Jean Marie Le Pen Otec postkresťanskej pravice, ktorý celý život postavil na vzbure

V utorok 7. januára zomrel vo veku 96 rokov Jean Marie Le Pen, otec modernej radikálnej pravice a jeden z najvplyvnejších francúzskych politikov od konca 2. svetovej vojny. 

Jeho úmrtie prichádza vo veľmi symbolický deň. Zomrel totiž v deň desiateho výročia teroristického útoku na denník Charlie Hebdo, ktorý on a jeho politický prúd vnímali ako jasný dôkaz kapitulácie pred islamizmom a neriadenou imigráciou.

Le Pen bol vo vrcholovej politike viac ako 60 rokov a výrazne definoval nielen francúzsku, ale aj európsku politickú scénu. Jeho odkaz je však do veľkej miery spojený s mimoriadnou mierou polarizácie, nenávistnými prejavmi a aj popieraním holokaustu.

Nesmierne pestrý život

Jean Marie Le Pen sa narodil v roku 1928 v malej dedinke Trinité-sur-Mer s menej ako 2000 obyvateľmi v regióne Bretónsko. Pochádzal zo skromných pomerov, jeho otec bol rybár a mama krajčírka. Keď mal Jean Marie 14 rokov, jeho otec zahynul pri výbuchu nemeckej míny pri vyťahovaní rybárskych sietí.

Po 2. svetovej vojne vyštudoval právo na univerzite v Paríži, kde pôsobil ako predseda študentskej právnickej asociácie a už v tom čase mal blízko k rojalistickým a nacionalistickým hnutiam. V roku 1953 nastúpil do armády ako výsadkár a bol nasadený počas vojny v Indočíne. Práve tu sa stretol so známym francúzskym hercom Alainom Delonom, s ktorým ho až do Delonovej smrti v roku 2023 viazalo pevné priateľstvo.

Le Pen bol následne v roku 1956 zvolený po prvýkrát do francúzskeho parlamentu, keď mal iba 27 rokov. V tom čase patril ešte k strane Pierra Poujadea, ktorý vytvoril státisícové hnutie zastupujúce drobných podnikateľov a živnostníkov. Krátko po svojom zvolení však požiadal o možnosť bojovať vo vojne v Alžírsku, ktorej výsledok neskôr asi najvýraznejšie definoval jeho politické názory.

Ako totiž poukazuje denník Le Figaro, „oznámenie o sebaurčení Alžírska, kde strávil (bojom) šesť mesiacov, v ňom zakotvilo antigaullizmus spojený s hlbokým antikomunizmom“. Rovnako ako mnoho Francúzov ťažko znášal rozpad francúzskej koloniálnej ríše a vyhlásenie nezávislosti Alžírska bolo pre neho symbolom úpadku národnej hrdosti.

Nedokázal sa preto stotožniť s inak pravicovým De Gaullom, ktorý svojou politikou umožnil alžírsku nezávislosť. Celú vojnu v Alžírsku však zároveň chápal v kontexte studenej vojny a s odporom vnímal rôzne ľavicové a komunistické hnutia podporujúce boj za dekolonizáciu. Tento jeho postoj, keď nebol „doma“ ani v pravici, ani v ľavici, ho potom sprevádzal celý život.

Po návrate z Alžírska začali byť jeho názory čoraz nacionalistickejšie a pravicovejšie. V roku 1963 sa stal kampaňovým stratégom pre jedného z prvých radikálne pravicových prezidentských kandidátov po 2. svetovej vojne Jeana-Louis Tixier-Vignancoura. Výsledok 5,2 percenta bol síce fiaskom, ale vytvorené lokálne bunky podporovateľov neskôr poslúžili ako základ pre vznik Národného frontu.

Prostriedky europarlamentu nezneužívala len onaMarine Le Penovej hrozí zákaz prezidentskej kandidatúry v roku 2027

Ján Cipár 

Vzostup Národného frontu

V roku 1972 oficiálne zakladá stranu Národný front, ktorá sa vyvinula z niekoľkých neofašistických skupín. Okrem Le Pena sa na čelné pozície dostali aj Pierre Bousquet a Léon Gaultier, ktorí boli počas 2. svetovej vojny príslušníkmi Waffen-SS. Strana však ďalšie roky aj pre nízku poznateľnosť a nedostatok finančných prostriedkov stála na okraji politického spektra takmer bez zvolených zástupcov.  

Všetko sa zmenilo v roku 1976, keď jeden z členov strany, Hubert Lambert, zanechal v závete svoj majetok v dnešnej hodnote 4,5 milióna eur Jeanovi Marie Le Penovi. Tieto peniaze sa následne stali základom pre úspechy strany v 80. rokoch.  

Le Pen na seba upriamil pozornosť vďaka poburujúcim, mnohokrát otvorene rasistickým a xenofóbnym vyjadreniam. Národný front začal kritizovať migráciu, hovoril o národnej preferencii, antiglobalizácii a protekcionizme.

V roku 1984 získal v eurovoľbách 10,95 percenta hlasov, čo znamenalo obrovské politické zemetrasenie. Le Pen sedel od týchto volieb v Európskom parlamente takmer nepretržite až do roku 2019. V roku 1986 získal aj vďaka výnimočnému spôsobu volieb až 35 kresiel v národnom parlamente a Národný front sa tak trvalo etabloval na francúzskej politickej scéne. 

Z tohto obdobia však pochádza aj jedno z jeho najhorších vyjadrení o holokauste. V televíznom vysielaní totiž vyhlásil, že „plynové komory sú iba detailom histórie 2. svetovej vojny“.

V roku 1988 získal v prezidentských voľbách vyše 14 percent a jeho podpora v nasledujúcich rokoch ďalej rástla. Vrchol jeho kariéry prišiel v roku 2002, keď sa mu podarilo skončiť v prvom kole prezidentských volieb na druhom mieste, čo mu zabezpečilo postup do druhého kola. Potupne tak v prvom kole vyradil kandidáta socialistov a vtedajšieho premiéra Lionela Jospina.

Aj napriek tomu, že v druhom kole drvivo prehral proti Jacquesovi Chiracovi, tento moment je definujúci ako pre pravicu, tak aj pre ľavicu. Mnoho súčasných vrcholových ľavicových politikov totiž začalo svoju politickú kariéru práve na protestoch proti Le Penovmu postupu do druhého kola.

V nasledujúcich rokoch už jeho podpora začala klesať a v prezidentských voľbách v roku 2007 prepadol. V roku 2011 nakoniec odovzdal vedenie strany svojej dcére Marine Le Penovej, ktorá ho v snahe očistiť stranu v roku 2015 vyhodila. V posledných rokoch svojho života čelil viacerým trestným stíhaniam, okrem iného pre nenávistné prejavy voči Rómom, ale aj finančné nezrovnalosti.

Maréchalovej dôraz na identitu národa načrtáva budúcnosť francúzskej pravice

Scott McConnell

Jeho odkaz nesie ako Marine, tak aj Marion Maréchal  

Jean Marie Le Pen sa vo Francúzsku označuje ako otec radikálnej pravice. Ako prvý dostal výraznejšie do verejného priestoru problematiku migrácie a národnej identity a prakticky všetci súčasní francúzski politici tohto politického prúdu stoja na jeho ramenách. Éric Zemmour, Marine Le Penová, Sarah Knafo či mnohí iní menej známi politici stavajú na jeho myšlienkach.

Jeho hlavnou dedičkou je však jeho vnučka Marion Maréchal Le Penová, s ktorou si bol v posledných rokoch bližší ako s dcérou Marine. Tá totiž v posledných rokoch v snahe získať prezidentské kreslo začala zastávať liberálnejšie postoje v kultúrno-etických otázkach a bola nábožensky neutrálna. Marion oveľa viac stelesňuje princíp obrany európskej civilizácie, ktorý bol dôležitý pre jej starého otca.

Jean Marie Le Pen však nie je žiadnym veľkým symbolom pre kresťanských konzervatívcov. Počas celého života zastával xenofóbne, rasistické a antisemitské postoje a vôbec sa za ne nehanbil. Ako mu vyčítajú jeho niekdajší spojenci, sám nemal záujem vládnuť, iba kritizovať z opozície. O tom svedčia jeho časté nemiestne vyjadrenia, odmietanie profesionalizácie jeho strany či jej demokratizácie.

Ľavica organizuje verejné oslavy

Ľavica začala veľké oslavy okamžite po jeho úmrtí. V centre Paríža si rôzne ľavicové skupiny organizovali verejné párty a dokonca aj ohňostroj. 

Mnohé transparenty obsahovali nápisy ako „Špinavý rasista je mŕtvy“. Tieto vyjadrenia však boli odsúdené väčšinou politického spektra vrátane tých politikov, ktorí celý život proti myšlienkam Le Pena bojovali.

Výnimkou je iba radikálne ľavicové Nepoddajné Francúzsko, ktoré oslavám vyjadrilo podporu a pochopenie.