Ľahkovážny projekt alebo realita Malo by Poľsko vyslať svoje vojská na Ukrajinu?

Tri kľúčové poľské politické strany sa nedávno predháňali v tom, ktorá z nich bude dôraznejšie a hlasnejšie vystupovať proti akejkoľvek poľskej účasti v hypotetických mierových silách na Ukrajine.

Niet pochýb, že mimoriadna horlivosť a krik lídrov a ich prezidentských kandidátov v tejto veci vzbudzujú (aspoň vo mne) istú politickú nevôľu. Myslím si totiž, že každý chápe, že principiálne argumenty, vojenské zdôvodnenia či vlastenecké motívy, ktoré uvádzajú tak Platforma, Právo a spravodlivosť, ako aj Konfederácia, predsa nie sú hlavnými východiskami tohto naťahovania medzi stranami.

Skutočným východiskom (samozrejme, neobjavujem nič nové) je rastúca nacionalistická nálada poľskej verejnej mienky, do ktorej sa treba vtesnať, aby mal človek šancu vyhrať prezidentské voľby.

V tomto zmysle možno s určitosťou povedať, že májové voľby hlavy štátu už mali výrazný vplyv na poľskú zahraničnú politiku, a to výrazne populistickým smerom. Predvolebné licitovanie v pochlebovaní nacionalistickým náladám ľudí totiž nie je ničím iným ako jednou z najškaredších odrôd politického populizmu.

A pravdupovediac, keby som mal k tejto téme toľko čo povedať, nepustil by som sa do písania tohto stĺpčeka. A ak som to urobil, tak preto, lebo som presvedčený, že napriek škaredej populistickej motivácii lídrov Platformy, Práva a spravodlivosti a Konfederácie musí niekto týchto lídrov brániť.

Najmä preto, že v takzvaných „mainstreamových“ médiách údajní znalci poľských strategických záujmov horlivo odsudzujú postoj našich politikov, dokonca obviňujú poľského premiéra z toho, že zohral rozhodujúcu úlohu pri dosiahnutí impotencie celej Európskej únie v kríze na Východe, ktorá sa vlastne obnažila vo výsledku vrcholových „parížskych stretnutí“, ktoré nedávno zvolal Macron.

Nuž, ani Poľsko nezohralo významnú úlohu v parížskych prejavoch európskej „impotencie“ na Východe, ani nemožno očakávať, že by sa nejaký seriózny politický líder v Poľsku dnes predháňal s nápadmi na poľskú vojenskú exkurziu niekde nad Dneprom a Záporožím alebo ešte ďalej – pri Slaviansku a Donecku. 

Deficit skutočného politického myslenia v tomto prípade necharakterizuje tri hlavné strany, ale skôr ich ostrých kritikov.

Ukrivdená a ufňukaná EurópaAha, Amerika sa k nám opäť správa neúctivo!

Jan Rokita

Kto na Ukrajinu chce ísť

Zhrňme preto argumenty, ktoré mohli alebo mali vziať do úvahy poľskí politickí predstavitelia, počnúc tými vonkajšími dôvodmi, ktoré, ako už bolo povedané, neboli v tomto prípade rozhodujúce.

V prvom rade je celý projekt európskych mierových síl na Ukrajine ilúziou, na ktorej zatiaľ nemožno vidieť ani tieň reality. Aby sme sa o tom presvedčili, stačí pozorne počúvať tých európskych lídrov, ktorí tvrdia, že sú pripravení vyslať na Ukrajinu svoje jednotky.

Hlavný zástanca, prezident Macron, uvádza, že ak by nejaké francúzske jednotky mali byť na Ukrajine, bolo by to „ďaleko od frontu“ a „v malom počte“. Ale ak je to tak, prečo by tam vôbec mali ísť?

Druhý záujemca o túto akciu, premiér Starmer, by sa možno mohol pridať, ale len pod podmienkou americkej vojenskej účasti. Vieme však, že práve to Trump kategoricky vylúčil.

Pokiaľ som počul, medzi tými, ktorí sú ochotní ísť, je ešte dánska premiérka Frederiksenová, ktorá skromne dáva najavo, že ak by tam išli všetci a s pomocou Američanov, nuž aj ona by sa nejako pridala. A to by bolo asi všetko.

Môže to vôbec niekto brať vážne? Asi len Macron, ktorý za každú cenu hľadá akúkoľvek príležitosť, ako demonštrovať takzvanú „európsku strategickú autonómiu“, a to aj v najhlbšej kríze, čo vzhľadom na európsku politickú a vojenskú realitu spôsobuje, že jeho snahy vyzerajú skôr ako bonapartistické úlety než ako realistické projekty.

Čo by tam reálne robil

Pokračujme však v argumentácii ďalej. Naozaj si niekto vážne myslí, že by sa na Ukrajinu mohli so súhlasom Moskvy alebo dokonca na jej žiadosť vyslať vojská krajín NATO, a to aj bez amerického ochranného dáždnika?

Áno, vojská NATO mohli byť na Ukrajine inštalované na tú či onú akciu ešte pred rokovaniami s Moskvou a proti jej vôli. Ako navrhol Jarosław Kaczyński v apríli 2022 počas svojej prvej cesty do Kyjeva. Ale Amerika aj Európa sa vtedy takejto veci vyhýbali ako čert svätenej vode.

Takže teraz, keď sa začali rozhovory s Moskvou o prímerí a akékoľvek rozhodnutie o Ukrajine si vyžaduje konsenzus s Putinom, by kremeľský tyran súhlasil s dohodou, ktorá by na Ukrajinu priviedla zbor krajín NATO? Na tú Ukrajinu, ktorú má v úmysle celú zlikvidovať alebo si ju podriadiť, čo ruská delegácia netajila dokonca ani po rokovaniach v Rijáde?

Neprekvapuje, že Moskva nedávno oficiálne nasadila ironický tón a informovala o kategorickom odmietnutí akýchkoľvek takýchto plánov.

Dobre, ale predpokladajme, že Trump je zázračný človek, ktorý pomocou čarovného prútika dokáže oklamať Putina a oslabiť jeho myseľ tak, že Moskva v podstate podpíše žiadosť o prítomnosť západných vojsk na Ukrajine. (Trochu ako keď Wałesa a Wachowski v roku 1993 v Otwocku dokázali opiť Jeľcina natoľko, že keď sa prebudil, už nemal síl protestovať proti vstupu Poľska do NATO.)

A potom by k Dnepru a Donecku zrejme zamieril nejaký zúbožený a riedky európsky zbor, zle vybavený muníciou (ktorej je v Európe všeobecne málo), a v prípade obnovenia skutočnej vojny by z frontovej línie zutekal. Koniec koncov dobre si pamätáme, akú úlohu zohrali francúzske a holandské mierové jednotky v roku 1995 v Bosne, keď sa srbské milície vydali vraždiť bosnianskych obyvateľov.

A čo si myslíš ty, čitateľ? Nie je zrejmé, že prvé ozbrojené provokácie, ktoré by Moskovčania plánovali, by boli namierené proti poľským vojakom? Podľa tohto známeho moskovského prepočtu by nielen Ukrajinci, ale aj mnohí na Západe uverili legende o dobrodružných Poliakoch, ktorí neprišli na Ukrajinu uzavrieť mier, ale preto, že ich tam hnal odpor k dobývaniu krajín bývalej Rzeczpospolitej.

Očarovaní TrumpomMnohí uverili, že americký prezident dohodne rýchly mier. Lenže Moskva na to nemá racionálny dôvod

Jan Rokita

Súčasné podmienky

Samozrejme, všetko by to vyzeralo inak, keby bola Európa po Hegsethovej slávnej provokácii v Bruseli („Choďte na Ukrajinu, ale bez akýchkoľvek záruk NATO a USA“) už dávno pripravila 200-tisícový zbor, po zuby ozbrojený a vystrojený, vtedy aj s poľskou účasťou.

Dá sa predpokladať, že Moskva by takýto zbor na Ukrajinu aj tak dobrovoľne nebola vpustila. Takáto akcia by však aspoň bola zvýšila prestíž Európy, bola by demonštrovala jej schopnosť konať nezávisle a takýto silný zbor by sa mohol veľmi hodiť aj po pravdepodobnom krachu amerického mierového úsilia. V takom prípade by to bolo niečo úplne iné.

A tu sa vraciame na začiatok. Prečo by mali Tusk, Kaczyński alebo Bosak dnes ohrozovať volebné šance svojich prezidentských kandidátov tým, že sa podpíšu pod projekt, ktorý je ľahkovážny, nerealistický, predstavený Amerikou len preto, aby odhalil impotenciu Európy a Moskva ho s ironickým sebavedomím odmietla?

A navyše projekt, ktorý, ak by sa nejakým zázrakom pri Putinovej náhlej mentálnej slabosti zrealizoval, by nevyhnutne nadobudol podobu karikatúry ako kedysi v Bosne a vystavil by Poľsko a poľskú armádu riskantným provokáciám Moskvy. Vedel by mi to niekto zo zásadných kritikov poľskej politiky vysvetliť?

Pôvodný text: Czy wysyłać polskie wojska na Ukrainę? Uverejnené v spolupráci s týždenníkom Wszystko Co Najważniejsze, preložil Lukáš Obšitník.