Prokuratúra verzus Dolný Kubín Hrdina či predstaviteľ režimu? Odkaz Jána Vojtaššáka ide pre názov námestia pred súd

Na úpätí kopca Brezovec v Dolnom Kubíne sa rozprestiera rovnomenné sídlisko zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Jeho história je spätá s výstavbou tunajšej nemocnice, v ktorej tesnom susedstve pribudol v deväťdesiatych rokoch nový kostol s námestím.

Kostol povýšenia Svätého kríža bol dokončený v roku 1997 a stal sa najväčším a v podstate hlavným katolíckym chrámom v meste. Nemá však titul farského kostola, napriek tomu sa sviatosti prvého svätého prijímania a birmovania vysluhujú tu, nie v menšom farskom Kostole svätej Kataríny v centre mesta.

Námestie pred kostolom pri jeho dokončení dostalo názov po Jánovi Vojtaššákovi, biskupovi Spišskej diecézy od roku 1920 až do jeho smrti v roku 1965, keď však už pätnásť rokov bol komunistickým režimom po odsúdení vo vykonštruovanom procese zbavený riadenia diecézy.

Vojtaššáka tu okrem názvu námestia pripomína aj jedna z vitráží v kostole, ako i bronzová socha na námestí.

Po takmer troch desaťročiach od pomenovania Námestia Jána Vojtaššáka sa však tento názov stal predmetom právneho sporu.

Vo februári tohto roka prokurátor generálnej prokuratúry Peter Mihál podal protest proti všeobecne záväznému nariadeniu zo 14. novembra 2024, pretože jeho schválením podľa neho došlo k porušeniu zákona.

„Z obsahu preskúmavaného VZN č. 6/2024 je zrejmé, že toto obsahuje určenie názvu ulice či verejného priestranstva po osobách, u ktorých je, resp. v čase prijatia daného nariadenia bola odôvodnená pochybnosť, či sa jedná o osobu, ktorá je predstaviteľom režimu založeného na komunistickej ideológii (generál Svoboda), resp. režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii (Ján Vojtaššák),“ píše sa v proteste prokurátora.

Námestie Jána Vojtaššáka a Kostol povýšenia Svätého kríža. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Chceli len odstrániť dĺžeň

Kde sa však vzal Svoboda a prečo mesto vôbec prijímalo v novembri 2024 takéto nariadenie? Mestskí poslanci totiž chceli opraviť chybu v názve úplne inej ulice pomenovanej po evanjelickom biskupovi Jurovi Janoškovi. Tá dlhé roky niesla nesprávny názov „Jánoškova“.

Vo všeobecne záväznom nariadení, ktoré malo iba odstrániť jeden dĺžeň, však zároveň poslanci vymenovali – potvrdili – všetky ulice a ostatné verejné priestranstvá, ktoré sa v meste nachádzajú. „Mesto Dolný Kubín týmto všeobecne záväzným nariadením ustanovuje názvy ulíc a iných verejných priestranstiev na území mesta,“ píše sa vo VZN z novembra minulého roka, v ktorom sa nachádza zoznam všetkých názvov.

A to vrátane Námestia Jána Vojtaššáka a ulíc Generála Svobodu a Šmidkeho. Ide o ulice medzi rodinnými domami, prvá z nich sa nachádza na Malom Bysterci, druhá v časti Medzihradné.

Prečo je to dôležité? Podľa prokurátora je to v rozpore so zákonom č. 338 z novembra 2020, podľa ktorého je neprípustné určiť názov ulice alebo iného verejného priestranstva po predstaviteľoch režimu slovenského štátu či režimov založených na fašistickej, nacistickej alebo komunistickej ideológii. Výnimku majú osobnosti, ktoré sa zapojili do odporu proti takému režimu.

Zákon tiež hovorí, že na názvy, ktoré boli určené do 30. novembra 2020, sa vzťahujú dovtedajšie predpisy. Inými slovami, hoci od tohto dátumu obec nesmie určiť názov ulice podľa vyššie špecifikovaných predstaviteľoch, nie je povinná premenovať už existujúce ulice, ktoré nesú názov po takýchto osobnostiach.

Vzhľadom na to, ako Dolný Kubín sformuloval svoje VZN, prokurátor argumentuje, že ide o nový právny akt, ktorý nahrádza predošlé právne akty, teda aj uznesenie mestského zastupiteľstva z roku 1997, ktoré určilo názov Námestia Jána Vojtaššáka.

Mestskí poslanci v Dolnom Kubíne. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prokurátor síce uznáva, že novým VZN došlo k potvrdeniu dovtedajších názvov, ako aj bolo uvedené v jeho dôvodovej správe, no ako uvádza: „Napriek uvedenému mám za to, že namietaným VZN č. 6/2024 sa s konštitutívnym účinkom, teda normatívne ,nanovo‘ ustanovili názvy všetkých ulíc a iných verejných priestranstiev.“

Zároveň uvádza, že v prípade zrušenia namietnutého VZN nedôjde k obnoveniu platnosti pôvodného nariadenia, keďže všeobecne záväzné nariadenie je predpisom vyššej právnej sily ako uznesenie zastupiteľstva.

V proteste sa nachádza pomerne rozsiahla argumentácia týkajúca sa biskupa Vojtaššáka, ako aj stanoviská Ústavu pamäti národa a Historického ústavu SAV. Hlavné výhrady voči biskupovi Vojtaššákovi sú jednak arizácia Baldovských kúpeľov Spišským biskupstvom, ktoré Vojtaššák v procese arizácie zastupoval, jednak biskupovo udanie Alexandra Lörincza, židovského občana v Spišskom Podhradí.

Vojtaššák tak podľa argumentácie prokurátora – ktorá vychádza z argumentácie ÚPN a Historického ústavu SAV – urobil ako člen Štátnej rady, teda štátneho kontrolného orgánu, v istom zmysle neoficiálnej druhej komory slovenského parlamentu. Členovia tejto rady požívali imunitu ako poslanci Snemu Slovenskej republiky.

O Vojtaššákovi prokurátor Mihál uviedol nasledujúce: „V neposlednom rade ide taktiež o osobu, ktorá sa osobne podieľala na činoch, ktoré možno definične subsumovať pod pojmy násilia, represií alebo iných foriem porušovania ľudských práv voči jednotlivcom alebo skupinám občanov a ktoré možno považovať za nacistický zločin. Uvedené konštatovanie teda implikuje záver, že názov daného verejného priestranstva možno potenciálne považovať aj za urážajúci náboženské a národnostné cítenie.“

Ludvíkovi Svobodovi a Šmidkemu sa prokurátor venoval podstatne menej. V prípade bývalého prezidenta uvádza, že je historickou notorietou, že bol predstaviteľom komunistického režimu, a v prípade Šmidkeho zasa píše, že iba predpokladá, že ide o Karola Šmidkeho, predsedu Slovenskej národnej rady v rokoch 1948 až 1950.

„Žiadam včas oznámiť termín a miesto zasadnutia mestského zastupiteľstva, na ktorom sa bude prejednávať protest prokurátora, nakoľko sa ho mienim zúčastniť,“ uviedol Mihál v proteste.

Mestské kultúrne stredisko. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Diskusia na zastupiteľstve

Tak sa aj stalo a mestské zastupiteľstvo zasadlo 24. apríla v estrádnej sále mestského kultúrneho strediska. Záujem verejnosti a najmä médií o toto rokovanie bol na tunajšie pomery mimoriadny.

O proteste prokurátora sa rokovalo ako o jednom z prvých bodov. Prednostka prečítala stanovisko mesta, ktoré argumentuje tým, že všeobecne záväzným nariadením iba potvrdilo existujúce a historicky zaužívané názvy spred roka 2020, teda nezaviedlo nové názvy. Na základe toho mestská rada odporučila mestskému zastupiteľstvu nevyhovieť protestu prokurátora.

Dôvodová správa mesta k tomuto bodu programu sa dotkla aj osoby Jána Vojtaššáka, pričom argumentovala stanoviskom Biskupstva Spišské Podhradie k jeho osobe, ako aj skutočnosťou, že bývalý predseda Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák sa v roku 2015 zúčastnil na spomienkovej akcii pri príležitosti 50. výročia Vojtaššákovej smrti v jeho rodnom Zákamennom.

Na tomto podujatí Krajňák okrem iného povedal: „Vážení prítomní, dovoľte mi, aby som sa sklonil na tomto posvätnom mieste v mene ÚPN a vzdal Božiemu služobníkovi otcovi biskupovi Jánovi Vojtaššákovi úctu a uznanie za jeho životné svedectvo v zápase za zachovanie duchovných hodnôt a jeho vytrvalý odpor proti zločineckej ideológii.“

V rozprave na mestskom zastupiteľstve ako prvý vystúpil prokurátor Peter Mihál, ktorý uviedol, že na proteste trvá a považuje ho za dôvodný, pretože mesto podľa prokuratúry porušilo zákon. Zdôraznil, že predmetom protestu nie je polemika o historickom význame Jána Vojtaššáka, ale jeho dôvody sú „čisto legislatívne“.

„V prípade, že protestu nebude vyhovené, prokuratúra má zákonnú možnosť podať správnu žalobu na súd, aby správny súd preskúmal zákonnosť spornej časti všeobecne záväzného nariadenia,“ uzavrel Mihál.

Prokurátor Peter Mihál vo vystúpení. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V rozprave následne vystúpil Peter Jurčaga, kňaz a postulátor kauzy blahorečenia Jána Vojtaššáka, ktorý prečítal stanovisko Spišského biskupstva. To zdôraznilo zásluhy biskupa Vojtaššáka, ako napríklad zastávanie sa práv Slovákov počas maďarizácie, jeho podpis pod Martinskou deklaráciou, skonsolidovanie diecézy, vytvorenie teologickej školy, rozšírenie cirkevných škôl a spolkov či založenie charity. Jurčaga upozornil aj na to, že Vojtaššák bol po zatknutí v roku 1950 mučený, odsúdený vo vykonštruovanom procese, až zomrel vo vyhnanstve v Čechách.

Podľa stanoviska biskupstva Vojtaššák nebol štátnym funkcionárom a politike sa nevenoval. Jeho členstvo v Štátnej rade údajne nebolo z jeho vlastnej iniciatívy, ale bol tam vymenovaný. Samotnú Štátnu radu biskupstvo označilo za „debatný klub“ s teoretickými kompetenciami, ktorý politici nebrali vážne.

Posudky, ktorými argumentoval prokurátor, sa podľa biskupstva „nedokázali úplne vymaniť z jednostranného pohľadu na biskupa Jána Vojtaššáka“. Vyčítali mu, že Vojtaššákove pozitíva sa nespomínajú vôbec, respektíve iba heslovite.

V otázke jeho postoja k židom biskupstvo ústami Jurčagu uviedlo, že Vojtaššák prenasledovaným židom pomáhal a „nikdy predtým nemal žiadne problémy so židovskou komunitou“. Jurčaga vymenoval aj memorandá katolíckych biskupov na podporu židov, ktoré Vojtaššák podpísal, či obežník, v ktorom sa židov zastal.

Ako člen verejnosti na zastupiteľstve vystúpil aj Dolnokubínčan, religionista, filozof a vysokoškolský pedagóg Samuel Javornický s kritickým príspevkom voči Vojtaššákovi. Uviedol, že podľa jeho názoru argumenty hovoria v prospech toho, že by verejné priestranstvo nemalo byť pomenované po Vojtaššákovi, a apeloval na poslancov, aby zvážili, či pôjdu „do tohto boja, ktorý sa môže skončiť súdom a neúspechom pre mesto“.

Podľa Javornického je Vojtaššák morálne problematický, keďže bol silným podporovateľom slovenského štátu. Spochybnil aj význam podpisov pod pastierskymi listami na podporu židov, keďže sa údajne zastávali predovšetkým prekrstených židov, teda konvertovaných na kresťanstvo. 

Na to zareagoval Jurčaga slovami, že je prirodzené, že sa spočiatku biskupi zastávali predovšetkým svojich veriacich, ktorí už patrili do Katolíckej cirkvi, no keď sa situácia vyvinula, zastávali sa už všetkých bez rozdielu.

Samuel Javornický s príspevkom. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Nadpráca prokurátora?

Do rozpravy sa zapojilo iba niekoľko poslancov. Viceprimátor Matúš Lakoštík skonštatoval, že ho v proteste prokurátora vyrušilo, v akom veľkom rozsahu sa materiál venuje hodnoteniu osoby Jána Vojtaššáka, zatiaľ čo Ludvíkovi Svobodovi a Karolovi Šmidkemu sa venuje výrazne menej. „Vo mne to evokuje, že v prípade otca biskupa Vojtaššáka ste si dali nadprácu,“ adresoval prokurátorovi Lakoštík s tým, že dúfa, že si prokuratúra dá takú nadprácu aj napríklad v prípade skládky v Širokej, ktorá už Dolný Kubín i okolité obce roky trápi.

Prokurátor odmietol, že by z jeho strany šlo o nadprácu, a zároveň priznal, že sa pôvodne zameral na Jána Vojtaššáka, pretože dostal podnet od občana, ktorý namietal práve jeho. Preto si na začiatku vyžiadal stanoviská od ÚPN a Historického ústavu SAV práve k biskupovi Vojtaššákovi.

„Na začiatku vybavovania toho podnetu som ani nevedel, že toto VZN existuje. Mesto mi v rámci Námestia Jána Vojtaššáka poslalo len uznesenie z roku 1997 a až následne som sa náhodou dozvedel, že v danom prípade je prijaté VZN, čo pre mňa zmenilo celú situáciu,“ ozrejmil Mihál pre Postoj. Keďže v zozname ulíc našiel aj Svobodu a Šmidkeho, venoval sa im až následne.

Poslanec Michal Smolka skonštatoval, že hoci je poslancom tretie volebné obdobie a zažil viaceré protesty prokurátorov, toto je prvýkrát, čo prokurátor v Dolnom Kubíne navštívil mestské zastupiteľstvo. Vyjadril údiv aj nad tým, že práve takáto téma vyvolala toľký záujem, akoby nebolo nič podstatnejšie.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Reagoval naňho Ondrej Bukna, jediný z poslancov, ktorý sa k Vojtaššákovi vyjadril kriticky. Podľa neho je problémom to, že sa nevieme vyrovnať s históriou. „Stále nejaké veci relativizujeme a zľahčujeme,“ povedal. „Každý má vždy možnosť urobiť morálne rozhodnutie a povedať nie. Tak ako tu boli spomenutí biskupi, ktorí povedali nie, keď videli zlo, ktoré sa dialo, to isté mohol spraviť aj pán Vojtaššák.“

Na záver sa k problematike vyjadril primátor Ján Prílepok. „Nevnímam súdny spor ako prehru alebo výhru,“ uviedol. „Skôr to vnímam ako vyššiu inštanciu, ktorá nám povie, ako sa veci majú.“

„Keď zomrieme, bude nám jedno, či je po nás nejaká ulica pomenovaná alebo nie. Ale z úcty k osobnostiam, ktoré tu pred nami žili, je vhodné nechať posúdiť ich život a prísť k záveru. Je pre mňa zvláštne, že zákon počíta jedine s názorom Ústavu pamäti národa, ale nehovorí, či to má byť výsledok nejakého procesu, konsenzu alebo čohokoľvek. Teraz tu máme názor podpísaný predsedom správnej rady ÚPN, ktorý je v rozpore so zverejnenými názormi predchádzajúceho predsedu,“ dodal s tým, že by stálo za to, aby o tejto veci rozhodol súd.

Po jeho slovách poslanci schválili uznesenie o tom, že mesto protestu prokurátora nevyhovuje. Z osemnástich prítomných ho podporilo šestnásť, jeden bol proti a jedna poslankyňa sa zdržala.

O Vojtaššákovi, ale aj o Svobodovi a Šmidkem tak bude pravdepodobne rozhodovať súd. Zrejme by sa však nič z toho neudialo, pokiaľ by mesto inak sformulovalo všeobecne záväzné nariadenie. Denník Postoj sa obrátil na primátora s otázkou, prečo miesto toho, aby vo VZN iba upravili názov jednej ulice, nanovo vymenovali aj všetky doterajšie. Na porovnanie, keď pomenúva nové ulice napríklad Bratislava, vydáva všeobecne záväzné nariadenie, ktorým upravuje iba názvy novovzniknutých ulíc, nespomína všetky ulice v meste.

Primátor Ján Prílepok. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Podľa slov primátora však šlo o v Dolnom Kubíne zaužívaný postup. „Aj keď sme v minulosti pridávali nové ulice, vo VZN sa uviedli názvy nových ulíc a zároveň sa potvrdili tie staré. Ale z nášho pohľadu sa neustanovovali nanovo,“ uviedol Prílepok.

Prokurátora Mihála sme sa preto spýtali, či nekoná proti duchu zákona, a teda že sa dané ustanovenie má týkať len nových názvov, nie tých spred roka 2020.

„To si ja nemyslím, to je vaša interpretácia,“ reagoval prokurátor. „Myslíte si, že keď to prijali v roku 2020, tak tie doterajšie názvy budú donekonečna zákonné?“

V prípade, že by súd dal za pravdu prokuratúre, pozor by si musela dávať každá obec, v ktorej je ulica po Svobodovi, Šmidkem, Vojtaššákovi či podobných osobnostiach. Každá obec je totiž povinná mať názvy ulíc určených všeobecne záväzným nariadením, čo však zďaleka každá nemá.

Na základe údajov, ktoré Postoju poskytol Filip Pacalaj, doktorand na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra venujúci sa urbanonymii, je na Slovensku – vrátane Dolného Kubína – štyridsať obcí s priestranstvami pomenovanými po Ludvíkovi Svobodovi, osem s ulicami po Karolovi Šmidkem a šesť s názvami po Jánovi Vojtaššákovi.

Hlasovanie poslancov o nevyhovení protestu prokurátora. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čo tvrdí ÚPN

Otázka pôsobenia Jána Vojtaššáka počas slovenského štátu je veľmi komplexná a zachádza do hĺbok, ktorých posúdenie je pre laika pomerne náročné – napríklad pre potrebu znalosti šírky historických prameňov, ich hodnovernosti či kontextu tohto politicky kontroverzného obdobia.

Podľa slov hovorcu Ústavu pamäti národa Michala Mikloviča však úloha ústavu v tomto prípade bola skôr technická, respektíve bola to úradná agenda. „ÚPN v oblasti názvov verejných priestranstiev nemá voľné pole pôsobnosti, kde môže zvažovať pozitíva a negatíva konkrétnej osobnosti. Napríklad v prípade Vojtaššáka nie je možné zohľadniť, že bol obeťou komunistického režimu, ak bol predstaviteľom režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945,“ vyjadril sa pre Postoj Miklovič.

„Nie je to poľahčujúca okolnosť, tou je len to, ak sa daná osoba obrátila proti tomu istému režimu, ktorého bola predstaviteľom,“ dodal s tým, že príkladom takéhoto odporu je napríklad Peter Zaťko.

Zaťko bol poslancom slovenského snemu, bol tichým odporcom režimu a potom podporoval Slovenské národné povstanie, za čo ho v neprítomnosti odsúdili na trest smrti a Štátna rada ho zbavila poslaneckého mandátu. „Síce bol poslancom, hlasoval s najväčšou pravdepodobnosťou aj za nedemokratické zákony, ale potom tak významne podporil SNP, že to prevážilo jeho pôsobenie v predchádzajúcom období. Podobný prípad bol Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky,“ ozrejmil Miklovič.

V prípade predstaviteľov komunistického režimu si hovorca ÚPN nie je vedomý odporu obdobných rozmerov. „Šmidke a Svoboda boli členmi Ústredného výboru KSČ a podľa zákona je člen ústredného výboru predstaviteľom komunistického režimu. V prípade, ak sa neobrátili proti režimu, netreba robiť ďalší historický výskum.“

„Čo sa týka Vojtaššáka, predstaviteľ režimu je aj človek, ktorý sa podieľal na nacistických zločinoch, čo v zmysle zákona o pamäti národa spĺňa tým, že ako podpredseda Štátnej rady priamo na jej zasadnutí udal žida a podieľal sa aj na arizácii. Preto je Vojtaššák predstaviteľ režimu, podľa ktorého by nemala byť pomenovaná ulica alebo iné verejné priestranstvo,“ skonštatoval.

Argument rehabilitáciou Vojtaššáka nepovažuje Miklovič za validný. „Ján Vojtaššák bol súdený za činnosť pred druhou svetovou vojnou, počas nej a po nej, rozsudok a trest boli súhrnné za všetky tri obdobia. Jeho súdnu rehabilitáciu v roku 1990 teda nemožno vnímať v tom zmysle, že sa nestali všetky skutky, z ktorých bol obvinený,“ vyjadril sa.

„Navyše definícia nacistických zločinov, ktorá sa využíva pri pomenovaní ulíc, bola v zákone o pamäti národa definovaná v roku 2002,“ dodal.

Na otázku, ako vníma účasť a slová bývalého predsedu ÚPN Ondreja Krajňáka na spomienkovej akcii za Jána Vojtaššáka v Zákamennom, Miklovič uviedol: „Ondrej Krajňák reflektoval perzekúciu Jána Vojtaššáka počas komunistického režimu. Obsah jeho príhovoru sa nevylučuje so stanoviskom, ktoré ÚPN pripravil pre generálnu prokuratúru.“

Do kontextu Krajňákovo vystúpenie uvádza skutočnosť, že jeho otec Jozef v roku 1965 takto vystúpil a prehovoril na Vojtaššákovom pohrebe, pričom odsúdil jeho prenasledovanie a kriticky sa vyjadril k vtedajšiemu režimu. Za to bol odsúdený a dva roky strávil vo väzení.

Peter Jurčaga. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čo tvrdí Spišské biskupstvo

Odlišný pohľad na Vojtaššáka prezentuje Peter Jurčaga zo Spišskej diecézy, ktorý zdôrazňuje, že napríklad jeho slová o židovi Alexandrovi Lörinczovi treba vnímať v kontexte. „Vojtaššák poznal Lörincza veľmi dobre, keďže šlo o rodáka zo Spišského Podhradia,“ vyjadril sa Jurčaga.

„Jeho slová o ňom neboli udaním, ale treba ich vnímať tak, že poctiví ľudia židovského pôvodu boli vyvážaní a stávalo sa, že tu ostali ľudia s pokriveným charakterom ako Lörincz. Je o ňom známe, že udával židov, vedel, kde sa skrývali židia, napríklad aj u milosrdných bratov v Spišskom Podhradí,“ doplnil.

Miklovič však argumentuje tým, že Lörincz po Vojtaššákových slovách skutočne skončil v tábore pre židov. „Vojtaššák mu vyčítal, aj že bol komunista, no ak by to udanie bolo z politických dôvodov, Lörincz by bol internovaný v zaisťovacom tábore pre politických väzňov v Ilave. No on bol internovaný v židovskom pracovnom tábore v Novákoch,“ povedal.

„Vojtaššák sa vyjadril, že všetkých židov zobrali, akurát táto pliaga tu zostala. Akoby jeho komunistická charakteristika bola sekundárna, primárne na tom bolo jeho židovstvo,“ dodal Miklovič.

Podľa Jurčagu je však problém vo vierohodnosti zápisníc zo zasadaní Štátnej rady. „Samotní členovia ŠR kritizovali tieto zápisnice, ktoré sa robili až po zasadnutí, že nezodpovedali realite, lebo zo zasadaní nebol robený stenografický zápis. V zápisniciach sú teda zachované určité informácie, ale nie je úplne vierohodné, čo presne kto tvrdil,“ skonštatoval.

Vojtaššákovi sa za vinu kladie aj jeho podiel na arizácii Baldovských kúpeľov, no Jurčaga opäť považuje za dôležité vec vnímať v kontexte.

„Žiadosť o Baldovské kúpele podalo Spišské biskupstvo, nie biskup Vojtaššák. Jediná možná cesta, ako bolo možné získať tieto kúpele, bola prostredníctvom arizačných zákonov, pretože tento majetok bol úradne vyhlásený za židovský,“ uviedol.

„V tomto prípade nešlo len o arizáciu, ale v prvom rade boli vyplatené pohľadávky Spišskej úverovej banky so sídlom v Levoči, keďže pôvodný majiteľ Fried si vzal pôžičku, ktorú nesplácal. V prvom rade bola vyplatená pohľadávka banke a až potom kúpele prešli na Spišské biskupstvo, ktoré do nich investovalo asi štyri milióny korún, keďže ich prevzalo schátrané,“ dodal.

Podľa Jurčagu sa po vojne pôvodný majiteľ Fried ozval a žiadal, aby mu Vojtaššák kúpele vrátil. Ten opísal Svätej stolici, ako celý transfer majetku prebehol, a vyjadril sa, že je ochotný kúpele vrátiť, ak pôvodný majiteľ vyplatí investície, ktoré zaplatilo biskupstvo, čo Fried nechcel urobiť.

„Existuje aj dokument MV z roku 1946 o tom, že Vojtaššák kúpele nearizoval, ale ich získal na dražbe. Podľa súdneho dokumentu z roku 1948 bola Spišská diecéza poctivým držiteľom, teda kúpele získala poctivou cestou. Napokon boli všetky kúpele zoštátnené,“ dodal Jurčaga.

Stanovisko Historického ústavu SAV, ktoré je prílohou protestu prokurátora, vypracoval historik Ján Hlavinka. Okrem toho aj stanovisko ÚPN odkazuje na publikáciu Spory o biskupa Vojtaššáka. Politické a spoločenské aktivity Jána Vojtaššáka v rokoch 1938 – 1945, ktorej autormi sú Ján Hlavinka a Ivan Kamenec. Podľa Petra Jurčagu je však pohľad týchto historikov jednostranný.

„Po preštudovaní dokumentov, ktoré som mal možnosť vidieť, tvrdím, že názor, ktorý prezentujú Hlavinka a Kamenec, je jednostranne kritický. Existuje mnoho dokumentov o tom, že biskup Vojtaššák židom pomáhal,“ vyjadril sa pre Postoj Jurčaga. „Sú svedectvá židovských obyvateľov, ktorým Vojtaššák pomohol. Zasadil sa aj o viaceré výnimky, ktoré sa židom udeľovali, dával aj povolenia na krsty. Dokumenty ukazujú inú tvár biskupa Vojtaššáka ako to, čo tvrdia Hlavinka s Kamencom.“

O názor na túto problematiku sme požiadali aj historika Róberta Letza.

„Možno ani jedna z tých strán nemá úplne pravdu,“ myslí si. „Argumenty prokuratúry a ÚPN sa mi zdajú trochu násilné, akoby tam bola snaha, aby Vojtaššák spĺňal kritériá nacistických zločinov. Podľa mňa je to nadsadené.“

Podľa jeho slov každá verejne činná osoba, či v oblasti cirkevnej, alebo politickej, mala svoje klady aj zápory. „To sa vzťahuje aj na biskupa Vojtaššáka. Určite v mnohých veciach aj pochybil, ale je tu veľa vecí, za ktoré si ho máme prečo vážiť,“ skonštatoval.

„Úcta k nemu vyplýva z toho, že bol spolu s ďalšími dvomi biskupmi obeťou vykonštruovaného procesu v roku 1951 a stal sa symbolom trpiaceho katolicizmu v päťdesiatych rokoch,“ dodal.

Detská omša v Kostole povýšenia Svätého kríža. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Nielen sa modliť, ale aj diskutovať

Kult biskupa Vojtaššáka je v Spišskej diecéze – a zrejme obzvlášť na Orave – dodnes prítomný. Napokon, na omšiach, respektíve po nich sa veriaci pravidelne modlia aj za blahorečenie Božieho služobníka Jána Vojtaššáka.

V Kostole povýšenia Svätého kríža sa práve končila detská omša, na ktorú chodia predovšetkým deti pripravujúce sa na prvé sväté prijímanie so svojimi rodičmi. Priamo na námestí, o ktorého názve zrejme bude rozhodovať súd, sme zisťovali, ako na celý prípad pozerajú miestni obyvatelia a ako vnímajú osobu tohto biskupa.

„Myslím, že sú aj vážnejšie problémy na Slovensku a Vojtaššák nie je až taká kontroverzná osoba, aby to došlo do takéhoto štádia,“ vyjadril sa Peter. „Ale určite o tom treba hovoriť a priznať, že bol funkcionár alebo ako to nazvať. Nemali by sme zatvárať oči pred históriou, ak aj sú čierne fľaky na jeho životopise,“ dodal. Keby sa námestie premenovalo, bolo by mu to ľúto, keďže pozitíva Vojtaššáka vníma ako prevažujúce nad jeho negatívami.

„Nemali by sme si zatvárať oči pred históriou,“ myslí si Peter. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Nemám dôvod Vojtaššáka vnímať kontroverzne,“ povedal Matúš, ktorý vychádzal po omši aj s rodinou z kostola. „Námestie sa tak volá, odkedy si pamätám, že ho vytvorili. Ale keby sa aj od začiatku volalo inak, nevadilo by mi to.“

„Sme veriaci a modlíme sa za blahorečenie biskupa Vojtaššáka,“ uviedla Katarína. „Sme radi, že sa to námestie tak volá, a najradšej by sme boli, keby tak aj ostalo.“

Na omši bola aj Veronika, ktorá priznala, že Vojtaššáka vníma rozporuplne. „Nevenovala som sa tejto téme hlbšie, ale pôsobí na mňa ako kontroverzná postava dejín,“ vyjadrila sa. „Musela by som tomu venovať omnoho viac času a mať o tom viac načítané. No čo sa týka modlitieb, vždy to pre mňa bolo trochu rušivé. Modliť sa môžeme, ale ak je to kontroverzné, treba o tom aj diskutovať,“ uzavrela.