Profesor psychológie o pasívnej agresii Aj zámerné nezdvihnutie telefónu je forma agresie. Rovnako ako tichá domácnosť či úmyselné meškanie

Hovorí, že ak sú v zamestnaní ľudia agresívni, využívajú skôr skryté formy, aby zostali neodhalení. Častou formou skrytej agresie je aj tichá domácnosť či klebety, ktoré môžu niekomu spôsobiť problémy.

S profesorom psychológie Ladislavom Lovašom sme sa rozprávali o pasívnej agresii, ktorá je stále málo preskúmaná.

„Niekto vám volá, viete, že od vás asi niečo chce, ale nedvihnete, neurobíte nič. Medzi pasívnu agresiu patrí aj brzdenie iných v práci, meškanie na porady či stretnutia,“ opisuje v rozhovore pre Postoj a dodáva, že agresívne správanie je chytľavé.

Pýtali sme sa na pasívnu agresiu v rodinách a na to, či sa jej dá naučiť už v detstve.

Ladislav Lovaš je emeritným profesorom psychológie na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach. Dlhodobo sa venuje výskumu agresie, napísal o nej aj knihu.

Fyzická agresia býva na pohľad evidentná, respektíve dá sa často dokázať. Čo všetko je podstatou verbálnej?

Ide o zámer urobiť inej osobe niečo zlé. Rozdiel oproti iným formám je v tom, že na jeho realizáciu sa využíva útok prostredníctvom slov, verbálnou komunikáciou.

Môže ísť o urážanie, vyhrážanie, zastrašovanie, vydieranie či zosmiešňovanie. To všetko je možné vyjadriť priamo vyhliadnutej osobe.

Časť verbálnej agresie sa však realizuje nepriamo – prostredníctvom iných osôb.

Oproti priamemu útoku tu obeť vôbec nemusí vedieť, že sa jej niekto snaží ublížiť. Okrem toho proti istým formám nepriamej agresie sa prakticky nedá brániť.

Odborníkom, ktorí sa zaoberajú ťažkými formami agresie, pripadá nevhodné používať slovo agresia aj na také prípady, ako je napríklad ohováranie, pretože pre nich je agresia spojená s ťažkými prípadmi násilia s vážnymi dôsledkami.

Ale aj verbálnou agresiou môžete dohnať človeka k samovražde. V súčasnosti je možné na to využiť internet.

Čo znamená byť pasívne agresívny?

Aktívna agresia znamená, že niekoho napadnete, dáte mu facku. Alebo v prípade nepriameho atakovania mu napríklad pošlete email s vírusom. Pasívna agresia je realizácia úmyslu niekomu ublížiť tým, že práve naopak nič neurobíte.

Podľa jednej z definícií pasívnej agresie ide o správanie zamerané na poškodenie nejakej živej bytosti neurobením niečoho, obštrukciou jej cieľov a záujmov. Môže ísť o zadržanie niečoho, čo niekto potrebuje alebo čo je pre neho dôležité.

Príkladom verbálnej pasívnej agresie je, keď sa s niekým odmietnete rozprávať.

O pasívnej agresii existuje málo výskumov, berie sa ako okrajový problém, aj keď sa ukázalo, že pasívne formy agresie sa napríklad v práci pomerne často využívajú.

Môžete uviesť príklad?

Najjednoduchší – vo vašej prítomnosti niekto bude šíriť informáciu o ďalšej osobe a vy bezpečne viete, že to nie je pravda. Normálne by bolo, keby ste povedali: „Moment, toto nie je pravda.“

Ale keď ide o osobu, voči ktorej máte výhrady alebo ktorá vás nazlostila, môžete si povedať: „Neozvem sa, nech to schytá,“ a budete naschvál ticho.

Alebo vás môže niekto požiadať, aby ste kolegyni povedali, že má ísť za šéfom, a vy jej to nepoviete preto, aby zmeškala dôležitú schôdzu. A budete sa tešiť, že bude mať problémy. 

Pasívna agresia môže mať rôzne podoby.

Príkladom verbálnej pasívnej agresie je, keď sa s niekým odmietnete rozprávať. Príkladom fyzickej pasívnej agresie je odmietnutie odísť z nejakého priestoru. Vždy je to spôsob, ako niekomu skomplikovať situáciu alebo spôsobiť nepríjemnosti.

Ako ešte môže vyzerať pasívna agresia v práci? 

Svojho času bol publikovaný výskum, v ktorom sa zisťovalo, aké formy agresie sa vyskytujú v práci. Jeho autori zaradili medzi pasívnu agresiu príklady, ktoré sa nemusia vzťahovať len na pracovné prostredie.

Ide napríklad o neodpovedanie na telefón. Niekto vám volá, viete, že od vás asi niečo chce, ale vy nedvihnete telefón, neurobíte nič. Ďalej neodovzdanie informácií či zámerné spomalenie práce. Niekto od vás niečo chce, napríklad chystáte číslo novín, vydavateľ čaká a vy naschvál nedodáte svoj text.

Medzi pasívnu agresiu patrí aj brzdenie iných v práci, meškanie na porady alebo stretnutia. Ide o spôsobovanie nepríjemností a komplikácií a vyvolanie nepohody tým, že niečo naschvál neurobíte alebo to neurobíte načas, prípadne tak, ako je potrebné.

Pasívna agresia sa môže spájať so sebaprezentáciou. Niekam máte ísť, ale vy meškáte, a to preto, aby ste znervóznili kolegov a zároveň dali najavo, že vy prídete, kedy chcete, a ostatní na vás majú čakať.

V posudzovaní takých situácií je dôležitá motivácia a tá môže byť rôzna. Zvyčajne je ťažké zistiť motiváciu a problémom je aj to, či je opodstatnené hovoriť v nejakých konkrétnych situáciách o agresii.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo je potom rozhodujúce?

Rozhodujúca je motivácia. To, či chcete svojou pasivitou niekomu spôsobiť problémy, nejako ho poškodiť alebo nechcete.

Prísne vzaté, ak zmeškáte stretnutie alebo nestihnete v práci urobiť niečo načas proste preto, lebo ste nezvládli to, čo ste mali urobiť, nie je dôvod hovoriť o agresívnom správaní, prípadne o pasívnej agresii.

Bude to však agresiou vtedy, ak to urobíte naschvál so zámerom poškodiť osobu, ktorej tým môžete spôsobiť nejaké nepríjemnosti.

Niekedy je asi ťažké posúdiť, či šlo naozaj o pasívnu agresiu alebo len o nedorozumenie.

V prípade agresie sa vo výskume, ale často aj v praxi berie ako kritérium stanovisko obete. Teda to, či sa osoba cíti poškodená, či sa jej daná situácia dotkla.

V tom však môže byť problém. Stáva, že sa s niekým rozprávate a z vášho hľadiska ide o bežný rozhovor. Neskôr sa dozviete, že vaše vystupovanie osobu, s ktorou ste hovorili, urazilo.

Dotklo sa jej, čo ste povedali a ako ste sa pri tom tvárili. Vy ste ju však nechceli uraziť a nepripisujete svojmu správaniu voči nej žiaden negatívny význam.

Preto je v reálnych životných situáciách potrebné pristupovať k posudzovaniu podobných incidentov veľmi citlivo.

Prečo špeciálne v práci tak vyskakuje pasívna agresia?

Medzi kolegami sa nezvykne vyskytovať tá najtvrdšia forma agresie. Vnútri organizácie sú takzvané mäkšie formy.

Volia sa nepriame, skryté, lebo je nežiaduce, aby sa o komkoľvek začalo šíriť, že je hulvát, násilník.

Preto sa v práci otvorené formy agresie vyskytujú zriedkavo. Každý sa potrebuje javiť v dobrom svete.

Využíva sa to, že negatívne dôsledky agresívneho správania sa dajú minimalizovať, keď nikto nebude vedieť, kto to urobil.

Môžete poslať nepríjemný email, ale nie zo svojej adresy alebo zmažete dôležitý odkaz pre kolegu. A nikto sa nedozvie, kto to urobil.
 

Existujú rôzne názory na to, čo je pasívna agresia. Môžeme nájsť definície, kde sa dáva do súvisu s potláčaním emócií, najmä zlosti. Dá sa nájsť aj tvrdenie, že môže ísť o neúmyselné správanie, za ktorým môže byť agresívny motív.

V základnej literatúre o agresii je v rámci jej definície jasná požiadavka, že má ísť o úmyselné správanie.

Tvrdenie, že sa agresiou môže nazývať aj to, čo nie je úmyselné, vyvoláva neistotu, čo vlastne agresiou je a ako ju chápať.

Pochopiteľne, treba venovať pozornosť aj takým prípadom, keď nechtiac môžeme na niekoho pôsobiť negatívne. Rovnako je potrebné venovať pozornosť dôsledkom potláčania hnevu a agresivity.

Pojem agresia by mal byť rezervovaný len pre prípady zámerného ubližovania vzhľadom na kvalitatívny rozdiel medzi tým, čo sa robí zámerne, naschvál, a ostatnými formami správania.

Niektorí autori, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, preto navrhujú pojem pasívna agresia vôbec nepoužívať a nahradiť ho napríklad výrazom agresia nevykonaním niečoho.

Čo teda charakterizuje obeť pasívnej agresie?

Ak sa mám držať výskumných zistení, tak musím povedať, že neviem o výskume, ktorý by zisťoval charakteristiky obete pasívnej agresie.

Mohli by sa tu využiť poznatky z výskumu tyranizovania – mobingu v práci či šikanovania v školskom prostredí, keďže v rámci niektorých foriem šikanovania sa využíva aj pasívna agresia. Ale využívanie pasívnej agresie je oveľa širšie.

Preto je zatiaľ problematické hovoriť, aké sú typické obete pasívnej agresie a čo ich charakterizuje. Platí skôr, že obeťou pasívnej agresie môže byť každý.

Relatívne dobre možno charakterizovať situáciu, v ktorej sa obete pasívnej agresie ocitajú.

Ako teda vyzerá?

Už samotný výber takej formy poškodzovania pôsobí maskujúco. Vy nie ste agresívna, vy len neodovzdáte odkaz alebo len prichádzate neskoro.

Rovnako sa aj od druhej strany očakáva, že keď sa cíti negatívne zasiahnutá správaním inej osoby, mala by sa cítiť ako obeť nevhodného správania alebo čudných okolností, ale nie ako obeť agresie.

To zároveň dáva možnosť osobe, ktorá využíva pasívnu agresiu, prezentovať sa v pozitívnom svetle. Navyše pri niektorých formách sa dá ľahko vytvoriť dojem, že nešlo o zámer, prípadne že ide len o malú nepríjemnosť alebo o niečo, čo bolo zle pochopené.

Lákavé na pasívnej agresii môže byť jej využitie nepriamou formou. V takých prípadoch „autor“ nepríjemností často nie je obeti známy, obeť často najmä na začiatku ani netuší, čo sa okolo nej deje.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Niekto má v práci pocit, že kolega mu robí zle, nedostávajú sa cez neho odkazy, nereaguje na emaily, je nepríjemný, klebetí o ňom. Môže byť však zložité dokázať, že ide o pasívnu agresiu, ak si to nikto iný nevšimne.

Áno, môže to byť ťažké, lebo ak má ísť o agresiu, aj keď len „pasívnu“, malo by sa overiť, či sa to naozaj deje a či za tým je úmysel – či to ten kolega robí zámerne. To sa v mnohých prípadoch ťažko zisťuje. Treba pritom odlíšiť dojem dotknutej osoby a reálnu situáciu.

Ak má niekto dojem, že sa mu takéto niečo deje, jednoduchým riešením môže byť upozornenie na problém. Upozornenie kolegu, že máte pocit, že zadržiava odkazy, nereaguje na maily a tak ďalej.

Znamená to, že proti pasívnej agresii sa treba ozvať?

Určite áno. Upozornenie na dojem, ktorý máme, je jednoduchým a prirodzeným riešením. Pre niekoho môže byť problémom takto riešiť situáciu v určitom type vzťahov – napríklad voči nadriadenému alebo voči rodičom.

Ak sa však niečo považuje za vážny problém, malo by sa to dať primerane najavo.

Aj ďalší ľudia, pokiaľ si to všimnú alebo sú požiadaní o pomoc, by mali osobu, ktorá sa správa problematicky, upozorniť a žiadať zmenu.

Je pasívnoagresívne správanie aj to, že sa niekto opakovane nezdraví alebo neodzdraví, alebo nepozve kolegu na oslavu, hoci všetkých ostatných z kolektívu pozval?

Ak ten človek naschvál neodzdraví, nepozve vás, pretože vám tým chce dať niečo negatívne najavo – že vás ignoruje, že nepatríte k osobám pre neho dôležitým a podobne –, potom je dôvod hovoriť o pasívnej agresii.

Odborníčka na pracovné vzťahyAk nestačí víkend na to, aby sme si oddýchli, treba zatiahnuť brzdu

Lenka Brichtová

Ako vyzerá pasívna agresia v rodinách či medzi kamarátmi?

Aj tu sa využívajú formy, ktoré boli spomenuté v súvislosti s prácou. Samozrejme, iný charakter vzťahov a prostredia umožňuje využívať aj ďalšie formy.

Využívajú sa postupy, ktoré sú na hrane, také, o ktorých by sa dalo povedať, že sa to mohlo stať náhodou.

Pasívna agresia je zradná, pretože ide o formy, ktoré nie sú otvorené, nie sú ľahko identifikovateľné. V párových vzťahoch nie je možné, aby sa „autor“ pasívnej agresie mohol skryť, ale môže vyvolať pochybnosti o zámere alebo o negatívnom charakter vykonaného.

Rozdám iným niečo, čo patrí môjmu partnerovi a čo mu bude chýbať, alebo ho schválne vymknem, aby sa nedostal domov. Je toto všetko pasívna agresia?

Ak sa na to pozeráme ako na agresiu, je tam jednoduché kritérium – či je dôvod myslieť si, že to človek urobil naschvál, vedome a urobil to preto, aby niekomu inému skomplikoval život alebo mu akokoľvek navodil nejakú nepohodu, alebo ho poškodil.

Teda ak to urobíte naschvál, je to agresia, dokonca ak ho vymknete, tak síce nepriama, ale aktívna; ak mu neodomknete, keď zazvoní, to by bola pasívna agresia.

Nezáleží na tom, ako to nazveme alebo „zaradíme“ podľa nejakých kritérií – dôležité je, že robíte zámerne niečo, čo má znepríjemniť život partnerovi, vystaviť ho nepríjemným okolnostiam.

Môže sa považovať za pasívnu agresiu aj to, keď sa jeden z partnerov rozhodne so svojou polovičkou celé dni, niekedy aj týždne nerozprávať s tým, že ju tak chce vedome vytrestať?

Tichá domácnosť patrí medzi typické príklady pasívnej agresie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prečo volí niekto takýto prostriedok riešenia problémov?

Vysvetlení je veľmi veľa. Ide o to, či sa chcete na to pozerať z hľadiska vzťahov alebo z hľadiska vnútorných síl, prípadne z hľadiska iných okolností.

Sociálny psychológ by mohol uvažovať o tom, že je to druh manipulatívneho správania.

V zásade je to určitá forma toho, ako dať druhej strane najavo, čo si želáte alebo čo si neželáte. Dá sa to riešiť aj inak, priamou komunikáciou. Pravda, často sa táto možnosť vynecháva a volí sa hneď krok, ktorý je do istej miery konfrontačný – nie je žiadosťou, ale nátlakom.

Tichá domácnosť je totiž sankcia – čiže opatrenie, ktorým chcete niečo dosiahnuť. Mohli by sme hovoriť aj o treste. Samozrejme, podmienkou, aby to splnilo účel, je, či si to druhá strana všimne.

Tam, kde sa to praktizuje, môže ísť aj o zaužívaný rituál, pri ktorom si druhá strana môže povedať: „No dobre, musím počkať pár dní alebo do zajtra a potom bude znova tak ako obvykle.“ (Úsmev.)

Je dobre najmä v partnerských vzťahoch, v rodinách a medzi priateľmi, ak si ľudia akýkoľvek problém vydiskutujú.

Povedia si, čo sa im nepáči. Ale je veľa párov, kde to nie je zvykom alebo si buď jedna, alebo druhá strana nedovolí alebo netrúfne takto otvorene hovoriť a spustí sa tichá domácnosť.

Dôvodom môže byť aj to, že partner napriek upozorneniam opakovane pokračuje v tom, na čo ho druhá strana upozorňuje. Tichá domácnosť je potom druhý, silnejší krok.

Pasívnej agresii sa dá naučiť v detstve a voliť si ju ako nástroj aj v dospelosti?

Áno, ak sa to vyskytuje v rodine, môže sa prejaviť učenie pozorovaním. Dieťa si môže všimnúť, ako rodičia riešia problémy medzi sebou alebo vo vzťahu k nemu. A potom ide o to, či si to dieťa zapamätá a začne to skúšať. Ak si to vyskúša a zistí, že to funguje, že si tak môže niečo presadiť, tak to bude používať.

Klinická psychologičkaVzniká pocit, že keď život nejde hladko a nezvládam ho s nadhľadom, hneď potrebujem odborníka

Mária MelicherováKristína Votrubová

Čo vlastne znamená, ak pasívna agresia existuje v rodine?

Normálny zdravý spôsob riešenia veci by mal byť taký, že poviete partnerovi alebo dieťaťu, alebo komukoľvek: „Toto nerob, lebo sa mi to nepáči alebo dokonca mi to ubližuje.“ Malo by to stačiť. Je silnejšie, ak to viete zdôvodniť a vysvetliť, prečo vám to prekáža a čo očakávate.

Je dobré všímať si nepríjemnosti vo vzťahoch, len čo ich zaregistrujeme. Pretože často sa veci začínajú doslova nevinne. Ak sa neohradíme voči určitému správaniu hneď na začiatku, partner alebo dieťa ich s najväčšou pravdepodobnosťou bude používať ďalej, možno v stupňujúcej sa miere.

Pasívna agresia nie je tým najlepším spôsobom riešenia vecí v rodine, vždy je to snaha vynútiť si alebo kompenzovať si niečo niečím nepríjemným.

V rodine, v ktorej sú zdravé vzťahy, by nemal byť dôvod, aby mal niekto v repertoári svojho správania pasívnu agresiu na šikovné dosahovanie svojich cieľov.

Ale v prostredí, kde nie sú vzťahy otvorené a kde sa nedodržiavajú pravidlá, tam môže byť niekto, pre koho je to bežné.

Pasívna agresia nie je tým najlepším spôsobom riešenia vecí v rodine, vždy je to snaha vynútiť si alebo kompenzovať si niečo niečím nepríjemným.

Je potrebné, aby sa tomu venovala väčšia pozornosť. O to viac, že sú v hre aj isté kultúrne rozdiely, pre ktoré je problematické preberať výsledky napríklad z amerických výskumov.

Agresia sa môže vyskytovať aj v prostredí, ktoré vyzerá navonok dobré. V bežnej kancelárii či rodine, kde predpokladáme, že žijú slušní ľudia.

O agresii platí, že sa vyskytuje vo všetkých vzťahoch, nie sú v tom žiadne výnimky. Platí tiež, že každý môže byť aj na jednej, aj druhej strane. Každý sa môže stať za určitých okolností agresorom a každý sa môže stať obeťou agresie.

Uvedené platí aj v tých prípadoch, ktoré sa nám zdajú nepravdepodobné, v ktorých predpokladáme silný pozitívny vzťah, zodpovednosť a potrebu chrániť niekoho slabého, bezbranného.

Mne pripadá najparadoxnejšie, keď sa vyskytuje ubližovanie matky voči novorodencovi, rodičov voči malým deťom alebo dospelých detí voči svojim rodičom seniorom.

Zvláštnym problémom tiež je, že agresívne správanie je chytľavé. Ono totiž platí, že účelovo využívaná agresia je veľmi účinná.

Agresívnym správaním si môžeme vynútiť to, čo potrebujeme, a to veľmi rýchlo. Je dosť ľudí, ktorí keď vidia, ako to iní bez problémov využívajú, skúšajú to využívať tiež. Výsledkom je stav, keď slušným správaním v niektorých situáciách nič nedosiahnete.

Vinou chýbajúcich výskumov nevieme dostatočne presne, ako to beží v našich rodinách, v školách či na pracoviskách. Vzhľadom na celkový dojem, že sa agresivita v našom prostredí zvyšuje, nastal čas, keď by bolo žiaduce, aby sa to sledovalo a hľadali sa vysvetlenia.

Čo je pre vás osobne na pasívnej agresii zaujímavé?

Hovoriť o tom, že pasívna agresia je zaujímavá, u mňa prichádza do úvahy len z hľadiska jej štúdia. U mňa je to spojené aj s pocitom ľútosti, že sa tomu nikto nevenuje formou systematického výskumu. (Úsmev.)