Odchod Kotlebovho historika

Podľa oficiálneho vyjadrenia ÚPN sa mal Lacko dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny. K meritu veci sa celkom vyjadriť nedá, ale ani to nie je podstatné. Lacko do Ústavu pamäti národa už niekoľko rokov nepatril.

Všetko sa to pritom začalo kedysi nádejne: Martin Lacko sa zjavil na scéne zhruba pred desiatimi rokmi a ako mladý historik, ktorý otvorene a s chuťou polemizoval so svojimi staršími, liberálnymi kolegami, rýchlo upútal pozornosť.

Pri otázke Slovenského štátu a Jozefa Tisa zdôrazňoval iné akcenty, pritom sa nepúšťal do lacnej apologetiky. Snažil sa rozlíšiť nevyhnutné od zlého, mal ambíciu premyslieť Tisov štát v novom, nezaťaženom kontexte, a bolo tiež cítiť, že ako katolík sa s viacerými otázkami vyrovnával nielen odborne, ale aj osobne. To mu však nezatváralo, ale, naopak, otváralo dvere. V roku 2008 mu vyšla celkom zaujímavá kniha o SNP, ktorá sa dobre predávala, novinári (vrátane autora tohto textu) s ním robili rozhovory, formovala sa z neho nová, výraznejšia tvár ÚPN. Napokon, aj denník SME písal o Lackovi s opatrným rešpektom ako o mladom, renomovanom historikovi.    

Potom však nastala zmena, ktorú som si uvedomil až časom. Martin Lacko bol zrazu podpísaný pod zurvalými agitkami, akoby sa v čase preniesol o 60 rokov dozadu. Jeho tón aj spôsob uvažovania pripomínal zatrpknutých exilových ľudákov, ktorí kedysi prehrali svoj boj.

Nebolo však jasné, do akého boja sa chystal Martin Lacko, ktorý sa postupne našiel v nevedeckom a apologétskom diele Františka Vnuka, odhaľoval protislovenské sprisahania a slovenskú historiografiu, ktorú mohol pritom sám formovať, odsudzoval ako čechoslovakistickú a maďarónsku. Spaľoval tak všetky mosty, stal sa hrdinom fašizoidných webov ako Beo.sk a následne sa hneval, prečo ho médiá titulujú ako „kontroverzného“ historika.

Až napokon historik Ústavu pamäti národa pred voľbami verejne podporil Mariana Kotlebu, politika „v línii nekompromisnej obhajoby slovenských záujmov“. Už nebol kontroverzný, ale Kotlebov historik.

Neviem, čo bolo dôvodom tejto postupnej premeny, možno je to problém individuálnej psychológie. Ale možno je za tým aj niečo širšie, čo súvisí so samotným ÚPN. Po smrti Jána Langoša už nestála na čele tejto inštitúcie silná osobnosť, ktorá by jej udala nový étos aj rámce správania. V krehkom prostredí, ktoré je bez prirodzených lídrov a v dlhodobom morálnom rozklade, sa ľahšie stane, že svoje rámce stratí aj jednotlivec.

ÚPN sa dnes od Martina Lacka dôrazne dištancuje. Lenže príbeh Martina Lacka je v niečom zrkadlom samotného Ústavu pamäti národa.