štáty. Myslíte si, že je to reálne?

Dúfam, že nie a že Putin na to nemá silu a prostriedky. Vidíme, ako ťažko prebiehajú boje na Ukrajine, a nedokážem si predstaviť, že by to Putin skúšal ešte v Pobaltí, pretože ruská armáda je zdecimovaná. Nech už sa budú udalosti v USA vyvíjať akokoľvek, trúfam si povedať, že európski partneri v rámci NATO by napadnutým štátom pomohli silou, nielen zbraňami.

Lenže mnohí vrátane mňa sme si pred tromi rokmi vraveli, že je hlúposť, aby Putin zaútočil na Ukrajinu, lebo by tým nič nezískal. Vidíme, ako to dopadlo.

Z hľadiska logiky by to nedávalo žiaden zmysel, ale aj v tomto prípade nezáleží na nikom a ničom inom než na vnímaní samotného Putina.

Na európskej úrovni sa v posledných dňoch debatuje o možnosti vytvorenia spoločnej armády, prípadne jej možného zapojenia do bojov na Ukrajine. Reflektujú to v Rusku?

Vôbec. A ak, tak sa z toho skôr posmievajú. Rusko prehliada Európsku úniu, neverí jej, nechce s ňou diskutovať a považuje ju za neschopnú rokovať a brániť sa. Rusko považuje za dôležitého hráča, ktorého sa obáva, Severoatlantickú alianciu.

Kremeľ vie čítať dianie v Európskej únii. Tomu, že sa dohodne na nejakej spoločnej armáde, dáva Rusko malé šance. Možnosti, že by ju poslala do bojov na Ukrajinu, ešte menšie.

Ďalšia vec je, že Rusko v Európe nevidí žiadneho silného politického lídra, ktorý by bol preň hoden do vzájomnej debaty. Nemáme v EÚ nikoho, kto by buchol do stola a povedal, aký je plán v súvislosti s Ukrajinou.

Väčšina európskych lídrov nás presviedča, že Ukrajina musí vyhrať, čo si prajú všetci, ktorí odsudzujú ruskú agresiu. Ale nikto vrátane Ursuly von der Leyenovej, Emmanuela Macrona či Olafa Scholza nepredstavil žiaden plán či víziu, ako by sa mal konflikt skončiť. Zaznievajú len všeobecné frázy o potrebe ukrajinského víťazstva. A to je ten zásadný problém, pre ktorý EÚ nikto neberie vážne. Bohužiaľ, ani my sami sa nemôžeme brať úplne vážne, keď sa rozprávame len o hypotetickej armáde, no chýba stratégia či pohľad do budúcna.

Nie je tu nikto, kto by buchol do stola a povedal – a dosť, boli prekročené červené čiary, musíme Ukrajine pomôcť všetkým, čo máme, hoci budeme niekde nepopulárni, ale chceme zachovať mier v Európe.

Donald Trump a Vladimir Putin. Foto: TASR/AP

Keď ste v posledných mesiacoch písali o vystúpení slovenského premiéra Roberta Fica v ruskej štátnej televízii, o jeho stretnutí s Putinom či výlete Andreja Danka a spol. do Moskvy, mal som pocit, že to pre vás bolo trochu nepríjemné. Mýlim sa?

Nie, naozaj to bola pre mňa pomerne nepríjemná pozícia a snažil som sa dávať si pozor.

Na čo?

Aby som nepoučoval. Hrozne nemám rád, keď na sociálnych sieťach alebo niekde inde čítam a počúvam Čechov, ktorí dirigujú Slovákov a snažia sa im dokázať, že sú lepší alebo že majú kvalitnejších a múdrejších politikov. Nie je to pravda a je to nekorektné. Ste nezávislý štát, máte vlastných politikov a našťastie nezávislé médiá, ktoré sú kritické, vrátane denníka Postoj.

Skutočne si nemyslím, že je vhodné, aby vám Česi dávali svoje múdra a tešili sa z toho, koľkí z vás emigrujú do Česka pre Fica. Napokon, ktovie, ako to bude vyzerať u nás po októbrových voľbách.

Ako Fica vnímajú v Rusku? Slovenský premiér v poslednom období dostal s nástupom Trumpa nový vietor do plachát a snaží sa v zahraničnej politike naskočiť na vlnu amerického prezidenta. Tvrdo kritizuje Ukrajinu, dostal sa viackrát do sporu s prezidentom Zelenským, kritiku mieri aj na rozhodnutia a plány Európskej únie. Dostávajú jeho vyjadrenia nejaký priestor v ruských médiách?

Nechcem sa pána Fica dotknúť, ale z tohto hľadiska je to skutočne bezvýznamný politik. Ak Rusi chcú akcentovať vyjadrenia aj niekoho iného ako Donalda Trumpa, skôr dajú priestor maďarskému premiérovi Viktorovi Orbánovi, ktorý má voči Rusku dlhodobo ústretovejšiu politiku a zároveň má nepriateľskú politiku voči EÚ.

Slovensko je pre Rusov príliš malé. Ak pán Fico povie niečo proti Ukrajincom, tak sa toho ruská propaganda na chvíľku chytí, ale to je celé. Nemá to zásadnejší význam. V čele Slovenska nie je žiaden politik, ktorého by si Rusi vážili. A to nemyslím teraz v zlom, to je proste fakt.

Pohľad z MoskvyFico sem prišiel natruc. Plyn nedostal, ale Putinovi urobil radosť

Jiří Just

Na začiatku ste spomínali, že napriek tomu, že ako zahraničný novinár žijúci v Rusku sa vyjadrujete kriticky k Putinovmu režimu, nemáte v súvislosti s tým žiadne problémy. Predsa len, zmenilo sa v uplynulých rokoch niečo vo vašej práci?

Asi len to, že ma čoraz menej pozývajú do propagandistických televíznych šou, kde som vtedy býval za exota, ktorý šíril liberálne a proeurópske myšlienky. (Úsmev.)

Vo viacerých rozhovoroch ste to vysvetľovali aj tým, že ako český novinár ste pre Rusov bezvýznamný. Bolo by to iné, ak by ste boli trebárs americký novinár?

Určite. Americkí, ale aj britskí, francúzski či nemeckí kolegovia istotne cítia väčší tlak na svoju prácu. Iné to môže byť aj pre kolegu z Českého rozhlasu, ktorý pracuje v ruskom ponímaní pre „štátne“ médium. Ale ja ako „súkromník“ nepredstavujem pre Rusov žiadne nebezpečenstvo.

V Moskve žijete už sedemnásť rokov. Čo je pre vás ako bežného obyvateľa ruského hlavného mesta najťažšie?

Asi to, že už nemôžem sadnúť do lietadla a ísť priamo domov do Česka. Predtým to trvalo dve a pol hodiny, teraz by to s prestupmi trvalo asi desať až dvanásť hodín. Na infláciu alebo ponurú spoločenskú atmosféru sa dá zvyknúť, ale to, že sa nemôžem ľahko dostať do rodnej krajiny, je pre mňa najnepríjemnejšie.

S manželkou máte jedenapolročného syna Alexa. Premýšľate nad tým, ako to bude, keď nastúpi trebárs do školy a bude počúvať inú interpretáciu diania než tú, o ktorej mu poviete doma?

Najhoršie je, že to môže nastať už v škôlke. Poviem úprimne, áno, mám z toho obavy. Nemohol by hovoriť to, čo tvrdím ja, mali by sme z toho automaticky problém celá rodina. Priznávam, že ma to skutočne trápi a neviem, ako s ním budeme o týchto udalostiach hovoriť. A nielen o tom, ale napríklad aj o druhej svetovej vojne, ktorá je v Rusku vnímaná čierno-bielo, a žiadna snaha o objektívnu analýzu či pomenovanie chýb nie sú prípustné.

Naposledy ste tvrdili, že vašou hlavnou motiváciou ostať v Rusku je záujem o to, ako sa budú udalosti vyvíjať, a že to chcete sledovať priamo na mieste. Je to stále hlavný dôvod, pre ktorý ste v Moskve?

Určite a zvlášť teraz, keď vidíme, že sa Rusko nejakým spôsobom zbližuje so Spojenými štátmi. Som zvedavý, ako sa budú vyvíjať vzťahy so Západom alebo čo bude s otázkou mieru na Ukrajine, hoci osobne neverím, že ho Rusko bude chcieť dosiahnuť. Čaká nás ďalšia zaujímavá kapitola, ktorú by som chcel opísať priamo z miesta.

Novinár Jiří Just. Foto: archív J. J.

Vo svojej knihe opisujete okrem iného aj kamarátstvo s iným ruským manželským párom, s ktorými si ľudsky rozumiete, no viete, že máte úplne odlišný pohľad na politiku a rusko-ukrajinský konflikt, a preto tieto témy radšej neotvárate.

Je to tak, v takých prípadoch zapínam novinársky mód a snažím sa Rusov s týmito názormi predovšetkým počúvať a zisťovať, ako a prečo sa na veci pozerajú týmto spôsobom. Nepresviedčam ich o opaku, nechám ich vyrozprávať sa. Je pre mňa zaujímavé sledovať, ako premýšľajú, a myslím, že takto lepšie spoznám autentické názory tunajších obyvateľov.

Bude tento rok vo vojne na Ukrajine zlomový?

Áno, ale to nemusí znamenať, že nastane spravodlivý mier. Veľmi by som si ho prial, ale obávam sa, že Putin do toho môže hodiť vidly a celú snahu o nejaké rokovanie zastaviť. Som v tomto ohľade pesimista a nemyslím, že do konca roka bude podpísaná nejaká dohoda.

Američania a Rusi sa môžu dohodnúť na čomkoľvek, ale musia s tým súhlasiť Ukrajinci. Už viac ako desať rokov bojujú proti ruskej agresii a nemyslím, že by s nejakou ponižujúcou zmluvou súhlasili.

Veľmi dôležitá bude tiež podpora Európy, ktorá by mala byť maximálna. Bojím sa však, že aj to je len moje vrúcne prianie.